V posledných dňoch sme svedkami veľkých protestov vo francúzskych mestách. Nahnevaným Francúzom sa nepáči pokus prezidenta Emmanuela Macrona presadiť dôchodkovú reformu. Podobný pokus už skúšal takmer pred tridsiatimi rokmi vtedajší pravicový premiér AlainJuppé. O súčasnej situácii sme sa porozprávali s českým expertom na medzinárodné vzťahy profesorom Petrom Drulákom.
Ktoré konkrétne veci v dôchodkovej reforme najviac prekážajú protestujúcim francúzskym občanom?
Jej najväčším problémom je jej samotný obsah. Podľa neho Francúzi majú ísť po novom do dôchodku o dva roky neskôr vo veku šesťdesiatštyri rokov. U nás v strednej Európe sme si už na tento stav takpovediac zvykli. Ale francúzsky sociálny štát má však stále úplne iné parametre ako sociálny štát typický v našich geografických končinách. Zámer Macronovej administratívy spočíval s objektívnym faktom, že priemerná dĺžka života rastie po celej Európe a preto bolo nutné zvýšiť vek odchodu do dôchodku. Avšak kritici tejto reformy upozorňujú na zhoršenú kvalitu života. Podľa ich názoru sa síce priemerná dĺžka života zvýšila, ale väčšina staršej pracujúcej populácie, nie je zo zdravotných dôvodov schopná ostať o niekoľko rokov dlhšie v produktívnym veku. Títo kritici tiež hovoria, že kvalita zdravia sa zhoršuje predovšetkým medzi zamestnancami robotníckych profesií.
Takže z tohto hľadiska rozdeľuje táto reforma Francúzsko na dva tábory?
Áno. Macronova dôchodková reforma má stále podporu významnej časti francúzskej verejnosti. Sú to ľudia, ktorí súčasného šéfa Elyzejského paláca volili. Je to asi štvrtina francúzskej populácie. Medzi nich napríklad paradoxne patrí aj časť dôchodcov, ktorých sa táto reforma už nijako netýka. Jeho podporovateľmi sú aj ľudia z tých profesií, v ktorých neskorší odchod do dôchodku neovplyvní ich pracovný výkon a morálku. Povedzme si to na rovinu. Ľudia z týchto z vyšších profesií sú zväčša v oveľa lepšom zdravotnom stave a zároveň sa dožívajú vyššieho veku. Preto ich ani táto Marconova snaha zvýšiť vek odchodu do dôchodku nijakým spôsobom znervózňuje. Väčšina z nich tak či tak bude chcieť aj po dosiahnutí dôchodkového veku naďalej pracovať. Ale na druhej strane tu máme tzv. dolnú polovicu Francúzska, pre ktorú skutočne je tá práca každodennou drinou. Veľká väčšina týchto zamestnancovpo šesťdesiatke nie je zo zdravotných dôvodov schopná podávať plnohodnotný pracovný výkon. Ale sila súčasných protestov súvisí aj s ďalšími faktormi.
Aké faktory máte na mysli?
Súvisia s celkovou politikou Emmanuela Macrona. Doteraz sa mu nepodarilo získať si tú časť francúzskej spoločnosti, ktorá ho v dvoch posledných prezidentských voľbách nevolila. Dodnes ju ako keby nezastupoval a nevypočul jej požiadavky. Tento stav nastal v čase jeho prvého zvolenia pred viac ako piatimi rokmi. Už vtedy bolo zrejmé, že časť Francúzska jednoducho Macrona neuznáva. Vidí v ňom problém. Zároveň jej prekáža jeho arogancia a to, že reprezentuje iba tie najvyššie finančne zabezpečené triedy. Obyčajní Francúzi doplácajú na globalizáciu, európsku integráciu a liberalizmus. Macron ich preto nedokázal získať na svoju stranu. Síce v minulom roku obhájil svoj prezidentský mandát.Proti Marine Le Penovej ho ale obhájil už veľmi tesne. Bolo to omnoho tesnejšie víťazstvo než predtým. Ani po jedných úspešných voľbách neurobil nič preto, abysi získal tých, ktorí volili Marine Le Penovú. Nezískal si na tých, ktorí ho volili iba preto, že sa báli Marine Le Penovej. On si však svoje víťazstvo vysvetlil tak, že získal mandát k tomu, aby robil svoje reformy, ktoré budú nepriaznivo dopadať najmätých ľudí, ktorí ho nevolili. A tí sa následne začali búriť.
