Dilema lídra Hlasu-SD spočíva v tom, že ak si vyberie koalíciu so Smerom-SSD, jeho strana sa stane zbytočnou a skôr či neskôr sa rozplynie vo Ficovom zoskupení ako cukor v káve. Ak uprednostní koalíciu s Progresívnym Slovenskom, stratí voličov a rozpadne sa mu poslanecký klub, konštatuje vo svojom článku publicista, politický analytik a vysokoškolský pedagóg Eduard Chmelár.

Hoci sa Peter Pellegrini naparuje ako pyšný zajac, ktorý si môže vybrať, či ho zožerie medveď alebo líška, jeho situácia nie je vôbec závideniahodná. To, čo vyzerá ako hra na bohatú nevestu, nemusí byť len divadlo pre masy. Dilema lídra Hlasu-SD spočíva v tom, že ak si vyberie koalíciu so Smerom-SSD (čo je jeho prirodzený hodnotový a programový spojenec), jeho strana sa stane zbytočnou a skôr či neskôr sa rozplynie vo Ficovom zoskupení ako cukor v káve. Ak uprednostní koalíciu s Progresívnym Slovenskom, stratí voličov a rozpadne sa mu poslanecký klub. Nesmieme však zabúdať, že túto dilemu si spôsobil on sám, pretože zaspal dobu ako Šípková Ruženka. Príliš dlho sa spoliehal na svoj osobný šarm a namiesto politického výkonu ponúkal pózy supermodelky. Nesústreďoval sa na budovanie politickej identity „modernej sociálnej demokracie“, ale na príťažlivosť svojej osobnosti, ktorá sa s vyostrením mocenského zápasu ukázala ako šokujúco prázdna.

O strane platí to, čo o štáte: nemôžete vytvárať sociálnu demokraciu bez sociálnych demokratov. Smer je ideologicky presvedčivejší a Hlas sa voči nemu nedokázal vyhraniť. Teraz nemám na mysli trucovanie, že odmietajú Blahu, Rusko a chcú zbrojiť – lebo toto naozaj na stranícku identitu nestačí. Toto stačí maximálne na stranícku frakciu, preto je Smer-SSD naďalej vnútorne rôznorodejší ako Hlas-SD. Hlas nie je ľavicovejší ako Smer, práve naopak – so Socialistami.sk odmietol čo i len rokovať a namiesto nich sa spojil s pravicovou Dobrou voľbou. No nie je ani liberálnejší, pretože odmieta registrované partnerstvá a iné práva menšín, environmentálne témy sú mu cudzie a rovnosť žien mu nič nehovorí. Volič si ho nedokáže spojiť s jedinou konkrétnou autentickou politickou agendou – namiesto toho vykráda nápady Smeru, preto som ho nazval, že Hlas je v skutočnosti Ozvena svojej konkurencie. Dramaticky sa to odráža aj na prebiehajúcich koaličných rokovaniach. Hlas nemá hodnotové požiadavky, ale mocenské, svoju účasť v budúcej vláde nepodmieňuje konkrétnou politickou agendou, ale konkrétnymi rezortmi. Takáto politika je však dlhodobo neudržateľná.

Zlí radcovia v pozadí (ktorí by si už mali radšej užívať politický dôchodok) tlačia Pellegriniho do tej istej chyby, ktorá pred dvoma desaťročiami zničila Stranu demokratickej ľavice: do koalície s liberálnymi a pravicovými stranami. Boris Zala sa (nie prvý raz) fatálne mýli, keď tvrdí, že Hlas môže dosiahnuť vo vláde s Progresívnym Slovenskom viac ako so Smerom. V čom, prosím vás? V tom, že Hlas sa konečne nebude hanbiť presadzovať práva menšín? Ale to je stále len liberálna agenda. Do ekonomicky ľavicových tém ho taká koalícia jednoducho nepustí a on ani nemá takých ideologicky vyhranených expertov, aby to ustrážili a presadili.

V tejto situácii je naozaj trápne, akým spôsobom sa zapojila do mimoriadne silného tlaku na Smer-SSD Strana európskych socialistov. Jej predseda Stefan Löfven sa vyjadril, že ak bude Robert Fico aj naďalej odmietať vojenskú pomoc Ukrajine, osobne sa postará o to, aby Smer-SSD vylúčili z tejto medzinárodnej politickej štruktúry… Stefana Löfvena poznám osobne. Pred dvadsiatimi rokmi som sa s ním stretával na sérii medzinárodných ľavicových konferencií Východ – Západ v Prahe, Kodani, Štokholme, Talline a Rige. V tom čase nemal žiadnu politickú funkciu, bol zváračom a odborárskym predákom. Hovorím to preto, lebo všetkých nás prekvapilo, že na diskusiu ľavicových intelektuálov vyslali švédski sociálni demokrati niekoho, kto sa vyjadroval na úrovni Miloša Jakeša skríženého s Jankom Ľuptákom. Bol to taký utiahnutý prostoduchý človiečik a nikomu, naozaj nikomu by nezišlo na um, že tento muž sa dostane na čelo vlády Švédskeho kráľovstva. Nuž ale zakomplexovaní ľudia (okrem nedostatku vzdelania ho celý život trápilo, že vyrastal v sirotinci a matka ho nechcela ani v dospelosti) bývajú extrémne ctižiadostiví.. A svoje traumy si riešia aj takýmto spôsobom.

