21.novembra 2023 vyslovili poslanci Národnej rady SR dôveru štvrtej vláde Roberta Fica. V praxi to znamená, že nová vládna koalícia strán SMER – Slovenská sociálna demokracia, HLAS – sociálna demokracia a Slovenská národná strana, ktorá má v parlamente 79 hlasov, začína náročné obdobie vládnutia s cieľom konsolidovať nielen našu ekonomiku, ale aj celú spoločnosť. Aj preto je mimoriadne dôležité, ako budú novozvolení politici komunikovať s verejnosťou. Dočkáme sa novej politickej kultúry? Dočkáme sa kultivovaného komunikačného dialógu medzi koalíciou a opozíciou alebo budeme svedkami ďalšieho zhrubnutia komunikačného slovníka. Nielen o tom bude moderátor Jozef Hübel diskutovať s členmi poslaneckého výboru pre kultúru a médiá, s jeho predsedom Romanom Michelkom a členom tohto výboru Dušanom Jarjabkom.

Video:

Zdroj: TV BRATISLAVA

PREPIS DEBATY:

TV Bratislava: Beseda o piatej

Jozef Hübel: Dvadsiateho prvého novembra 2023 vyslovili poslanci NR SR dôveru štvrtej vláde Roberta Fica. V praxi to znamená, že nová vláda koalícia strán SMER – SSD, Hlas SD a SNS, ktorí majú v parlamente spolu 79 hlasov, začínajú náročné obdobie vládnutia s cieľom konsolidovať nie len našu ekonomiku, ale celú našu spoločnosť. Aj preto je mimoriadne dôležité, ako budú novozvolení poslanci a politici komunikovať s verejnosťou. Dočkáme sa novej politickej kultúry, dočkáme sa kultivovaného komunikačného dialógu medzi koalíciou a opozíciou, alebo budeme svedkami ďalšieho zhrubnutia komunikačného slovníka? Nielen o tom budem diskutovať s poslancami NR SR, členmi poslaneckého Výboru pre kultúru a médiá, s jeho predsedom Romanom Michelkom. Vitajte.

Roman Michelko: Ďakujem za pozvanie.

Jozef Hübel: A s členom tohto výboru docentom Dušanom Jarjabkom. Vitajte tak isto.

Dušan Jarjabek: Ďakujem pekne za pozvanie, dobrý deň prajem.

Jozef Hübel: Páni, je to naozaj zámer, že ste tu obidvaja predstavitelia vládnej koalície, lebo aj téma  našej debaty je: Nová komunikačná kultúra, novej vládnej koalície. Za normálnych okolností ,by sme samozrejme pozvali aj predstaviteľov opozície, ale ten čas etablovania sa nového parlamentu je ešte príliš krátky a preto, že už máte za sebou aj schválené PVV, tak môžeme hovoriť o tom, aké zámery máte v tejto sfére vy. Pán Michelko, Vy máte u nás premiéru. Ja som veľmi rád, že ste prijali toto naše pozvanie. Ako si Vy predstavujete túto novú komunikačnú kultúru, predsa len, hoci ste, ak to tak poviem, starý harcovník mediálny, tak v tom parlamente máte predsa len aj Vy premiéru.

Roman Michelko: Áno, ale nedá sa povedať, že by som išiel do niečoho, čo nepoznám, lebo tridsať rokov som vo verejnom priestore. Sledujem to, desiatky hodín som strávil na balkóne. Deväť rokov som bol asistent poslanca. To nie je tak, že som prišiel niekde z lesa. Na týždennej báze robí m komentovanie udalostí. A mal som vždy informácie aj z vnútra, takže nedá sa povedať, že som v neznámom prostredí. Na druhej strane samozrejme, keď hovoríte o kvalite, alebo kultúre prejavu, tá by bola prudko vyššia, ak by sa tam nedostala jedna strana, ktorá extrémnym spôsobom zhrubozrňuje ten prejav. A naozaj tam sú minimálne štyria ľudia, s ktorými sa nedá. Ja som si myslel, že nejakým spôsobom líder tejto strany spracuje, že už nikoho on nezaujíma.

Jozef Hübel: Nie je ten, kto rozdáva karty.

Roman Michelko: Ale potrebuje sa nejakým spôsobom zviditeľňovať. Zdá sa, že jeho eskapády začínajú byť ešte väčšie. Asi sa to naozaj bude musieť riešiť cez novelizáciu rokovacieho poriadku, lebo určite to dno preráža viac a viac. Sú tam minimálne, minimálne, štyria, piati ľudia, s ktorými sa nedá, lebo to je naozaj destilovaný čistý hate, to je úplne žiadna pridaná hodnota pre divákov, respondentov, poslucháčov. Ale ostatné poslaneckého kluby sa v zásade dajú. So SASkármi sa dá diskutovať, aj vecne, s Progresívcami, s KDHákmi. Bohužiaľ je tam jeden poslanecký klub, kde naozaj úroveň politickej kultúry a kvalita bude extrémne deštruovaná.

Jozef Hübel: Pán Jarjabek Vy máte vyše 20-ročné skúseností z NR SR. Navyše ste človek, ktorému je komunikácia veľmi blízka, dokonca, ja som Vás na začiatku predstavil ako docenta, takže Vy ste človek, ktorý má k tomu extrémne blízko. Ako z Vášho pohľadu, aj keby ste to brali s odstupom, že by ste to nebrali, že ste jeden z nich. Ako z tohto pohľadu, Vy toto celé vnímate, pretože ja som veľmi pozorne pozeral, tie uplynulé dni, najmä to odvolávanie ministra vnútra, ktoré nakoniec neprešlo opozícii. Ten slovník sa mi zdal byť extrémne hrubý a arogantný a spýtam sa rovno, nemá táto komunikácia aj taký zhubný vplyv na našu spoločnosť, pretože ľudia vidia, ako sa správajú politici, časť politikov. Nemá to potom negatívny vplyv aj na mládež, na to, čo sa tu deje, že sú tu samovraždy, že skáču zo strechy mladí ľudia a podobne?

