Protestujúci proti dôchodkovej reforme Emmanuela Macrona utrpeli veľkú porážku, keď 14. apríla Ústavná rada (pôsobiaca ako ústavný súd) rozhodla o tom, že ako celok nie je protiústavná. Zrušila síce šesť menších opatrení v nej, ale rozhodujúce časti ponechala bezo zmeny. Rada nesúhlasila ani s návrhom francúzskej ľavice na referendum o ponechaní veku odchodu do dôchodku na 62 rokoch.

Prezident mal na podpis zákona 15 dní. Poponáhľal sa a podpísal ho vraj ešte neskoro večer v teň deň, ako s ním súhlasila Ústavná rada, čo opozícia kritizovala.

Napriek tomu protesty po celom Francúzsku pokračujú. Podľa prieskumu až dve tretiny Francúzov s reformou nesúhlasia. Demonštranti, ktorí pokračujú v protestoch, sú odhodlaní neskončiť s mobilizáciou ako nazývajú hlavné dni protestov. Podľa nich sa táto otázka ešte neuzavrela a sú pripravení protestovať dovtedy, pokiaľ sa zákon nestiahne.

Čas, zdá sa, však už pracuje v prospech E. Macrona. Protestujúci sa ešte raz chystajú ukázať svoju silu 1. mája.

Stručne o desiatom až dvanástom dni mobilizácie

Doteraz bolo dvanásť mobilizácií, ale od deviatej mobilizácie, ktorá prebehla 23. marca (protesty sa uskutočnili v 300 obciach, na ktorých sa podľa odborov zúčastnilo asi 3,5 milióna osôb, pričom odhad ministerstva vnútra bol 1,089 milióna ľudí), počet protestujúcich klesá.

Na desiatom dni mobilizácie 28. marca podľa odborárov protestovali 2 milióny ľudí a policajné zdroje účasť odhadli na 740 000 osôb. Protestné akcie sa uskutočnili v 214 obciach.

Jedenásty deň protestov sa uskutočnil 6. apríla, kedy boli vo Francúzsku prázdniny a očakávala sa nižšia účasť. Odborári ju znova odhadli znovu takmer na 2 milióny ľudí, ale polícia uviedla len 570 000 účastníkov.

Dvanásta mobilizácia bola 13. apríla (deň pred tým, ako o reforme mala rozhodovať Ústavná rada). Predstavitelia odborov uviedli, že sa do nej zapojilo vyše 1,5 milióna ľudí. Podľa úradov išlo len o 380 000 osôb. Protesty sa uskutočnili na 270 miestach.

Protesty sprevádzali viaceré štrajky a dochádzalo aj k blokádam budov, ciest, dopravných uzlov a iných akcií neposlušnosti. Pokračovali aj prejavy násilností. Nepotvrdilo sa strašenie úradov, že do protestov surovo vstúpia skupiny násilných radikálov.

Na jednom z protestov v Lyone sa údajne strieľalo svetlicami na policajtov a bola podpálená policajná stanica. Počas protestov boli znovu zadržané stovky demonštrantov. Niektoré násilné akcie protestujúcich sú veľmi medializované s neskrývaným hnevom neoliberálov. Tak išlo napr. 6. apríla o incident s podpálením markízy na obľúbenej  reštaurácii E. Macrona La Rotonde. 13. apríla to boli tiež v Paríži útoky na budovy spoločnosti vyrábajúcej luxusné predmety LVMH (Moet Hennessy – Louis Vuitton) a jednej z najväčších investičných spoločností Black Rock, ktorá má veľké majetky aj vo Francúzsku. Pri útoku na budovu LVMH podľa vyjadrenia jedného z protestujúcich chceli ukázať, kde sú peniaze.

Dochádzalo k ďalším zraneniam policajtov. Rozbehli sa aj vyšetrovania kvôli nadmernému použitiu sily policajtmi. Polícia (bezpečnostné sily) sú aj v tomto prípade pilierom sily a neústupnosti moci.

Macron aj pri veľkej nespokojnosti obyvateľstva

so svojou politikou zostáva neoblomný.

Rozbúrenú hladinu verejnej mienky neupokojilo ani televízne vystúpenie E. Macrona večer 17. apríla. Prezident by „príbeh“ s reformou rád zakončil. Mrzí ho, že spoločnosť reformu neprijala, ale zostal pri starej argumentácii. V podmienkach krízy a demografického vývoja, musia Francúzi pracovať dlhšie, aby sa zachovala ich životná úroveň a dôchodkový systém neskolaboval.

