Etela Farkašová je niekoľkokrát oceňovaná slovenská spisovateľka, esejistka, literárna kritička a filozofka, ktorá toho roku nominovaná opätovne na Cenu Anasoft Litera za reedíciu jej diela Záchrana sveta podľa G. Autorka je mimoriadne literárne činnou spisovateľkou, pričom publikovať začala už v 70. rokoch. Je členkou Slovenského centra PEN, Spolku slovenských spisovateľov, Rakúskeho spolku spisovateľov, Hainburger Autorenrunde, získala niekoľko ocenení ako Cena Ivana Krasku (za debut Reprodukcia času), Cenu Spolku spisovateľov, Cenu Bibliotéky 2009, Cenu SC PEN, Cenu Anasoft Litera 2018 za knihu Scenár, Krištáľové krídlo 2019 (v kategórii publicistika a literatúra) a celý rad ďalších ocenení.
1. Priznám sa, že prvý krát som sa o Vás začal intenzívnejšie zaujímať, keď som si prečítal vašu recenziu na Novú Atlantídu, v ktorej ste zdôraznila potrebu hľadania lepšieho sveta. V tejto súvislosti a aj v súvislosti s názvom vášho najnovšieho počinu sa vás spýtam, dá sa podľa Vás svet (z)meniť svet a pretvoriť človeka k lepšiemu tak, ako tomu verili utopisti?
Etela Farkašová: Otázka, či je možné (z)meniť svet a človeka k lepšiemu, patrí k tým, na ktoré podľa mňa pravdepodobne nikto z nás, hoci by si to akokoľvek prial, nepozná jednoznačnú odpoveď, nastoľovali a riešili ju rôzne filozofické i spoločenskovedné smery od antiky až po súčasnosť – aby sme ostali len v európskom priestore. O čo iné usiloval Platon, Aristoteles, osvietenskí a aj ďalší filozofi, ich ambíciou bolo sformulovať obraz ideálnej spoločnosti a s tým súvisiaci obraz ideálneho ľudského jedinca. Viac ako dve tisícročia snov, túžob po lepšom svete, a viac ako dve tisícročia sociálnych utópií, aj tak by sa dala charakterizovať ľudská história, napriek všetkému v nej pretrváva nádej…
2. Na jednej strane teda viera v možnosť zdokonaliť svet, na druhej strane existujú názory, že človek je nepoučiteľný a odsúdený k vlastnému sebazničeniu v nukleárnej vojne alebo ekologickej katastrofe. Aký je Váš postoj k týmto názorom?
Etela Farkašová: Nebolo by korektné ani spravodlivé, ak by sme nepriznali dosiahnutie istého zlepšenia v spoločenskom usporiadaní, v ľudských právach, v sociálnej rovnosti (zrušenie otroctva, nevoľníctva, zmena v postavení žien…), no od ideálnej spoločnosti sme aj na prahu 21. storočia hodne vzdialení. Očividne najväčší pokrok dosiahlo ľudstvo v oblasti vedeckého poznania, techniky či technológií, značne si tým uľahčilo život, zlepšili sa jeho podmienky, dosiahlo sa zvýšenie priemerného veku, zvýšila sa životná úroveň. Paradoxne však práve vďaka vedecko-technickému progresu, ktorý nesprevádza a nekoriguje etika zodpovednosti, solidarity a starostlivosti, si dnešné ľudstvo čoraz väčšmi podkopáva základné predpoklady pre vlastné prežitie a aj pre prežitie planéty.
Jednostrannosť civilizačného pokroku spočíva v prevažujúcej orientácii na koristníctvo, najmä na koristnícky charakter vzťahov k prírode, zásadným kritériom pri hodnotení ľudskej činnosti sa stáva výkonnosť, cieľom je čím viac vyprodukovať, distribuovať, skonzumovať, a aby som nezabudla: nestačí čím viac, potrebné je aj čím rýchlejšie, aby bol zisk za danú časovú jednotku čím väčší… Samotný zisk však vnímame v nesmierne zredukovanej podobe, takmer výlučne ním rozumieme materiálne, hmatateľné, kvantifikovateľné „veci“ („veci“ v najširšom zmysle slova). Hlavne po vzniku kapitalizmu prichádzalo k ekonomizácii myslenia i celého života, osvojili sme si optiku, ktorá je určovaná nadvládou ekonomiky, osvojili sme si ideu večného rastu a odchýlenie sa od nej by sme pokladali za prehru, neúspech, za zlyhanie ľudského rozumu, pokroku. Situácia, v akej sa nachádzame, nebudí priveľa optimizmu ohľadom možnosti zásadnej zmeny k lepšiemu, osobne som dosť skeptická, ľudstvo zožne to, čo zasialo, a čo, ekologicky nedostatočne prebudené, ešte stále zasieva… ľudskú civilizáciu chápem ako súčasť vesmírneho kolobehu, jedna – aj vlastnou vinou – zanikne a vznikne iná, môžeme dúfať, že bude múdrejšia, obozretnejšia, k vlastnej planéte empatickejšia, solidárnejšia a zodpovednejšia…
3. Zaujalo ma, že ste do kontextu románu Záchrana sveta podľa G. zakódovala aj posolstvo Utópie Thomasa Mora – všeobecné blaho a kolektívny záujem ako normatívny spoločenský ideál dominujúci nad individualizmom. Spomenul som si aj na váš článok, recenziu k slovenskému vydaniu Utópie (VSSS, 2017) v Literárnom týždenníku. Aj samotná G. – podobne ako Thomas More – lamentuje nad svetom, kde každý myslí len na svoje súkromné záležitosti, aj napriek tomu, že k životu tak ako svoje, potrebuje aj verejné záležitosti, na ktoré ale už „väčšina kašle a ignoruje všetko, čo je za prahom súkromia.“ Existenciálny rozmer diela nachádzam aj v poukázaní na tragickosť snahy meniť svet, ktorú si okúsil snáď každý humanista v konfrontácii s realitou. Nakoľko sa tejto téme roky venujem, nedá mi neopýtať sa, aký je váš názor na Thomasa Mora a prípadne ďalšie utópie a utopistov?
