Pamätám si ako bez ohlásenia vtrhol do mojej poslaneckej kancelárie

Prezidentský kandidát Patrik Dubovský ako súčasný bojovník proti Robertovi Ficovi údajne v rokoch 2006 až 2010 žiadal od Slovenskej národnej strany podporu na post predsedu správnej rady Ústavu pamäti národa (ÚPN). Tento fakt zrejme neprekážal Veronike Remišovej (Za ľudí) a Anne Záborskej (Kresťanská únia). Vďaka poslancom okolo Igora Matoviča (býv. OĽaNO) získal potrebný počet poslaneckých podpisov. Oslovili sme preto slovenského historika profesora Dr. Jozefa Rydla, ktorý ako poslanec Slovenskej národnej strany počas prvej vlády Roberta Fica (2006-2010), mal negatívnu skúsenosť s týmto etalónom slušnosti a morálky.

Ako vnímate tento jeho prerod?

Nehnevajte sa, ale ja „prezidentského kandidáta Patrika Dubovského“ nevnímam ako bojovníka proti Róbertovi Ficovi. Róbert Fico je niekto, slovenská osobnosť prvého rangu, Patrik Dubovský je nedôležitý človek, klasický produkt slovenskej „otvorenej spoločnosti“, v ktorej vo všetkých sférach už tri desaťročia nachádzajú priestor na svoje uplatnenie húfy bezvýznamných ľudí, nedoukov chudobných duchom a nepodarencov. Neviem, či je náležité hovoriť o niekoho prerode, pretože chameleón je človek meniaci svoje názory podľa preňho výhodnej situácie. Áno, v jeseni roku 2006, po prvej neúspešnej voľbe predsedu správnej rady Ústavu pamäti národa, sa tento názorový bezdomovec hrubým spôsobom uchádzal o priazeň SNS, pretože ašpiroval na túto funkciu.

Ako si na neho spomínate, keď ste boli v rokoch 2006 až 2010 poslancom za SNS?

Mám na neho len veľmi trápne spomienky. Neviem, či má zmysel si ho vôbec všímať. Ja sa takýmito indivíduami zásadne nezaoberám, ani nemienim na nich márniť čas.

Nikdy predtým som o Patrikovi Dubovskom nepočul, nič som od neho nečítal a ani som sa s ním skôr nestretol. Poznal som však iných dvoch Dubovských. Jedného pezinského archivára, Jána Milana Dubovského, kultivovaného a distingvovaného pána, s ktorým som viac ráz zmysluplne diskutoval o osude slovenských saleziánov v rokoch komunistického režimu. A potom katolíckeho kňaza Pavla Dubovského, vedúceho Slovenskej duchovnej služby vo Viedni.

V pamäti mi však doteraz utkvelo, ako Patrik Dubovský vtrhol bez ohlásenia do mojej poslaneckej pracovne na západnej terase Bratislavského hradu a bez akýchkoľvek okolkov mi povedal: „Vy ma musíte navrhnúť za predsedu [správnej rady] ÚPN.“ Užasol som, pretože sa mi ani nepredstavil a ja som teda nevedel, s kým mám vlastne do činenia. Zriadenec na vrátnici mi neskôr povedal, že tvrdil, že je u mňa očakávaný. Stalo sa to po jednom z mojich prvých vystúpení v pléne Národnej rady SR. 16. októbra 2006 sa konala rozprava „k voľbe predsedu správnej rady Ústavu pamäti národa alebo o potrebe zmeniť zákon č. 553/2002 Z. z. o sprístupnení dokumentov o činnosti bezpečnostných zložiek štátu 1939 – 1989 a o založení Ústavu pamäti národa (zákon o pamäti národa)“. Vtedy som si ešte naivne myslel, že v parlamente môžem slobodne hovoriť. Vyjadril som sa, že ani jeden z navrhovaných kandidátov nezodpovedá mojim predstavám o osobe, ktorá by mala riadiť ÚPN. Nechal som sa počuť, že je potrebná novelizácia zákona o založení ÚPN. Bol z toho menší rozruch, pretože som bol koaličným poslancom. Ján Slota mi vtedy tvrdo vytkol, vlastne vynadal, vraj prečo som vystúpil, on mal svojich kandidátov dohodnutých. Ja som vonkoncom nevedel, že ÚPN v rámci koaličnej dohody dostala SNS, čo sa Jánovi Slotovi ako politický obchod asi málilo. Vtedy mi môj kolega Elo Rafaj, predseda poslaneckého klubu SNS, povedal, že s organizáciou politických väzňov pripravuje novelizáciu tohto zákona (ktorú pripravuje dodnes).