K reforme sa treba postaviť už ako k faktu a prejsť k navrhnutým krokom. Dotýkajú sa troch oblastí: práce, spravodlivosti a právneho štátu a sociálneho pokroku. Zdôrazníme z nich najmä „snahu“ kompenzovať neskorší odchod do dôchodku opatreniami na zlepšenie podmienok práce. Má sa zvýšiť aj starostlivosť o vzdelávanie, ktoré by sa malo stať jedným z najlepších v Európe.

Pred Francúzskom by malo byť 100 dní zmierenia. Situácia by sa mala zhodnotiť 14. júla pri oslave štátneho sviatku. Vo vystúpení E. Macron uviedol, že na druhý deň sa chce stretnúť s odborármi. Tí však na pripravené stretnutie neprišli a pred 1. májom  s ním rokovať nebudú.

V prieskume po relácii sa zistil silne kritický postoj verejnosti k návrhom, ktoré prezident predložil. Pri ich hodnotení 74 % respondentov uviedlo, že neverí, že sa splnia, 73 % ich považovalo za nereálne a 69 % ich označilo za iné, než očakávali. Doplníme, že v inom prieskume uskutočnenom v apríli, bolo spokojných s jeho politikou len 26 % respondentov. A ešte údaj z prieskumov – až 88 % respondentov sa obáva, že protesty sa stanú dlhodobými.

Niekoľko dní po podpísaní zákona sa E. Macron „odvážne“ vydal na cesty po Francúzsku, kde čelil pokračujúcim protestom, pričom sa k zásahom pripravovali aj policajti. 19. apríla ho vypískali obyvatelia mesta Sélestat v Alsasku. Proti jeho prítomnosti protestovali aj 20. apríla, keď navštívil školu v meste Ganges na juhu Francúzska, kde propagoval svoju vzdelávaciu politiku. V meste došlo k výpadkom prúdu, ktoré miestna pobočka odborov CGT označila za protestnú akciu. Boli nasadení policajti, aby zabránili demonštrantom dostať sa do blízkosti školy. Použili aj slzotvorný plyn, aby rozohnali ľudí, ktorí sa pokúsili prejsť cez bariéry. Aj tak však neďaleko od školy protestovali stovky osôb, ktorí spievali: „Sme tu, sme tu, aj keď Macron nechce, aby sme tu boli, sme tu.“ Okrem toho demonštrujúci hrmotali s hrncami, aby ich vraj prezident lepšie počul.

O protestoch sa E. Macron priam stoicky vyjadril, že sú ľudia, ktorí sú spokojní a sú ľudia, ktorí spokojní nie sú. 20. apríla popoludní sa prekvapujúco zastavil v malom meste Perols v južnom Francúzsku. V uvoľnenej atmosfére sa krátko prechádzal po uliciach, zamiešal sa medzi dav a podával si ruky s ľuďmi. Boli aj takí, ktorí využili príležitosť a vyjadrili mu svoj hnev. Na výčitku jednej nespokojnej ženy odpovedal, že on neodstúpi.

Zdá sa, že E. Macron sa cíti byť silným. Od kroku Charlesa de Gaullea v roku 1969 ani jeden z francúzskych prezidentov neodstúpil. Nevôľu verejnosti si „odskáču“ vždy predsedovia vlády. Vzhľadom na rozloženie síl v parlamente, pri raste sociálno-ekonomických a iných spoločenských problémov spojených so zvyšovaním nespokojnosti obyvateľstva, to prezidentovi nemusí prejsť tak ako protesty žltých viest. Vylúčené však nie sú ani predčasné parlamentné voľby, lebo mandát E. Macrona končí až v máji 2027.

Protesty pokračujú aj mimo dní mobilizácie

Na rozhodnutie Ústavnej rady 14. apríla čakali davy vo viacerých mestách a už večer prepukli ďalšie protesty, ktoré pokračovali aj cez víkend. Novú vlnu protestov vyvolalo televízne vystúpenie E. Macrona. Niekde ich sprevádzali ich aj „hrncové“ koncerty, keď nespokojní obyvatelia robili hrmot s hrncami. Úrady promptne zakázali na protesty chodiť s hrncami. Národ sa tomu smeje, lebo ktovie ako sa to bude kontrolovať. Zákaz však platí.

Protesty zosilneli 20. apríla, keď prebehli vo viacerých mestách. Stovky osôb v Paríži pokojne demonštrovali na železničnej stanici Gare de Lyon. Neskôr zamierili do obchodnej štvrte La Defense, kde nakrátko vtrhli do budovy európskej burzy Euronext. Obsadili vestibul budovy a skandovali heslá proti reforme Nedošlo však ku škodám a nebola prerušená ani činnosť burzy. Akcia bola súčasťou požiadavky, aby dôchodky financovali veľké bohaté spoločnosti.

