Dzurinda ako osoba je neprehliadnuteľný a veľmi negatívny fenomén v najnovších dejinách Slovenska. Registrovať som ho začal v roku 1992, keď sa len vďaka sérii intríg dostal do parlamentu cez inštitút druhého skrutínia. Vo voľbách síce prepadol, získal sotva štyristo preferenčných hlasov a na volebnej kandidátke bol nízko, dokázal sa však do parlamentu preintrigovať, pričom preskočil množstvo kandidátov, ktorí odviedli podstatne viac práce pre stranu a mali aj podstatne väčšiu dôveru u voličov Kresťanskodemokratického hnutia (KDH).
Už jeho vstup do politiky ukazoval, že máme čo do činenia s človekom, ktorý ide, takpovediac, cez mŕtvoly a nezastaví sa pred ničím. Jeho pôsobenie v parlamente možno s odstupom času pomenovať ako derivát toho, čo dnes vyvádza Igor Matovič. Jeho reakcie boli vždy nenávistné, cholerické, krajne deštruktívne, zároveň sa už v ranných deväťdesiatych rokoch jasne ukazovalo, že do politiky sa dostal človek, ktorý nemá žiadne zábrany pri ceste za svojím osobným prospechom…
Závislosť na moci a absencia akýchkoľvek škrupúľ sa prejavili už pomerne skoro. Po roku 1994 vyzval v boji o post predsedu KDH svojho objaviteľa Jána Čarnogurského, vtedy mu to ešte neprešlo, ale jasne sa ukázalo, že niečo ako lojalita sa v jeho slovníku nenachádza. Snaha odstaviť a marginalizovať „rodné“ KDH sa naplno prejavila v čase pred voľbami 1998. Vznik najprv Modrej koalície spojením KDH a Demokratickej únie (DÚ) a neskôr volebnej strany Slovenskej demokratickej koalície (SDK) mu poskytol životnú šancu, ktorú použil, či zneužil spôsobom sebe vlastným.
O jeho podlosti a zákernosti nepochybovali ani jeho politickí súputníci, preto jeho cesta na mocenský vrchol nebola úplne bez prekážok. Ovládnutie zbernej strany SDK sa nepodarilo hneď. Najprv sa inštaloval do funkcie akéhosi hovorcu SDK, stal sa tvárou a hlasom volebnej kampane. Postupne odstavil predsedov materských strán, aby nakoniec celý tento umelý subjekt ovládol. No a potom nasledovali orgie populizmu. To, čo Dzurinda predvádzal vo volebnej kampani pred voľbami 1998, bol esenciálny politický gýč, ktorý sotva niekto prekoná. Dvojnásobné platy sa stali etalónom orgií populizmu. Súčasťou kampane bola aj démonizácia oponentov a výsledkom extrémna polarizácia spoločnosti.
Pri svojej honbe za mocou sa Dzurinda nezastavil pred ničím. No a následný výkon funkcie premiéra len potvrdil aj tie najhoršie očakávania. Okrem divokej privatizácie „slovenského rodinného striebra“, ktoré nemožno nazvať inak ako esenciálnou ekonomickou vlastizradou, keď západní investori dostali naše strategické podniky doslova za nepatrný zlomok ich reálnej hodnoty, napríklad Slovenské elektrárne, Slovenský plynárenský podnik, Slovak Telekom, Transpetrol a mnohé ďalšie. Ďalším ekonomickým zločinom bolo ozdravenie bánk z verejných prostriedkov za vtedajších sto miliárd korún a následne privatizácia zdravých bánk zahraničnými investormi za rovnako nepatrný zlomok ich ceny.
Mikuláš Dzurinda nesklamal ani geopoliticky. Stál v prvej línii vojenských jastrabov a Slovensko sa stalo spoluzodpovedným za „humanitné bombardovanie“ našich bratov Srbov. O tom, že uplatnenie jeho šokovej terapie v rámci ekonomickej „reformy“ viedlo k masovému ožobráčeniu ľudí, vysokej inflácii a masívnemu znehodnotenie národnej meny, škoda hovoriť. Napriek tomu si Mikuláš Dzurinda, aj vďaka zhode náhod, svoj post premiéra udržal aj po voľbách v roku 2002, keď jeho skazonosný vplyv dosiahol vrchol.
