V tom istom denníku, ktorý podlízavo povzbudzuje prezidentku k podaniu žaloby za označenie „americká agentka“ (lebo vraj „za určitou hranicou šírenia klamstiev a nenávisti už niet priestoru na zdržanlivosť“) dnes uverejnili lživé osočovanie mojej osoby, že som „ruský kolaborant“. Áno, hovorme o osočovaní, pretože toto by ako nejaký trápny vtip obstálo iba ak v Roháči alebo Dikobraze v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Neprajníkom odkazujem, že v žiadnom prípade „nefňukám“, iba poukazujem na vašu falošnú dvojtvárnu podobu, keď ste schopní brániť papaláša pred kritikou, ale oslavovať špinenie čestných ľudí na verejnosti. Prirodzene, s Radom Ondřejíčkom sa súdiť nebudem, lebo ja nepodávam žaloby na mentálne znevýhodnených ľudí, ktorí nemajú mozgovú kapacitu ani len na to, aby si uvedomili svoju bezcharakternosť. Len pre poriadok pripomeniem fakty, aby sme vedeli, o čom hovoríme.

Kolaborant (toto slovo sa v negatívnom zmysle začalo používať až od druhej svetovej vojny) je človek, ktorý sa spriahne s cudzou mocnosťou, zväčša okupačnou, proti záujmom svojho štátu. Kolaborant logicky nemôže byť vlastenec, ktorý sa usiluje svoju vlasť chrániť, ktorý nechce cudzie vojská na našom území, ktorý odporuje likvidácii obranyschopnosti štátu rozdávaním všetkej pohyblivej vojenskej techniky do cudzích rúk, ktorý ju odmieta zatiahnuť do vojny na tlak veľmoci. V zmysle tejto definície majú ku kolaborantom bližšie tí, ktorí sa o najzásadnejších otázkach budúcnosti nášho štátu chodia najprv radiť na americkú ambasádu alebo dokonca priamo na ministerstvo zahraničných vecí USA namiesto toho, aby postup najprv prerokovali doma s relevantnými politickými partnermi. Od začiatku ruskej agresie som živého Rusa nevidel, odmietol som aj pozvánku na recepciu na ruskej ambasáde, pretože jednoducho nemám rád vojny, nech ich vedie ktokoľvek, a kým trvajú a ľudská tragédia sa prehlbuje, nevidím dôvod na šampanské a chlebíčky s kaviárom.

Označiť ma za ruského kolaboranta je preto zlomyseľná lož, taká typická pre červené denníčky, ktoré (a to hovorím s plnou vážnosťou) v serióznosti už dávno zaostávajú za Hlavnými správami. Kým budú uverejňovať takéto podlé klamstvá, ich deklarovaná snaha o slušnosť vo verejnom živote bude asi taká smiešna a nepresvedčivá ako včerajšie ospravedlnenie prezidentke od poslanca Juraja Krúpu „v mene slušných ľudí“. Pripomínam, že takto sa označil hulvát, ktorý sa minulý rok v priamom prenose RTVS oboril na poslanca za Hlas-SD Petra Kmeca, aby sa strčil do materinej… Že pán Kmec nemal v sebe ani toľko hrdosti, aby sa od takéhoto darebáka dištancoval a na nedávnej besede v Trnave sa mu zaliečal, že má s ním na 95 percent zhodné názory, je už iná vec. Ja však mám chrbtovú kosť a takéto primitívne urážky si vyprosím. Nijaké noviny, ktoré si chcú hovoriť mienkotvorné a seriózne, sa nemôžu takto správať. A keďže som v úzkom priateľskom kontakte s vdovou zakladateľa denníka Sme Karola Ježíka Mirou Nábělkovou, môžem len tlmočiť jej slová, že jej manžel sa v hrobe obracia, ako zneuctili jeho odkaz a dielo.

Zdroj: