Jasným víťazom volieb 30. septembra na Slovensku bol Smer-SSD, ale trvalo vyše 10 dní, pokiaľ sa v napätej politickej atmosfére rozhodlo o novej vládnej koalícii pod jeho vedením. Poľutovaniahodný bol pohľad na prezidentku SR pri menovaní novej slovenskej vlády 25. októbra. Uštipačne možno dodať, že svojimi politickými špekuláciami si sama privodila depresívnu traumu. Tvrdohlavo na popud nejakých síl z pozadia odmietla z pochybných ústavnoprávnych dôvodov menovať R. Huliaka za ministra. Prišiel však návrh na T. Tarabu… Zúfalá, kŕčovitá snaha porazených „progresívcov“ a „drobného politického vtáctva“ o zostavenie „protificovskej“ vlády ani okrajový scenár ďalších predčasných volieb, s ktorým ako s krajným riešením kalkulovali niektoré „premúdre“ hlavy, nevyšli.
Zato médiá hlavného prúdu a porazené subjekty vo voľbách chiméricky súťažia vo vypúšťaní množstva obludných táranín, spojených s hysterickými útokmi. Paradoxnou odmenou im bude, že čím budú viac útočiť proti novej vláde, tým budú frustrovanejší vo svojej zúrivej bezmocnosti mstiť sa. A to, čo s narastajúcou atavistickou agresivitou farizejsky hlásajú, je veľmi, veľmi ďaleko od „demokratického“ smerovania politiky na Slovensku. Niekedy sa až zdá, akoby sa „progresívci“ a „saskári“ pomiatli na politickom rozume, že sa im nepodarilo vytvoriť „protificovskú“ vládu.
Liberálnodemokratické úskalia vytvárania vlád po voľbách
Prezidentka SR, ak nechcela porušiť ústavu, nemala po ohlásení novej vládnej koalície už priestor pre politické manévrovanie. A tak víťaz slovenských volieb vedie vládu, čo vo vyše 30-ročných dejinách samostatného Slovenska vždy nebolo.
Automaticky to však neplatí ani inde v liberálnodemokratických štátoch. „Tichým“, radšej nespomínaným pravidlom liberálnej demokracie je, že voľby sú síce voľby, ale o moci po nich v pluralitnom systéme rozhoduje vytváranie koalícií, ktoré sú neraz krkolomné. Pri patových situáciách politickí vodcovia už neprihliadajú úzkostlivo na predstavy a priania voľby občanov, ktorí hlasovali, ale im ide najmä o získanie moci. Percentá z volieb sa menia na kreslá a ak nich nie je dosť, začína sa s nimi prešpekulovaná parlamentná matematika. Používa ju pravica i ľavica, konzervatívci, liberáli, socialisti i nacionalisti…
Poukážeme na dva príklady z volieb, o ktorých sme už písali komentáre pre Veci verejné, ako sa vytvorenie vlád „liberálnodemokraticky“ komplikuje. Nejde však o nijakú výnimku, lebo súvisí najmä s rozširujúcim sa fenoménom rozdeľovania spoločnosti, ktoré nastáva po bezbrehom rozširovaní sa neoliberalizmu. A tak sa upravujú priority, špekuluje, intriguje sa….
Prvý príklad je Španielsko, kde boli voľby 23. júla a doteraz nie je zostavená nová vláda. Druhý príklad predstavuje Poľsko, kde boli voľby 15. októbra a momentálne „sa hrajú politické šachy“ s vytváraním novej vlády. Ani jeden proces nebudeme hodnotiť, poukážeme len na zložitosti „mechanizmu“ liberálnej demokracie.
O ťažkom zostavovaní vlády v Španielsku
Pripomenieme, že predčasné voľby skončili nevýrazným víťazstvom opozičnej konzervatívnej pravicovej Ľudovej strany (137 kresiel) pred Španielskou socialistickou robotníckou stranou (121). Zastúpené sú aj pravicovo populistický a radikálny Vox (Hlas, 33 kresiel), radikálno ľavicová platforma Sumar (voľne preložené Spojenie, 31 kresiel). Ďalej sú to strany s malým zastúpením spravidla výrazne nacionalisticky zamerané. Ide najmä o dve katalánske strany Republikánsku ľavicu Katalánska (7 kresiel) a Spoločne za Katalánsko (mediálne známa aj pod skratkou Junts, 7 kresiel) a dve baskické strany koalíciu Jednota Baskicka (6 kresiel) a Baskickú národnú stranu (5 kresiel). 3 kreslá majú ešte „regionálne“ strany (z Kanárskych ostrovov, Galície a Navarry).
Kandidáta na predsedu vlády menuje kráľ. V parlamente musí v prvom kole získať aspoň 176 hlasov. V druhom kole mu postačuje väčšina prítomných poslancov.
