Koncom októbra sme si spoločne s Českou republikou pripomenuli 105. výročie založenia Česko-Slovenskej republiky. Je nespochybniteľné, že počas jej existencie, sa Slováci sformulovali v moderný politický štátotvorný národ. Menej známe sú však mnohé negatívne stránky česko-slovenskej štátnosti, ktoré predostrel bývalý slovenský politik a právnik,  expredseda Panslovanskej únie JUDr.Milan Janičina.

Dlhé roky ste pôsobili na čele Panslovanskej únie. Počas tohto obdobia ste usporiadali niekoľko vedeckých konferencií mapujúcich kľúčové míľniky slovenských dejín. Ako hodnotíte ich prínos s odstupom času?

Na Slovensku sa dlhý čas stretávali maďarské a české geopolitické záujmy. Niekedy pôsobili proti sebe a snažili sa navzájom vytlačiť z tohto záujmového priestoru. Stávalo sa však, že sa navzájom podporovali. To vtedy, ak sa ukázalo, že my Slováci sme, napriek všetkému, odolní a oni svoje veľkomaďarské, či veľkočeské sny síce mohli snívať, ale vždy to boli len fantázie z oblasti bezbožných prianí.Súčasťou týchto záujmov boli, celkom prirodzene, aj snahy o asimiláciu Slovákov. Či už ide o maďarizáciu,alebo čechizáciu, cieľom bolo pohltiť slovenský národa v záujme vlastných mini imperialistických cieľov odstrániť čo i len zmienku o existencii potomkov Rasticových a Svätoplukových Slovenov z mapy Európy.Obidva pokusy však boli neúspešné a napriek dvesto ročnému odnárodňovaniu a systémovému vymývaniu slovenských mozgov,sme ako národ prežili. Proces maďarizácie a tiež proces čechizácie musíme ale podrobne mapovať, aby nielen súčasníci,ale aj budúce pokolenia a tiež iné civilizované národy mali k dispozícii pravdivé informácie o ideológiách zdôvodňujúcich pokusy o naše odnárodňovanie. Naše konferencie dali do rúk účastníkov solídny argumentačný materiál a napriek, najmä čechoslovakistickej propagande, možno pozorovať posun v názoroch mladých historikov ale aj bežných ľudí, čo sa prejavuje aj v reakciách na sociálnych sieťach.

Ktoré významné osobnosti spoločenského a politického života vystúpili so svojimi príspevkami na týchto konferenciách?

Za ten čas, čo som bol predsedom Panslovanskej únie, sme uskutočnili jedenásť konferencií. Bol o ne slušný záujem a zúčastnilo sa ich viacero osobností, spomeniem aspoň exministra Petra Baca, exposlanca Júliusa Bindera, bývalého generálneho riaditeľa Slovenskej televízie Jozefa Darma, bývalého podpredsedu vlády Ľubomíra Fogaša,bývalého predsedu Úradu geodézie, kartografie a katastra Imricha Horňanského, exposlanca Pavla Hrívika, historika Antona Hrnka,bývalého podpredsedu parlamentu Augustína Mariána Húsku, spisovateľa Drahoslava Machalu, bývalého predsedu Matice slovenskej Mariana Tkáča, historika Ivana Mrvu, bývalého politického väzňa Antona Semeša, a historika Igora Uhríka. Svoj príspevok na jednu konferenciu poslal aj historik Milan Stanislav Ďurica, ktorý sa však zo zdravotných dôvodov osobne konferencie nezúčastnil.

Venovali sta sa na nich predovšetkým témam dvadsiateho storočia. Ako hodnotíte osobnosť Milana Rastislava Štefánika pri kreovaní česko-slovenskej štátnosti?

O Štefánikovom podiele na vzniku česko-slovenského (nie československého) štátu toho bolo popísané už dosť a ja nebudem opakovať to, čo už bolo niekoľkokrát povedané. Poviem len toľko, že to s novým štátom myslel úprimne.A bez jeho kontaktov a jeho účasti v česko-slovenských légiách, by Masaryk s Benešom nedosiahli nič. Bola to skutočná osobnosť na rozdiel od Masaryka, ktorý Pittsburskú zmluvu, ktorej bol spoluautorom, vyhlásil za falzuma na rozdiel od gamblera Beneša nazývaného „kráľom rulety“, ktorý zase zdefraudoval množstvo dolárov vyzbieraných americkými Čechmi a Slovákmi na česko-slovenskú vec. Je už skutočne na čase prešetriť Štefánikovu smrť. A bolo by už načase postaviť v hlavnom slovenskom meste Štefánikovi dôstojný pomník. Tá opacha s dominantným českým kocúrom dôstojná nie je.

Po vzniku prvej Česko-Slovenskej republiky sa čechoslovakizmus stal podľa niektorých pronárodných historikov, politikov a novinárov nástrojom na asimiláciu slovenského národa. Do akej miery sa ich názory zakladajú na pravde?

O tom by sa dalo napísať množstvo strán.Poukážem len na niekoľko citátov z českých zdrojov, ktoré presne vyjadrujú situáciu.

Český učiteľ – po vzniku česko-slovenského štátu ministerský tajomník na Slovensku – Karel Kálal v roku 1914 napísal: „Jděte na Slovensko. Tu se vám jinak prsadmou, tu pocítíte, jak je ten český svět veliký.“. Kálal tiež napísal: „T. G. Masaryk v roce 1882, přišel do Prahy s rozhodným úmyslem, že bude pracovati pro všecky tyto české země, to jest pro Čechy, Moravu, Slezsko a Slovensko.“

V apríli 1915 v memorande britskému ministrovi zahraničia Tomáš G. Masaryk napísal: „Slováci jsou Čechy, přestože užívají svého nářečí jakožto spisovného jazyka.

