Ak sa niekto podujme napísať históriu vývoja ku kapitalizmu na Slovensku, bude sa musieť vyrovnať s dvoma výkričníkmi nášho ponovembrového vývoja: s privatizáciou, ktorá sa stala synonymom rozkrádania a s krivením právneho štátu, ktoré nadobúda v poslednom období formy päťdesiatych rokov minulého storočia.

Zrušenie Mečiarových amnestií bol len začiatok tohto zhubného procesu. Jeho vyvrcholením sú všetky negatívne dôsledky súčasného vládnutia v oblasti práva – vojna policajtov, vojna prokurátorov, vojna sudcov, vojna medzi bezpečnostnými zložkami štátu, zneužívanie spolupracujúcich svedkov, perzekúcia opozície, potláčanie slobody prejavu…

Analyzovať detailne psychopatické znaky Matovičovej vládnucej kliky by bola úloha pre psychiatrov. My sa musíme zamyslieť nad faktami, nad konkrétnymi prejavmi politickej divočiny vo vláde, v parlamente, v justícii i v polícii. Zvlášť trpké ovocie prinášajú udalosti na prelome mesiacov máj a jún, kedy sa stúpajúce teploty prenášajú do horúcich hláv.

Príbeh generálneho prokurátora Maroša Žilinku na začiatku leta 2022 je pokračovaním zákerných útokov na jeho osobu prakticky odvtedy keď prvýkrát využil paragraf 363. V Trestnom poriadku SR je tento paragraf definovaný takto: „Generálny prokurátor zruší právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta, ak takým rozhodnutím alebo v konaní, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon.“ Odpoveď prečo je tri-šesť-trojka práve teraz tŕňom vo vládnej päte vyplýva z pomstychtivosti Igora Matoviča a z dichotómie dvoch úradujúcich prokuratúr – jednej generálnej (Žilinkovej) a druhej špeciálnej (Lipšicovej).

Žilinku zvolilo v parlamente 132 poslancov na návrh poslaneckého klubu Sme rodina, kým advokát Lipšic (Matovičov nominant) získal na svoju stranu len 79 koaličných poslancov. O tom, že sa Daniel Lipšic stal šéfom Úradu špeciálnej prokuratúry za podozrivých okolností, že sa zákonom (lex Lipšic) v zrýchlenom konaní umožnilo advokátovi kandidovať na dôležitú funkciu pripomínať netreba. Popísalo sa o tom veľa publicistických a odborných  článkov. Dôležitý fakt vo vzťahu generálna a špeciálna prokuratúra je však Lipšicom nepochopená funkčná podriadenosť Žilinkovi. A s tým by sme mohli aj uzavrieť úvod do aktuálneho problému útoku na generálneho prokurátora. Veď tých útokov bolo v minulosti dosť. V novinových titulkoch sa objavovali otázky: „Odvolá koalícia generálneho prokurátora Maroša Žilinku?“ K tomu sa vyjadril štátny tajomník Kolíkovej ministerstva spravodlivosti Ondrej Dostál jednoznačne, že takýto krok

By považoval za správny. Konkrétny dôvod neuviedol.

Tlačová konferencia Maroša Žilinku a jeho námestníka Jozefa Kanderu 7. júna bola pre koalíciu opäť šokom. Prvý námestník generálneho prokurátora Jozef Kandera použil paragraf 363 Trestného poriadku a zrušil obvinenie z korupcie guvernéra Národnej banky Slovenska a bývalého ministra financií Petra Kažimíra. Celé trestné stíhanie bolo podľa neho postavené len na výpovedi jediného kajúcnika, trestne stíhaného Františka Imreczeho. „Výpovede svedka neboli podporené ani ďalšími dôkazmi,“ povedal Kandera a dodal, že na základe  „týchto skutočností neboli splnené zákonné dôvody na vznesenie obvinenia.“

Politici z Matovičovho vládneho košiara spustili znova, ako neraz predtým, svoj koaličný alarm. Premiér Heger vyhlásil, že generálna prokuratúra zneužíva paragraf 363.Kriticky na adresu Žilinku sa vyjadrila ministerka spravodlivosti Mária Kolíková a ozval sa aj poslanec strany Za ľudí Juraj Šeliga: „Nechcete traumatizovať spoločnosť cez paragraf 363 pán Žilinka? Stačí, ak prestanete svojimi rozhodnutiami nahrádzať súdy a cez paragraf 363 nebudete vyhodnocovať dôkazy v trestnom konaní.“

