Mikuláš Dzurinda je späť. Vracia sa do domácich politických vôd ako námorník na prahu staroby s chytráckym výrazom tváre a pokriveným úsmevom. Pamätáme si ho ako chytrého politika, ktorého mentalitu možno odvodiť od podstatného mena chytrák. Inými slovami bol politik schopný všetkého. V slovenskom politickom rybníčku sa vedel pohybovať s inštinktom šťuky: lovil v mútnych vodách privatizácie, podvádzal so samozrejmosťou veľkého bossa, ktorého stranícky trezor plnili postupne dvaja pokladníci  Gabriel Palacka a Igor Kucej. Obaja dobre situovaní financmajstri slúžili Dzurindovi ako figové listy na zakrytie podvodov okolo  financovania jeho strany SDKÚ- DS.

„Ja som si svoje peniaze vybicykloval,“ doteraz znie v mnohých ušiach pamätný výrok Mikuláša Dzurindu, ktorý sa na jednom mítingu cynicky takto oboril na robotníčky sťažujúce sa na nevyplatené niekoľkomesačné mzdy. Po voľbách nasledoval úžas doma i za hranicami:Slovenská chudoba si zvolila pravicu na čele s lídrom sľubujúcim dvojnásobné platy. Také čosi sa ešte v našej starej Európe nestalo.

Dnes akoby to všetko nebola pravda. Ani zločin storočia, kauza Gorila z čias druhej Dzurindovej vlády, neznie pravdepodobne. Je to ohavná kauzabez koncovkuy – stále ju zahaľuje ružová hmla.  Nejakého exministra Jirka Malchárka a nejakú Annu Bubeníkovú, pravú ruku exministra Mikloša  nedávno obvinili, ale známy líder onoho zločineckého cyklistického pelotónu znova začína tam, kde kedysi škandalózne skončil. Modré logo je znova na scéne, skupinka s názvom Modrá koalícia si už stihla zaregistrovať na Úrade priemyselného vlastníctva ochrannú známku„Modrá je dobrá.“

Píše sa rok 2002, v metropole Šariša vrcholí leto.Akoby to bolo včera. V pešej zóne na mítingu lídrov SDKÚ zameranom na mladých voličov vyhrávajú kapely: košická formácia Nocadeň a nitrianska skupina  Gladiator. Premiér Mikuláš Dzurinda a jeho pobočník Ivan Mikloš sľubujú mládeži modré z neba. Prvýkrát tu na objednávku strany zaznie pesnička Modrá je dobrá, ktorá je vlastne slovenskou kópiou staršej českej piesne Ondřeja Hejma a jeho skupiny Žlutý pes. Na pôvodný český hit si po vyše dvadsiatich rokoch sotvakto spomenie:

„Modrá je Milka, ta naše kráva

Modrá je prej v Americe tráva

Modrá údajně je i polárníliška

Senzačně modrá je moje vojenská knížka.“

     Za dvadsať rokov sa veľa zmenilo, ale Dzurinda je stále rovnaký. Rovnaké modré logo,rovnaká modrá pesnička, rovnako modré nesplniteľné sľuby. Malý fúzatý výpravca vlakov chce po druhýkrát zachraňovať Slovákov. Boh ochraňuj Slovensko pred jeho zamýšľanou pravicovou koalíciou. Ostáva iba veriť, že náš volič si osvieži svoju krátku pamäť, že si spomenie ako

pred voľbami 2002 prijala prvá Dzurindova garnitúra viac ako dve desiatky sociálnych zákonov a po voľbách, keď sa opäť chopila moci všetko zrušila. Bola to typicky dzurindovská hra falošnými kartami. Pripomeňme si aspoň najnemorálnejšie ťahy tejto hry.

Pred voľbami prijala Dzurindova koalícia v parlamente zákon 245/2002 o zriadení Fondu náhradného výživného (tzv. alimentačný fond), prostredníctvom ktorého mal štát vyplácať súdom určené výživné rodičovi starajúcemu sa o dieťa, ak si neplnil vyživovaciu povinnosť druhý rodič. Po zaplatení výživného sa mal Fond stať veriteľom neplatiča alimentov a dlžné splátky mal vymáhať prostredníctvom exekúcií. Zákon len čo nadobudol účinnosť 1. novembra 2002, o mesiac  neskôr, dňa 30. novembra už bol zrušený na návrh nového ministra novej Dzurindovej vlády. Tým novým ministrom sociálnych vecí a rodiny bol Ľudovít Kaník.Odporcovia zrušenia zákona a alimentačného fondu právom považovali tento krok za asociálny a bezcitný, pretože postihoval deti a matky samoživiteľky.