V Zásadách programu českej Národnej demokracie, sa písalo: „Jako strana národní chceme, aby náš stát byl státem národním, českým. Náš národ jej před staletími založil, náš národ si ho vydobyl po 300-leté porobě. Československá republika byla českým národem a pro český národ vytvořena. Je jediným státem, ve kterém náš národ dochází svého sebeurčení. Z této povahy vyplývá jako důsledek i jako podmínka jeho bytí a rozvoje jeho českosti.“.

Snahy o asimiláciu prebiehali aj v čechizácii spisovnej slovenčiny. Medzi prvé učebnice prispôsobujúce slovenčinu češtine patrila Slovenská mluvnica ktorú v r. 1919 vydal J. Damborský. Začiatkom dvadsiatych rokov sa dokonca zrodila koncepcia, podľa ktorej jazykom odbornej komunikácie, teda jazykom vzdelancov, sa mala stať čeština a slovenčina mala byť jazykom sedliakov a kočišov a bírešov.

Alois Rašín, militantný český nacionalista, v roku 1920 vyhlásil: „Vybojovali jsme si československý stát a ten musí zůstati českým státem… Podle podmínek míru máme právo zaříditi si naše záležitosti tak, jako by ostatní národnosti vůbec neexistovaly.“Na prednáške v Nymburku 5.1.1920 Rašin uznal, že každý Čech či Slovák má právo, „aby ve svém jazyce dosáhl plného vzděláni aniž by se musel učit jazyku jinému“, na strane druhej hneď dodal, že „jazyk český je zde jazykem státním, jazykem všech úřadů a uředníků, všech zákonů a nařízení.“.

T. G. Masaryk pre francúzsky denník Le Petit Parisien zo 14. septembra 1921 vyhlásil: „Není slovenského národa. To je jenom výmysl maďarské propagandy. Zakladáme na Slovensku školy. Musíme počkat na jejich výsledky. O jednu generáci nebude rozdílu mezi dvěma vetvemi nášho národa… český národ jest i pod Tatrami“.

Ottov obchodný náučný slovník z roku 1921 píše: „Ani v době největší persekuce převážná většina našeho národa neslevil a ničeho z maximálního českého programu, jehož jádrem byl suverenní český stát z Čech, Moravy, Slezska a Slovenska, neboť připojení Slovenska má důvody v právu hospodářském, národnostním a přirozeném.“. Ďalej Ottov obchodný náučný slovníka uvádza: „Slovensko bude naší koloniální zemí.“. Uvedomme si, že tu nejde len o nejaký slovník. Bola a stále je to mienkotvorná publikácia, ktorú Česi vnímali podobne ako Briti vnímajú Encyklopediu Britannica.

Úrad pre prípravu mierovej konferencie v Paríži v jednom dokumente uvádza : „Pre český štát je veľmi výhodné, ak sa môže rozširovať smerom, kde je pôdy dostatok a kde je pomerne riedke osídlenie. To je práve na Slovensku, ktoré na 1 km² nemá ani polovicu ľudí, koľko ich majú české krajiny (59 na 1 km², zatiaľ čo české krajiny 128). Slovensko sa môže stať kolonizačnou krajinou českou.“

Vyjadrujú sa tiež, že česká masarykovsko-benešovská politická reprezentácia vnímala Slovensko ako dobyté územie. Súhlasíte s ich názorom?

Je to tak. Zákonom č. 11/1918 Zb. založili českí politici v Prahe, za účasti Slováka Vavra Šrobára štát, ktorého raison d’être spočíval v obnovení českej štátnosti, ďalej v rozšírení jeho územia na východ (v snahe dostať Čechov z nemeckého obkľúčenia), v asimilácii Slovákov a vo využívaní Slovenska ako českej kolónie. A ako povedal baťko Mináč: „Čechoslovakizmus je pokrivená vetva na kmeni slovanskej lipy.“.

Jedným z príkladov je názor českého historika Jana Měchýřa o slovensko-českých vzťahoch. V sekcii nazvanej „Dobytí Slovenska“Měchýř píše: „Dnes už málokdo ví, že Slovensko se nevrhlo do náruče československého státu s jednomyslným odhodláním a nadšením. Slovensko bylo Československem anektováno. Bylo připojeno násilim, za použití vojenské síly, byť v čele se Slovákem Vavro Šrobárem a nikoli v boji se Slováky, nýbrž s Maďary.“.

Československé vojsko ustajnilo kone v kostole a zrekvirovalo dobytok – to bola bežná prax pri obsadzovaní vidieka. V slovenských mestách aspoň ničili cirkevné a civilné pamätníky.

O situácii v medzivojnovom Česko-Slovensku sa v tomto smere vyjadrovali aj zahraniční diplomati. Aký signál vysielali svojimi depešami do zahraničia?

Uvediem niekoľko príkladov.

Chargé d’affaires v Prahe Cecil Gosling, v depeši z 23. júna 1919 adresovanej britskému ministerstvu zahraničia písal: „Čechom sa podarilo si znepriateliť nielen ich bývalých nepriateľov, nemeckých Čechov, ale aj Maďarov a Slovákov.“ V depeši 157, z 6. novembra 1919ďalej píše: „Česká správa Slovenska sa vyznačovala a stále vyznačuje krutou a v niektorých prípadoch brutálnou dominanciou.“

V správe oddelenia politického spravodajstva Ministerstva zahraničných vecí Spojeného kráľovstva z 8. augusta 1919 sa píše: „Slovensko sa stalo hlavným centrom nepokojov, prameniacich z veľkého a hlbokého odporu voči Čechom.“. 

