KomentáreFrantišek Škvrnda st.: Stručne o parlamentných voľbách v Holandsku – realita,...

František Škvrnda st.: Stručne o parlamentných voľbách v Holandsku – realita, prekvapenie či šok pre EÚ?

-

František Škvrnda st.: Stručne o parlamentných voľbách v Holandsku – realita, prekvapenie či šok pre EÚ?

Výsledky predčasných parlamentných volieb do dolnej komory holandského parlamentu nesmierne rozľútostili rady rednúcich eurooptimistov, najmä z liberálnych kruhov. Na naše zvyklosti sa konali v nezvyčajný deň – stredu (22. novembra).

Predčasné voľby sa vypísali v dôsledku odstúpenia vlády 7. júla 2023 po výraznom narastaní nezhôd v koalícii v otázkach migrácie. Predseda vlády Mark Rutte (*1967) je vo funkcii od októbra 2010 a aktuálne aj najdlhšie „slúžiacim“ predsedom vlády v Európe. Napriek predčasným voľbám môže ešte nejaký čas „nadsluhovať“, lebo po voľbách v roku 2020 sa vláda po koaličných rokovaniach vymenovala až po 271 dňoch (teda takmer 9 mesiacoch).

Stručne k Holandsku a jeho volebnému systému

Holandsko s rozlohou o niečo viac ako 41,5 tis. km2 má podľa odhadov v súčasnosti už takmer 18 mil. obyvateľov. V holandčine sa oficiálne nazýva „Nederland“, čo znamená nízko ležiaca zem, lebo má malú nadmorskú výšku a časť leží aj pod úrovňou mora. Asi 6 500 km2 územia (tzv. poldre) vzniklo vysúšaním mora. Ekonomicky patrí medzi najvyspelejšie štáty sveta a EÚ. Podľa výšky HDP je na sedemnástom mieste vo svete a na piatom v EÚ.

Z politicko-právneho hľadiska ide o konštitučnú monarchiu. Vznikla v roku 1581 a v súčasnej územnej podobe existuje od roku 1890. K reorganizácii kráľovstva došlo naposledy v roku 2010. Patria k nemu aj zvyšky koloniálnej ríše v Karibiku, malé ostrovy, ktoré sú dnes začlenené do troch územno-administratívnych celkov: Aruba, Curaçao a Svätý Martin (len jeho južná časť, lebo sever patrí Francúzsku).

Z dejín Holandska stručne spomenieme holandskú revolúciu (v marxistickej interpretácii holandskú buržoáznu revolúciu) v rokoch 1555–1609, ktorá sa považuje za jednej zo zdrojov vzniku kapitalizmu. Prelína sa s osemdesiatročnou vojnu alebo holandskou vojnu za nezávislosť, ktorá prebiehala v rokoch 1566 (niekedy až 1568) – 1648. Holandsko si vytvorilo koloniálnu ríšu a patrilo k najväčším námorným veľmociam. Bojovalo pri tom s Anglickom v štyroch anglicko-holandských vojnách (v rokoch 1652 – 1784). Po roku 1795 sa dostalo pod napoleonskú nadvládu. Kráľovstvo sa obnovení v roku 1815 a patrilo k nemu aj Belgicko a Luxembursko, ktoré sa však postupne odčlenili. V prvej svetovej vojne bolo neutrálne.

Možno, azda trochu zjednodušene doplniť, že vzťahy Holandska k Nemecku sú poznamenané jeho okupáciou od mája 1940 do konca druhej svetovej vojny v Európe. Postupne sa tento sentiment stráca, ale Holandsko patrí medzi štáty EÚ, ktoré „nadpriemerne“ inklinujú k USA.

Holandské vlády patria medzi najpravicovejšie v EÚ. Socialisti naposledy zvíťazili vo voľbách v máji 1998. Wim Kok zo Strany práce bol na čele koaličnej vlády od augusta 1994 do apríla 2002. Z 10 koaličných vlád po voľbách po rozpade bipolarity boli socialisti v štyroch, naposledy od novembra 2012 do októbra 2017.