Dušan Jarjabek: Pán redaktor, toto je téma na konferenciu, minimálne. By sme sa určite o tom bavili niekoľko hodín. Ten princíp podľa mňa je v jednej jedinej veci, aby tá forma zabila ten prázdny obsah. Je v tejto chvíli na mieste sa opýtať, či je v tejto chvíli, keď voláme po kultúrnejšej komunikácii v parlamente, že či je to chcenie u všetkých politických strán, u všetkých poslancov. Či práve naopak tou zhrubnutou formou nedávame najavo ako to niečo iné, čo chceme zdôrazniť. Preto, lebo na ten obsah jednoducho nemáme. Tu sa jedna strana, o ktorej nechcem hovoriť, lebo význam o nej hovoriť, dostala, už do čiastočnej karantény. Ja sa z toho veľmi teším preto, lebo táto strana ani v rámci opozície, nemá svoje miesto pod slnkom v rámci parlamentu. A už vôbec nie v rámci koalície. S týmito ľuďmi, s tými jednotlivcami sa debatovať jednoducho nedá. My nechceme.

Jozef Hübel: Nakoniec aj Michal Šimečka to povedal úplne otvorene v tej záverečnej reči ako navrhovateľ na odvolanie ministra vnútra, že podobnými slovami charakterizoval tých,o ktorých hovoríte.

Dušan Jarjabek: Áno. A viete, najjednoduchšie je sa s týmito ľuďmi ani nezaoberať, keď sa dostanú k rečníckemu pultu,treba odísť preč.  A pýtať sa vyslovene a kto vlastne oni sú? A potom je tu ešte jeden taký moment pre mňa, keď som teda rozmýšľal nad touto témou, ktorú ste mi povedali včera. Ja som si vlastne uvedomil, že táto stranička, alebo tento zhluk ľudí, ťažko to nazvať stranou.

Roman Michelko: Presne tak.

Dušan Jarjabek: Oni vlastne robia všetko pre to, aby neboli ani v koalícií, a najradšej by neboli ani v opozícií. Oni sú tam len preto, aby získali tých svojich obľúbených 6, 7%,  a aby si zobrali peniaze zo štátneho rozpočtu. Im o nič iné nejde. O tom som presvedčený. Preto, lebo oni sa tak chovajú. Tie peniaze nie sú malé, keby sme si uvedomili od vzniku.

Roman Michelko: Naakumulovali sa desiatky miliónov.

Dušan Jarjabek: Áno a vlastne to boli štyria ľudia, ktorí si tie peniaze mohli rozdať. Akým spôsobom oni hospodária, na to nejaká kontrola veľká nie je. Na tomto to oni postavia aj v následujúcich voľbách, im stačí mať viac ako 5%. Aby boli v tom parlamente, oni všetko pre to robia.

Jozef Hübel: Tým, že sú hnutie, tak musia mať nad sedem.

Roman Michelko: A to je práveže ďalšia vec. Pre mňa je extrémne frustrujúce, ako oni jednoducho klamú do bezvedomia. Oni sa vydávali za trojkoalíciu, de facto boli štvorkoalícia, lebo bol tam Grendel, bola tam NOVA a tú nezapočítali. Čiže tam by bolo desať percent. Bohužiaľ musím troška skorigovať kolegu, to nie je, že 5,6. Oni mali teraz najnižší výsledok 8,9%, a predtým 11%, dokonca 12%. Čo je pre mňa extrémne frustrujúce o tých 25%, čo bol výstrel… Teraz majú 6,4%, čiže už by neprešli sedmičkou. Ale samozrejme aj spôsob kampane v osadách, kde boli okrsky, kde boli 92,93,97%. Jasne sa ukazuje, že to asi nebola náhoda.

Jozef Hübel: Predpokladám, že to ešte bude predmetom nejakého…..

Roman Michelko: To by som bol veľmi rád, keby to tak bolo, ale tam by sa mala v reálnom čase zdokumentovať volebná korupcia. Obávam sa, že spätne nie. Pre mňa je ďalšia extrémna frustrácia, že vôbec ministerstvo vnútra mohlo zapísať takýto názov strany, čo je úplne neslýchané.

Jozef Hübel: Nie je to urážka všetkých Slovákov?

Roman Michelko: Absolútne áno. Ja verím a dúfam, že Šutaj Eštok to prehodnotí, či niečo také môže mať takýto názov. A ďalšia extrémna frustrácia je z toho, že tie Fiatky 500 vydávali za firemné vozidlá, teda za vozidlá, ktoré sú cez stranícke sekretariáty. Oni žiadnych 79 sekretariátov nemajú a nezarátali ich do nákladov na kampaň, ktorá je limitovaná troma miliónmi. Čiže to je úplne absurdné, aby niekto mal 50,60 ročné stranícke vozidlá, ktoré potom dajú nejakým aktivistom. A Ústredná volebná komisia takýto úplne primitívny fígeľ im akceptovala. Čiže veľa otázok bolo, myslím si, že to je na Ódorovú vládu, že takéto niečo…..

Jozef Hübel: Mohli by sme ešte veľmi dlho o nich hovoriť, ale nemáme ich tu. Vieme, že v uplynulých dňoch tu bol taký poprask, ak to nespisovne poviem. Okolo toho, že Robert Fico deklaroval, že sa nebude pre isté médiá vyjadrovať, ani členovia vlády sa nebudú vyjadrovať. Pre denník SME, Denník N, Aktuality a TV Markíza. Napriek tomu, urobilo sa z toho veľké haló. Jednoducho realita je úplne iná. Pretože jednotliví členovia vlády, aj ministri, aj poslanci, komunikujú s týmito médiami. Odpovedajú im na otázky, dokonca som videl aj niekoľko rozhovorov aj na internetových portáloch. Čiže z vášho pohľadu, je to v poriadku, ak sa niekto takto rozhodne, že tieto médiá nebudeme istý čas akceptovať, nehovorím, veď nikto ich nedal na čiernu listinu, že sa k ním nebude niekto vyjadrovať, myslíte si, že je to štandardné? Aj inde vo svete?