Kňaz írskeho pôvodu Dr. Vance v správe z 29. novembra 1920 britskému vyslancovi v Prahe Georgeovi Clerkovi píše:„Slováci neznášali tyraniu starých Maďarov, ale poznali, čo tyrania znamená, až keď sa dostali pod Čechov.“.

Konzul v Bratislave Robert T. Smallbones v depeši z 24. marca 1924 hovorí:„Hospodárske záujmy Čiech, Moravy a Sliezska na jednej strane a Slovenska a rusínskeho územia na strane druhej nie sú totožné a tieto dve ostatné entity boli v skutočnosti zahrnutím do Československej (sic) republiky poškodené.“ Na dôsledky a povahu českej hospodárskej politiky k Slovensku nepriamo poukázal aj BruceLockhart, keď uviedol, že obraz biedy a hladu v strednej Európe, ktorý vznikol v západnej Európe, nebol presný, pretože Česi „kolektívne a individuálne prosperovali. Ak boli hladujúce deti na Slovensku a Podkarpatskej Rusi, v Prahe sa tvorili noví milionári.“.

Vyslanec v Prahe Sir George Clerk, v depeši 135. zo 7. apríla 1926 píše  „Slovensko sa politicky a národne úplne odlišuje od Čiech, Moravy a Sliezska.Podľa Clerka sa v súdržnosti poslancov českých strán prejavovala „rozhodnosť českého národa … urobiť z Československa český národný štát … a počeštiť krajinu“. 

Vyslanec v Prahe James Macleay v depeši 186 z 18. júla 1927 píše: „Hlavným motívom delenia územia na župy bola najmä asimilácia Slovenska do zvyšku republiky upretím akejkoľvek formy uznania jeho existencie ako samostatnej jednotky …“. Macley ďalej hovorí: „Čechov z rôznych strán bolo počuť, ako nehanebne vyhlasujú, že dať Slovákom provinčnú radu znamená povzbudzovať separatizmus.“.

Ďalší vyslanec v Prahe. James Addison v depeši 157, z 2. októbra 1930 uvádza: „Niektoré akcie českých politikov museli mať latentné príčiny v českej povahe, ktoré sumárne poukazujú na existenciu stavu xenofóbie hraničiacej s hystériou“.Podľa Addisonovho názoru „cieľom tohto úsilia bolo pokračovať v procese, ktorý možno nazvať, počešťovaním a… snažiť sa presvedčiť svet…, že krajina je viac česká, ako naozaj je“. Addison vzniesol aj výhradu voči československého štátu ako umelej krajine, a jej názvu: „Jej meno je podvod, pretože nie je nič také ako ,Čechoslovák‘. Sú Česi, Slováci, Nemci, Maďari, Rusíni, atď. V okrúhlych číslach Česi… majú 6.000.000 a sú sústredení 50 kilometrov okolo Prahy a v úzkom pruhu smerujúcom dolu k Brnu. Zvyšok, to je väčšina, sa skladá z iných národnosti a nenávidí Čechov.“. Addison vyjadril aj pochybnosť o údajnej enormnej kultúrnej nadradenosti Čechov nad Slovákmi. On sám „nikdy nezbadal túto nesmiernu nadradenosť“. Naopak, vzdelaní Slováci, ktorých stretol, mu pripadali práve tak dobrí, ak nie lepší, než ich českí bratia a dodal, že každý Slovák sa vám poponáhľa povedať, že je Slovák a nenechá sa považovať za Čecha. V depeši 235, z 13. novembra 1934Addison píše: “Táto česká vláda, je demokratická len v mene. V skutočnosti je Československo policajným štátom – ,Polizeistaat .“.

Prvý tajomník britského vyslanectva v Prahe K. T. Gurney, v depeši 37, z 25. februára 1933píše: „Hľadanie vhodných riešení bolo komplikované v krajine, kde politiku diktujú zástupcovia šesť a pol až sedem miliónov Čechov z celkovej populácie skoro 15 miliónov, lebo vplyv Slovákov a Nemcov vo všeobecnej politike nie je úmerný hodnote ich vkladu do republiky.“.

Prvý tajomník britského vyslanectva v Prahe K. T. Gurney, v depeši 125, z 20. augusta 1933 oznamuje: „Na Pribinových slávnostiach Hlinka predniesol slovenské sťažnosti. Slováci, povedal, patria do Československej republiky, a sú proti revízii hraníc, ale žiadajú regionálnu autonómiu, ktorá im bola sľúbená. Keď sa počas prejavu opýtal svojich stúpencov, či sú pripravení bojovať za autonómiu, ako odpoveď dostal súhlasné zvolanie.” Úradník Foreign Office túto udalosť charakterizoval ako „najbolestivejšie odvrhnutie, aké československá vláda mohla dostať a spôsobené výlučne vlastnou stupídnosťou a netaktnosťou.”.

Americký Úrad strategických služieb (Office of Stragic Services – OSS) v máji 1945 ako hlavné výhrady voči českej politike uviedol centralizáciu pražskej moci nad Slovenskom; inváziu Slovenska českými civilnými a vojenskými zamestnancami; nepriateľský postoj vlády a mnohých jednotlivých Čechov ku katolíckej cirkvi; pokus čechizovať Slovensko popretím existencie osobitného slovenského jazyka a slovenského národa; a napokon hospodársku dominanciu Slovenska českými záujmami.

