Kde sa končí právo na názor a začína nebezpečenstvo dezinformácií? V relácii diskutovali: Veronika Remišová (Za ľudí), Roman Michelko (SNS), Pavol Hardoš (FSEV UK, politológ, konspiratori.sk), Martina Valachová (editorka portálu 40plus.sk) a Matúš Mesarčík (Právnická fakulta UK).

Odkaz na reláciu:

https://www.ta3.com/relacia/911273/mozeme-hovorit-a-pisat-co-chcem

PREPIS DISKUSIE:

Pozrime sa na to TA3:

Jozef Šivák: Pozrime sa na to milí diváci, kde sa končí právo na názor a začína nebezpečenstvo dezinformácií. Kto by mal kontrolovať, čo verejne hovoríme a píšeme. Je to v súlade s princípmi, na základe ktorých sme štrngali kľúčmi na námestiach. Diskutovať o tom budú: ,,Na Slovensku zatiaľ máme slobodu slova, ale niektorí si ju mýlia s rozširovaním nenávisti po rúškom anonymity na sociálnych sieťach. Slobode slova sa učíme celý život.“ : Hovorí bývalá vicepremiérka Veronika Remišová. Dobrý večer.

Veronika Remišová: Dobrý večer prajem vaším poslucháčom, krásny sviatok 17.novembra.

Jozef Šivák: ,,Cenzúra je výrazom slabosti argumentov, ak chce niekto niekoho cenzúrovať, priznáva tým, že v otvorenej debate nedokáže obhájiť svoj názor.“: Prízvukuje spisovateľ, publicista, poslanec NR SR, Roman Michelko. Vitajte.

Roman Michelko: Ďakujem za pozvanie.

Jozef Šivák: ,,Projekty ako konšpirátori.sk pomáhajú vyhodnocovať kvalitu zdrojov a informácií na internete. Je nevyhnutné spoliehať sa na intelektuálnu deľbu práce a pomoc rôznych znalcov a odborníkov.“ : Myslí si Pavol Hardoš z Fakulty sociálnych a ekonomických vied UK, politológ, člen hodnotiacej komisie konšpirátori.sk. Vitajte.

Pavol Hardoš: Ďakujem pekne, dobrý večer.

Jozef Šivák: ,,Blokovanie webov a hlavne ich vyvesenia na takzvanej tabuly hanby konšpirátori.sk vnímam ako nemiestne. Pre niektorých prevádzkovateľov je to likvidačné.“: Namieta publicistka a editorka internetového magazínu 40plus.sk Martina Valachová. Vitajte.

Martina Valachová: Dobrý večer a veľmi pekne ďakujem za to, že ste ma pozvali.

Jozef Šivák: Milí diváci do dnešnej diskusie sa samozrejme môžete zapojiť aj vy. A to tak, že nám pošlete svoju otázku na známu mailovú adresu pozrimesanato@ta3.com. Dámy a páni, poďme diskutovať. Pán poslanec, Vy vlastne v tom citáte spomínate tú cenzúru, nie je to také jednoznačné. To znamená, že podľa Vás je sloboda slova na Slovensku, alebo nie je.

Roman Michelko: No, mnohí ľudia sa ju snažia obmedziť. A boli sme v minulom období absolútne bezprecedentného stavu, kedy bez rozhodnutia súdu, bez možnosti odvolať sa, boli vypínané weby, ktoré sa tvorili 10,12,14 rokov. Toto nás civilizačne vyhodilo mimo úroveň európskych krajín. Toto nedokáže ani Erdoganove Turecko, ani Rusko. Máme kvantá judikátov Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré hovoria, že v prípade, ak sa vyskytne nejaký zásadný nepravdivý obsah, tak je možné blokovať nejakého autora, nejaké jeho články. Ale unblock zablokovať web je absolútne neprijateľné. Máme tu aj judikát ESĽP Charitonov proti Rusku, kedy sa urobilo niečo podobné. Máme tu judikáty z Turecka, že blokovanie prístup k legálnemu dosahu nikdy nemôže byť automatickým dôsledkom iného širšieho opatrenia.