V ten istý deň bola demonštrácia aj v Lille na severe Francúzska. Časť protestujúcich kráčala pozdĺž železničnej trate a na približne jednu hodinu zablokovali vlakovú dopravu, po čom sa rozišli. 20. apríla bol štrajk v národnej železničnej spoločnosti SNCF, ktorý narušil dopravu ale len mierne v regionálnych a prímestských spojoch.

Chystané aktivity protestujúcich

Zopakujeme, že ďalší deň mobilizácie by mal 1. mája. Oslavy Sviatku práce sú vo Francúzsku tradične politicky búrlivé a uvidíme, čo prinesú v spojení s protestmi proti dôchodkovej reforme.

Odbory avizujú v nasledujúcom období aj ďalšie netradičné protestné akcie. Odborári z energetickej oblasti v CGT, ktoré sa považujú za ľavicovo radikálne odbory, uvažujú o tom, že nechajú bez elektriny filmový festival v Cannes, Veľkú cenu F 1 v Monaku, či tenisový turnaj Roland Garros. E. Macron chce od Francúzov 100 dní na zmierenie, ale odbory mu sľubujú 100 dní akcií hnevu.

V informačnej dobe stojí za zmienku, že na Twitteri a Facebooku je rozšírený hashtag  #PasDeRetraitPasDeJO. Vyjadruje vraj myšlienku „il n’y a pas de retraite, il n’y a pas de Jeux Olympiques“ (voľne preložené nie je odchod do dôchodku, nie je olympiáda). Šíria ho anonymní užívatelia ako aj hnutie ATTAC. Odbory tento protest nepodporujú.  

O niektorých širších súvislostiach politiky Emmanuela Macrona

Neoliberálne kruhy v EÚ sa komentovaniu udalostí vo Francúzsku vyhýbajú. Informujú o nich rozsiahlymi opismi udalostí, ktorých je neúrekom, ale bez snahy o hlbšiu analýzu ich súvislostí a možných následkov. Ak by však Macronova iniciatíva skončila neúspechom, čo je v súčasnej situácii už málo pravdepodobné, znamenalo by to pre celú túto nadnárodnú elitu, úzko prepojenú s anglosaským finančným svetom, ako aj jej prisluhovačov v jednotlivých štátoch, veľmi vážny problém. Dokazuje totiž zákernosť i kontraproduktívnosť základnej línie neoliberalizmu posledných rokov. Zdroje na financovanie bankového sektora a zvyšovanie vojenských výdavkov, sa získavajú len na úkor širokých vrstiev obyvateľstva, najmä obmedzovaním štátnych výdavkov na sociálne zabezpečenie, zdravotníctvo a školstvo.

V domácej politike E. Macronovi už ruže asi nepokvitnú. Arogantne totiž prehlásil, že on sa o „rating“ nemusí starať, lebo už tretíkrát sa o funkciu prezidenta nemôže uchádzať. Ak bude hrať na túto nôtu, zvýši šance na to, aby funkciu získala Marine Le Penová, čo vyvoláva v neoliberálnych kruhoch v Európe i v USA mnohé obavy. E. Macron však vedie politické sily, ktoré nemajú potenciál vygenerovať prezidenta jeho typu.

Zvýšenú pozornosť preto E. Macron v duchu gaullistickej tradície prikladá zahraničnej a bezpečnostnej politike Francúzska. V novembri 2019 síce vzbudil rozruch vyhlásením o klinickej smrti NATO, ale nenasledovali za tým nijaké konkrétne kroky. Po príchode J. Bidena do Bieleho domu sa pridal k línii, ktorá jeho nástup privítala. Prezident USA sa mu „odvďačil“ podpísaním paktu AUKUS, kvôli ktorému Francúzsko utrpelo aj ekonomické škody. Neskôr sa E. Macron pripojil k agresívnej rusofóbnej politike Washingtonu.

Aj v týchto podmienkach však E. Macron patrí k tým málo popredným západným politikom, ktorí udržiavali aspoň opatrný dialóg s ruským prezidentom Vladimirom Putinom. Záujem o svoju zahraničnú politiku zvýšil návštevou Pekingu. Po stretnutí so Si Ťin-pchingom, s ktorým mal rozhovor medzi štyrmi očami, vyvolalo veľkú kritiku vyjadrenie E. Macrona o tom, že Európa by nemala nasledovať v tchajwanskej otázke Washington ani Peking.