Dušan Jarjabek: Odpoveď je veľmi jednoduchá. Tá komunikácia, respektíve to preberanie informácií, to nemusí byť len tým osobným kontaktom. Nakoniec TASR dostatočne zastupuje všetky informácie.Nech sa páči, médiá ak máte záujem, vytiahnite si to odtiaľ. Vychádzajme z toho, že informácia je tovar. Ja sa rozhodnem, komu ten tovar dám, a akým spôsobom. To znamená, že ja keď odmietnem s Vami hovoriť, to ešte neznamená, že sa k tej informácii nedostanete. Je len otázkou istej formy, akým spôsobom si rozumieme, alebo nerozumieme. Ja som mal posledný prípad s nejakou redaktorkou z respektu, ktorá začala byť vyslovene násilná. Vo forme vymáhania istých informácií, čo sa týka mojej osoby. No a tak sme sa rozlúčili, ďakujem pekne, dovidenia. Nie v zlom, ale nebudem hovoriť o tej téme, o ktorej sme sa bavili, proste sme si nesadli, nehneváme sa na seba, ale táto forma komunikácie v tej chvíli prestala.  Toto isté urobil premiér, lebo také skúsenosti aké mal…. Tieto médiá sa môžu rozčuľovať koľko chcú. Tu nejde o zatajovanie informácií, tu ide o inú formu dania týchto informácií. A keď chcete si to zoberte z TASR, zo SITY, odkiaľ chcete.

Jozef Hübel: TASR, ani SITU nikto neignoruje.

Roman Michelko: Nie len to, ale všetky tlačovky sú dnes streamované. To znamená, na Facebookoch ministerstiev, alebo politických strán, alebo z parlamentu vždy ide všetko online. Druhá vec, či púšťať tam ľudí, ktorí nedávajú otázku, ale dávajú provokáciu, lebo to je veľmi ťažké. V podstate Fico povedal, že preverí akreditáciu niektorých periodík. Ministri jednotlivých rezortov povedali, že ďalej budú komunikovať. Je to otázka Úradu vlády. Je otázne, do akej miery sa takéto veci dajú vymáhať, a keď už hovoríme o profesijnej solidarite, tak naozaj, ak chcú dať nejakú otázku, tak môžu o to poprosiť kolegov, ktorí tam chodia, a ktorí sa môžu spýtať aj za nich. Ale ten základný problém je, že mala by byť aj nejaká sebareflexia. Ja ešte tak diferencujem, lebo v jednotlivých médiách sú novinári, s ktorými sa dá, a s ktorými sa nedá. Máme tam nejakú hysterickú ženskú, ktorá ide s mikrofónom, a vtláča Vám svoje videnie sveta. A keď jej trikrát poviete, a stále opakuje a stále do bezvedomia….Jednoducho býva štandardom vo vyspelých krajinách, že keď politik povie no comment, tak ho nechajú tak, a nie ešte desaťkrát naháňajú ho s mikrofónom, jačia po ňom, to naozaj nemá žiadnu úroveň. Tak oni keď chcú štandardný prístup, aj oni by mali mať štandardný prístup. Je otázka, či sú schopní sebareflexie. Ak nie, tak je to ich problém.

Jozef Hübel: Musím k tomu dodať, že jeden nemenovaný redaktor, z jedného z tých štyroch periodík, z jedného denníka, povedal, že on tam na tú vládu bude chodiť, už len preto, aby tam provokoval.

Roman Michelko: Áno, jasne. Odkryl karty, povedal jasne, o čo im ide.

Dušan Jarjabek: To je jedna vec. Druhá vec, a to poviem na rovinu, veď to samotní novinári hovoria o tých svojich kolegoch. Je tu snaha niektorých médií o kompromitáciu politickej strany. Je to úloha, ktorú oni dostanú,ktorú si splnia viac, alebo menej. Veď ich tam máme na tej chodbe dennodenne. Odpoveď je jednoduchá, mohli by ste mi dať odpoveď na moju otázku, ďakujem pekne, nie.

Jozef Hübel: Ale aj to sledujem a zatiaľ som nevidel nejaký extrémny prípad, že by nejaký z členov vlády nebol ochotný odpovedať, keď dostane normálnu, vecnú, pragmatickú otázku.

Dušan Jarjabek:  Pán redaktor, novinári a politici by vždy mali, ak majú korektný vzťah, tak je medzi nimi ten vzťah, to ozbrojené prímerie. Jednoducho, novinári potrebujú politikov, politici potrebujú novinárov, ale má to isté hranice. To musí byť absolútne vyvážený vzťah, tam nesmie byť snaha o kompromitovanie toho druhého. Všetci sme s tým prišli do kontaktu. Vieme o sebe, zase tak veľa nás v tom parlamente nie je. Tých novinárov, ani tých politikov, po troch mesiacoch je všetko jasné, a vieme veľmi dobre, kto od koho, čo môže chcieť a očakávať.

Jozef Hübel: Poďme sa teraz baviť o tom, že ktoré sú vlastne tie seriózne, mienkotvorné médiá, a ktoré sú tie konšpiračné, o ktorých sa stále hovorí, pretože tu vznikol nejaký portál, nejaká skupina ľudí, ktorí si hovoria konšpirátori.sk. Ktorí posudzujú, kto je konšpirátor a kto, nie je. Dokonca tam zaradili v  uplynulých aj denník a portál Štandard, ktorý je absolútne seriózny. Šéfredaktorom Štandardu je pán Daniška, ktorý moderuje vo verejnoprávnej televízií jednu z najsledovanejších relácií, Do kríža.