Od roku 1815 má Holandsko dvojkomorový parlament – Generálne stavy. Historické názvy komôr sú Prvá komora – ide o hornú komoru (senát) a Druhá komora, ktorá je dolná (poslanecká snemovňa) a má 150 poslancov. Voľby do dolnej komory, pokiaľ nie sú vypísané predčasne, by sa mali konať v marci v štvorročných cykloch,. Ak sa v marci volebného roku konajú komunálne alebo provinčné voľby, parlamentné voľby sa presúvajú na máj. Maximálna dĺžka fungovania zvoleného parlamentu môže byť 5 rokov. Poslanci sa volia z celoštátnych zoznamov kandidátov. Neexistuje parlamentné kvórum. Zoznam musí získať taký počet hlasov, ktorý sa rovná alebo prevyšuje tzv. Hareovu kvótu, prepočítanú na 1 celé kreslo. Na zisk aspoň jedného mandátu pri 150 poslancoch teda stačí 0,67 % odovzdaných hlasov. Voliči môžu dať aj preferenčný hlas, podľa počtu ktorých sa na základe stanovených pravidiel mení poradie kandidátov na zozname.

Po voľbách v marci 2021 bolo v dolnej komore 17 strán, z ktorých tri mali len po jednom poslancovi. Bolo to najviac strán v tomto storočí, kedy sa s tohtoročnými konali až päťkrát predčasné voľby a len dvakrát boli v riadnom termíne.

Výsledky volieb

V tohtoročných voľbách kandidovalo 24 strán a 2 koalície zložené z dvoch strán. Vo voľbách v roku 2021 ich bolo až 37.

Predvolebné prieskumy preferencií strán sa menili. Do niekoľkých dní pred voľbami sa vo vedení preferencií striedali dve strany. Stredovo pravicová liberálna Ľudová strana pre slobodu a demokraciu (Volkspartij voor Vrijheid en Democratie, ďalej len VVD) a v auguste vytvorená Nová sociálna dohoda (Nieuw Sociaal Contract, ďalej len NSC), oddelená od Kresťanskodemokratickej výzvy. Zvýrazňuje dobré vládnutie a sociálnu bezpečnosť. Krátko pred voľbami sa však prepadla nižšie. Tesne pred voľbami sa na prvé miesto dostala populistická, pravicovo radikálna Strana pre slobodu (Partij voor de Vrijheid, ďalej len PVV). Na treťom mieste bola spravidla stredovo ľavicová koalícia Zelenej ľavice (GroenLinks) a Strany práce (Partij van de Arbeid). Vyššie preferencie v poslednom mesiaci pred voľbami mali ešte populistické agrárne pravicovo radikálne Hnutie poľnohospodárov a občanov (5 – 12 %) a stredová liberálna strana Demokrati 66 (7 – 11 %).

Podľa neoficiálnych úplných výsledkov vo voľbách zvíťazila PVV s 23,69 % hlasov a získala 37 miest. Na druhom mieste skončila koalícia Zelenej ľavice a Strany práce s 15,56 % a 25 kreslami. Tretia bola vedúca strana doterajšej vládnej koalície VVD s 15,25 % a 24 poslancami. Štvrtá sa umiestnila NSC, ktorá dostala 12,89 % hlasov a získala 20 miest a stala sa jedinou novú stranu v snemovni. Spomenieme ešte zisky Demokratov 66 (6,24 % a 9 poslancov) a Hnutia poľnohospodárov a občanov (4,68 %, 7 kresiel). Ostatné strany, ktorých je v snemovni spolu 15 (jedna koalícia je z dvoch strán, takže v skutočnosti ich je 16), majú už len 5 a menej poslancov. Z predchádzajúcej snemovne sa do novej nedostali dve strany.

V máji 2023 boli voľby do 75-členného senátu, ktorý má právo prijať alebo odmietnuť legislatívne návrhy, ale nemôže ich meniť ani iniciovať. Najviac kresiel v ňom má Hnutie poľnohospodárov a občanov (16), VVD (10) a Zelená Ľavica a Strana práce (po 7). PVV má len 4 kreslá. Stará vládna koalícia v ňom mala len 24 hlasov. Celkom je v senáte 16 strán.   