Druhý zákon z dielne Dzurindovho „sociálneho“ ministra, zákon o sociálnom poistení bol rovnako amorálny a navyše aj protiústavný. Bol to legislatívny paškvil, ktorý pripravil o invalidný dôchodok tisíce ľudí. Kaníkove  absurdné kritériá na priznanie invalidného dôchodku mali neuveriteľné dôsledky. Napríklad robotník, ktorý prišiel v ťažkej práci o nohu nemal nárok na plný invalidný dôchodok,lebo vraj mohol na čiastočný úväzok pracovať ďalej. Sociálny hyenizmus  ministra práce, sociálnych vecí a rodiny vyústil v niektorých prípadoch do samovrážd

invalidných dôchodcov, nezvládajúcich mimoriadne ťažkú životnú situáciu.

Mikuláš Dzurinda, po voľbách v rokoch 1998 a 2002, vyhlásil, že „Slovensko potrebuje nový projekt a slušných ľudí.“ Nič nové pod slnkom: o slušných ľuďoch sme sa už napočúvali do omrzenia.Tento, bývalý predseda vlády Slovenskej republiky sa však dopustil fatálneho omylu keď si zamenil úlohu slušného človeka s projektom pravicového politika „menej štátu viac slobody okrádať vlastný národ.“ Jeho dvojnásobné vládnutie charakterizovalo drancovanie národného bohatstva počnúc škandalóznou privatizáciu strategických štátnych podnikov, končiac megakauzou  storočia s názvom Gorila,ktorá poukázala na prehnitosť Dzurindovho politického aparátu v rokoch2002 – 2006, kedy jeho vládne elity predávali svoje rozhodnutia finančným skupinám a stávali sa ich lokajmi.

Akcia SIS s krycím názvom Gorila odhalila praktiky privatizácie a korupcie na vysokých štátnych a politických postoch počas druhej Dzurindovej vlády, o ktorých podaktorí vedeli, iní iba tušili, a niektorí sa báli o nich hovoriť verejne.„Investigatívni novinári“ z Trendu a SME, hoci už pred voľbami 2010 mali spis akcie Gorila na stole, nechceli písať o špinavostiach modrej politickej špičky a jenom predstaviteľovi finančnej oligarchie, lebo strach z neobmedzenej moci peňazí je okrem pudu sebazáchovy najsilnejším strachom, ktorý drží stádo v pokore a za ohradou. Ešte aj dnes o dekádu neskôr, keď vyplávala na povrch hora špiny veľká ako Everest, hovoríme o skutkovej podstate iba neurčitými paucis verbis v štýle: pravdepodobne, vraj, údajne, lebo zástupy kráľovsky platených fiškálov striehnu na každé slovo. Kto má peniaze, má aj moc, toho je právo aj demokracia, pre ktorú v našich časoch ktosi z ľudu vymyslel oveľa priliehavejšie slovo – kleptokracia.

Gorila mala svoju predhistóriu. Podľa tajnej depeše americkej ambasády, zverejnenej na internetovej stránke WikiLeaks, schválenie kontroverznej Zajacovej zdravotníckej reformy v roku 2004 bolo poznačené korupciou poslancov NR SR. „Zdrojom podozrivým z kupovania hlasov bola finančná skupina Penta Group,“ písalo sa v depeši podpísanej zástupcom veľvyslanca USA Scottom N. Thayerom. Podľa tohto zdroja mala Penta za každý „nezávislý“ poslanecký hlas zaplatiť dva milióny korún.

Po prelomení prezidentovho veta v parlamente schválená radikálna zdravotnícka reforma znamenala koniec bezplatného zdravotníctva na Slovensku. Umožnila tiež ovládnutie troch zdravotných poisťovní spomínanou finančnou spoločnosťou, ktorá okrem toho vlastnila stovky lekární a pokúšala sa sprivatizovať aj nemocnice. Chýbalo málo a celý proces tzv. transformácie nemocníc by sa bol rýchlo skončil v súzvuku trojuholníka Dzurinda – Mikloš – Uhliarik (vtedajší minister zdravotníctva), za vtedajšej premiérky Ivety Radičovej. Našťastie pre slovenskú chudobu jej vláda padla a požieranie slovenského zdravotníctva finančnými žralokmi vtedy zastavili aspoň na čas najpovolanejší – lekári.