Americká historička Mary Heimannová v knihe Czechoslovakia: The State that Failed (Československo: Štát ktorý zlyhal), Yale University Press 2008, píše „Pozoruhodné je také, že Gottwaldovi se před procesy sice nepodařilo uchránit celou KSČ, avšak obětí procesů se stali jen Slováci, Moravané a Židé – Gottwald před procesy uchránil etnické české komunisty.“.

Myslíte si, že mnoho Slovákov po prečítaní názorov vtedajších diplomatov na vnútropolitickú situáciu v Česko-Slovensku, by prehodnotilo svoj postoj k Tomášovi G. Masarykovi a Eduardovi Benešovi?

Určite áno. Avšak stále pôsobí zotrvačnosť čechoslováckeho vymývania mozgov. Problémom sú aj viacerí starší slovenskí historici, ktorí sami seba považujú za vlastencov, ale ktorí desaťročia čerpali len z českých, či čechoslovakistických materiálov a podľa toho aj písali. Ak niekoľko desaťročí blahorečili tatíčka Masaryka, či E. Beneša, dnes už ťažko budú písať ináč, aj keď v súkromí priznajú, že sa mýlili.

Časť pronárodných historikov, novinárov a politikov si tiež myslí, že 28. október by nemal byť štátnym sviatkom Slovákov. Ste rovnakého názoru?

Prečo by 28. október nemal byť slovenským štátnym sviatkom? Preto, lebo nebýva zvykom, aby národ oslavoval deň, keď sa jeho vlasť stala cudzou kolóniou, ako svoj štátny sviatok.Stále sme svedkami konšpiračnej čechoslovakistickej kampane, ktorá otvorene, či podprahovým spôsobom, masíruje verejnú mienku a pokúša sa o jej formátovanie. Výsledkom má byť spoločenská atmosféra naklonená obnoveniu skrachovaného Česko-Slovenska. Jedným zo zásadných krokov čechoslovakizmu na Slovensku, bolo opakované ustanovenie 28. októbra za slovenský štátny sviatok. Agenti vplyvu presviedčajú národ, že Slováci sa 28. októbra 1918 prvý krát prejavili ako štátotvorný subjekt a že (český) štát, ktorý sa formálne nazýval Československo (sic), bol spoločným štátom Čechov a Slovakov – dvoch rovnoprávnych bratských národov. Už nejaký čas sa u nás stavajú čechoslovácke pamätníky a je príznačné, že sa to deje priamo v slovenskom hlavnom meste. Na Vajanského nábreží postavili sochu Tomáša G.Masaryka (Redlicha) a to bez ohľadu na to, že Vajanský tohto človeka z duše nenávidel a dokonca ho fyzicky napadol – zbil ho dáždnikom. Neskôr túto časť nábrežia premenovali, aby to tak neklalo oči. Na dunajské nábrežie pomenované po Milanovi Rastislavovi Štefánikovi umiestnili nevkusné súsošie znázorňujúce českú dominanciu nad Slovenskom. Autor súsošia poňatím tohto monumentu nevdojak vyjadril obsah depeše 157 zo 6. novembra 1919, v ktorej charge d’affaires Spojeného kráľovstva v Prahe Cecil Gosling hlásil do Londýna: „Česká správa Slovenska sa vyznačovala a stále vyznačuje krutou a v niektorých prípadoch brutálnou dominanciou…“S vierolomnosťou českých politikov a servilnosťou slovenských čechoslovakistov máme historické skúsenosti.

Mnohí českí a slovenskí historici a politici vnímajú tzv. českú intervenciu na Slovensko ako akúsi bratskú výpomoc. Aký je Váš názor v tomto smere?

Prečo takzvanú. Bola to agresívna intervencia so všetkým čo k tomu patrí.

V októbri 1907 vyšlo prvé číslo mesačníka Naše Slovensko. V podnadpise sa uvádza, že je to „časopis hájíci zájmy uherských Slováků“. Už v úvodnom článku „Podporování Slováků a český národ“, sa hovorí: „Pokudse však podaří Slovensko zachránit od pomaďarčení, naskytne se zde Čechům široké pole působnosti a ti, pro které nebude doma místa, přijdou na Slovensko a najdou zde jistě bohatý pramen výživy.“. Inými slovami to najlepšie si necháme doma a tú druhú slabšiu kategóriu pošleme využívať Slovensko. Toto bola úvaha o bratskej pomoci? Nie je to v skutočnosti predstava budúcich kolonizátorov?

Za konkrétne príklady českého koloniálneho drancovania možno označiť:

1. nostrifikáciu (povinné prenesenie centrál a sídla firiem na územie Česka) s cieľom získania rozhodujúcich pozícií na Slovensku;
2. likvidáciu viacerých slovenských priemyselných podnikov; Slovensko malo v 20. rokoch dvadsiateho storočia viaceré podniky s najväčšou kapacitou v Česko-Slovenskej republike (niekedy i v Európe vôbec) v odbore cukrovarníckom, liehovarníckom, mlynárskom, droždiarskom, továrne na umelé hnojivo, v odbore textilnom, kefárskom, čokoládovom, a dôležité boli tiež štátne bane na soľ, časť baní na železnú rudu, vysoká pec v Tisovci, oceliarne v Podbrezovej, zlieváreň a smaltovňa v Hronci, píly súvisiace s lesným hospodárstvom, gbelské naftové bane. Slovensko však nikdy netvorilo samostatný hospodársky celok, a preto už samotná zmena štátneho útvaru, sama osebe, na priemysel pôsobila ničivejšie. Nehovoriac už o „řádení“ českých protekčných a korupčných živlov;
3. menej rozpočtových zdrojov smerujúcich na Slovensko, ako by prináležalo podľa podielu obyvateľstva;
4. nižšie tarify na železniciach na Slovensku, čo spôsobovalo vyššie dopravné náklady zo Slovenska do Česka; Navyše na Slovensku platila (skoro do konca roku 1921) o 5-7 % vyššia dopravná daň. Na štátnych železniciach v Česku za dopravu 1 t/km železničných zásielok sa platilo Kč 0,50, avšak na Slovensku Kč 1,10, teda o 120 % viac. Doprava 1 t/km kusového tovaru v Česku Kč 1,07, ale na Slovensku až Kč 5,37;
5. nerovnaká daňová politika, ktorá znamenala vyššie daňové zaťaženie na Slovensku;
6. deflačná menová politika, ktorá výraznejšie postihovala slovenské hospodárstvo orientované na export;
7. štátne objednávky prednostnejšie umiestňované v českých podnikoch na úkor slovenských;
8. zjednotenie slovenskej koruny (Ks) s protektorátnou (K) v novembri 1945 v pomere nevýhodnom pre Slovensko; oficiálny kurz bol 9 K za 1 Ks, avšak zmena sa udiala v kurze 1:1;
9. neustále deformovanie hodnotových ukazovateľov v rámci prestavieb veľkoobchodných cien, hľadanie krokov na českej strane ako „obmedziť prerozdeľovacie procesy“ v rámci štátu;
10. v rámci „industrializácie“ Slovenska sa do hláv občanov, a politikov a časom aj „odborníkov“ tlačila téza o presune zdrojov na Slovensko, čiže o „doplácaní“; dôsledne sa zamlčiavalo, že industrializácia mala byť vlastne len akousi kompenzáciou za predtým demontované a do Česka prevážané zariadenia tovární a tiež za nepriaznivé dôsledky menovej reformy pre Slovensko;
11. delenie majetku česko-slovenskej federácie na základe ústavného zákona č. 541 / 1992 Zb. v neprospech Slovenska.

Objavujú sa rôzne svedectvá okolo prijímania Martinskej deklarácie. Okrem tzv. tajnej klauzuly sa hovorí aj tom, že niektorí slovenskí politici vedome pretlačovali myšlienku čechoslovakizmu…

Matúš Dula, predseda Slovenskej národnej strany a 30.10.1918 zvolený za predsedu Slovenskej národnej rady, v ten istý deň, poslal pražským politikom telegram, v ktorom píše: „Slovenská národná strana stojí na stanovisku bezpodmienečného a bezvýhradného samourčovacieho práva slovenského národa a na tomto základe vindikuje pre slovenský národ účasť na utvorení samostatného štátu, pozostávajúceho zo Slovenska, Čiech, Moravy a Sliezska.“. Bezpodmienečné a bezvýhradné samourčovacie právo slovenského národa položil Dula ako podmienku účasti Slovákov na utvorení česko-slovenského štátu. Toto nemožno považovať schválenie účasti Slovákov na vytvorení unitárneho štátu, ktorý zákonom č. 11/1918 Zb. založili. A považujem za nemožné, aby Matúš Dula účastníkov martinského zhromaždenia o obsahu tohto telegramu neinformoval a je isté, že sa obsah tohto posolstva objavil aj v texte schválenej Deklarácie. A zo samotného schváleného dokumentu by podmienku bezpodmienečného a bezvýhradného samourčovacieho práva slovenského národa nemohol svojvoľne odstrániť nikto, ani len Dula. Mohla by tak urobiť hlasovaním len pôvodná Slovenská národná rada.

Oficiálna historiografia nás už sto rokov presviedča, že 30.10.1918 sa slovenský národ Martinskou deklaráciou pripojil k česko-slovenskému, či skôr československému, štátu. To je však nevedecká mega konšpirácia a je trápne ak ju šíria aj profesionálni národovci.

Martinskú deklaráciu treba skúmať najmä z pohľadu legitimity, legality, formy a obsahu.

Z hľadiska legitimity treba vyriešiť mandát účastníkov zhromaždenia v Turčianskom sv. Martine. Profesor štátneho práva Vojtech Tuka to vysvetľoval tézou interregna. Interregnum je stav, keď staré regnum (kráľovstvo, štát, vláda) už neexistuje a nové regnum ešte neexistuje. V takomto politicko-štátoprávnom vákuu sa bývalí občania stávajú „interrexmi“ – dočasnými nositeľmi suverenity a môžu vytvoriť akýsi prasnem a prijímať v mene národa nielen deklarácie, ale aj štátoprávne akty. V tomto prípade však staré regnum (Uhorské kráľovstvo) v deň schválenia Martinskej deklarácie ešte existovalo a dokonca ukázalo ostré zuby, keď 31. októbra 1918 v Prešove nechali maďarskí dôstojníci popraviť štyridsať jedna vojakov slovenského pôvodu a dvoch civilov. Takže žiadne štátoprávne vákuum tu nebolo a teda postavenie interrexa nemal nikto. Podľa mňa je skôr akceptovateľná téza o revolučnej ústavnosti, či zákonnosti. Zmena kvality v spoločenských vzťahoch sa považuje za revolúciu a takto sa zmeny diali v histórii celkom bežne. Obdobie prijatia Martinskej deklarácie bolo časom kvalitatívnej zmeny spoločenských vzťahov a preto by som Martinskú deklaráciu z hľadiska legitimity nespochybňoval.

