Druhá Dzurindova vláda (od 16. októbra 2002 do 4. júla 2006) bola legislatívne najaktívnejšia v histórii Slovenskej republiky a zároveň najplodnejšia vo výrobe káuz a neprekonateľných vnútrokoaličných problémov.
Na začiatku augusta v roku 2003 prepukla tzv. kauza skupinka.Predseda vlády verejnosť informoval, že v krajine operuje skupina ľudí, ktorí škodia jeho vláde a SDKÚ. „V minulých týždňoch som veľmi dôrazne zasiahol voči vplyvnej lobistickej skupine,“ vyhlásil po rokovaní Osobitného kontrolného výboru Národnej rady SR na kontrolu Slovenskej informačnej služby.„Som presvedčený, že jedným zo zámerov tejto skupiny bolo odvolanie Ladislava Pittnera a získanie vplyvu v Slovenskej informačnej službe. Ja však tejto lobistickej skupine nikdy nenaletím.“
„Skupinka“, ktorej Dzurinda vyhlásil vojnu, mala pozostávať z vplyvných štátnych predstaviteľov z radov koalície a podnikateľov,ktorí,ako prízvukoval, vystupovali proti záujmom SDKÚ, Slovenskej republiky a Slovenskej informačnej služby. Dzurinda predložil v septembri na zasadnutí vlády návrh odvolať údajného predstaviteľa „skupinky“, riaditeľa Národného bezpečnostného úradu Jána Mojžiša. Vyvolalo to nesúhlas ministrov SMK a KDH, najmä ministra obrany a podpredsedu SDKÚ Ivana Šimka a podpredsedníčky SDKÚ Zuzany Martinákovej. Dvaja významní funkcionári vládnej strany sa týmto postojom postavili proti svojmu šéfovi a stálo ich to funkcie. Šimko prišiel aj o kreslo ministra.
Na dokreslenie situácie okolo odvolávania Jána Mojžiša treba uviesť, že Dzurindovi 10. septembra telefonoval vtedajší generálny tajomník NATO George Robertson, aby zistil, čo sa deje, keďže NBÚ je pre NATO kľúčovou inštitúciou. O dva dni po tomto telefonáte pricestoval na Slovensko šéf bezpečnostného úradu NATO Wayne Rychak, stretol sa s odvolávaným riaditeľom NBÚ Jánom Mojžišom a chcel sa stretnúť aj s predsedom vlády Mikulášom Dzurindom, k tomu však nedošlo. Podporu Mojžišovi vyjadrilo americké a britské veľvyslanectvo.
Koncom septembra prišli na Úrad vlády kontrolóri z NBÚ a požiadali pracovníčky kancelárie, aby im otvorili trezor predsedu vlády. Našli v ňom, podľa predpokladu, bezpečnostný spis Jána Mojžiša, s ktorým podľa zákona nemal právo disponovať ani premiér.
Mikuláš Dzurinda nikdy neuviedol mená členov Mojžišovej „skupinky“, pred novinármi iba spomenul, že v jej jadre stojí mediálne známa firma. Zo zdrojov SDKÚ prenikol na verejnosť zoznam, v ktorom mal byť okrem Jána Mojžiša šéf odboru vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti Jozef Šátek, šéfredaktor denníka SME Martin M. Šimečka a Milan Žitný z Rádia Slobodná Európa. Isté periodikum zaradilo do „skupinky“ aj podnikateľov Miloša Žiaka, Petra Lukeša a Michal Lazara.
Podľa predsedu vlády najdôležitejším motívom skupiny boli peniaze. „Metódy, ktoré k nim majú viesť, sa opierajú o kontakty so štátnymi úradníkmi, agentúrami a médiami. Skupina sa orientovala hlavne na štátne zákazky tým, že zneužívala kontakty so štátnymi úradníkmi a usilovala sa o získanie vplyvu v politických stranách. Nie som taký naivný, že keď pichnem do osieho hniezda, budem si myslieť, že osy nebudú štípať. Štípu, veľmi štípu a ja viem, že má zmysel to vydržať,“ povedal premiér.
Proces, ktorý Dzurinda odštartoval, sa nedal zastaviť. Jeho odvolanie Mojžiša, personálne rošády a vyšetrovania sa ukázali neskôr ako neopodstatnené. Generálny prokurátor Dobroslav Trnka vyhlásil, že „skupinka“, o ktorej hovoril premiér, podľa zistení vyšetrovateľa a prokuratúry neexistuje. Kauza, na ktorej mal zrejme svoj podiel vtedajší riaditeľ SIS Ladislav Pittner, odvolaný šéf NBÚ aj stihomamom postihnutý premiér, napokon skončila v parlamente nepríjemnou rozlukou. Milan Šimko so Zuzanou Martinákovou a ďalšími šiestimi poslancami odišli z SDKÚ a založili si vlastnú stranu Slobodné fórum. Keď potom vstúpilo do tejto strany aj niekoľko poslancov strany ANO, rozpad koalície bol neodvratný a rozglejená vláda Mikuláša Dzurindu sa ocitla v menšinovom postavení s nevyjasnenou podporou nezávislých poslancov.
Pre históriu slovenskej politiky sú zaujímavé správy z dokumentu WikiLeaks, ktoré sa viažu ajku kauze „skupinka“. Julian Assange zverejnil v roku 2011 celé rozsiahle súbory z komunikácie amerických ambasád prakticky po celom svete a ministerstva zahraničných vecí USA. Súbory obsahujú aj 1 172 správ odoslaných z Bratislavy americkou ambasádou v období medzi januárom 2004 a februárom 2010. Tieto správy odzrkadľujú sympatie Dzurindovej vlády k USA a jej prozápadnú orientáciu a nepriateľsky ladený postoj voči „rusofilskej vláde Roberta Fica“ v rokoch 2006 až 2010.
Podľa týchto správ sa informácie z ambasády USA v Bratislave opierajú o vnútorné zdroje politických strán a slovenských médií. Mojžišovo odvolanie sa údajne spájalo s jeho odmietnutím vydať bezpečnostnú previerku istej firme, ktorú SDKÚ dopredu určila ako víťaza istého veľkého informačného tendra. V časti utajenej správy „An Updated Snapshot of PM Dzurinda“, ktorá vznikla 24. marca 2004, sa píše:„Dzurinda bol na Mojžiša nahnevaný, pretože Mojžiš nie veľmi diskrétne a pri mnohých príležitostiach kritizoval premiéra. Táto kritika sa, samozrejme, dostala k Dzurindovi, čo viedlo k boju o moc, ktorý bol Dzurinda rozhodnutý za každú cenu vyhrať. Dzurinda povedal veľvyslancovi, že musel odvolať ministra obrany Ivana Šimka, pretože Šimko nechcel spolupracovať na odvolaní Mojžiša. Musel ho odstrániť, aby udržal v strane disciplínu a v koalícii lojalitu, pretože práve on nominoval Šimka do ministerského kresla.“
Z depeše WikiLeaks vyplýva, že koaličná kríza bola vyprovokovaná Dzurindom a vznikla ako dôsledok jeho nepriateľského postoja voči Šimkovi, s ktorým kedysi zakladal SDKÚ.„Podľa Kamila Homolu (riaditeľa ústrednej kancelárie SDKÚ) problémy medzi Dzurindom a Šimkom sa začali na straníckom kongrese v roku 2002, keď Šimko šokoval Dzurindu tým, že sa rozhodol kandidovať na predsedu SDKÚ,“ napísal americký veľvyslanec na Slovensku Ron Weiser v roku 2004. „Dzurinda Šimka odstránil ako svoju osobnú hrozbu, ale bolo to na úkor jeho vlastnej vlády.Dzurinda je teraz na čele menšinovej vlády a bude oveľa ťažšie schváliť v parlamente akékoľvek zákony.“ Americká ambasáda v Bratislave opísala
fiasko kauzy „skupinka“ ako „pravdepodobne najnižší bod Dzurindovej politickej kariéry“ a pripísala ho priamo Dzurindovej osobnosti.
V prvom polroku 2004 vyvrcholil odpor KDH a SMK voči menšinovému kabinetu i samotnému premiérovi Dzurindovi. Predseda SMK Béla Bugár sa vyjadril, že stabilizáciu do koalície by mohla priniesť spolupráca so stranou Slobodné fórum, pre ktorú bol však odchod Dzurindu z vlády základnou podmienkou spolupráce. Podľa Bugára by túto podmienku mal premiér splniť ihneď po očakávanom vstupe Slovenska do Európskej únie, teda po prvom máji 2004.
Para v tlakovom hrnci slovenskej politiky sa uvoľnila až pred prezidentskými voľbami, v ktorých vypadol kandidát SDKÚ Eduard Kukan už v prvom kole a v druhom kole zvíťazil Ivan Gašparovič, kandidát Smeru a slovenských národných strán, nad nominantom ĽS-HZDS Vladimírom Mečiarom. S ponižujúcou Kukanovou prehrou Dzurinda nerátal a jeho zlý odhad v prezidentských voľbách iba utvrdil oponentov v názore, že predseda vlády by mal opustiť neakčný menšinový kabinet.