Situáciu skomplikovalo, že obe pravicové strany získali menej hlasov (170) ako sa očakávalo. V súčasnom zložení parlamentu však aj ľavicový blok (152 kresiel) potrebuje k získaniu väčšiny ešte podporu katalánskych i baskických strán. Oba bloky zviedli boj o podporu 28 poslancov nacionalistického zamerania.
Kráľ poveril 25. júla ako prvého zostavením vlády ľudovca Alberta Núñeza Feijóoa. Ten ani v druhom kole volieb, ktoré boli 29. septembra, nezískal dostatočnú podporu. Predseda socialistov Pedro Sánchez, ktorý dočasne vedie vládu, dostal poverenie na zostavenie novej vlády 3. októbra. Jeho nominácia musí byť schválená do 27. novembra, ináč budú vypísané ďalšie predčasné voľby na 14. januára 2024.
Kľúčovým problémom zostavenia novej Sánchezovej vlády ľavého bloku, ktorému chýba k väčšine ešte aspoň 24 kresiel, je podpora katalánskych strán. Komplikovala ju katalánska požiadavka na amnestiu pre osoby, ktoré boli za svoje aktivity pri snahe presadiť nezávislosť Katalánska obvinené z trestných činov. Najznámejší je „príbeh“ europoslanca Carlesa Puigdemonta, ktorý sa musel ukrývať v Bruseli. V marci 2021 ho síce „žiarivý vzor demokracie“ Európsky parlament zbavil poslaneckej imunity, ale k vydaniu do Španielska nedošlo.
So zámerom P. Sáncheza neboli spokojní ani všetci socialisti. Pravicové strany vyjadrovali svoju nespokojnosť nielen verbálne, ale zorganizovali aj viacero protestov proti amnestii. Ešte 29. októbra bol v Madride veľký protest, na ktorom sa podľa niektorých zdrojov zúčastnilo asi 100 tisíc osôb. Zhruba 3000 osôb demonštrovalo večer 7. novembra pred sídlom socialistov, pričom došlo k potýčkam s políciou. Bolo zranených 39 demonštrantov a niekoľko osôb bolo zadržaných.
Aktuálne situácia vyzerá pre P. Sáncheza priaznivo. Médiá 9. novembra informovali o dohode socialistov s katalánskou Junts. Katalánske strany pritom už pred niekoľkými dňami upustili od svojej požiadavky o uskutočnení referenda k samostatnosti.
Návrh o amnestii by mal byť v krátkom čase predložený do parlamentu. Po jeho prijatí by mali poslanci za katalánske strany podporiť Sánchezovu kandidatúru. Ten chcel ísť už na stretnutie Strany európskych socialistov 10. – 11. novembra v Malage ako riadny predseda vlády, ale tak rýchlo to už asi nebude. V hre je malý háčik, že je potrebná ešte aj podpora baskických strán, ktorá sa však považuje za „hotovú vec“. Predpokladá sa, že hlasovanie o Sánchezovej podpore by mohlo byť na budúci týždeň (13. – 20. novembra), teda krátko pred uplynutím stanovenej lehoty.
Zdržiavanie zostavovania vlády v Poľsku
Po voľbách v Poľsku je situácia jednoduchšia ako v Španielsku. K väčšine v Sejme je potrebných 231 hlasov. Stoja proti sebe dva jasne vyhranené bloky. Od roku 2015 vládnuca strana Právo a spravodlivosť (ďalej len PiS) síce znovu vo voľbách zvíťazila, ale má len 194 kresiel. Jedinou stranou, ktorá je ochotná uzavrieť s ňou koalíciu, je sociálne konzervatívna, nacionalistická Konfederácia (18 kresiel), ktorá sa označuje aj za krajne pravicovú. Druhý blok vedie liberálna Občianska koalícia (157 kresiel). Ku koalícii s ňou sa hlási aliancia Tretia cesta (65 kresiel), ktoré tvoria centristické Poľsko 2050 a Poľská roľnícka strana s inklináciou k pravici. Tretím členom vládnej koalície chce byť aliancia Ľavica (26 kresiel). Koaličná dohoda sa má podpísať 10. novembra.
Z hľadiska parlamentnej matematiky je všetko jasné. Dosluhujúci predseda vlády Mateusz Morawiecki sa dostal až do podivného politického rozpoloženia, keď sa ponúkol, že by bol aj vo vláde vedenej Občianskou koalíciou, čo bolo samozrejme slušne ale dôrazne odmietnuté. Niektoré zdroje toto vyjadrenie brali ako dôkaz toho, že kreslá v novej vláde sú už dopredu rozdané.