Jozef Šivák: Dobre, ale to sa pán poslanec robilo v kontexte s Ukrajinou, Ruskom.

Veronika Remišová: V prvom rade tie opatrenia prijímal NBÚ, rozhodoval o tom, ktoré weby sa budú blokovať a ktoré nie. Čo bolo v podstate pán Konečný na čele NBÚ je nominant SNS a Smeru za predchádzajúcej vlády. To je prvá vec, ktorú treba povedať. A druhá vec, všetci si dobre pamätáme na správy, kedy prispievatelia niektorých z týchto portálov, boli doslova prichytení pri vlastizrade. Čo je veľmi dôležitá vec.

Roman Michelko: Musím…

Jozef Šivák: Nie, nie, nie, toto nechajme trochu neskôr. Budeme o tom hovoriť detailnejšie možno, ale ostaňme pri tej slobode slova. Toto Vy považujete za porušenie, za obmedzenie, cenzúru.

Roman Michelko: Bezprecedentné. Pretože je absolútne neprijateľné, aby nejaká anonymná komisia na NB, bez možnosti odvolania, predbežne vypla niečo, čo niekto budoval dlhé roky. Vypla celý, nie obsah tých závadných článkov, ale celý web, ktorý má 95% iných informácií. Je to zničenie práce kvantá ľudí a hlavne je to nepreskúmateľné súdom, ale nebolo predbežko, čiže naraz sa vypli nejaké veci. Tam ide o inú vec. Toto naozaj nie je možné, to je na úrovni zákazu nejakej tlače, čo robia diktatúry. Naozaj, toto si ani v Turecko Erdogan nedovolil. Ojedinele Rusko, tak už to bol problém. Naozaj nás toto vyhodilo mimo úroveň európskych krajín. A čo sa týka NBÚ, tak samozrejme ono konalo na základe zákona, ešte boli takí zbabelí, že dali nejakú anonymnú komisiu, ktorá si vydávala nejaké rozhodnutia. To malo veľmi zásadný vplyv na slobodu slova.

Joze Šivák: Ostaňme ešte pri tej slobode slova. Pán Hardoš, ako Vy vnímate tú slobodu slova na Slovensku momentálne.

Pavol Hardoš:  Sloboda slova na Slovensku, nevnímam, že by bola ohrozená. Zároveň, čo si musíme povedať, pri takýchto diskusiách, podobne ako všetky ľudské práva  slobody, nikdy nie je absolútna. Vždy hovoríme, že existujú nejaké limity, a teda v rámci demokracie existujú diskusie, kde tie limity sú. Čo ale platí naprieč demokraciám, civilizovaným svetom je, že výroky, ktoré podkopávajú možnosti plurality, podkopávajú, možnosti slobody sa potierajú, respektíve regulujú a kontrolujú. Hovoríme o tom, že na to, aby sme mohli zachovať podmienky slobody, sa isté slobody nevyhnutne regulujú. Hovoríme o rôznych extrémistických prejavoch, potieranie ideológií, ktoré popierajú ľudské práva, ľudskú dôstojnosť a rovnosť. Hovoríme napríklad o potieraní hatespeechu, ale v niektorých situáciách existujú aj parametre, keď sa hovorí o tom, ak sú nejaké prejavy, šírenie poplašnej správy. Respektíve šírenie správ, ktoré ohrozujú národnú bezpečnosť, alebo verejné zdravie. Môžu orgány štátu tiež zasiahnuť. To, akým spôsobom sú tie procesy nastavené, akým spôsobom  aj u nás dochádzalo k procesným zlýhaniam, lebo nemáme adekvátne zákony prijaté. Je to samozrejme na debatu, je to svojim spôsobom zlýhanie a nepripravenosť nášho štátu, že nie je dostatočne pripravený, rôzne hrozby, ktorým Slovenská republika môže čeliť, či už z vonka, ale aj z vnútra. Keď sa šíria rôzne názory a tvrdenia, ktoré sú nezlúčiteľné s demokratickými princípmi.