Roman Michelko: Ktorá je aj vyvážená, lebo sú tam predstavitelia rôznych názorových spektier.

Dušan Jarjabek: Jedna z mála.

Jozef Hübel: Takže, kto je tým etalónom morálky, kto by mal posudzovať, kto je konšpirátor a kto nie je.

Roman Michelko: Ja by som najprv chcel urobiť definíciu, čo sú to nie konšpiračné, ale alternatívne médiá. Sú korporátne médiá, alebo verejnoprávne, verejnoprávne sú zo zákona. Korporátne sú tie, za ktorými stoja finančné skupiny, alebo silné podnikateľské zázemie, ktoré majú silné finančné zázemie, ekonomickú silu. Potom sú alternatívne, kde, ak človek s minimálnym kapitálom na základe ekonomického pokroku dáva zaujímavý obsah, tak organicky rastie a vyrastie. Vzniknú komunitné médiá, v zmysle, že poslucháči a diváci to podporujú dobrovoľne, a niektoré už majú až tak vysoké čísla sledovanosti, že sú zaujímaví pre komerčných zadávateľov. Na to vznikli konšpirátori.sk, ktorí chcú do tejto štandardnej súťaže o inzerentoch vniesť nejaké nálepkovanie a odrádzanie inzerentov, aby do niektorých médií nedávali. Toto občianske združenie dostávalo, a som veľmi rád, že sa to demaskovalo, jeden rok,  50 000 dolárov z americkej ambasády. A v obsahu toho grantu, v projekte na základe ktorého získali ten grant, bolo, že súčasťou toho grantu je obhajovať národnoštátne záujmy USA. Takto to bolo presne odcitované, nevyvrátil to ten človek. A potom bolo 60 000, jeden rok 60 000 a druhý rok 50 000, čo sú teda nemalé prostriedky. Sú to samozvanci, lebo sú to ľudia, ktorí neboli kreovaní všeobecným konsenzom. Sú to akože nejakí historici, akože nejakí politológovia jednej….

Jozef Hübel: Ale sú tam aj redaktori.

Roman Michelko: A to je to naj… SMEčka a Nka, čo znamená, že sú v kolosálnom konflikte záujmov. Jednoducho oni hodnotia konkurenciu.

Dušan Jarjabek: A sú aj vo verejnoprávnej inštitúcii napríklad. Majú tam svoju reláciu, kde jeden pán redaktor, ktorý je aj v týchto médiách komentuje.

Roman Michelko: Čiže to je úplne absurdné. Samozrejme treba urobiť nejakú protiofenzívu mediálnu, aby aj zadávatelia reklamy vedeli, že toto je čistý, nekalý boj. A ja ešte poslednú vec chcem povedať, kedy začal byť bod zlomu, kedy začali vznikať alternatívne médiá. Bolo to v roku 2004, kedy bola vojna v Iraku, kedy unisono všetky korportáne médiá hovorili, že v Iraku sú chemické zbrane, alebo zbrane hromadného ničenia, ukázalo sa to ako ťažký hoax. A vlastne vtedy ľudia začali hľadať iné zdroje informácií a vtedy začal nárast, pretože nekriticky prijali nejaký naratív, a ukázalo sa, že výsledok tohto hoaxu bolo státisíce  mŕtvych, obrovské materiálne škody. Jednoducho jedna vojna, ktorá bola absolútne falošným argumentom iniciovaná. A ľudia začali chápať, že metódy žurnalistickej práce a kritika vládnych dokumentov nie je dostatočná. Už len posledná veta. Samozrejme aj alternatíva má rôznu kvalitu. To zas netreba, že všetko je špičkové. Sú tam kvalitní ľudia, a sú tam aj ľudia, ktorí hlásajú blbosti.  Nie je to, že alternatíva je len dobrá, a korporát je zlý, ale treba diferencovať každé jedno médium, a potom na základe nejakých relevantných a objektívnych kritérií ich hodnotiť. Ale nie takto, že extrémne subjektívne a hodnotiť svojich konkurentov. To je absolútne neprípustné.

Dušan Jarjabek: Po tejto analýze, ktorú povedal pán predseda, ja som nesmierne hrdý na občana Slovenskej republiky a na to, čo sa stalo v týchto posledných voľbách. Lebo občan ukázal svoju nesmiernu múdrosť. Kedy vlastne získali tieto alternatívne médiá tu obrovskú dôveru? No vtedy, kedy získali tú nedôveru tie ostatné, tie ostatné získali tu nedôveru na základe tých informácií, ktoré prinášali. Občan sa nedal oklamať a hľadal istú alternatívu, a našiel ju. A preto tie alternatívne médiá zastupujú ten duálny systém z 95-teho roku, z hľadiska informovania a z hľadiska tých rôznych názorov, z ktorých si má občan vybrať. Občan sa dostal do situácie, keď musel konštatovať, že verejnoprávne inštitúcie a súkromné médiá sú v tejto chvíli nepoznateľné.

Jozef Hübel: To ste mi teraz nahrali, pretože, pristavme sa pri tých verejnoprávnych médiách. Dávajú oni občanovi to podstatné, čo majú dávať, to znamená informácie, alebo sa to už zlieva s tým, čo nám ponúkajú súkromné médiá, pretože medzi nimi nevidno žiadny rozdiel, ani v žánroch, ani v tých reláciách.

Dušan Jarjabek: Dokonca ani v dramaturgii.

Jozef Hübel: Dokonca ani v tom podstatnom, objektívnom spravodajstve. Čiže z tohto pohľadu…

Dušan Jarjabek: Ešte aj to komentované spravodajstvo je rovnaké. A to je na tom to zlé.

Jozef Hübel: Ako to vy dvaja vnímate?