Hlavná váha  podozrení vyplývajúcich z nahrávok gorilieho dokumentuy padá na kresťanskú politickú stranu SDKÚ-DS, ako o tom svedčí množstvo overiteľných detailov z odpočúvaného konšpiračného bytu Penty na Vazovovej ulici v Bratislave. Protagonisti Gorily, hlavní vyberači stámiliónových korupčných provízií, sú verejnosti známi a iba čas ukáže, či sa nájde senát, čo zvolá, že kráľ je nahý. Na Slovensku žijúci kanadský novinár Tom Nicholson v českých Lidových novinách ukázal prstom na vedúce figúry slovenského korupčného dokumentu slovami: „Ten spis opisuje veľmi špecifický vzťah medzi jedným oligarchom, spolumajiteľom Penty, a jedným ministrom.“ Kontroverzný novinár, autor knihy o Gorilevšak zabudol dodať, že oligarchom a spolumajiteľom Penty bol istý Haščák, ministrom bol istý Malchárek a jeho premiérom istý Dzurinda.

Situácia na politickej scéne v tom období mala  veľmi zvláštnu príchuť:vláda premiéra Dzurindu stratila väčšinovú podporu v parlamente a hrozil jej pád. A „pentáci“ sa ponúkli, že ju zachránia. A bolo im z Dzurindových úst vraj povedané, nech si na ministerstve pod vedením ich človeka, ministra Jirka Malchárka, za odmenu robia, čo chcú. Z gorilieho dokumentu tiežv yplýva, že Malchárek a celá jeho podarená skupina  obchodovala s politickými stranami cez pokladníkov a priamo nominovala ľudí do štátnej správy.

Podľa Gorily si bývalá predsedníčka Dozornej rady Fondu národného majetku, pravá ruka privatizačného šéfa Ivana Mikloša  Anna Bubeníková vyslúžila 200-miliónovú províziu za služby v prospech finančnej skupiny pri privatizácii Slovenských elektrární, Paroplynového cyklu, a. s., Slovenskej plavby a prístavov, a. s., za služby pri príprave privatizácie prevádzkovej činnosti Podtatranskej vodárenskej spoločnosti Poprad a Stredoslovenskej vodárenskej spoločnosti, a. s., atď., atď.

Pri všetkom údive nad stámiliónovými zinkasovanými sumami aktérmi utajovaných transakcií, pani Bubeníkovábola iba vedľajšou, hoci výraznou postavou celej kauzy. Stala sa prvým obetným baránkom, lebo jej úloha v korupčnom procese ako dobre zaplatenej prevodovej páky  bola očividná. Za jej odvolanie z vysokého postu hlasovali neskôr vo vláde Ivety Radičovej všetci koaliční partneri SDKÚ a dokonca aj samotná premiérka. Na celom vládnom hlasovaní bolopozoruhodné, že sa za Bubeníkovú postavila ministerka Lucia Žitňanská. Toľko cynizmu a falošnosti by od ministerky spravodlivosti neočakával ani zarytý odporca jej zámerov politicky ovládnuť slovenskú justíciu.

Hlavné mesto Slovenska sa premenilo na gorilí pelech, pričom podobné, trochu menšie pelechy by sme našli takmer v každom meste našej krásnej vlasti, dokonca v tých časoch aj v hladových dolinách s 20- až 30-percentnou nezamestnanosťou. Gorily a ich  príbuzenstvo, menší mafiánski bossovia, ohlodali „túto krajinu“, ako nazývali Slovenskú republiku, takmer na kosť.