Takže takto, milý Stefan: keby si vyčítal Smeru korupciu, klerikalizmus, postoj k menšinám, odmietanie utečencov a podobné klasické témy európskej sociálnej demokracie, nepoviem ani slovo. Ale ty im vyčítaš odmietanie zbrojenia, chlape?? Len si spomeň na korene sociálnej demokracie, na jedného z najuctievanejších francúzskych socialistov Jeana Jaurèsa, ktorého zavraždili za to, že osamelo varoval pred vypuknutím prvej svetovej vojny a Francúzi ho milovali tak, že jeho telesné pozostatky uložili do Panteónu vedľa tých najväčších ako bol Voltaire, Rousseau, Hugo, Dumas či Curie-Sklodowská. Alebo stačí, keď si spomenieš na veľkolepú pacifistickú tradíciu neutrality, ktorá z tvojej krajiny urobila štát s najdlhším trvaním mieru na svete a ktorou sa švédska sociálna demokracia vždy hrdila. A vieš, kto túto tradíciu zničil? Vy sami. Vaša sociálnodemokratická vláda, ktorá podľahla nátlaku a požiadala o vstup do NATO. A vy nám, krajine bezprostredne susediacej s Ukrajinou, idete niečo vyčítať?

Robert Fico má odo mňa jedno malé bezvýznamné uznanie za to, že nepodľahol vydieraniu a obratom odkázal Löfvenovi, že ak má byť vylúčenie z PES daňou za mier na Ukrajine, strana Smer-SSD je pripravená ju zaplatiť. Toto dokáže len silný líder. A pre mňa je práve toto najlepším potvrdením, kto by mal viesť Slovensko v týchto ťažkých časoch. Rovnako skladám svoj pomyselný klobúk aj pred europoslankyňou (a s hrdosťou dodám, mojou bývalou študentkou) Katarínou Roth Neveďalovou, ktorá v rozhovore pre BBC kategoricky odmietla naratív redaktora o „pororuskej populistickej strane“, ktorá vyhrala voľby na Slovensku. „Nie sme ani proruskí, ani populistickí, sme sociálnodemokratickou stranou, ktorá je proeurópska,“ odpovedala rázne. Redaktor namietal, že Fico predsa uprednostňuje ukončenie konfliktu cestou mierových rokovaní, čo znie podľa neho ako kremeľská propaganda. „Nie, to rozhodne nie je kremeľská propaganda, to je cesta mieru, ktorú presadzujeme ako sused Ukrajiny a sociálnodemokratická strana, pretože nikto nechce mať vojnu na našich hraniciach,“ odvetila pevne naša europoslankyňa, ktorá okrem iného poučila britského novinára z geografie a vysvetlila mu, prečo sa štát v strednej Európe a na východe EÚ nemôže cítiť ako „západoeurópska krajina“. Potlesk, Katka. Pretože kto nám môže vyčítať, že nechceme, aby zbytočne umierali ďalší ľudia? Odkedy je mier proruský, a nie proľudský? Prečo podobné stanoviská nevydávala Strana európskych socialistov pri americkej agresii voči Iraku?

Sledujem vývoj v tomto zoskupení už vyše štvrťstoročia. A musím povedať, že už dávno je to ideologicky mŕtva organizácia. Bol som na kongrese Socialistickej internacionály v roku 1999 v Paríži, kde tlieskali Tonymu Blairovi, architektovi neoliberálnych reforiem a bombardovania Juhoslávie, ale aj marockému premiérovi, ktorý len dva dni predtým krvavo potlačil demonštráciu za práva žien. V tomto zoskupení nájdete také divoko rôznorodé strany, že nikto z nich nemá právo moralizovať o suverénnom rozhodnutí nejakej krajiny. A je priam patologické, že Strana európskych socialistov sa nikdy nevyhrážala strane, ktorá vybočila z ekonomických princípov ľavice, ale spravidla iba tej, ktorá sa stala rebelom bruselskej administratívy. Takže Robertovi Ficovi v tomto smere úplne rozumiem, a to nielen preto, lebo PES slovenským sociálnym demokratom nikdy mocensky nepodržala chrbát a je to len čoraz nudnejší diskusný klub, ale aj preto, že (a na to nezabúdajme) PES nie je jedinou medzinárodnou ľavicovou štruktúrou a v Európe existujú aj ďalšie.