Jozef Šivák: Kde podľa Vás končí to právo na ten názor a kde hraničí s nejakou nepravdou, dezinformáciou?

Pavol Hardoš: To je práve ten problém, že to práve nemusí byť nevyhnutné v tom, že niečo je pravdivý, alebo nepravdivý výrok. To, kde naozaj pristupujeme k tomu, že nejaký názor nie je tolerovateľný, ak nejaký názor vylučujeme zo spoločenstva občianskeho, časť ľudí, keď hovorí, že nie sú občania, že nie sú si rovní. Že nemajú mať nejaké práva.

Jozef Šivák: Oni, tá druhá skupina, nemajú mať nárok tvrdiť takéto niečo.

Pavol Hardoš: Keď tvrdíte, že niektorí ľudia sú menej cenní…

Jozef Šivák: Neriešme to, že menej cenní.

Pavol Hardoš: To je obsah o ktorom hovoríme.

Jozef Šivák: Nejaký iný príklad som myslel.

Pavol Hardoš: Vy mi musíte povedať nejaký iný príklad. Keď hovoríme o obmedzovaní slobody slova, ktorý je legitímne v rámci demokracie, tak je to o ideológiách, o názoroch, ktoré popierajú rovnosť  a slobodu iným občanom.

Jozef Šivák: Kto na to bude reagovať?

Roman Michelko: Môžem kľudne aj ja. Ten základný problém je, že sú vážne stanovené hranice a ešte oveľa dôležitejší je problém, že kto je ten arbiter, kto rozhodne. Akú legitimitu má ten arbiter. On nebol nijakým spôsobom zvolený, neprešiel oponentúrou celospoločenskou, to znamená, môžeme kľudne povedať, že nejakí samozvanci tu kádrujú. Ja som si pozrel napríklad na tomto zozname konšpirátor.sk bol aj jeden.

Pavol Hardoš: Ale teraz miešate absolútne nesúvisiace veci.

Roman Michelko: Dobre.

Pavol Hardoš: To je občianska iniciatíva a Vy vravíte o procesoch v demokratickom štáte, ktoré naozaj u nás sú nedostatočné. Nemiešajte dve odlišné veci.

Roman Michelko: Chcem sa teda vrátiť k tejto otázke. Takže základná vec, kedy je možné obmedziť slobodu slova.  Je veľmi málo vecí na USA, ktoré sú mi sympatické, ale prvý dodatok Ústavy o slobode slova beriem. A beriem to preto, lebo ja som hlboko osobne presvedčený. Ja neverím v osvietenú diktatúru ani v osvedčenú správu správnych názorov. Niečo podobné ako v Iráne. V Iráne je orgán, ktorý kontroluje, kto môže napríklad kandidovať, kto je normálny, kto nie je normálny. Oni určujú nejaké pravidlá a pre mňa nie je legitímne, ak niekto hlása niečo, čo je v hrubom rozpore, napríklad hanobenie presvedčenia a rasy, tak je vystavený trestnému stíhaniu. Ak on niečo také povie, tak samozrejme musí niesť dôsledky. Ale je nepredstaviteľné pre mňa, aby nejaká umelá autorita, ktorá nevznikla na základe všeobecného konsenzu vydávala nejaké stanoviská, že toto sú dovolené názory a toto sú nedovolené názory. Tieto treba likvidovať. Poviem klasický príklad z 90-tych rokov. Deväťdesiate roky boli extrémne zlé v niektorých veciach, mali sme tu hrubokrkú mafiu, vybuchovali autá, bola tu privatizácia. Ale sloboda diskusie bola oveľa väčšia. Mohol exilový historik ako Vnuk a Ďurica diskutovať s historikom, ako je Dušan Kováč a predstavte si, že nikto nechcel v úvodzovkách preventívne chrániť divákov, ale oni si mohli urobiť názor na základe pádnosti argumentov, ktoré povedal jeden a druhý. Mohli ísť za hranicu toho, čo dnes je politický mainstream, alebo aj historický konsenzus. Ale ľudia si mohli vypočuť a sami si mohli rozhodnúť o pádnosti argumentov. Toto dnes už nie je.