Práve v období rokov 2002 – 2006 miera korupcie a drancovania štátneho majetku dosiahla svoj vrchol. Kauza Gorila v plnej ohyzdnej nahote ukázala, ako fungoval systém masívnej obludnej korupcie, ktorý vytvoril a dotiahol do dokonalosti práve on. O tom, že jeho garnitúra vždy vnímala Slovensko len ako svoju korisť, sme sa mohli presvedčiť už dávno predtým, než práve pravicové koalície ovládli magistráty veľký miest a drancovali ich horšie ako tatárske hordy v 13 storočí. Keď v roku 1998 ovládli štát, to čo sa naučili v metropolách, preniesli na úroveň celého Slovenska.
Napriek tomu všetkému po krátkej pauze Dzurinda ešte raz dostal šancu a to v rokoch 2010 až 2012. Iste, do volieb vstupovala jeho SDKÚ značne oslabená. Kauza financovania jeho strany smrdela tak intenzívne, že zaťažený sériou ťažkých káuz, ktoré dokonca viedli k rozpusteniu krajskej organizácie strany v Bratislave, bol nútený vo voľbách 2010 nekandidovať. Vynašiel sa však. Ako náhrada za seba vo forme figového listu mu poslúžila jeho bývalá ministerka sociálnych vecí Iveta Radičová, ktorá tesne pred tým urobila slušný výsledok v prezidentských voľbách a prezentovala „dzurindizmus“ s ľudskou tvarou.
Bohužiaľ, tento úskok na chvíľu vyšiel. SDKÚ zostavovala vládu a na post ministra zahraničných vecí sa dostal Dzurinda. V tejto politickej funkcii sa však oveľa viac ako svojmu rezortu venoval intrigám proti svojej premiérke. Okopával jej členky od prvej chvíle, ako sa ukázalo, že nebude len nemohúcou bábkou v jeho rukách. No a nakoniec jeho úsilie malo svoj výsledok. Vmanévroval premiérku Radičovú do toho, aby spojila hlasovanie o eurovale s dôverou voči vláde, čo napokon skončilo pádom jej vlády.
No a potom prišlo niečo, čo malo predznamenať jeho definitívny politický koniec. Zverejnenie kauzy Gorila tesne pred Vianocami v roku 2011. Po tom, ako korupcia dostala svoju tvár, korupčníci odhalili svoje mená, sumy a priradili sa k jednotlivým kauzám, sa zdalo jasné, že táto krajne skompromitovaná figúrka definitívne skončí. Jeho trápne výhovorky, akože možno sa niečo za jeho vlád dialo, ale on bol mimo toho, na mnohých miestach vyvracajú magické vety typu:„Dzurindu a Mikloša vypláca Palacka, resp. Dzurindu a Mikloš vypláca Kucej (obaja pokladníci SDKÚ)“.
Je nad slnko jasné, že v tejto fáze svojho politického života úplne stratil súdnosť, keď podržal na poste hlavnú vykonávateľku týchto mega korupčných zločinov a spolu s Ivanom ministrom financií Miklošom a ministerkou spravodlivosti Luciou Žitňanskou hlasovali za zotrvanie Anny Bubeníkovej na poste prezidentky Fondu národného majetku (FNM).
Voľby v roku 2012 boli pre SDKÚ debaklom, v siedmich z ôsmich krajov nedosiahli päť percent a ich veľmi diétnu politickú prítomnosť zachraňovala len Bratislava. Stranu vtedy zachránilo možno aj to, že ministerka Žitňanská ešte pred voľbami avizovala, že ak získa viac preferenčných hlasov ako Mikuláš Dzurinda, vyzve ho v boji o post predsedu tejto strany. Nakoniec sa predsedom SDKÚ stal Pavol Frešo, ktorý Slovensku prejavil veľkú službu tým, že tento silne toxický politický subjekt definitívne pochoval.