Bolo že to radosti v roku 2011 na sklonku koaličnej vlády, na čele ktorej stála sociologička pani Iveta Radičová, nominantka pána Dzurindu. Bol začiatok februára, blížili sa fašiangy – čas nasadzovania masiek. „Sociálny netvor“Ľudovít Kaník usporiadal tradičný fašiangový ples vo svojej hotelovej rezidencii v Banskej Štiavnici. Bulvárne médiá boli pritom. Fotoreportáže z jubilejnej maškarády nezaznamenali účasť zamaskovaných alfa samcov zo stáda slovenských goríl, zato  demaskovali predsedu vtedajšieho parlamentu Richarda Sulíka, ktorý sa predstavil v štýlovom outfite supermana s vypchatým rozkrokom(lebo tak to mal aj filmový superman), minister Krajcervo vysokom zelenom klobúku (lebo taký mal aj vodník Topelec)a prirodzene, aj nezamaskované nežné príslušníčky tejto párty, známe moderátorky televíznych kanálov. O prekvapenia nebola núdza.

Nekorumpovalo sa len v Gorile. V našich končinách sa predsa podvádzalo a kradlo vo veľkom už predtým, len sa tomu eufemisticky hovorilo privatizácia. Pravicové duoDzurinda – Mikloš  nedobehla len kolosálna gorilia kauza, ale aj mnohé ďalšie

menej medializované kauzy, ktoré zostanú navždy zapísané v análoch politického vývoja na Slovensku po roku 1993. Len aby sa na ne nezabudlo, keď Dzurinda ohlasuje svoj comeback. Najznámejšie z nich si rozoberieme neskôr, ale zatiaľ si ich aspoň pripomenieme.

Kauza „Financovanie strany“bola jednou z prvých „dlhoprstých“ káuz prvej Dzurindovej vlády, v ktorej hrali poker vychýrení pokladníci SDKÚ Palacka a Kucej.

Kauza „Vláčiky“ – tender na ľahké motorové vlaky. Korupčné správanie štátnych úradníkov v roku 2002 zlomilo krk pokladníkovi strany Gabrielovi Palackovi

Kauza „Skupinka“ – prepukla v roku 2003.  Dzurinda vtedy informoval, že v krajine operuje skupina ľudí, ktorí škodia jeho vláde a SDKÚ. Stranu opustili Ivan Šimko,Zuzana Martináková a ďalší poslanci.

Kauza „Tunel Branisko“ sa objavila v roku 2003 počas druhej Dzurindovej vlády. Pri dostavbe tunela sa záhadne „stratilo“ 230 miliónov korún, ktoré údajne skončili na neznámom účte vo švajčiarskych bankách.

Kauza „Fiktívni darcovia strany“. V roku 2004 polícia preverovala príjmy v sume 590-tisíc korún, ktoré SDKÚ evidovala ako dary. Ukázalo sa že v zozname darcov sa nijakí ľudia nenachádzali.

Kauza „Vláčiky“ – kontroverzný tender štátnych železníc, v ktorom bol predsedom brat premiéra Mikuláša Dzirindu. Kvôli netransparentnému tendru sa slovenskému prezidentovi sťažoval dokonca aj švajčiarsky prtezident.

Kauza „Kupovanie poslancov“ – po tom, čo koalíciu opustila časť klubu ANO na čele s Pavlom Ruskom, potreboval Dzurinda na odblokovanie parlamentu dva hlasy. Tie získal podporou poslancov HZDS Eduarda Kolesára a Karola Džupu, ktorí z večera na ráno prešli k vládnej koalícii. V kuloároch sa hovorilo o miliónových sumách vynaložených na podplatenie poslancov.

Kauza „ Kurzová strata pri predaji SPP“. Pri podpise zmluvy o predaji SPP vraj zabudol Ivan Mikloš uviesť, že kupujúca strana zaplatí v slovenských korunách takú sumu, aká zodpovedá kurzu platnému v deň podpisu zmluvy. Štát tak prišiel o 7,7 miliardy ko­rún

Megakauza„Gorila“podľa nahrávky svedčí o obrovskej korupcii počas druhej Dzurindovej vlády(stámiliónové sumy finančnej skupiny na uplácanie ministra Malchárkaa vysokých štátnych úradníkov)

Kauza „Kolaps daňového systému“ – šéf daňového riaditeľstva Miroslav Mikulčík podpísal dodatok k zmluve s firmou IBM o zavedení nového systému na výber daní. Systém skolaboval tesne pred termínom na podanie daňových priznaní. Škodu polícia vyčíslila na 8,8 milióna eur a finančná správa sa po kolapse vrátila k starému systému.

Dokončenie kapitoly v knihe. 

Knihu si môžte objednať na mailovej adrese dzurinda.kniha@gmail.com