Jozef Šivák: Mnohí diváci, dnes už ani netušia, že existuje stránka konšpirátori.sk. Vysvetlíme, že o čo v tomto projekte ide.

Pavol Hardoš: Aby sa naozaj nezmiešali, lebo to je naozaj občianska iniciatíva. Je to prejav toho, že skupina odborníkov, politológov, historikov, vedcov, lekárov, spoločne na podnety verejnosti hodnotia isté weby a dávajú im nejakú známku. Na základe kritérií, či obsahujú pseudovedecké, alebo pavedecké názory, bludy v rozpore s vedeckým poznaním, či obsahujú konšpiračné naratívy. V odbornej literatúre sú a poznáme ich, takže je možné ich ľahko vystopovať. Na základe toho, ale na základe prítomnosti porušovania žurnalistickej etiky a tak ďalej. Tá komisia, ktorej som členom hodnotí tie weby, a potom dáva zoznam webov, ktoré my považujeme za sporné a problémové. Je to svojim spôsobom autentická sloboda slova. My si berieme ten nárok, na ktorý máme slobodu. Táto problematická sloboda slova je pre nás problematická, uvádzame nejaké dôvody, že prečo to tak je.

Jozef Šivák: A práve Vy ste sa ocitli ( p. Valachová) so svojim online magazínom v tom zozname. Šírili ste konšpirácie, alebo nejaké dezinformácie, bludy, nezmysly?

Martina Valachová: Ja by som najprv vlastne vysvetlila tú situáciu. Lebo vlastne príklad toho magazínu 40plus je príklad vlastne takého môjho životného príbehu, kedy som založila ten magazín. Lebo jednou z dôležitých tém na Slovensku je tá, ktorá sa nediskutuje, a to je diskriminácia, z hľadiska veku, keď sa uchádzate o prácu. Mne sa to stalo samej.

Jozef Šivák: Aby ste si tu zase nerobili reklamu.

Martina Valachová: Nejdem si robiť reklamu, ja len vysvetlím.

Jozef Šivák: Poďme k tej mojej otázke, či ste šírili nejaké dezinformácie, na základe čoho Vás odborníci zaradili?

Martina Valachová: Ja sa k tomu dostanem. Väčšina toho obsahuje o inšpiratívnych príbehoch, ten obsah vlastne vzniká v spolupráci s ľuďmi, ktorí to čítajú. Píšu svoje vlastné príbehy, prípadne robím video rozhovory. No a prišla korona, dostali sme sa do takej nejakej fázy. Ja som sa v rámci našich článkov nikdy nevyjadrovala k politike, k takýmto veciam. Ale, keď prišli prvé nezmyselné nápady vlády, a iných takzvaných elít v tejto krajine. Uvediem príklad. Modrý certifikát, platný preukaz na 14 dní, ktorý má preukazovať, že nie som nositeľkou vírusu.

Jozef Šivák: Prepáčte, ostaňme pri tej Vašej webovej stránke. Môžete mi odpovedať na tú otázku?

Martina Valachová: Áno, ale ja na to odpovedám. Ja som v tejto…

Jozef Šivák: Prepáčte, otázka znela, že či Vy ste prostredníctvom svojej webovej stránky šírili nejaké nezmysly, alebo nepravdu?

Martina Valachová: Ja si to nemyslím, ale ja Vám zacitujem odpoveď presne, čo mi prišla z konšpirátorov, keď som sa ich pýtala, že prečo som sa ocitla najprv v sivej zóne. Je sivá zóna a potom je hlavná zóna. V hlavnej zóne je takmer 300 webov, je tam  vlastne skoro celý slovenský internet. Okrem tých, ktorí založili toto občianske združenie.

Pavol Hardoš: Ubezpečujem Vás, že na slovenskom internete je oveľa viac ako 300 webov.