Za prvými väčším protestantami proti Emmanuelovi Macronovi stálo tzv. hnute žltých viest…
Presne tak. Takým bezprostredným spúšťačom bola vtedy vysoká cena nafty ale stretlo sa tam viacero vecí. Hlavnou z nich bolo odmietnutie toho štýlu politiky, ktorý predstavuje proeurópsky a liberálne orientovaný Macron a jeho spojenci. O tomto sa dodnes vedie vo Francúzsku veľký vnútropolitický boj. Je to boj, či má byť štát schopný zasahovať do ekonomiky a plniť vôľu voličov alebo či má byť len akousi prevodovou pákou nejakých veľkých nadnárodných korporácií a medzinárodných inštitúcií a technokratov. Treba si uvedomiť, že vo Francúzsku je dôležitý práve technokratický prvok. Francúzska technokracia je veľmi silná a celá Macronova vláda je plná technokratov. Niektorí z jej členov sú síce aj čistokrvní politici, ktorí sú schopní komunikovať s ľuďmi a dokážu im aj rozumieť. Ale väčšina je naozaj technokratická. Pre ňu bežný človek predstavuje iba problém. To sa potom prejavuje v komunikácii s verejnosťou, v ich nápadoch a akým spôsobom ich následne uskutočňujú. Toto všetko samozrejme logicky vyvoláva ľudový hnev.
Garnitúre prezidenta Macrona sa podarilo túto reformu takmer doviesť až do úspešného konca. Prečo sa to práve až jemu podarilo a celým predchádzajúcim politickým garnitúram francúzskej pravice nie?
No neviem či sa mu to úplne podarilo. Zároveň by som sa s Vami sporil, či je jeho dôchodková reforma až tak ambiciózna ako tie predchádzajúce. Jej kritici hovoria o nej ako o účtovnej reforme, ktorá má v horizonte niekoľkých rokov ušetriť nejakých 13 miliárd eur. Prijatý zákon sa v nasledujúcich týždňoch objaví na ústavnom súde, ktorý bude posudzovať jeho ústavnosť. Toto je prvá možnosť jeho revízie.
Aká je potom druhá možnosť?
Ak bude tento zákon posúdený ako ústavne konformný a tí protestujúci vydržia, tak Macronova vláda bude musieť zaradiť spiatočku. Toto už sa vo francúzskej histórii niekoľkokrát stalo keď nejaká odvážna reforma mala podobu zákona, ale bola pozastavená pod tlakom ulice. Preto sa nedá vylúčiť, že aj táto dôchodková reforma nakoniec krachne.
Táto reforma prešla len cez Senát nie cez Národné zhromaždenie. Je to legálne? Ako je to možné. Za akých okolností je možné obísť Národné zhromaždenie ?
Celý legislatívny proces jej prijímania bol ústavne konformný. Tento proces umožňuje článok 49.3 francúzskej ústavy. Vďaka nemu môže vláda prijať zákon aj bez súhlasu Národného zhromaždenia avšak za predpokladu ak to urobí, čelí v Národnom zhromaždení hlasovaniu o dôvere. Tento článok sa počas Macronovho prezidentovania už niekoľkokrát uplatnil.
Prečo sa takýto postup občas uplatňuje?
Uplatňuje sa preto, aby sa hociktorá vláda vyhla nejakej dlhšej parlamentnej debate. Má sa ním tiež zabrániť situáciám, aby sa vyhrotili v tom zmysle, že pokiaľ by sa ukázalo, že nemá väčšinu, tak musia byť automaticky nové parlamentné voľby. Vo výnimočných prípadoch vláda týmto spôsobom tiež deklaruje väčšinu v Národnom zhromaždení. Ako som už spomenul tento postup sa počas vlády Marcona už niekoľko krát použil. Používal sa bežne aj predtým. Ale dnes Macron nemá väčšinu v dolnej Snemovni. Opiera sa však o časť poslancov tradičnej republikánskej pravicovej strany. Tým, že sa boja ako čert kríža predčasných volieb, tolerujú jeho vládu. Preto nemá jeho administratíva problém kedykoľvek použiť paragraf 49.3.
Bola v histórii piatej republiky nejaká iná menšinová vláda uplatňujúca vo výnimočných prípadoch paragraf 49.3?