Média hlavného prúdu uštipačne uvádzajú, že E. Macron chce Francúzom nespokojným s jeho domácou politikou ukázať, že ich vedie silný muž, ktorý hovorí s čínskym prezidentom ako rovný s rovnými. Chce to využiť aj pri riešení ukrajinskej krízy. V lete vraj plánuje uskutočniť mierový samit s Čínou, o ktorom už informoval aj spojencov.

Zahranično- a bezpečnostno-politická línia E. Macrona by si vyžadovala samostatnú analýzu, do čoho sa teraz nebudeme púšťať. Vzhľadom na jeho neoliberalizmus sa však podľa súčasnej situácie nedá predpokladať, že by sa dostal až na pozície Ch. de Gaullea, ktorý vystúpil z vojenskej organizácie NATO a viackrát sa postavil proti Washingtonu. Aj tak sa však v súčasnej EÚ, kde takmer úplne absentujú štátnici, schopní vykonávať politiku, ktorú neschvaľujú v USA (V. Orbán veľkú dieru do západného sveta nemôže urobiť), E. Macron časom môže stať aspoň priekopníkom. Okolností, ktoré podmieňujú súčasnú medzinárodnú politiku, ekonomiku a bezpečnosť je však veľmi veľa a prekvapenia sni sú vylúčené.  

Záverom – o možnom dosahu protimacronovských protestov na svet

Francúzsko je bývalá svetová veľmoc s koloniálnou ríšou, ktorá viedla dobyvačné vojny a je stále jednou z opôr svetového (globálneho) kapitalizmu. Parížske vládnuce elity sa tento „odkaz“ snažia dôsledne uplatňovať a možno povedať, že sú pri tom pomerne úspešné. Protesty proti macronovskej dôchodkovej reforme vznikli ako proces sui generis. Po necelom štvrťroku aktivít ich možno hodnotiť dvomi spôsobmi.

Prvý spôsob nazveme užším. Protesty predstavujú ďalšiu z významných udalostí tradičného odporu francúzskeho ľudu proti kapitalistickej politike, v tomto prípade proti jej krutejšej a agresívnejšej neoliberálnej podobe. Ak sa však historicky obzrieme späť – stačí do dejín Piatej republiky (od roku 1958) – vidíme, že protesty síce viedli k rôznym korekciám politiky, ale jej hlavný smer nedokázali zmeniť.

Druhý spôsob označíme za širší. Je spojený s prejavmi úpadku Západu. Vládnuce nadnárodné neoliberálne kapitalistické elity sa v dôsledku svojej nenásytnosti (nerozlučne to je spojené s ich podstatou) dostávajú do čoraz väčších ťažkostí (hranice ich rastu sa už nedajú rozširovať). Majú síce takmer dokonale prepracovaný finančno-právno-informačný systém diktátu, o ktorý sa mocensky opierajú, ale objavujú sa v ňom trhliny. Osudovou otázkou sa preto stáva, kde, v ktorom štáte, sa táto trhlina začne zväčšovať. Francúzske obyvateľstvo patrí k tým, ktoré má potenciál v tomto smere niečo urobiť. Súčasné protesty nemusia skončiť úspechom, ale aj po čase môžu vyvolať podobné procesy v iných štátoch a regiónoch. Z historicko-sociologického pohľadu Francúzsko v 20. storočí viackrát spôsobilo vrásky na čele Západu. Spomenieme len krátky čas po druhej svetovej vojne alebo obdobie od roku 1966 do 1968. Návrat do lona Washingtonom riadeného Západu mnohým Francúzom nevonia ani dnes.

Svet v treťom desaťročí 21. storočia je v nesmiernom chaose. Prekonať ho môže len zásadná zmena usporiadania sveta a spôsobu riešenia jeho problémov, ktoré pôsobia vo viacerých navzájom prepojených krízach. Jedným z faktorov, ktoré svet môžu zmeniť, je vytváranie nových pomerov vo veľkých štátoch Európy. Podmienkou úspechu týchto procesov sú nielen vnútorné zmeny v týchto štátoch, ale aj rozvinutie spolupráce s nezápadnými, mimoeurópskymi štátmi, ktoré sú dnes už v mnohých smeroch bohatšie i silnejšie, ako na starom kontinente. Európska civilizácia má nezastupiteľné miesto v rozvoji ľudstva, ale nemôže svoje pôsobenie už ďalej stavať na vyše poltisícročnom systéme zneužívania bohatstva a moci, ktorý neprihliadal k záujmom väčšiny sveta.