Už si nepamätám, kto presne vtedy kandidoval, ale z prvej voľby nebolo nič. V druhej voľbe bol zvolený Dr. Ivan A. Petranský z Historického odboru Matice slovenskej, ktorého navrhla SNS. Bol to najlepší predseda ÚPN v jeho doterajšej histórii. Lepší ako jeho politický zakladateľ a lepší aj ako jeho spolitizovaní nástupcovia.

Patrikovi Dubovskému som po jeho návšteve u mňa napísal mejl, ktorý v ÚPN dlhý čas koloval – žiaľ, jeho text už nemám.

Ako vnímate jeho prezliekanie kabátov?

Politika nie je náboženstvo, strážcovia demokracie vidia korupciu všade – aj tam, kde jej niet, ale prezliekanie kabátov a kupovanie poslancov na všetkých úrovniach od komunálnej politiky po parlament za politickú korupciu nepovažujú. Ak sa to deje v „malej“ i „veľkej“ politike, tak čudujete sa, že kadejakí oportunisti bezzásadovo prispôsobujú svoje myslenie a konanie  okolnostiam v prospech okamžitých výhod všade tam, kde sa nachádzajú? Zištníci a prospechári boli, sú a budú v každom politickom režime: demokratickom, komunistickom, nacistickom, fašistickom, liberálnom, nezáleží na zemepisných súradniciach. Nezáleží im na tom, kto vládne, ale len na tom, aby boli pri válove, aby im to vynášalo a oni boli na výslní.

Prečo, podľa Vás, nemôže byť Patrik Dubovský, predstavovaný ako „morálna autorita“, prezidentom SR?

Túto otázku v opačnom garde položte tým pätnástim zákonodarcom, ktorí Patrika Dubovského navrhli za prezidentského kandidáta. Sú oni a ony „morálne autority“? V mojej optike určite nie, lebo zneužili svoju funkciu a znevážili voľbu hlavy štátu. Patrik Dubovský je pre mňa synonymum spupnosti, drzosti a nevychovanosti. Dnes, v preddôchodkovom veku, hľadá sinekúru na vylepšenie svojej existencie, lebo bohviekam to nedotiahol a bohviečo ani nedokázal. To, že kandidatúru prijal, ba ju dokonca inicioval, svedčí iba o tom, že stratil súdnosť. Bohužiaľ, v štáte slovenskom nie je sám, nie je jediný. Je produktom súčasného mravného, kultúrneho a intelektuálneho úpadku Slovenska.

Tu sa však otvára viacero otázok, napríklad, či je priama voľba hlavy štátu tým správnym riešením. Osobne nie som o tom presvedčený. V česko-slovenskej i v slovenskej ústavnej tradícii hlavu štátu volil parlament. Tak boli zvolení prezidenti T. G. Masaryk, Edvard Beneš, Emil Hácha, prvý slovenský prezident Jozef Tiso, piati ‚robotnícki prezidenti‘, prezident Václav Havel, druhý slovenský prezident Michal Kováč. Donedávna bolo zvykom, že prezidentom republiky sa na Slovensku stávali niekdajší predsedovia Národnej rady – takými boli Rudolf Schuster alebo Ivan Gašparovič, aj Michal Kováč, ktorý bol predsedom niekdajšieho Federálneho zhromaždenia. 