Roman Michelko: Ja môžem začať, potom ma doplní kolega. Asi štyri druhy výhrad máme. Prvý a základný bod, na rozdiel od ČT, ktorá má tiež problémy. Ale tu sme mali od roku 2016, bola na blackliste jedna parlamentná strana, ktorá sa raz ročne dostala do médií. Keď si zoberieme SPD Tomia Okamuru, čo je nejaký pandant, tak tá je na dennej báze. Jednoducho voliči dali mandát nejakým politikom, a tí majú právo prezentovať svoje videnie sveta, názory na niektoré legislatívne návrhy, na politiku,a tak ďalej. Toto bolo podľa mňa fatálne zlyhanie. Druhá vec je dramaturgia relácií. Niektoré subjekty sú nad reprezentované, niektoré boli hlboko pod reprezentované. Je tam taký vykričný prípad takzvaného klubu, ktoré disponovalo presne jednou poslankyňou, a tá bola extrémne často, a bol ponižovaný líder opozície, to už bola taká dvojička, že išli niekto kto je naozaj niekto, a niekto, kto je úplne nikto a ten tam bol. Potom mám zásadný problém aj s dramaturgiou relácií tých diskusných, nie tie podenkové politické. My máme gendrovú verziu liberálneho pohľadu na svet, či už je to Silná zostava, alebo Večera s Havranom. Čiže bez oponentov, jediný pohľad na svet, bez diskusie v zmysle hľadania pravdy, tribenia názorov a nejakých argumentov. Ťah na jednu bránku s kamarátmi z jedného košiara. Jediný rozdiel, ktorý je Do kríža, kde sú aj názorové strety, a je tam súboj ideí, myšlienok…

Dušan Jarjabek: Aj hodnôt.

Roman Michelko: Aj hodnôt, je to ako keby konzervatívny….

Jozef Hübel: Vyvážená relácia.

Roman Michelko: Áno, ja postrádam, to je bohemizmus, nejakú reláciu takéhoto charakteru, ktorá by dávala ten národno-sociálny rozmer. Lebo máme tu liberálny, máme tu konzervatívny, a tento mi chýba. A samozrejme aj témy, aj hostia, aj moderátor nejako hodnotovo orientovaný, aby bolo celé spektrum. Lebo ja som presvedčený, že verejnoprávne médiá majú pokrývať celý relevantný, verejný diškurz. Všetky sociálne názorové skupiny, by mali mať tam priestor, a nemajú. Určite toto sú veci, ktoré treba riešiť.

Jozef Hübel: Máte na mysli také niečo ako má ČT, tú diskusnú reláciu Máte slovo, ktorú moderuje Michaela Jílková, kde sú dve rôzne strany a je tam aj verejnosť, za a proti?

Roman Michelko: To tiež, ale to je také bulvárnejšie.

Dušan Jarjabek. Myslím si, že pani Jílková dáva pozor, aby isté veci nepresiahli. Istý jej hodnotový svet.

Roman Michelko: Ona mala aj Kotel, čo isté veci…

 Jozef Hübel: Tak to bolo v súkromnej televízii vtedy.

Roman Michelko: Ja si myslím, že k tým formátom Večera s Havranom a Do kríža, má byť ešte jeden formát. Niečo, ako bolo niekedy dávno, kedy mal názory na koreň veci Boris Zala. Nejaký takýto intelektuál.

Jozef Hübel: No my sme takúto reláciu mali kedysi v STV, volalo sa to Večer na tému, kde bolo viacero hostí….

Roman Michelko: Dvaja moderátori, Vy a pán Blaha. Takže jasne, on mal také ľavicové videnie, a Vy ste mal….

Jozef Hübel: Ja som mal také pragmatické a venujúce sa témam, ktoré ľudí zaujímajú, od lykožrúta až po….

Roman Michelko: Bola to náhrada za Lampu, ktorá bola extrémne jednostranná, kde moderátor nebol práve vzdelanec. To si tak povedzme.

Dušan Jarjabek: To videnie, to zdravo rozumové, ja by som to takto nazval, ale myslím si, že veľký problém je v tom, že verejnoprávna televízia sa musí v takýchto situáciách zbaviť kritéria sledovanosti. Ako náhle my začneme hovoriť o sledovanosti takej alebo onakej relácie, v takomto prípade, a predtým, neodhadneme ten percentuálny zásah, koho chceme osloviť, tak je to zlé. Preto, lebo my vlastne skôr, ako by sme chceli, tak súperíme s tými súkromnými médiami. Určitú cieľovú skupinu musíme určiť aj v istom zmysle percentuálne. A my nemôžeme súperiť s hraným filmom  v súkromnej televízii.

Jozef Hübel: Poďme teraz na tú tému tradičné médiá a sociálne siete. Lebo Vy (Michelko) ste to už na ťukli na začiatku, keď ste povedali, že ak niektorí novinári tam nemajú prístup, tak môžu cez svojich kolegov, alebo cez streamovanie. Ale napriek tomu, tie sociálne siete sú ako neriadené strely. Tam to nikto nekontroluje, tam to nemá svoje pravidlá, istým spôsobom to nie je regulované. Tradičné médiá, ako je aj napríklad naša regionálna televízia, podliehajú licenčnej rade, a musíme dodržiavať striktné pravidlá aj vyváženosti, aj proporčnosti.

Roman Michelko: V tomto mám troška iný názor, tak predovšetkým….

Jozef Hübel: Preto sme tu.