Etela Farkašová: V kontraste k čiastočne skeptickému záveru mojej odpovede na predchádzajúcu otázku musím konštatovať, že fenomén utópie je mi z viacerých hľadísk dlhodobo blízky, predovšetkým pre moje presvedčenie, že spoločenské usporiadanie má vytvárať podmienky pre sociálnu rovnosť a spravodlivosť, nesmú v ňom jestvovať priepastné ekonomické ani iné znevýhodňujúce rozdiely medzi občanmi, naopak, štát má zabezpečiť rovnaké práva na zdravotnú starostlivosť, na vzdelanie, prácu a na dôstojný život – a to je hlavným ideálom väčšiny utopických diel. Som veľmi rada, že Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov sprístupnilo v slovenčine základnú trojicu klasickej utópie (Morovu Utópiu, Campanellov Slenečný štát a Baconovu Novú Atlantídu) a sprítomnilo tak v čitateľskom povedomí aj dnes celosvetovo aktuálnu a nazdávam sa, vrchovato opodstatnenú ideu sociálnej utópie. Čo sa týka Mora, ešte aj dnes sa o jeho spise polemizuje, sú filozofi, ktorí v jeho spise vidia viac paródiu ako utópiu, až nenávistne kritizujú jeho základné idey a tvrdia, že sám More sa z utopických projektov vysmieval. Nesúhlasím s takým názorom, More podľa mňa stelesnil v Utópii sen o možnom zdokonaľovaní sveta, sen, ktorý je pre ľudstvo potrebný, pretože motivuje k aktivite, k naprávaniu jestvujúcich nedostatkov. Isteže sa dá Morovi aj iným tradičným utopistom všeličo vyčítať, neprijateľné je napríklad stotožňovanie pojmov „rovnosť“ a „rovnakosť“, jednofarebný, monotónny svet rovnakých, navzájom zameniteľných miest, ulíc, domov, ale aj ľudí, ich spôsobov oblečenia, myslenia, prežívania nie je nijako príťažlivý, lebo sa v ňom opomína jedinečnosť, individualita, originalita, taký svet navyše otvára dvere totalitarizmu. Na druhej strane svet, v ktorom panuje sociálna rovnosť, svet bez vykorisťovania a akejkoľvek neprávosti, bez krívd, násilia, vojen, taký svet aj dnes oslovuje ako zatiaľ nenaplnený ideál. Napriek niektorým zjednodušeniam a nedostatkom vnímam utópie ako zdroj nádeje, sú svedectvom, že človek počas svojej histórie nikdy neprestal a azda ani neprestane snívať o možnosti pretvoriť svet na lepší. A je to aj sen, na ktorý sa upla moja postava G., pravda, u nej nadobúda veľmi svojskú a dodám, že aj detsky naivnú podobu…
4. G. sa konfrontuje s ľahostajnosťou ľudí voči spoločenským problémom. Ako vy osobne zvládate všadeprítomnú ľahostajnosť, apatiu, voči veciam verejným? Píšete pravidelne osvetové články, propagujete umenie, vyššie filozofické ideály. Narážajú aj u vás tieto idey o realitu nepochopenia a ľahostajnosti?