Holandská politická scéna je nielen pestrá, ale aj roztrieštená a jej bližšej charakteristike sa  kvôli tomu nebudeme venovať, lebo by to vyžadovalo veľký priestor. Starú vládnu koalíciu tvorili VVD (34 kresiel v snemovni), Demokrati 66 (24 kresiel), Kresťanskodemokratická výzva (15 kresiel) a Kresťanská únia (5 kresiel). Každá z nich vo voľbách stratila percentá i kreslá a po nich majú spolu už len 41 poslancov, teda iba o niečo viac ako polovicu z roku 2021. Aj holandskí voliči teda vládne strany „potrestali“ i keď nie tak kruto ako na Slovensku.

Stručne o hodnotení výsledkov volieb

S veľkou pravdepodobnosťou sa v neoliberalistickom zajatí očakávalo víťazstvo liberálno pravicovej VVD. M. Rutte sa v auguste vzdal funkcie predsedu strany a údajne je v „hre“ o post generálneho tajomníka NATO. Na jej čelo nastúpila Dilan Yeşilgöz-Zegeriusová (*1977), ktorá sa narodila v Turecku a do Holandska prišla vo svojich 7 rokoch. Od januára 2022 je ministerkou spravodlivosti a bezpečnosti. Oproti voľbám v marci 2021 VVD stratila viac ako 6,5 % hlasov a 10 kresiel.

Víťazstvo PVV nebolo náhodné. Holandský i zahraničný hlavný politicko-mediálny prúd ho síce nepripúšťal, ale bál sa, že k nemu dôjde. Na to, že krátko pred voľbami sa PVV dostala na čelo preferencií nedokázal už primerane zareagovať a manipulovať. Strana získala oproti voľbách v roku 2021 o takmer 17 % hlasov viac a vyše dvojnásobok kresiel.

Možno poukázať, že od októbra 2010 do novembra 2012 PVV podporovala menšinovú vládnu koalíciu vedenú M. Ruttem z VVD a Kresťanskodemokratickej výzvy. Potom sa už stala „tvrdou“ opozíciou.

Nielen na Slovensku, ale aj v iných štátoch je „bežný volič“ zmätený z toho, ako sa politické strany správajú v záujme podielu na moci, či jej získania a ako pritom menia svoje názory. Výrazná holandská pravicová, proamerická a rusofóbna línia v politike je vzhľadom na veľké množstvo politických strán v parlamente ukážkovým príkladom neoliberálneho chaosu. A holandskí voliči sa vraj často v tomto chaose o tom, komu odovzdajú svoj hlas, rozhodujú až na poslednú chvíľu.

Tieto voľby sa stali ďalším príkladom, že politika stredových pravicových i ľavicových „tradičných“ strán so silnou inklináciou k liberalizmu v dlhodobejšom výhľade čoraz menej priťahuje voličov. Ide o vývoj, ktorý má viacero príčin, ale zopakujeme, že hlavný politicko-mediálny prúd pokrytecky síce kritizuje radikálnu pravicu, ale ešte viac straší komunizmom, „červenou totalitou“ a pod.

Ľavicovú koalíciu viedol člen Strany práce Frans Timmermans (*1961), ktorý bol od novembra 2014 do augusta 2023 podpredsedom Európskej komisie. Niekedy sa označuje za „pána Green Deal“. Funkcie sa vzdal po rozhodnutí viesť koalíciu do volieb. Od novembra 2012 do októbra 2014 zastával post holandského ministra zahraničných vecí. Koalícia získala o vyše 5,5 % hlasov a 8 kresiel viac ako v roku 2021. Zámery vyhrať voľby jej nevyšli aj keď tesne predbehla vládnu stranu VVD, ale na PVV už nemala. Možno je to nemiestna poznámka, ale opäť sa ukázalo, že stredoví socialisti z frakcie v Európskom parlamente i zo Strany európskych socialistov zjavne preceňujú svoje sily. Politicky teatrálne gestá ako v prípade rýchleho zastavenia členstva Smeru, im úspech neprinesú a len ďalej ich oslabujú.