Úrad prezidenta republiky je najprestížnejším postom v každom štáte. Hlava štátu, prezident republiky, je symbolom, s ktorým sa občania identifikujú, osobnosť, ktorú si občania bezvýhradne ctia napriek svojim rôznostiam, je to prvý občan nášho štátu, primus inter pares. Takou nespochybniteľnou osobnosťou bol za prvej Č-SR T. G. Masaryk, za prvej SR Jozef Tiso, po páde komunistického režimu prezident Václav Havel, po obnovení štátnej samostatnosti Slovenska premiér Vladimír Mečiar či prezident Michal Kováč.

Keď v roku 1993 mala Národná rada voliť po prvý raz hlavu obnovenej Slovenskej republiky, tak sme navrhovali, aby sa prezidentom stala osobnosť symbolicky stelesňujúca pohnuté osudy slovenského národa, teda aby najvyšším ústavným činiteľom nášho štátu nebol politik, ale aby to bol človek-osobnosť. Takou osobnosťou bol v tom čase spisovateľ Ladislav Ťažký. On však ponúknutú kandidatúru neprijal a slovenskí zákonodarcovia sa rozhodli úplne ináč – nezvolili prezidenta-symbol, ale politickú hlavu štátu, prezidenta-politika.  Bola to škoda, veľká škoda, pretože tak by sa do budúcnosti symbolická miera nárokov na slovenskú hlavu štátu bola hodnotovo tak zmenila, že prezidentom republiky by sa nemohli stať pre-, nad-, dosluhujúci politici či pokútni ‚dobrí anjeli‘ alebo obskúrni ekologickí aktivisti. Prezident republiky je symbol národa, reprezentant štátu, s ktorým sa občan identifikuje, s uznaním mu preukazuje úctu a každý je na neho hrdý, od Záhorskej Vsi po Kremenec, od Beskýd po Patince. 

Keď sa ma prednedávnom pýtali, koho budem voliť v prvom kole prezidentských volieb, odpovedal som, že ešte neviem. Dodal som však, že ak by som mal možnosť položiť kandidátom uchádzajúcim sa o prezidentský post jednu otázku, tak by som sa každého jedného z tých 11-tich borcov spýtal, ako mienia reprezentovať Slovenskú republiku navonok i dovnútra a svojím rozhodovaním zabezpečovať riadny chod ústavných orgánov. Lebo to je svätá povinnosť prezidenta stojaceho na čele štátu.

Viem veľmi dobre, čo je pluralita, demokracia, aj tá obávaná priama, ale v slovenských mienkotvorných médiách nezaznelo, žiaľ, nič o tom, že toľkí a takí kandidáti v podstate dehonestujú úrad hlavy štátu a zohyzďujú v očiach slovenských občanov našu štátnu samostatnosť. Nejaká bariéra sa predsa má postaviť! Ak by sa napríklad na účasť v prezidentských voľbách stanovila kaucia 150 000 €, ktoré by štát vrátil len víťaznému kandidátovi, tak by si šialenci, exoti a narcisi veruže ani nepípli, gágali by len slniečkari. 

Keď v roku 1981 do francúzskych prezidentských volieb ohlásil svoju kandidatúru francúzsky humorista a komik Coluche (Jozef Pročko nie je ani len jeho odvarom), tak verejnosť to komentovala slovami: Ak by kandidoval vo voľbách generál De Gaulle, neopovážil by sa na prezidentskú kandidatúru ani pomyslieť! Svoju kandidatúru napokon stiahol. Slovensko však nie je Francúzskom, nemá svojho De Gaulla, má len takých „obyčajných“ Patrikov Dubovských so sebavedomím „na hovado“, ako zvyknú hovoriť Záhoráci…

Zhováral sa: Matej Mindár