Obdobie rokov 2012 – 1016 sa zdalo byť pre nerozlučnú politickú dvojicu Mikuláš Dzurinda – Ivan Mikloš ich labuťou piesňou. Ukázalo sa však, že silne patologická osobnosť Dzurindu nedisponuje ani miligramom sebareflexie. Človek s toľkými kauzami a s tak pošramotenou povesťou by mal každý deň ďakovať Bohu, že jeho prechádzka po ulici sa neskončila fyzickou inzultáciou a vytešovať sa z toho, že jeho korupčné zločiny ostávajú aj naďalej nepotrestané.
Mikuláš Dzurinda však celé to obdobie, čo bol mimo verejného priestoru, strašne trpel. Jeho krajne narcistická osobnosť nepredstaviteľne trpela, abstinenčné príznaky z nedostatku uznania a moci boli tak očividné, že bolo jasné, že urobí všetko pre to, aby sa k moci vrátil. A preto sme zrazu začiatkom roka boli svedkami pokusu o reinkarnáciu Dzurindu ako politika. Vo svojich sebastredných vystúpeniach jasne dokazoval, že nič zlé nezabudol a nič dobré a nové sa nenaučil. A chvíľu sa dokonca mohlo zdať, že katastrofálny výkon krajne diletantskej vlády dua Heger a Matovič môže vyvolať spomienkový optimizmus a slovenskí občania môže tejto obskúrnej figúrke znovu dať šancu.
No a práve táto skutočnosť nás viedla k tomu, aby sme vydali knihu, ktorá mapuje Dzurindove fatálne osobné a politické zlyhania, ktorá v plnej nahote odhalí, čo sa skrýva za maskou žoviálneho cynika, ktorému sa však v nedávnej minulosti podarilo oklamať a zaviesť nie nepodstatné množstvo voličov.
V čase uzávierky tejto knihy sa zdá, že hrozbu z jeho strany sme možno trochu precenili, ale je vždy dobré, ak nič nenecháme na náhodu a radšej riziko preceníme, ako podceníme. Pri prvom „nástrele“ tejto knihy som len tak po pamäti napísal enumeratívny zoznam jeho káuz ktorý obsahoval úctyhodné tri listy formátu A4. S ohľadom na obmedzený čas sme sa však dohodli, že ísť do podrobností a rozoberať všetky jeho kauzy by bolo časovo náročné a čas nás tlačil. Preto som veľmi rád, že veľmi skúsený a špičkovo zorientovaný žurnalista Ľudo Števko sa dal na tú dôležitú misiu a v XIV kapitolách priblížil všetky zásadné zlyhania tejto toxickej osoby, ktorá ovplyvňovala slovenskú politiku vyše dvadsať rokov a mala ambíciu vo svojej skazonosnej misii aj naďalej pokračovať.
Kniha Ľudovíta Števka je obzvlášť dôležitá aj preto, lebo dosiaľ o pôsobení Dzurindu vychádzali len trápne politické agitky, ako je autorská kniha Kde je vôľa, tam je cesta – Môj maratón či Slovensko v lete od Silvestra Lavríka. Tieto knižné počiny sú však čistou hagiografiou, nemajú nič spoločné so serióznou žurnalistikou. Naopak, ide o oslavné ódy bez náznaku kritickej sebareflexie, ukazujúc Dzurindu ako výsostne kladného hrdinu, ktorým teda ani náhodou nikdy nebol. V knihe Ľudovíta Števka Dzurinda – Politická diagnóza sa naopak čitatelia dozvedia, kto bol a je Dzurinda, a aká nebezpečná a zavrhnutiahodná osoba sa znova pokúša predrať k moci. Verím, že aj tento knižný opus jeho politický návrat značne sťaží.
Roman Michelko
vydavateľ
Knihu si môžte objednať na mailovej adrese dzurinda.kniha@gmail.com