Úspech dosiahla aj strana NSC, ale prieskumy preferencií jej predpovedali viac a viac od nej očakávali aj médiá. Vedie ju Pieter Omtzigt (*1974), považovaný za najpopulárnejšieho politika. Dokázal „zabodovať“ vo viacerých sporoch s vládou. Sú s ním spojené aj kontroverzné akcie, najmä predvedenie falošného svedka pri vyšetrovaní pádu lietadla linky MH17 nad Donbasom. Ide vlastne o politického „samorasta“, ktorý sa síce prezentuje ako centrista, ale značne ho podporujú „protestní“ voliči z pravice, neraz aj radikálnej. V čase vysokých preferencií strany velikášsky vyhlásil, že voľby nechce vyhrať príliš výrazne a praje si, aby strana postupne silnela. V prípade víťazstva sa nechcel stať predsedom vlády, ale len predsedom poslaneckého klubu strany.

Najviac stratili Demokrati 66. Bolo to skoro 9 % hlasov a 15 kresiel. Kresťanskodemokratická  výzva stratila viac ako 6 % voličov a 10 kresiel.

Pred voľbami neboli v Holandsku veľké politicko-mediálne aféry či škandály. Došlo však k útokom na  radikálne pravicového politika Thierryho Baudeta (*1983), vodcu strany Fórum pre demokraciu (vo voľbách získala 2,23 % hlasov a 3 kreslá). Dňa 26. októbra ho napadli dáždnikom a po útoku fľašou 20. novembra v kaviarni v Groningene ho museli hospitalizovať.

O Geertovi Wildersovi – víťazovi volieb

Geert Wilders (*1963), patrí k veteránom holandskej politiky, v ktorej výrazne pôsobí od roku 2006, keď založil PVV. Má za sebou zložitú politickú dráhu, v ktorej je viacero kontroverzných miest. Nie je naklonený EÚ ani migrácii a považujú ho za protiislamsky zameraného. Nepodporuje ani dodávky zbraní na Ukrajinu.

Jeho otec pracoval ako manažér v tlačiarenskej spoločnosti a počas druhej svetovej vojny sa skrýval pred Nemcami. Matka sa narodila v Indonézii a má zmiešané holandsko-indonézske korene. Indonézia bola od roku 1800 kolóniou – Holandskou východnou Indiou. V rokoch 1942 – 1945 ju okupovalo Japonsko. 17. augusta 1945 vyhlásila nezávislosť, ale Holandsko ju uznalo až po ukončení národnooslobodzovacej vojny na konci roka 1949.  

Bol vychovávaný v katolíckom duchu, ale po dosiahnutí plnoletosti z cirkvi vystúpil a stal sa  agnostikom. Po strednej škole absolvoval kurz zdravotného poistenia na Stichting Opleiding Sociale Verzekeringen v Amsterdame a neskôr študoval právo na diaľkovej Open Universiteit Nederland. Po stredoškolskom štúdiu sa vydal poznávať svet a nejaký čas pracoval v Izraeli v jednom mošave (druh poľnohospodárskej osady so spoločným hospodárením). Potom navštívil aj niektoré arabské štáty a domov sa vrátil nadšený Izraelom.

Po absolvovaní povinnej vojenskej služby začal pracoval v poisťovníctve. V roku 1989 sa stal členom VVD. V rokoch 1990 až 1998 sa v strane zaoberal sociálnymi-ekonomickými otázkami a písal prejavy pre jej poslanecký klub. Bol aj v maďarskej pracovnej skupine VVD, ktorá neschvaľovala vstup Slovenska a Rumunska do EÚ. V roku 1982 sa oženil s Krisztinou Marfaiovou, maďarskou diplomatkou židovského pôvodu.

Politickú kariéru začal ako člen mestského zastupiteľstva v Utrechte v roku 1997. V roku 1998 a znovu v 2002 bol zvolený za poslanca parlamentu za VVD. V septembri 2004 vystúpil z VVD a pôsobil vo frakcii jedného poslanca (Groep. Wilders). Od novembra 2006 je  nepretržite poslancom za PVV.