Etela Farkašová: Mrzí ma (podobne ako moju protagonistku) ľudská ľahostajnosť, nezáujem o veci verejné, o spoločné záujmy a potreby, apatia zdôvodňovaná argumentmi, že „na mojom hlase aj tak nezáleží“, „ja aj tak nič nezmôžem…“ Nejedna skúsenosť síce dáva za pravdu takejto argumentácii (napr. petície za záchranu PKO, či proti ďalšej zástavbe niekoľkých sídlisk…), no nemali by sme sa napriek neúspešnosti vzdávať v presadzovaní niečoho, čo pokladáme za rozumné a dobré z hľadiska verejného záujmu. Ľahostajnosť, najmä, ak sa masovo rozšíri, je nebezpečná sociálna diagnóza, napomohla napríklad nástupu fašizmu v Nemecku… obávam sa, aby sa história nezopakovala, preto pokladám za potrebné písať o problémoch, ktoré nás trápia, znepokojujú, myslím, že väčšina intelektuálov či umelcov cíti potrebu upozorňovať na ne…
5. V diele som tiež postrehol, že G. podobne ako alchymisti vníma spätosť harmónie kozmu s harmóniou jednotlivostí. Akoby sa tu opakovali staré alchymistické heslá ako čo je hore, je aj dole a čo je v zrnku piesku, je v celom univerze či prirovnanie večnosti ukrytej v jedinej hodine. Dá sa podľa vás meniť svet „zdola“ alebo je takáto aktivita v kontexte arogancie nadnárodnej oligarchie márna? Utopisti verili v postupnú evolučnú transformáciu sveta k harmónii. Je to podľa Vás možné? Alebo sú všetci idealisti, ktorí veria v zmenu vnímaní podobne ako vaša G.?
Etela Farkašová: Filozofia ma naučila, že treba sa pokúšať myslieť v súvislostiach a komplexne, preto som presvedčená, že medzi celkom (nech už je ním spoločnosť alebo vesmír) a medzi jeho jednotlivými časťami existujú väzby a vzájomné pôsobenia, preto narušenia častí sa môžu prejaviť na celku a naopak. Z toho vyplýva, že ani individuálne úsilia o nápravu parciálnych úsekov sveta nevychádzajú nazmar a môžu prispievať k postupnej pozitívnej transformácii sveta ako celku. Absolútna harmónia či harmonizácia je ilúzia, no to neznamená, že sa nemáme pokúšať o jej čiastočné napĺňanie, v tomto duchu sú rozpracúvané takzvané „nové“ utópie, ktoré sa vzdali nárokov na univerzalizmus, no podporujú úsilie o postupné čiastkové zlepšenia.
6. Zaujalo ma, že vaše dielo tiež poukazuje na aktuálne spoločenské problémy spojené s ekologickými limitmi planéty, sociálnou nerovnosťou, hyperkonzumerizmom-nadspotrebou, potravinovou nesebestačnosťou Slovenska, poukazuje oportunizmus politikov či všadeprítomné mamonárstvo. Práve tieto aspekty dávajú knihy vyšší humanistický a sociálno-kritický rozmer. Čo vás inšpirovalo k zasadeniu spoločenskej kritiky do vašej knihy?
Etela Farkašová: Myslím, že moja G. napriek svojej „vychýlenosti“ tlmočí v svojskej forme pocity mnohých ľudí v našej súčasnej spoločnosti, ktorí sú už unavení, znechutení, zneistení pretrvávajúcim chaosom, absenciou platných pravidiel a princípov, nerešpektovaním morálnych noriem, zväčšujúcou sa hodnotovou nepevnosťou, nestabilitou a neporiadkom vo viacerých oblastiach verejného života… Napokon, zdá sa, že „zneporiadňovanie“ a „chaotizácia“ (výrazy, ktoré používa v knihe G.) sa šíria dnes v celosvetovom meradle… A potom aj mamonárstvo, ktoré spomínate či nadspotreba, plytvanie a nenásytnosť, pre ne zas moja postava používa dosť hrubý výraz „obžerstvo“, filozoficky by sme mohli tie javy uchopiť pojmom ne-miery. Pravdou je, že súčasná doba nechce rešpektovať mieru, limitovanosť (napríklad prírodných zdrojov), nechce uznať, že napríklad fenomény ako skromnosť, sebaobmedzenie, stíšenie či spomalenie môžu predstavovať hodnotu a môžu pomôcť predĺžiť život na tejto planéte a aj samotnej planéty. „Vychýlená“ G. si túto hodnotu uvedomuje oveľa intenzívnejšie ako mnohí „normálni“ ľudia a prispôsobuje jej svoje správanie. Faktom je, že naša kultúra má protiprírodný charakter a nápravu sveta (vo svete) nemožno očakávať bez toho, aby sa zmenil charakter kultúry na biofilný (termín spriateleného brnianskeho, čitateľskej obci LT už známeho filozofa Josefa Šmajsa), ide o kultúru vychádzajúcu z princípu úcty k Zemi ako k subjektu, od ktorého sme všetci závislí…
7. Aké máte najbližšie plány na spisovateľskom poli? Môžu sa čitatelia tešiť na ďalšiu zaujímavú knihu?
Etela Farkašová: Neviem ešte teraz posúdiť, či vznikne zaujímavá kniha, no pokúšam sa esejisticky spracovať moje „staré“ témy, ktoré súvisia s vyššie spomínanými fenoménmi a ktoré pokladám za nesmierne dôležité aj dnes. Naozaj však nie som si istá, či sa mi podarí v situácii, v akej posledný rok žijeme, sústrediť na písanie tak, ako by som si priala, a či výsledok bude zodpovedať mojim predstavám…
Rozhovor spracoval Lukáš Perný, vyšlo taktiež v Literárnom týždenníku