Húževnatý maratónec sa však nemienil vzdať ani napriek ďalšej vážnej koaličnej kríze známej ako Ruskove zmenky, ktorá vypukla na prelome júla a augusta 2005, kedy vyšlo najavo, že Rusko vo funkcii ministra hospodárstva neoprávnene podpísal zmenky za vyše 100 miliónov korún podnikateľovi v oblasti energetiky Ľubomírovi Blaškovi.KDH vtedy požiadalo premiéra, aby Pavla Ruska odvolal z vládnej funkcie, lebo ak ho neodvolá,kresťanskí demokrati odídu z vládnej koalície.
Dzurinda nemal inú možnosť iba vyzvať ministra za ANO na abdikáciu.
Minister hospodárstva abdikovať odmietol a situácia sa vyhrotila aj v samotnej Ruskovej strane.Podpredsedovia ANO a väčšina poslaneckého klubu sa postavili proti Ruskovi, čím sa spečatil nielen osud tejto strany na jedno použitie, ale hlavne osud bývalého mediálneho mága z Markízy, ktorý navždy stratil aj svoje politické ostrohy.Existenciu menšinovej vlády Mikuláša Dzurindu mali do konca volebného obdobia garantovať bývalí poslanci ANO okolo Ľubomíra Lintnera, s ktorými SDKÚ,KDH a SMK podpísali dodatok ku koaličnej zmluve.
Septembrová schôdza Národnej rady v roku 2005 mala priniesť rozuzlenie po odchode ANO do opozície. Parlament stratil schopnosť uznášať sa, štyri dni ho blokovala opozícia a viacerí nezávislí poslanci tým, že sa neprezentovali. KDH a SMK požadovali v patovej situácii vypísanie predčasných parlamentných volieb. Riešenie však prišlo nečakane ako blesk z jasného neba: kovaní poslanci ĽS-HZDS Karol Džupa a Eduard Kolesár oznámili prestup do klubu Ľubomíra Lintnera a Dzurinda bol zachránený. Nová situácia vyvolala vášnivé diskusie o kupovaní poslancov. Známa dlhoročná poslankyňa HZDS Katarína Tóthová stretla počas prestávky na chodbe parlamentu svojho kolegu Džupu a pred svedkami ho opľula. Bulvár mal po letnej uhorkovej sezóne senzačnú tému ako na zavolanie.
Mútne vody Dzurindovej vlády Miki2 postupne vyplavili realitu veľmi blízku pravde o podplatení dvoch opozičných poslancova ich straníckom prerode z večera do rána. Vladimír Mečiar povedal, že „v prípade týchto poslancov išlo buď o cash peniaze alebo o prísľub akcií, alebo iných materiálnych výhod“. Podľa Mečiara muselo ísť o dostatočne veľký podnet, aby takýto krok urobili. Šéf hnutia varoval, že „na Slovensku sme sa dostali do štádia, ktoré už ohrozuje systém, lebo ten, kto poslanca zaplatí, má výsledok a volič nie je nič“. Mečiar na tlačovej konferencii okrem iného konštatoval, že podľa jeho informácií sa „počas víkendu pred ich prestupom k lintnerovcom stretol Eduard Kolesár s Jirkom Malchárkom a Karol Džupa s Rudolfom Zajacom“.
Vladimír Mečiar mal dobré informácie. Pripomeňme si tú časť zo spisu Gorila, v ktorej Jirko Malchárek hovorí o tom, že by chcel, aby „náklady na záchranu parlamentu“ vo výške 50 miliónov korún niesli aj strany SDKÚ, KDH a SMK, pretože zo záchrany profitujú aj ony. Alebo aby sa na týchto nákladoch podieľal aspoň vtedajší minister zdravotníctva Rudolf Zajac.Finančník Jaroslav Haščák prisľúbil, že na túto tému so Zajacom prehovorí. Túto verziu podporili aj neskôr zverejnené nahrávky Pavla Ruska s poslancami Jozefom Elsnerom a Ivetou Henzélyovou, v ktorých sa nepriamo hovorilo o kupovaní poslancov ľuďmi z prostredia vládnej koalície.
Dzurinda sa po kauze „skupinka“ otriasol, ale koncom januára 2006 vypukla kríza okolo zmluvy o výhrade svedomia medzi Slovenskou republikou a Vatikánom, ktorá bola podpísaná ešte v roku 2000 a jej prijatie bolo programovou prioritou KDH.
Dokončenie kapitoly v knihe.
Knihu si môžte objednať na mailovej adrese dzurinda.kniha@gmail.com