Neoliberálne médiá G. Wildersa niekedy charakterizujú ako „holandského Trumpa“. Podobá sa na neho nielen svojim účesom, ale najmä postojom k migrácii. Zdôrazňujú aj jeho blízkosť k Viktorovi Orbánovi. České médiá ho označujú za kamaráta Tomia Okamuru. V rusofóbnej zaslepenosti médií sa považuje takmer za Putinovho agenta či dokonca priateľa. Niektoré zdroje do jedného vreca s ním často hádžu aj Róberta Fica. Tu treba poukázať na nesmierny strach západného hlavného prúdu neoliberálneho zamerania z budúcnosti, pri ktorom na základe niektorých podobností, vytvára nezmyselné manipulatívne závery.

V noci po zverejňovaní výsledkov hlasovania G. Wilders sľúbil svojmu štábu, že budú vládnuť. Povedal, že je pripravený byť vodcom všetkých Holanďanov a bude hľadať riešenia v súlade s ústavou a zákonmi.

Závery

Vo voľbách sa preukázala únava holandských voličov z 13-ročnej vlády koalícií vedených VVD na čele s M. Ruttem. Na zložitej politickej scéne došlo k značným presunom. O šoku však hovoria či píšu najmä tí, ktorí nie sú ochotní uznať meniace sa názory a nálady voličov v EÚ, ktorá je zmietaná „superkrízou“ a v zajatí neschopných vedúcich politikov, ktorí sa nezmyselne poddali tlaku z USA a NATO. Bezpochyby však EÚ pribudnú nové starosti, ktorých má beztak priveľa.

Oficiálne výsledky volieb sa majú uverejniť 1. decembra. Noví poslanci zložia prísahu 6. decembra. Vodcovia holandských parlamentných strán sa 24. novembra stretli s predsedníčkou končiaceho parlamentu Verou Bergkampovou (*1971, Demokrati 66), aby začali formovanie novej koaličnej vlády. Rokovania majú vyústiť do vymenovania „verkennera“, osoby, ktorá povedie koaličné rokovania. Najväčšie slovo pri jeho výbere bude mať G. Wilders ako vodca víťaznej strany.

Aj v Holandsku začalo druhé – intrigánske – dejstvo volieb pri hľadaní novej vládnej koalície. Vzhľadom na roztrieštenosť politickej scény to bude nielen zložitá, ale zrejme opäť aj dlhšia záležitosť týždňov, možno aj mesiacov. Sila PVV a G. Wildersa je však väčšia ako s ňou neoliberáli počítali aj vo svojich najhorších scestných scenároch.

Ani v Holandsku sa „volebná politická kaša“ nezje taká horúca, ako sa uvarila. Do úvahy treba zobrať prinajmenšom dve veci. Po prvé, že vláda, nech ju povedie G. Wilders či niekto iný, bude koaličná a aké bude jej zloženie, je zatiaľ len dohadmi. Po druhé, pozrime si, ako sa strašilo radikálmi pred voľbami vo Švédsku a v Taliansku a čo robia ich vlády po voľbách.

Podporte spravodajský portál Veci Verejné prevodom na náš účet:

SK72 8330 0000 0028 0108 6712

Podporte spravodajsko-názorový portál Veci Verejné

Vychádzať môžeme len vďaka vašej pravidelnej podpore. Ak považujete našu činnosť za dôležitú a potrebnú, podporte náš spravodajsko-názorový portál pravidelnou mesačnou sumou 5, 10 či 15 eur, prípadne podľa vašich možností na číslo účtu IBAN: SK7283300000002801086712

Ďakujeme. Aj vďaka vám môžeme robiť sociálne a vlastenecky orientovanú žurnalistiku.

spot_img

Bulletín - Veci verejné

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne

ZANECHAJ KOMENTÁR

Zdaj komentár
Zadajte svoje meno

- Reklama -

Mohlo by Vás zaujímaťČLÁNKY
Odporúčane pre Vás