Roman Michelko: Mali sme tu výrazného politika, ktorý bol Metou úplne zarezaný, mal  170 000 vecí. Tie sociálne siete majú reguláciu a je XY ľudí, ktorí by Vám povedali, že dostali shadowban za veľmi, by som povedal pochybenia komunity, ktoré nie s dostatočným spôsobom, nedá sa voči tomu odvolať a podobne. Čiže to je jedna vec. Aj oni sú regulované, ale bohužiaľ kritériá nie sú jasné. Čo sa týka vysielateľov na základe licencií, teda terestriálnych vysielateľov televíznych a rozhlasových staníc, tam je to v poriadku. Ja mám problém v tom, ak komunitné médiá, ktoré nevysielajú na základe licencie, sú pod uzurpáciou tej Rady pre mediálne služby. Jednoducho, ak vydám licenciu, tak je štandard, že sledujem, či sa ten obsah tej licencie dodržiava, a keď nie, mám sankcie, ktoré sú samozrejme preskúmateľné súdom. A tie sankcie by mali byť úmerné. Máme teraz tú kauzu Frontinusu, ktorý dostal pomaly rovnakú sankciu, čo je maličké lokálne rádio, ako napríklad Markíza, za flagrantné porušenie zákona. A licenčných podmienok, ktorá má neporovnateľne väčší obrat a príjmy. Ja som za to, že každý kto niečo hlása, ak hlása bludy, tak samozrejme je tu tlačový zákon, je tu právo na odpoveď. V prípade, ak niekoho poškodí, tak je vlastne súdne preskúmateľné, takže aj tieto médiá musia dodržiavať zákon, ale Rada pre mediálne služby má kontrolovať tých, ktorým vydala licenciu. Nie komunitné médiá, ktoré fungujú na nejakej inej báze.

Dušan Jarjabek: Súhlasím čiastočne. Myslím si, že ten problém je hlavne v jednej veci a tá je pre mňa najpodstatnejšia a to je tá anonymita, pod ktorou sa šíria tieto bludy. Hovorím to náročky takto ,aby tomu každý rozumel. Ako náhle my zrušíme v tých sociálnych médiách, vôbec v tomto priestore, keď zrušíme anonymitu a anonymitu zrušíme zo zákona. A kto to nebude dodržiavať, bude sankčne stíhaný za to akceptovanie tej anonymity. Viete ten anonym, tou svojou odvahou v úvodzovkách, ktorý môže povedať všetko a Vy mu nemôžete nikdy konkurovať, lebo Vy ako nie anonym také niečo nevyslovíte, už len zo slušnosti. Ako tí anonymy v tejto chvíli ťahajú za dlhší koniec povrazu. Toto treba zákonom zrušiť, toto treba zákonom ovplyvniť, tu treba brať na zodpovednosť všetkých tých, ktorí podporujú v zmysle svojej nejakej väčšej viditeľnosti, tú anonymitu, ktorá robí to šarapatenie v tej spoločnosti. Ktorá zasvinieva tú spoločnosť všetkými tými vulgarizmami, ktorá ovplyvňuje rodiny, ovplyvňuje myslenie, núti mladú generáciu, ešte aj tých, ktorí tomu podľahnú k samovraždám, ktorá robí najväčšie svinstvo v tejto spoločnosti.

Jozef Hübel: Vy dvaja ste vlastne strážcovia aj tej legislatívy. Ako sa celkovo pozeráte na tú problematiku, nehovorím tej samoregulácie, ale od anonymizovanie toho celého. Pretože legislatívne sa dá povedať, dobre vládnuť sa nedá cez sociálne siete. Bol tu Peter Mihók, predseda Obchodnej komory a on povedal, viete vládnuť cez sociálne siete je nonsens jednoducho. Na to sú tradičné médiá, to ale sa dá nejako ovplyvniť.

Roman Michelko: Takto v dvoch rovinách je to. Je možné legislatívne donútiť médiá aby pod článkami neboli anonymné a to sa dá. Čo sa asi nie celkom nedá, je diktovať nadnárodným korporáciám, ako je META, ktorá je vydavateľom Facebooku. Respektíve tvorcom Instagramu a tak ďalej, aby sa oni prispôsobili, lebo oni majú globálne pôsobenie. A je to mega korporácia, ktorá má obrat vyšší ako stredne veľké štáty. Možno nejaké firewally alebo tieto v nie demokratických krajinách blokujú sociálne siete, čo sú drakonické záležitostí. Na európskej úrovni sa môže Facebook, alebo META ako vydavateľ, ktorá má viacero sociálnych sietí pod sebou, lebo tam je aj Instagram., nejaké ďalšie regulovať, ale nedá sa to asi celkom na úrovni národných štátov. Lebo my sme pre nich malý hráč pre nejakú mega korporáciu, my nevieme na základe akých kritérií sa zrušil Facebook výrazného politika. Úplne subjektívne, nedovolal sa.

Jozef Hübel: To isté sa deje aj na Youtube.

Roman Michelko: Jasne, máme tam shadowban, máme tam bloknutia na základe nahlásenia. Tam je tuším len jediná vec, ak má niekto 100 000 sledovateľov, tak komunikuje s ním, to je veľmi mále. To sú väčšinou komerční inluenceri. Človek dostane demonetizáciu, nevie za akých okolnosti. Máme tam človeka, jeden, dvaja, ktorí sú ako keby správcovia, kde chodí nahlasovanie rôznych vecí. Dovolať sa pravdy je takmer nemožné, takže asi je nutná regulácia na európskej úrovni.

Dušan Jarjabek: Mne napadlo, že načo máme Európsky parlament, napríklad.

Roman Michelko: Iste, tam sú aj nejaké diskusie, ale zas je to na dlhé lakte.

Dušan Jarjabek: Kto sa na nich kedy obrátil na tieto inštitúcie, aby tento problém riešili.

Jozef Hübel: Vráťme sa teda k tým tradičným médiám, aká  by mala byť ich úloha, pretože mnohé z tých tradičných médií plnia v podstate verejnú službu. Teraz hovorím aj o regionálnych médiách, ktoré sú najbližšie k občanovi, tu sa človek dozvie tie najpraktickejšie veci o svojom okolí. U nás zatiaľ z legislatívy nevyplýva, že by mali nejakú podporu. Väčšinou ich podporujú samosprávy a potom sa stáva, že sa stávajú PR agentúrami miestnych, mestských a obecných úradov. Keď tam niečo neodznie, tak už je to médium zlé a nedostane tú podporu. Nemalo by sa nájsť nejaké iné riešenie, ako je to v  Rakúsku, alebo v Nemecku, že regionálne médiá na základe splnenia istých prísnych kritérií dostávajú podporu od štátu. Viete si to predstaviť?