Martina Valachová: Samozrejme sú aj weby o varení, alebo prebaľovaní bábätiek. Ja musím povedať, mali tu spolu rečníci dosť veľa času. Chcem vysvetliť a presne to tu zacitovať. Keď som sa aj pýtala, že prečo som tam aj skončila, dostala som odpoveď. Napísal mi to pán Jančarík, pretože som napísala recenziu, a mám nekritické myslenie, čo sa týka témy Veľký reset. Ja som písala recenziu ku knižke, ktorá existuje, ktorá vyšla.  

Jozef Šivák: To je reklama.

Martina Vaalchová: To je reklama?

Jozef Šivák: Predáva sa, či zadarmo ju rozdávajú? Ak sa predáva, tak nebudeme ju ukazovať.

Martina Valachová: Dobre, a potom preto, že som robila rozhovor s pánom Banášom, Mesíkom, Drgoncom, a ešte tam bol myslím JUDr. Weis. A ako mi napísali, tak vlastne som robila rozhovory s ľuďmi, ktorí sú antivaxeri a často zdiskreditované autority. Takto vlastne to občianske združenie vyhodnocuje týchto ľudí, a ja sa pýtam. Ja som robila rozhovory s ľuďmi, ja sa pýtam. To, ako keby ste Vy robili rozhovor, a teraz Vám ten respondent povie niečo, s čím ani nemusíte súhlasiť, ale on to povedal a teraz čo.

Pavol Hardoš: Správna reakcia je reagovať, a snažiť sa kriticky, presne keď hovoria bludy, ktoré sú nevedecké.

Jozef Šivák: Čiže mala urobiť ďalší článok?

Pavol Hardoš: Keď sa podujme viesť rozhovory na odborné a privolá si naozaj veľmi selektívne, ktorí potvrdzujú to, čo chce počuť, necháva, a dáva im hovoriť veci, ktoré sú v rozpore s vedeckým poznaním. Potom sa nemôže hnevať, keď to takto pomenuje, že dáva priestor ľuďom, ktorí hovoria názory, ktoré sú v rozpore s vedeckým poznaním. Ja by som mohol zacitovať, spomenula mená, ale presne, že čo tvrdili. Čo by malo zaznieť.

Jozef Šivák: Ale veľmi stručne ak sa dá.

Martina Valachová: Ale preto, že to oni tvrdili, moje médium je vhodné konšpirátorov?

Pavol Hardoš: Je to na Vašom médiu, Vy nejakým spôsobom dávate týmto názorom priestor. Nekriticky priestor.

Martina Valachová: A hlavné média, keď dávali priestor, že ,,vakcína je sloboda“. Ja by som chcela vedieť stále túto odpoveď na túto otázku.

Pavol Hardoš: Dávala priestor ľuďom, ako je profesor Lakota, ktorý síce pôsobí na SAV, ale ohradilo sa aj Biomedicínske centrum SAV proti jeho neodborným výrokom, ktoré odzneli v oblasti, kde nie je odborníkom. Mali ste rozhovor aj s právnikom Petrom Weisom, ktorý hovoril vyslovene nezmysly o vakcínach, ako o nejakej génovej terapii, že vakcíny môžu meniť naše DNA. Mali ste rozhovor s Jurajom Mesík, ktorý šíril vedecky nepodložené informácie o účinnosti Ivermektínu. Ktorá vedecká obec vie, že nemá žiaden vplyv na riešenie Covidu? Na to existujú kvantá štatistík. Stačilo by si iba úplne základy načítať predtým, než s takýmto človekom robíte rozhovor. Toto sú iba niektoré príklady.

Jozef Šivák: Takže ten, kto uverejní takúto informáciu je zodpovedný…

Pavol Hardoš: Čo v nej odzneje, ale keď hovoríme aj o hlavných médiách, ale médiách mainstramových. Tie, keď dávali aj rôznym ľuďom takéhoto strihu priestor, tak väčšinou existovala aj oponentúra, respektíve redaktori, presne ako Vy teraz, vstupujú, kladú kritické otázky, alebo žiadajú dovysvetlenie a priestor sa dáva aj nesúhlasným hlasom. Respektíve vo Vašom projekte, vo Vašom webmagazíne odznievali na túto konkrétnu tému v otázkach Covidu z nejakého dôvodu tvrdenia, ktoré sú nepodložené vedecky.