Nie som si istý, ale považujem to za nepravdepodobné. Čo viem tak tento prípad sa stal až za éry Emmanuela Macrona. Tým, že a väčšina republikánov dala prednosť sebazáchove aj proti vôli svojich voličov, politicky legitimizovala nielen celý proces prijatia dôchodkovej reformy, ale aj celú Macronovu administratívu. Väčšina ich voličov nie je z tejto reformy nadšená. Ale celý jej proces prijímania bol naozaj ústavne konformný. A presne toto je jeden z elementov prečo sa Francúzsko neformálne nazýva republikánska monarchia.
Ako sa dostal paragraf 49.3 do francúzskej ústavy?
Tento článok si presadil generál Charles de Gaulle keď zakladal piatu republiku. Urobil to preto, aby v určitých situáciách, kedy to považoval za nutné, mohol proste buchnúť do stola a tú vec akoby uzavrieť. Zároveň je potrebné dodať, že súčasne de Gaulle veľmi často používal inštitút referenda. Jeho štýl vládnutia bol postavený na vodcovskom princípe. A ako silný vodca, ktorý v prípade potreby urobil nejaké zásadné politické rozhodnutie, nechal si ho v ľudovom hlasovaní odobriť francúzskymi občanmi.
Prečo sa dnes Macronova administratíva vyhýba tomuto inštitútu?
No to je dobrá otázka. Na jednej strane si berie z de Gaulla príklad, že môže z času na čas niečo nadiktovať, ale referendu sa vyhýba za každú cenu. V tomto je možno trošku rozdiel medzi Macronom a de Gaullom. Macron sa referenda bojí, pretože vie, že by to Francúzsku nedokázal vysvetliť na rozdiel od de Gaulla, ktorý francúzskej verejnosti dokázal obhájiť svoje zásadné politické rozhodnutia.
Spôsob presadenia dôchodkovej reformy však vyvolal obrovské protesty po celom Francúzsku. Nový britský panovník Karol III. musel kvôli tomu odložiť svoju návštevu. Je možné, že protesty, resp.Ústavná rada, zvrátia prijatý návrh v Senáte?
Nedokážem predvídať čo presne urobí s tým zákonom Ústavná rada. Ako som už spomínal samotné použitie článku 49.3 je ústavne konformné. Ale ak sú v tejto reforme aj iné obsahové prvky, ktoré sú v rozpore s ústavou, tak to musia podrobne preskúmať členovia Ústavnej rady. Samozrejme, že je možnosť, že vláda bude musieť nakoniec celú túto reformu stiahnuť ak protesty budú naďalej pokračovať v nasledujúcich týždňoch a mesiacoch. Francúzsko sa môže dosať do veľmi zložitej situácie, keď Macron napríklad nebude dlhodobo schopný prijímať zahraničné návštevy. On podstate návštevu nového britského panovníka odvolal. Jednoducho vysvetlil Karolovi III., že momentálne nie je schopný po bezpečnostnej stránke zabezpečiť jeho návštevu. Naozaj ak tieto protesty vydržia, skôr či neskôr, bude Macron musieť ustúpiť. Protesty v týchto dňoch doslova paralyzujú celý štát takmer vo všetkých oblastiach. Proti sebe má dosť silnú skoordinovanú silu všetkých odborových centrál. Keď sa pozrieme na tie minulé spory, tak to nebolo úplne všetko skoordinované. Buď boli odbory rozdelené, že časť podporovala Macrona a časť išla proti nemu alebo iné odborové centrály dávali od predchádzajúcich protestov úplne ruky preč. To bola napríklad kríza žltých viest, ktoré boli v tom úplne samy. Ale dnešné protesty sú koordinované všetkými odborovými centrálami a časťou opozície. Takže Macron skutočne teraz stojí proti naozaj silnému politickému a názorovému oponentovi, ktorého doteraz nemal.
Reforma dôchodkového systému je jedna z top priorít prezidenta Macrona. Napriek tomu priame politické náklady za ňu nesie predovšetkým vláda. Do akej miery je francúzsky poloprezidentský systém komplikovaný v našich geografických končinách?
S našim systémom parlamentnej demokracie sa absolútne nedá porovnávať. V Česku a na Slovensku máme úplne iný ústavný systém. Postavenie francúzskeho prezidenta je neporovnateľné s postavením s akýmkoľvek demokraticky zvoleným prezidentom. Ale to neporovnávam s našimi prezidentami, ktorých postavenie je ústavne veľmi slabé. Ja francúzsky poloprezidentský systém porovnávam predovšetkým s čisto prezidentskými systémami v USA a latinsko-amerických štátoch. Ani zďaleka títo prezidenti nemajú tak silné postavenie ako Emmanuel Macron. Takže z tohto hľadiska sa preto oprávnene hovorí neoficiálne o Francúzsku ako o republikánskej monarchii. Postavenie francúzskeho prezidenta je tak silné, že funkcia premiéra slúži iba ako akási prevodová páka jeho vôle. To je proste niekto, kto robí, čo mu prezident povie. A preto vo francúzskom politickom a ústavnom systéme prezident často nepriamo plní aj premiérsku funkciu. Hovorí sa tomu poistka, že keď sa napríklad niečo nepodarí, tak premiér odchádza a prezident zostáva.