Napriek tomu prezident Andrzej Duda v duchu tradície poveril zostavením vlády znovu M. Morawieckieho, čo je formálne v poriadku, lebo ide o víťaza volieb. Okrajová časť zdrojov špekuluje, že budú pokusy „nalomiť“ Poľskú roľnícku stranu, ktorá o tom však vôbec neuvažuje. Moc PiS sa ešte nejaký ten týždeň udrží, ale okrem tvrdohlavej politickej hry na zdržanie to nemá nijaký zmysel.
Niet teda žiadneho náznaku, že by M. Morawiecki našiel v Sejme potrebnú podporu a tak sa počíta s tým, že po jeho neschválení bude kandidátom na post predsedu vlády nominant Občianskej koalície. Mal by ním byť Donald Tusk, ktorý túto funkciu už vykonával v rokoch 2007 – 2014. V opozícii kriticky poukazujú na to, že prezident A. Duda ako bývalý člen PiS nástup novej vlády formálne zdržiava.
Potenciálna poľská vládna koalícia je oveľa jasnejšia i počtom kresiel silnejšia ako v Španielsku. Problém nie je ani v tom, že všetci traja koaliční partneri sú vo svojom vnútri koalíciami. Na vláde sa môže formálne podieľať až 10 strán a hnutí, ale poľská moc má dosť skúsenosti so straníckou turistikou. A 248 kresiel vytvára priestor pre relatívnu stabilitu vlády.
Iná vec je, ako nová vláda zvládne problémy, ktoré zostali po 8 rokoch pôsobenia jej predchodcov. Je ich viacero, ale to už je neoddeliteľná súčasť zmien vlád po voľbách. Vládu vedenú D. Tuskom sa chystajú privítať v centrále EÚ, ktorá mala s vládami PiS viaceré spory. Zaujímavý bude aj ďalší vývoj vzťahov Poľska s Ukrajinou.
Záverom
Pri skeptickom pohľade na parlamentné voľby a procesy zostavovania vlád po nich možno povedať, že v podmienkach ekonomického, politického i kultúrneho šírenia sa neoliberalizmu pribúdajú pre voličov sklamania. Vedie to k trom možným protirečivým procesom. Prvým je pokles dôvery obyvateľov v súčasné (tradičné) politické strany, druhým je rast radikálnych nálad časti obyvateľstva a tretím zvyšovanie napätia v spoločnosti.
V súvislosti s týmto napätím, ktoré je citeľné vo všetkých spomenutých štátoch, zostaneme doma. Slovenská opozícia má v nich najmenšiu silu, ktorá je ešte oslabovaná jednou z jej častí, ktorá sa „stráni“ všetkých a je čoraz viac sociálno i politicky úchylnejšia (patologickejšia). Ale aj zvyšné opozičné sily hlasne a divoko doslova „jačia“, pričom využívajú aj podporu neoliberálnych médií. Musíme, žiaľ, konštatovať, že slovenská opozícia je asi najvulgárnejšia i najúbohejšia nielen v EÚ, ale možno aj v širšom priestore.
Celkom nakoniec sa len rétoricky opýtame, čo sa musí urobiť, aby sa politika (na Slovensku, ale aj inde v EÚ) vrátila do svojich koľají a nefrustrovala verejnosť, ale stala sa službou pre ňu. Požadovalo to viacero sociálnych mysliteľov, ale teória dnes politikov neláka. Súperiace sily, ktoré sa často združujú do dvoch takmer antagonistických táborov, by okrem boja o moc mali z hľadiska politickej i ľudskej morálky hľadať aj cesty k riešeniu problémov. Opozičné výkriky o tvrdej kontrole vlády sú síce pekné, ale nesmie im chýbať viacero vecí, najmä opodstatnenosť, odbornosť, racionalita a nadhľad ani schopnosť viesť slušný dialóg. A samozrejme aj úcta k protivníkovi. A to je asi pre garnitúru súčasných slovenských opozičných politikov priveľa.
P.S. Predseda vlády Portugalska António Costa, ktorý patril k aktívnym iniciátorom pozastavenia členstva Smeru-SSD a Hlasu-SD v Strane európskych socialistov, sa 8. novembra vzdal funkcie. Reagoval tak na zatknutie šéfa svojej kancelárie Vítora Escáriu a ministra infraštruktúry Joaa Galambu a ich obvinenie z korupcie, ktorá súvisí s lítiovými baňami a ďalšími priemyselnými projektmi. Rozhoduje sa o tom, či bude vymenovaná nová vláda na čele s iným politikom zo Socialistickej strany alebo sa vypíšu predčasné voľby. Akoby sa znovu potvrdzovala slovenská ľudová múdrosť, že najprv si treba pozametať pred vlastným prahom.