Roman Michelko: Určite si to vieme predstaviť, keď je legislatíva iných štátov, treba si to pozrieť, máme parlamentný inštitút, ktorý nám môže urobiť nejaké analýzy. Pamätám si, že robila sa nejaká analýza nejakých lokálnych médií, nejakých printov a v absolútnej väčšine sa skonštatovalo, že sú to hlásne trúby súčasného vedenia, či už starostov, alebo primátorov. Mali by tam byť nejaké parametre, zastupovanie opozície, čo TV Bratislava vždy mala. Čiže v úvodzovkách verejnoprávne parametre by to malo mať a vyváženie nestrannosti. Otázka je, že samospráv na Slovensku je extrémne veľa, 2500, nie všetky budú mať médiá. Asi sú na Fonde na podporu umenia, keby niekto robil nejakú umeleckú tvorbu, nejaké granty. Nejakých literárnych diel, alebo niečo také, ale to nie je ani celkom vec pre lokálne médiá.

Jozef Hübel: Lebo na Slovensku je približne, podľa tej Asociácie pre regionálne médiá, sedemdesiat licencií pre lokálne vysielanie. Čiže to nie je tak veľa a z toho zhruba polovica zaniká, lebo strácajú finančnú podporu.

Dušan Jarjabek: Ak, táto vec by sa mala nejakým spôsobom riešiť, nakoniec máme osem krajov, prečo by krajské médium malo vždy patriť pod kraj. Prečo by to krajské médium, v zmysle objektívnosti, ktorú všetci chceme, malo podliehať županovi, primátorovi. Nechcem ísť ďalej samozrejme, stačí sa dohodnúť na tom, že každý kraj bude mať povinne takéto médium. Ktoré istým spôsobom bude aj finančne zabezpečené a tu sa bavme, že akým spôsobom. Alebo odkázané len na mesto, kraj, župana, primátora a tak ďalej. Neviem, či sa to dá riešiť fondmi, ale určite sa to dá riešiť novým zákonom z ministerstva kultúry.

Roman Michelko: Viem si predstaviť, ak tam budú nejaké parametre, že všetky spektrá zastupiteľstva tam budú.

Jozef Hübel: To by mala byť jedna z podmienok.

Dušan Jarjabek: Malá verejnoprávna televízia.

Roman Michelko: Alebo osem malých verejnoprávnych televízií.

Dušan Jarajbek: Osem malých verejnoprávnych televízií.

Jozef Hübel: Keď hovoríte o tom, nebola by namieste aj synergia medzi verejnoprávnou televíziou a medzi týmito lokálnymi. Keď som tu mal Fedora Flašíka, on prišiel s takým nápadom, nakoniec vieme, že sa uchádzal o pozíciu generálneho riaditeľa RTVS. V tom svojom programe mal aj to aby bola aj vzájomná výmena tých programov, lebo nie všade má tá RTVS svojich spravodajcov. Ktorí majú niekedy strašne veľké územie na pokrytie a keď tam existuje lokálna televízia, aby urobili jednoducho dohodu na výmenu, alebo isté prispievanie programom pre RTVS, aby to bolo na patričnej úrovni samozrejme.

Dušan Jarjabek: Troška improvizujeme, lebo je to z brúsu nová téma, tak by mala byť pokrytá z brúsu novým zákonom. Ale ja som presvedčený, podľa toho, čo Vy hovoríte, ak tu existujú štúdia v Banskej Bystrici aj v Košiciach. Tak prečo by nemohlo existovať štúdium Trenčín a teraz v každom krajskom meste. Aby mala RTVS, alebo teda Slovenská televízia zastúpenie v zmysle takejto krajovej televízie. Ktorá by samozrejme dostávala dotácie, aby mohla existovať, mala by presne jasnú vysielaciu štruktúru. Mala by úplne jasné, v tom zmysle, čo by mala robiť, počet hodín, vysielací čas. To sa dá spraviť a myslím si, že by to bolo istým spôsobom čisté riešenie, len už by to nebolo štúdio Banská Bystrica a štúdio Košice, ale by tieto štúdia boli štúdia krajských miest, kde by pôsobili.

Jozef Hübel: To je zaujímavá myšlienka ale vráťme sa k tej našej pôvodnej téme, nová komunikačná kultúra, novej vládnej koalície. Vy ste obidvaja predstavitelia tejto novej vládnej koalície, ktorá tu vládne. Akú máte predstavu, v čom budete iní v tej komunikácií ako vaši predchodcovia. Ako napríklad za tie uplynulé tri, alebo tri a pol roka.

Roman Michelko: Ja si myslím, že väčšina politikov má ochotu, s tými, ktorí majú záujem komunikovať. Chceme spresniť niektoré veci, napraviť chyby vo verejnoprávnych médiách, podľa mňa precizovať kompetencie Rady pre mediálne služby. Aby sa naozaj išlo iba po tých, ktorým má vydávať licenciu. Keď sa mali registrovať Youtuberi, bolo to vyhlásené za najväčší administratívny nezmysel roka. Čiže nie šikanovať ľudí, ktorí majú také nejaké aktivity, dokonca aj keď nemali monetizované, aj tak sa mali, boli tam nejaké sankcie. Taká administratívna šikana sa má odstrániť, je to o partnerstve. Je čo naprávať, aj vo verejnoprávnych médiách, aj v komerčných. Potom samozrejme kvalita diskusie je závislá od aktérov, toto musia vyriešiť voliči, toto nevieme vyriešiť my ako politici. Pokiaľ pustia do politického priestoru istý tip ľudí, tak tá kvalita tej debaty bude vždy definovaná týmito.

Dušan Jarjabek: Treba ten priestor politicko-mediálny vyčistiť nejakými pravidlami hry. My veľmi dobre vieme, kto je politik, to je jednoducho definovateľné. Vychádzajme z toho parlamentu, je tam 150 ľudí, potom je tu nejaká vláda, potom sú tu inštitúcie, komunálni politici a tak ďalej. Len my nevieme, kto je novinár. To je najväčší problém, my nemáme definíciu novinára do dnešného dňa, čo je dosť paradoxné. O toto sa treba pokúsiť, máme tu niekoľko múdrych novinárov, ktorí sú v rôznych spolkoch, zväzoch, neviem ako to nazvať.

Roman Michelko: Sú tri profesné združenia.

Dušan Jarjabek: Sú tu ľudia, ktorí sa týmito vecami jednoznačne zaoberajú, len nedostávajú priestor.

Jozef Hübel: Musím spomenúť, keď sme po novembri 1989 začali chodiť na stretnutia s novou garnitúrou politickou. Vtedy bola zásada na tlačovkách, novinár ak sa prihlásil povedal nahlas svoje meno a médium, ktoré zastupuje. Teraz, keď vidím napríklad tlačovky na vláde, alebo keď chytajú tých ministrov po schodoch. Tak znovu otázka, ja neviem, kto sa pýta. Aj toto by nemala byť tá kultúra, ktorá by sa mala vrátiť, alebo nemali by byť primerane oblečení tí novinári.

Roman Michelko: Sú tlačové konferencie na Úrade vlády, niekedy bolo taký formát, že v Kyjeve a toto bolo jasne zadefinované. Dnes vo foyer odchytávajú živelne kdekoho a otravujú a nie je ani nejaké presscentrum. Často krát sa diskutovalo, či taký Martin Daňo je, alebo nie je novinár, bolo dostal parametre, ako sa má správať. Ak tam chce fungovať, tak potom sa bralo, že dobre aj toto už je médium. To je otázka podľa mňa elementárnej slušnosti, možno by bolo dobre urobiť nejaký štatút, kódex, ktorý zadefinováva, ak chcete diskutovať ako novinár, máte mať nejaké pravidlá.

Jozef Hübel: To by mala byť samozrejmosť.

Roman Michelko: Je veľmi veľa veci, ktoré sú samozrejme. Teda si myslíme, že sú samozrejmé a ony samozrejmé nie sú. Keď sa začal robiť duálny systém a verejnoprávne médiá. Bralo sa to ako úzus ten tretinový model, tretina vláda, tretina koalícia, tretina opozícia.  Dnes sa to zlialo, ten model, ktorý fungoval, všetci boli s tým uzrozumení.

Dušan Jarjabek: Vtedy som bol predsedom Televíznej rady, keď bol tento model. Viete, my stále hovoríme o tom vzťahu novinár-politik, ale povedzme si zároveň, keď už sme v NR SR, že tí novinári tam nemajú vytvorené podmienky pre existenciu. Pred desiatimi rokmi som navrhoval predsedovi NR SR, ešte ako predseda výboru, rozdeliť ten priestor v NR SR na spoločensko-otázkový a na ten priestor, kde by aj poslanci mali svoje súkromie. Ide to jednoducho, vyčleniť ten priestor po ľavej strane, spraviť z neho jednu veľkú kaviareň. Tam vytvoriť ten priestor, kde by pri stolíkoch mohli prebiehať tieto krátke rozhovory. Bolo by to kultúrne, bolo by to dôstojné aj pre obe strany, jednoducho k tomuto sa treba vrátiť.

Jozef Hübel: TA3 také rozhovory v knižnici.

Dušan Jarjabek: Ale to je málo. Celá tá ľavá strana, to sa dá jednoducho vyriešiť, urobiť tam malý kaviarensky priestor s obsluhou. Nech sa páči, každý kedy má čas, desať, pätnásť minút a urobím ten rozhovor s kýmkoľvek. Ešte príde zima a tie a kabáty sa rozhadzujú po NR.

 Jozef Hübel: Máme posledné dve minúty, ako vy osobne prispejete k tej kultúre?

Roman Michelko: Ja každého novinára, ktorý nejde provokovať, ale má reálny záujem sa dozvedieť niečo o prejednávaných zákonoch, nejakých postojoch, ak sa ku mne slušne správa, tak aj ja mu slušne odpovedám. Snažím sa diferencovať aj z tých tzv. toxických denníkov, že kto to je. Očakávam, že nebudem mať provokatérov, ani predstaviteľov PR agentúr, ale ľudí, ktorí budú mať reálny záujem niečo sa dozvedieť. V tom prípade, ak to tak bude, tak väčšina aj koaličných politikov má podobný postoj. Pokiaľ ide niekto opačným smerom, že chce provokovať, chce vyvolávať nejaké verbálne útoky, nedajboh fyzické útoky, tak si musí uvedomiť, že aj druhá strana sa bude k nemu takto správať.

Jozef Hübel: Poviete, ďalšia otázka, nech sa páči.

Dušan Jarjabek: Ja,  aspoň do dnešného dňa som nejaké výraznejšie problémy s novinárskou obcou nemal. Tak niektoré rozhovory, ako boli zábavné tie otázky, tak aj moje odpovede boli v úvodzovkách zábavné.

Jozef Hübel: Ako sa hovorí, aká otázka, taká odpoveď.

Dušan Jarjabek: Áno, ja sa toho držím. A mám korektné vzťahy, a na hrubú dieru hrubá záplata, tak povedzme si to takto. Ja som si myslím slušný človek a keď niekto provokuje, tak sa snažím aby som sa vyprovokovať nedal. Nemám problém niekomu povedať, ďakujem pekne, dovidenia.

Jozef Hübel: Ďakujem vám pekne, páni, docent Dušan Jarjabek, Roman Michelko.

Dušan Jarjabek: Ďakujem za pozvanie. Nech sa Vašej televízií darí.

Roman Michleko: Ďakujem aj ja. Ak nás pozvete, vždy radi prídeme.

Jozef Hübel: Ďakujem, nech sa vám vo vašej práci darí.