Vyštudovaný právnik Juraj Šeliga asi chýbal na prednáške o Trestnom poriadku Slovenskej republiky a právomoc generálneho prokurátora chápe cez úzky politický priezor momentálneho koaličného zoskupenia. Kto iný ako generálny prokurátor má vyhodnocovať zákonnosť v prípravnom konaní? Vláda alebo politické strany? Martin Ribár z občianskeho združenia Za demokraciu a právny štát zdôraznil že Žilinka nie je súčasťou výkonnej moci, preto výkonná  moc nemôže od generálneho prokurátora  vyžadovať, akým spôsobom má uplatňovať svoje zákonné oprávnenia. Podľa neho jediným meradlom rozhodovania a právomoci generálneho prokurátora musí byť „zákon a zákonnosť, nie želania predstaviteľov politických strán a hnutí a už vôbec nie predstaviteľov výkonnej moci.“

Generálny prokurátor Maroš Žilinka povedal na adresu politikov, že sa vyjadrujú k prípadom bez znalosti spisu. „Traumatizovanie spoločnosti vysokými ústavnými činiteľmi sústavným spochybňovaním rozhodnutí generálneho prokurátora SR (vždy výlučne v prípadoch, ktoré sú z ich pohľadu citlivé) bez znalosti spisu a s tým súvisiacimi nekonečnými výzvami na nutnosť zmeny právnej úpravy, ktorá by oprávnenia generálneho prokurátora SR obmedzila, nepovažujem za správne, ale škodlivé.“

Maroš Žilinkaje pre matovičovskú vládu a istú časť špeciálnych policajných zložiek (tzv. chránenú zver) neželaný štátny činiteľ, hoci predstavuje najvyšší segment v sústave slovenskej prokuratúry. Generálny prokurátor na tlačovej konferencii s rozhorčením uviedol, že ho monitoruje NAKA, že na vrátnici jeho úradu sa policajti pýtajú kto ho navštevuje, či chodí za ním Pčolinský, či iné záujmové osoby. Ak sú informácie o sledovaní generálneho prokurátora operatívcami NAKA opodstatnené, potom treba mať vážnu obavu o fungovanie zákonov v našom štáte.

Iný prípad policajnej svojvôle sa odohral v pondelok 25. apríla. Popoludní vtrhli do budovy Okresného súdu Bratislava III policajti Úradu špeciálnej prokuratúry a v kancelárii súdu žiadali od sudkyne Ivety Halvoňovej vydanie spisu, ktorý sa viedol proti obvineným kajúcnikom Ľudovítovi Makóovi a Borisovi Beňovi. Žiadali aj utajovanú prílohu spisu, ktorá má stupeň utajenia „dôverné.“

Policajná razia pracovníkov súdu veľmi pobúrila. V úradnom zázname sudkyňa Halvoňová, uviedla, že správanie policajtov bolo agresívne, arogantné a drzé. „Musím podotknúť, že za 32 rokov svojej súdnej praxe som sa s podobným správaním polície ešte nestretla,“

Predseda Okresného súdu Bratislava III Roman Fitt sa obrátil na Súdnu radu so žiadosťou, aby sa  zaoberala postupom policajtov a vyslovila k celej veci svoje stanovisko. V žiadosti predseda bratislavského súdu napísal: „Zákonná sudkyňa v súlade s ustanovením § 89a ods. 2 Trestného poriadku odmietla policajtom vydať požadovaný spis spolu s utajovanou prílohou, pretože opačným postupom by porušila zákon. Napriek tomu policajti trvali na vydaní spisu a budovu súdu opustili až po opakovaných vysvetleniach, že vydanie spisu nie je možné.“

Žiadosť Romana Fitta  adresovanú Súdnej rade má niekoľko príloh, v jednej z príloh je vyjadrenie sudkyne Halvoňovej aj súdnej tajomníčky, ktorá označila správanie policajtov NAKA ako hrubé a násilné. „Vyhrážali sa mi, že buď im dám spis alebo ma nepustia z miestnosti s trezorom von“.

Policajná kovbojka pokračovala ešte aj večer toho istého dňa. Do budovy súdu tentoraz „zavítalo“ až sedem policajtov. Prirodzene, akékoľvek porovnanie s filmom Sedem statočných tu veľmi pokuľháva, lebo presila siedmich mužov proti jedinému vrátnikovi musela pôsobiť groteskne. „Elita mužov zákona“ žiadala vrátnika, aby kontaktoval službukonajúceho sudcu pre prípravné konanie Karola Posúcha s odkazom, že sa má dostaviť na súd.

Službukonajúci sudca prišiel do budovy súdu, ale na výzvu na vydanie dôverného vyšetrovacieho spisu odpovedal, že nie je kompetentný vydať spis komukoľvek do rúk, že k tej veci nevie nič uviesť, pretože sa netýka prípravného konania, kde je zákonným sudcom. Posúch zároveň telefonicky oznámil predsedovi súdu Fittovi čo sa deje v budove Okresného súdu Bratislava III. Fitt zareagoval, že vec bude riešiť na druhý deň po začiatku riadnej pracovnej doby.