Jozef Šivák: Stačí, ja vás poprosím ,aby sme sa držali toho, čo teraz poviem, nechcem, aby to vyznelo, že sa celá relácia bude niesť v duchu, že jeden problém, a že si tu vybavujete v relácií svoje účty. To si vyriešte prosím mimo tejto relácie. Ďakujem, že ste prišli( p. Valachová), ale slúžite ako príklad toho, že sú takéto webové portály, ktoré sú nejakým spôsobom  obmedzené, alebo na takomto zozname, ale chceme počuť tú Vašu skúsenosť, Váš názor. To znamená, to že ste na tomto zozname. Vy to pociťujete ako obmedzenie slobody slova?

Martina Valachová: No v prvom rade, ja sa pýtam, že kto sú tí ľudia, ktorí si môžu dovoliť tvrdiť, aj to, čo tu teraz pán povedal. Oni si vlastne založili nejakú odbornú komisiu, ako to hovorí ,občiansku. Ale mňa teda jeden čitateľ, keď som dala avízo, že idem do tejto relácie informoval, že usapending.gov, čo je oficiálna stránka americkej vlády sa nachádzajú informácie o tom, že projekt konšpirátori.sk bol podporený vo výške takmer 55 000 dolárov. A konkrétne sa tam hovorí, podporovať záujmy zahraničnej politiky USA, presadzovať  národné záujmy a posilňovať bezpečnosť informovaním a ovplyvňovaním zahraničnej verejnosti a rozširovaním a posilňovaním vzťahov medzi ľuďmi a vládou Spojených štátov, s občanmi zvyšných krajín sveta. Urobila som si z toho aj printscreen. To znamená, že je toto pravda, alebo je to nejaká zmätočná stránka?

Pavol Hardoš:  Pokiaľ viem, tak ide o normálne granty americkej ambasády, ktoré majú grantovú schému, tak ako ste ju presne popísali, kde aj náš projekt bol financovaný konkrétne na to, aby sme mali priestor vytvoriť tie posudky v takej detailnej podobe ako sú na webe.

Jozef Šivák: A to je problém?

Pavol Hardoš: Presne, nevidím akým spôsobom to je vlastne problém.

Martina Valachová: Nie, lebo je tu v prvej vete podporovať dosahovanie cieľov a zámerov politiky USA.

Pavol Hardoš: To je všeobecná grantová schéma, tak ako je výzva napísaná.

Jozef Šivák: Dobre, pani Remišová.