Toto ale funguje iba za predpokladu, že prezident a predseda vlády sú z jedného politického tábora. Ale keď nastane tzv. kohabitácia, že prezident a predseda vlády sú politickí konkurenti z dvoch rozdielnych politických strán, ako to potom celé funguje?
Francúzsky systém ako dnes funguje bol nadstavaný tak, aby boli obaja z jednej politickej strany. Pokiaľ ale k tomu nedôjde, čo sa v histórii piatej republiky dva krát stalo, nastáva totálna paralýza. Takýto prípad sa jeden krát stal za prezidentovania Françoisa Mitterranda a jeden krát za prezidentovania Jacquesa Chiraca. Ale pokiaľ sa pozriete na viac ako šesťdesiatročnú históriu piatej republiky takmer vždy platilo, že prezident a premiér sú z jednej politickej strany. Premiér je v tomto prípade podriadený prezidentovi republiky. Ku ďalšej kohabitácii sa Francúzsko takmer dostalo aj po minuloročných parlamentných voľbách, pretože Macronova strana nezískala v Národnom zhromaždení väčšinu. Ale napriek tomu prezident Macron so svojou stranou vytvoril menšinovú vládu s tichou podporou veľkej časti republikánov. Ako som už spomínal sú v takej situácii, že si nemôžu dovoliť nové parlamentné voľby. Takže aj táto paradoxná situácia umožňuje prezidentovi Macronovi pokračovať v tradícii piatej republiky.
Vláda premiérky Élisabeth Borneovej je však pod obrovským tlakom. Dokonca sa špekuluje o jej výmene. Myslíte si, že je to reálny scenár, alebo Macron to ešte nechá vyeskalovať a odvolá ju , až keď bude pokles podpory vlády kumulovať?
To je už otázka nejakej politickej taktiky. Ale samozrejme, že dnes sa veľa hovorí o tom, že Élisabeth Borneová zrejme bude vymenená. Ale z hľadiska fungovania francúzskeho systému je to nepodstatná vec. Pred ňou mal Emmanuel Macron mal dlhoročného premiéra Édouarda Philippa. Toho neskôr vymenil na začiatku covidovej krízy za Jeana Castexa a krátko po jeho znovuzvolení za prezidenta menoval za novú premiérku Élisabeth Borneovú. To či za pol roka bude premiérom niekto iný, nie je zase až taká podstatná informácia. Vo Francúzsku výmena premiéra je na úrovní výmeny ktoréhokoľvek rádového ministra. Dá sa to celé okomentovať, ale na celkovej politickej situácii sa nemení absolútne nič. Élisabeth Borneová je úplne dokonalý prototyp technokratky. Ale to boli aj tí predchádzajúci Macronovi premiéri. Jean Castex bol tiež technokrat. Édouard Philippe mal určitú skúsenosť, ale tiež mal profil skôr technokratický. Élisabeth Borneová ako typický francúzsky technokrat slúži na to, aby bol v prípade politickej potreby nahradený. Hovorí sa o tom. Ale kedy k tomu dôjde a ako, tak to je otázka nejakého taktického rozhodnutia.
Otázka na záver. Je reálne, že sa túto „reformu“ zvrátia nejaké nasledujúce politické vládne garnitúry, alebo to nechajú tak ?
To záleží na tom aká bude nasledujúca politická garnitúra. Pokiaľ táto reforma prežije tie protesty, tak by som sa úprimne trochu čudoval keby sa ju nejaká ďalšia garnitúra snažila zrušiť. Koniec koncov ona znamená určitú úsporu verejných financií. Takže keď tam niekto nastúpi, tak môže povedať, že už jej zvrátenie by bolo veľmi komplikované a že už sa tým nedá tak moc urobiť. Takže jej osud v budúcich voľbách bude hrať iba okrajovú záležitosť. Všetko sa s veľkou pravdepodobnosťou rozhodne v nasledujúcich týždňoch a mesiacoch v uliciach francúzskych miest.
Zhováral sa: Matej Mindár