Rozuzlenie toto desivého prípadu neprišlo od Súdnej rady, akoby sa očakávalo, ale skôr ako by rozhodla táto oprávnená súdna inštancia, zakročila ministerka spravodlivosti Mária Kolíková. Zakročila nečakane ničomne, podľa pejoratívneho slovníka pľuhavo. Sudcu Okresného súdu Bratislava III Romana Fitta odvolala so zvláštnym odôvodnením: „Predsedu súdu odvolávam, pretože som presvedčená, že pochybil ako manažér súdu. Odvolanie predsedu súdu nijako nesúvisí s právnou otázkou, či mal alebo nemal byť vydaný spis alebo jeho utajovaná príloha zo súdu. Pre moje rozhodnutie to nehralo žiadnu úlohu.“

Úlohu nehrala právna otázka, ale to, že predseda súdu sa nedostavil večer do budovy súdu, kde sa policajti vyhrážali že vylomia trezor a zhabú utajenú prílohu o vyšetrovaní kajúcnikov Makóa a Beňu. Kolíková nestratila ani slovo o zásahu NAKA do nezávislosti súdnictva, o neštandardnom a násilnom správaní policajtov na pôde súdu. Jednoducho, Fitta bolo treba odvolať a basta. Bez ohľadu na to ako rozhodne Súdna rada, bez ohľadu na zákonnosť postupu bratislavského okresného súdu a jeho predsedu.
Sudca Krajského súdu v Bratislave Peter Šamko pre  portál pravnelisty.sk vystavil počínanie kolíkovskej spravodlivosti zdrvujúcej kritike. Napísal: „Do­vo­lím si tvr­diť, že od­vo­la­nie pred­se­du Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va III JUDr. Ro­ma­na Fit­ta dňa 10.06.2022 mi­nis­ter­kou spra­vod­li­vos­ti a to z dô­vo­dov, kto­ré v tom­to svo­jom zve­rej­ne­nom roz­hod­nu­tí uvied­la, sa do de­jín slo­ven­skej jus­tí­cie za­pí­še ako ha­neb­ný po­čin. Je to to­tiž po­ní­že­nie ce­lej jus­tí­ce, keď mi­nis­ter­ka preu­ká­za­la po­dria­de­nosť vo­či vy­vo­le­nej čas­ti po­lí­cie a vô­bec nev­za­la do úva­hy, že pred­se­da sú­du nie je za­mes­tnan­com po­lí­cie a je­ho úlo­hou ani nie je kri­viť zá­kon v pros­pech po­lí­cie, či pod­kla­dať sa po­div­ným po­žia­dav­kám po­lí­cie…Mi­nis­ter­ka spra­vod­li­vos­ti  vy­tý­ka pred­se­do­vi sú­du, že nep­ri­cup­kal vo ve­čer­ných ho­di­nách na súd na za­vo­la­nie po­lí­cie a toh­to „ne­ho­ráz­ne­ho ko­na­nia“ sa do­pus­til na­priek to­mu, že na súd pri­ši­li po­li­caj­ti, kto­rí ne­bo­li zmie­re­ní s tým, že im zá­kon­ná sud­ky­ňa ne­vy­ho­ve­la a vec chce­li rie­šiť hneď ve­čer… Mi­nis­ter­ka spra­vod­li­vos­ti tým­to ar­gu­men­tom fak­tic­ky skon­šta­to­va­la, že pred­se­da sú­du má pos­ta­ve­nie po­li­caj­né­ho mop­slí­ka, kto­rý má pri­beh­núť vždy, keď ne­ja­ký po­li­cajt prí­de na súd (a to aj vo ve­čer­ných a prí­pad­ne aj v noč­ných ho­di­nách) a na svoj­ho psí­ka (pred­se­du sú­du) za­vo­lá (za­pís­ka).“

Napokon citácia z vyjadrenia členky Súdnej rady Marcely Kosovej: „Ako trestná sudkyňa som si prebehla podnet predsedu Okresného súdu Bratislava III a osobne sa  neviem stotožniť s postupom a s tým, že takýmto spôsobom sa chce akákoľvek zložka orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu dostať k spisu. Ja som takéto vyžiadanie spisu ešte nezažila.“ 

Čo k tomu dodať? Pravdepodobne zažijeme v krivom zrkadle slovenskej spravodlivosti ešte nejedno prekvapenie. Ešte nejednu hanbu na deravom štíte právneho štátu.