Horšie to však je z Martinskou deklaráciou z hľadiska legality. Existujú totiž dve verzie Martinskej deklarácie. Tá pravá, ktorú účastníci martinského zhromaždenia skutočne schválili, avšak ktorej text v celku nepoznáme, pretože sa niekde „stratil“ a potom tá druhá, ktorej celý text síce poznáme, avšak je to falzum. Za falzifikát označilo Hodžom pozmenený text aj niekoľko priamych účastníkov stretnutia v Turčianskom Sv. Martine. Čo to teda oslavujeme? To čo nepoznáme, alebo falzum? Je to ako uctievanie falošného božstva, akéhosi zlatého teľaťa. V čase keď už väčšina účastníkov zhromaždenia Turčiansky sv. Martin opustila, sa z Budapešti dostavil Milan Hodža a na jeho naliehanie bol, už schválený, text (bez vedomia absolútnej väčšiny účastníkov martinského stretnutia) dodatočne zmenený, teda sfalšovaný. Z právneho hľadiska je takto pozmenený dokument nulitným aktom. Martinská deklarácia však dobre poslúžila Čechom pri anexii Slovenska.

Z hľadiska formy je Martinská deklarácia len politickým vyhlásením. Nebola viac než manifestáciou. V žiadnom prípade nemôže byť považovaná za štátoprávny akt, už preto nie, lebo falzifikát nemôže byť ako štátoprávny akt akceptovaný.

Z hľadiska obsahu sú tu tri hlavné problémy:

• Viacerí politici a historici tvrdia, že Martinskou deklaráciou sa Slováci prihlásili k spoločnému štátu Čechov a Slovákov. V čase keď Deklaráciu schvaľovali, však ešte účastníci martinského zhromaždenia o založení nového štátu nič nevedeli a teda sa k nemu ani nemohli hlásiť. Tvrdenie o tom, že Slováci sa Martinskou deklaráciou prihlásili k česko-slovenskému, či skôr k československému štátu, považujem za mega konšpiráciu, a to bez ohľadu na to kto, kedy a z akých dôvodov to tvrdí. Je to čisto špekulatívna úvaha. Ak to tvrdia čechoslovakisti, tak tomu rozumiem. Ak to ale tvrdia aj tí, čo sa vyhlasujú za slovenských vlastencov, tak to je čudné. O česko-slovenskom, či československom štáte nie je v deklarácii ani slovo. Veľmi mi to pripomína komunistický triedny výklad histórie a práva;
• Podaktorí tiež tvrdia, že Martinskou deklaráciou sa Slováci prihlásili k právu na sebaurčenie. Skutočne? Prihlásili sa k tomuto právu ako súčasť (neexistujúceho) jednotného československého národa? Tak to stojí vo sfalšovanej verzii deklarácie. Nepopreli náhodou takto identitu slovenského národa?
• Veľkým nedostatkom sfalšovanej verzie Martinskej deklarácie je, že Milan Hodža pri pozmeňovaní (už schváleného textu) dosiahol, aby bola vypustená požiadavka na vlastné zastúpenie Slovákov na mierovej konferencii. Aj toto máme oslavovať?

Pozitívom Martinskej deklarácie však (napriek všetkému) je, že Slováci takto, aj keď len deklaratórne, zrušili zväzok s Uhorskom. Podľa samotných účastníkov martinského stretnutia tento krok obsahuje aj platný, avšak stratený, text deklarácie.

Ľudák Vojtech Tuka neskôr tvrdil, že Martinská deklarácia obsahovala tajný dodatok, podľa ktorého sa Slovensko pripojilo k Česku len na desať rokov, po ktorých malo nastať vacuum iuris (právne vákuum) a teda je na Slovákoch, aby opätovne volili či chcú alebo nechcú zdieľať spoločný štát s Čechmi. Za to a tiež za kritiku neprimeranej čechoslovakizácie si Vojtech Tuka vyslúžil, vo vykonštruovanom, zmanipulovanom a z Masarykovej dielne pochádzajúcom procese, trest žalára na pätnásť rokov. Ajhľa aká tatíčko masarykovská „sloboda“. Tajná klauzula, tak ako schválený a teda platný text Martinskej deklarácie, sa však nikdy nenašla.

Niekedy mám pocit, že politici používajú cudzie slová bez toho, aby poznali ich skutočný význam. Napríklad Martinskú deklaráciu považujú za štátoprávny akt. Podľa slovníka cudzích slov a tiež podľa politologického slovníka sa deklaráciou rozumie vyhlásenie, najčastejšie verejné a slávnostné; politické vyhlásenie o závažnej otázke; vyhlásenie o obsahu zásielky, kamióna a pod. Termín „deklarácia“ môže byť tiež použitý na označenie medzinárodnej zmluvy. Deklarácia však v žiadnom prípade nie je štátoprávnym aktom. Nepoužívajme cudzie slová, ak nerozumieme ich významu!

Veľkou ranou pre Slovensko bolo aj obsadenie časti Oravy a Spiša v roku 1920 Poľskom. Akú úlohu zohral v tomto smere vtedajší minister zahraničných vecí Eduard Beneš?