V dnešnej ére úpadku sociálnej demokracie sa vplyv PES napriek svojmu početnému členstvu postupne zbezvýznamňuje a v ľavicových kruhoch sa čoraz častejšie diskutuje o potrebe založenia novej internacionály. Ale to sú veci presahujúce možnosti tohto článku. Čo však pripomenúť rozhodne treba, je nepekná úloha ľudí v pozadí Hlasu na snahe o medzinárodnú diskreditáciu Smeru-SSD. Pripomínam, že napriek svojim osobným sporom Robert Fico vyhovel prosbe Petra Pellegriniho a ako riadny člen Strany európskych socialistov sa prihovoril za pridružené členstvo Hlasu-SD v PES. Odmenou za to sú intrigy a snahy hlasistov o vylúčenie Smeru z tohto medzinárodného zoskupenia. Tu by som sa však chcel spýtať slovutných kolegov z PES, v čom je Hlas akože sociálnodemokratickejší v porovnaní so Smerom, keď ho tak ostentatívne uprednostňujú? V tom, že sa viac podriaďuje Bruselu a vášnivo túži po zbrojení? To snáď nie. V tom prípade nie je za čím banovať a PES iba potvrdzuje, že je zoskupením minulosti, ktoré sa skôr či neskôr rozpadne.

Snahy o izoláciu Smeru by boli smiešne, keby neboli zároveň útokom na suverenitu štátu. Všetci vieme, akej hrubej manipulácii boli vystavení voliči a nebyť odpudzujúcej nadpráci médií a mimovládnych organizácií, víťazstvo Smeru-SSD by bolo ešte presvedčivejšie a zdrvujúce. No je naozaj podivuhodné, ak sa do tohto medzinárodného tlaku zapája aj PES a namiesto toho, aby svojej členskej strane zablahoželala k víťazstvu, ohovára ju a vydiera ju. Ak si Pellegrini myslí, že toto mu mocensky pomôže, strašne sa mýli. A ak pravicové strany odmietajú spoluprácu so Smerom, lebo je skorumpovaný, tak to je až tragikomicky falošný postoj. To naozaj Progresívne Slovensko s digitálnou oligarchiou v pozadí chce hovoriť niečo o očiste spoločnosti? To naozaj Saska, strana vytvorená Pentou, chce poúčať o boji proti mafii? To naozaj Hlas, ktorý nie je ničím iným ako oddeleným biznis krídlom materskej strany, má byť tou zárukou slušnej strany? A vôbec, nebolo by namiesto tejto divadelnej hry na demokraciu praktickejšie, keby vládu zostavovali priamo Haščák, Trnka, Világi, Tkáč a Brhel? Aj tak všetci vieme, že sa to tak v skutočnosti robí, že o tom, aká bude vláda, rozhodujú najmä títo ľudia, a takto by to bolo aspoň rýchlejšie…

Samozrejme, do hry vstupuje aj prezidentka. Okrem svojho kyslého výrazu v tvári pri stretnutí s Ficom (alebo sladkého úsmevu pri stretnutí so Šimečkom), ktorým dáva veľmi nedôstojne až neprofesionálne najavo, kto jej je politicky blízky, sa postarala o to, aby fakticky vylúčila KDH z možnosti spolupracovať so Smerom-SSD. Štrnásťdňová lehota na zostavenie vlády, ktorú poskytla Ficovi, okrem iného znamená, že Rada KDH, ktorá zasadne až 14. októbra, nebude mať šancu ani len popremýšľať nad ponukou. Biskupi síce tlačia na KDH, aby si vybralo cestu menšieho odporu, lebo v koalícii so Smerom predsa len nebudú musieť riešiť kultúrno-etické dilemy. Ale obávam sa, že KDH urobí svoju osudovú chybu, ktorá ho môže rozčesnúť podobne ako Progresívne Slovensko. Tvrdé až namyslené slová Petra Pellegriniho po dnešnom stretnutí s Michalom Šimečkom zväčšujú hrozbu, že Hlas skončí vo vláde s PS. Ak si však Pellegrini myslí, že Fico sa nechá vydierať, je na veľkom omyle a potvrdzuje, že na štátnika ešte nedorástol. Som presvedčený, že Smer zostane úplne pokojný a pevný v postojoch, pretože on na rozdiel od Hlasu nie je tlačený do vlády a ak Peter Pellegrini urobí túto osudovú chybu, o rok sú tu ďalšie voľby. Nikto neudrží takéto extrémne rôznorodé zoskupenie (od radikálnych liberálov až po ultrakonzervatívcov) pokope dlhšie.

Zdroj: Facebook Eduard Chmelár / YouTube / InfoVojna