Eduard Beneš nepovažoval Slovákov za národ. Slováci boli pre neho súčasťou českého národa. V roku 1943 vyhlásil: „Mně nikdy nedostanete k tomu, abych uznal slovenský národ… zastávám neochvejne názor že Slováci jsou Češi a že slovenský jazyk jest jen jedním z nárečí českého jazyka, tak jak tomu je s hanáčtinou nebo s jinými nářečími české řeči. Nikomu nebránim., aby o soběříkal, že je Slovák, avšak nedopustím, aby se prohlašovalo, že existuje národ slovenský“. V spore o územie Oravy a Spiša, ktorý napokon rozhodla veľvyslanecká konferencia v Spa zaujal podivný postoj, ale či ho k tomu viedla averzia k Slovákom, alebo mal iné (možno komerčné)dôvody, to neviem. Beneš bol naozaj zložitým človekom a veriť sa mu celkom nedalo. Ako Petržalčan mu však priznávam jeden kladný bod, mal veľký podiel na pripojení Petržalky k Bratislave.

Môžeme napriek veľkej kritike vtedajších pomerov pozitívne vnímať vznik Česko-Slovenskej republiky v rámci moderných slovenských dejín?

Aké boli právne základy nového štátu? Ak sám prezident Masaryk spochybňoval právnu relevanciu Clevelandskej a najmä Pittsburskej dohody, ak tieto dohody uzavrela česká strana reprezentovaná Masarykom mala fides, teda v zlej viere, ak je pochybná aj relevantnosť Martinskej deklarácie, ktorou sa vraj Slováci prihlásili k spoločnému štátu s Čechmi, tak aké sú teda právne základy tatíčko masarykovskej 1. Československej republiky? Ledaže by sme uznali Bismarckovo „Macht geht vor’m Recht“ (Moc je viac ako právo). Napokon, veď právo (a najmä právo medzinárodné) vždy bolo, je a vždy bude služobníkom moci. No prosím, ale potom ten tatíčko masarykovský štát nemôže byť vzorom právneho štátu, a vlastne nemôže byť vzorom v ničom. Prvá Československá republika samozrejme spĺňala všetky definičné znaky suverénneho štátu a bola riadnou súčasťou politickej reality. Preto (a ani na základe toho, že som si dovolil poukázať na jej chabé právne základy) nemôžem a ani nechcem spochybňovať jej štátnu existenciu. Som však presvedčený, že namiesto čechoslováckej nadutosti je tu namieste skromnosť.

A ešte niečo. V roku 1926, teda v čase, keď bola v Taliansku oficiálne vyhlásená diktatúra a bola zrušená sloboda tlače, udelil Tomáš G. Masaryk najvyššie československé vyznamenanie Rád bieleho leva, Benitovi Mussolinimu. Nebýva veľmi zvykom, aby demokratický štát udelil svoje najvyššie štátne vyznamenanie fašistickému diktátorovi. To bol skutočne prejav tatíčko masarykovskej „demokracie a humanizmu“. Nedá sa to ospravedlniť nijako. Niečo také môže spraviť len totálny politický ignorant a nie štátnik za akého sa Masaryk sám s obľubou vydával. Ako hovoria samotní Česi: „S Řádem bíleho lva je téměr vždy spojenně jaký průser.“.

Napriek všetkému áno. Vznik česko-slovenského štátu bolo pre nás pozitívum. Naši predkovia v roku 1918 nemali veľmi na výber. Predseda maďarskej vlády gróf Károly sa síce v telegrame Slovenskej národnej rade prihovoril takto: „Sme presvedčení, že hovoríme z duše celého maďarského národa, keď sa v týchto kritických chvíľach obraciame s vrúcnymi slovami úprimne precítenej bratskej lásky na Slovenskú národnú radu.“. Po období tvrdej maďarizácie sa ale vôbec nedivím, že Slováci už Maďarom neverili. A, že sa sklamali aj v Čechoch? Prešli sme tvrdými skúškami a napriek asimilačným snahám vierolomných bratov, sme sa osvedčili a presvedčili sme seba aj iných, že sme tu a vieme si vládnuť. A že máme problémy? A kto ich nemá?

Prejdime teraz do nedávnej histórie. Ako ste vnímali procesy vedúce k vzniku samostatného Slovenska po Novembri 1989?

V roku 1968 sa mi do rúk dostal leták s týmto textom:

„Bratři Slováci!

Za Maďarů jste drželi hubu a teď, když jsme Vám postavili průmysl, chcete najednou federaci.

Jděte do prdele i s tím vašim hitlerem Husákem.“.

Mal som vtedy dvadsať rokov a tento leták ma presvedčil, že moja mama má pravdu a lepšie by nám bolo v samostatnom slovenskom štáte. Postupne sa mi do dostávalo do rúk čoraz viac argumentov Takže akonáhle padol komunistický režim pridal som sa k Slovenskej národnej strane. Pre SNS som napísal návrh ústavy samostatného Slovenska a zúčastnil som sa tvorby textu platnej slovenskej ústavy v rámci komisie vytvorenej relevantnými politickými subjektami, ktoré si samostatnosť Slovenska priali.

Bolo podľa Vás správne, že Česká a Slovenská Federatívna Republika sa rozdelila na dva nástupnické štáty?

Samozrejme, Ak by sme boli zvolili cestu secesie teda odtrhnutia, Slovensko by malo veľké problémy v medzinárodnom spoločenstve.

Námietky niektorých teoretikov a politikov, že prijatie slovenskej ústavy bolo na hrane s ústavnosťou celého procesu, neobstoja. A neobstojí ani to, že aj slovenský ústavný súd v jednom svojom uznesení vraj tvrdil, že vzniku samostatného Slovenska malo predchádzať referendum. Nečítal som to, ale viem, že Ústavný súd Slovenskej republiky nie je v tejto oblasti kompetentný rozhodovať a tak je to len názor dotyčných sudcov, bez akejkoľvek právnej sily a právneho a najmä politického významu. Nič viac. Uvedomme si, že právo (ako veda), nie je exaktnou vedou, je to veda empirická a vždy platilo, platí a bude platiť, že právo je podriadené politike. Toto niektorí teoretici a politici veľmi neradi počujú, aj keď je to svätá pravda. Ak by sme ale ustupovali ich názorom, tak by sme svojho času ani nemohli zrušiť vedúcu úlohu komunistov v spoločnosti, pretože v tom čase to nebolo skutočne slobodné rozhodnutie komunistických poslancov Federálneho zhromaždenia. Keď federálny parlament zrušil vedúcu úlohu komunistickej strany, tak konal jednoznačne pod politickým tlakom. Dôležité je len to, že sa to podarilo. Napokon marxisti na to majú dokonca odborný pojem a nazývajú to „revolučnou zákonnosťou“. A len tak mimochodom v práve platia dve zásady. Prvou zásadou je to, že novší zákon mení alebo ruší starší zákon (lex posterior derogat priori) a druhou zásadou je to, že špeciálny zákon mení alebo ruší zákon všeobecný (lex specialis derogat legi generali). Ústavný zákon č. 542/1992 Zb. o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky je aj lex posterior aj lex specialis – takže aké referendum. Neuspelo ani kádehácke farizejstvo ani nenávisť maďarskej iredenty a nepomýlili nás ani kuvičie hlasy čechoslovakistov a slovjackych pohrobkov z východného Slovenska, ani ich strašenie, že Európa samostatné Slovensko neprijme.

Problémy však boli na českej strane. Českí politici nikdy nedodržali žiadnu dohodu so Slovákmi a verní tejto tradícii porušili aj poslednú dohodu (z česko-slovenského obdobia) zakotvenú v ústavnom zákone č. 542/1992 Zb. o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. Podľa čl. 3 ods. 2 tohto ústavného zákona: „Česká republika a Slovenská republika nesmú po zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky používať štátne symboly Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky.“. Česko-slovenská vlajka (v podobe v akej existovala v čase rozpadu Česko-Slovenska) bola prijatá 30. marca 1920. Podpredseda vtedajšieho ústavného výboru F. Hnídek vo svojom referáte v parlamente pred hlasovaním o štátnych symboloch uviedol, že modrá farba vlajky reprezentuje Slovensko. Trojuholníkový klin podľa neho vyjadroval tri vrchy na slovenskom znaku. Napriek dohode zakotvenej v ústavnom zákone, si Česi (eufemisticky povedané) prisvojili česko-slovenskú vlajku a modrú farbu na nej interpretujú ako symbol Moravy, Takže ani túto dohodu so Slovákmi Česi (možno povedať, že až ostentatívne) nedodržali.

Ako jeden z nástupníckych štátov sme si museli svoje miesto v medzinárodnom spoločenstve obhájiť, ale som presvedčený, že sme dôstojne obstáli.

Ako hodnotíte viac ako tridsaťročný príbeh samostatnej Slovenskej republiky ako subjektu medzinárodné práva?

Slovensko sa pomerne rýchlo v medzinárodnom spoločenstve etablovalo. Napriek niektorým nepriaznivým hlasom aj zo zahraničia a napriek tomu, že (na rozdiel od Česka) muselo začínať, vo viacerých oblastiach, takmer od nuly, postupovalo vo vývoji pomerne rýchlo a dosiahlo slušný štandard. Ako príklad možno uviesť príbeh slovenskej hokejovej reprezentácie. Účasť v A skupine si ponechali Česi a my sme padli až do skupiny C. Za dva roky sme sa však ocitli v skupine A o krátky čas sme na majstrovstvách sveta získali postupne všetky tri medaily striebornú, zlatú a aj bronzovú.

Slovenská história bola toľkokrát zamlčovaná a falšovaná, že si to vyžaduje nové, ničím nezaťažené historicko-právno-ekonomické skúmanie. Musíme si však vždy hovoriť pravdu. Prekrúcanie, či falšovanie našej histórie nás vždy len a len poškodí, a to aj keď tým sledujeme obhajobu národných záujmov.

Tridsať, či trocha viac rokov v živote štátu je veľmi krátka doba. Dnes si vládneme sami a už sa nemáme na koho vyhovárať. Musíme si však vedieť obhájiť svoje záujmy a svoje práva, pretože ten kto o svoje práva nebojuje, si ani žiadne práva nezaslúži. Máme pred sebou ešte veľa úvah a veľa práce pri budovaní štátu. Veľmi záleží na tom koho si budeme voliť do vedenia republiky. Vždy by to mali byť ľudia, ktorým záleží na slovenských záujmoch. Nemali by sme sa vzdávať našej suverenity a nemali by sme sa báť zmeniť usporiadanie a pravidlá, ktoré sa neosvedčili. Je veľmi potrebné sformulovať slovenský národnoštátny záujem, ako politickú zásadu, s ktorou bude súhlasiť rozhodujúca väčšina relevantných politických subjektov, aj keď to nebude ľahké. A v prvom rade mali by sme milovať svoju vlasť Slovensko.

Zhováral sa: Matej Mindár