Veronika Remišová: Nechcela by som, aby sa takáto dôležitá téma, ako je sloboda slova a sloboda prejavu zvrhla na propagáciu nejakej knižky, ale propagáciu Vášho portálu. Takže ja sa vrátim na úvod, vrátim sa k tomu, čo ste sa pýtali nás. Kde končí sloboda slova, a kde začína cenzúra? A ako ak dovolíte, lebo to je veľmi komplexná otázka a zvlášť v týchto digitálnych časoch, keď máme sociálne siete, platformy a riešia ju štáty, riešia ju poskytovatelia sociálnych sietí. A ak dovolíte, ja by som si pomohla príkladom Elona Muska, ktorý si myslím, že bude sympatický aj túto dvom kolegom, ktorý je najväčší zástanca slobody slova, bezbrehej slobody slova, kúpil platformu Twitter, ktorú následne premenoval na X. A zrušil cenzúru všetkých účtov, ktoré dovtedy boli blokované. To znamená, že zrušil cenzúru aj napríklad Trumpovho účtu. To znamená, že všetky účty boli obnovené. Zaujímavé číslo, hatespeech, to znamená nenávistné prejavy do troch alebo štyroch mesiacov stúpli až dvojnásobne. Ďalšia vec, povedal, že ktokoľvek môže na tejto sociálnej sieti uverejňovať čokoľvek. No  a následne začali z recesie vznikať také falošné účty rôznych značiek. Príklad jednej minerálky, ktorá sa tvárila, že je známa značka Nestlé a písali, že kradneme vám vodu,  predávame vám ju za drahé peniaze. To isté ako nejaký falošný účet Pepsi Coly, kde písali, že pite radšej Coca Colu, lebo tá je lepšia. Následne Elon Musk, ktorý tvrdil, že všetko je dovolené, bol nútený takéto praktiky zakázať. Takže istým spôsobom obmedzil slobodu slova, ale išla táto lekcia zo slobody prejavu aj ďalej. Recesista zverejňoval, kde sa presne pohybuje jeho súkromné lietadlo. Všetci občania sveta, v zásade, lebo však sme globálne prepojení ,mohli sledovať, kde práve Elon Musk letí. Povedal, v poriadku, sloboda slova, všetko zverejňujte. Následne začal nejaký zrejme psychický narušený človek prenasledovať jeho syna, začal mu robiť problémy. Následne Elon Musk povedal, stop, toto už nebudem tolerovať, toto zrušíme. Čiže aj taký veľký zástanca slobody slova, ktorý prišiel s tým a kúpil platformu Twitter. Je dovolené všetko všetkým, píšte si čo chcete, hovorte si čo chcete. Tak následne bol prinútený v mnohých bodoch svoje názory prehodnotiť. V prvom bode, sloboda slova, pokiaľ to neohrozuje majetok, hospodárske záujmy niekoho iného, to je príklad s tými značkami. Sloboda slova, áno, pokiaľ to neohrozuje zdravie a bezpečnosť niekoho iného, jeho syna a tak by sme mohli pokračovať. Ja si myslím, a ja v tom mám aj takú pokoru, lebo moji rodičia boli za komunizmu prenasledovaní, moju mamu vyhodili z práce, kvôli náboženskému presvedčeniu. Pre mňa sloboda slova je ten najväčší výdobytok Nežnej revolúcie, ktorý sme si vydobyli. Takže aj k tej otázke slobody slova pristupujem s veľkou pokorou a myslím si, že to nie je niečo, čo je dané. Toto je sloboda slova, technokrati to zabezpečia a koniec. Tento koncept sa permanentne vyvíja a my ľudstvo, my ako politici, ale aj ako občania, ako občianska spoločnosť, neustále musíme na to hľadať odpovede, že kde končí tá skutočná sloboda slova, ktorá ohrozuje potom slobodu, zdravie bezpečnosť ostatných ľudí.

Jozef Šivák: V podstate sme si vydobyli tú slobodu, keď hovoríme v kontexte 17.novembra.

Veronika Remišová: Ešte posledná poznámka ľuďom, aby sme si tú slobodu slova vážili. Lebo napríklad v krajinách, ku ktorým sa obracajú niektorí, aj naši vládni politici, napríklad k Rusku. Teraz uväznili na sedem rokov mladú aktivistku, 33 ročnú, ktorá v podstate bojovala proti vojne, takže šla na sedem rokov do väzenia. Čiže sloboda slova, ani v Európe nie je samozrejmosťou.

Jozef Šivák: Je vôbec dôležité, chcete na to reagovať (p. Michelko)?

Roman Michelko: Ja len, či Rusko sa má stať etalónom na to, ako dodržiavať slobodu slova, lebo to, čo sa deje po vypuknutí ukrajinského konfliktu, tak to naozaj asi nie je nasledovania hodné. To je veľmi vtipný primer, že v Rusku niekoho na sedem rokov ,takže chcem, aby aj u nás to tak bolo. Tak potom nech sa to teda povie.

Veronika Remišová: Prepáčte, ja som to povedala, že sloboda slova nie je samozrejmosťou, musíme si ju vážiť, strážiť a byť na ňu hrdí, pretože v iných krajinách nie je.

Roman Michelko: Ale napríklad do roku 2022 by si nikdy, ani len v Rusku, ale v Turecku prijať taký zákon, aký tu prijala minulá koalícia. A troška mi je vtipné, ak šéf strany za ktorú kandidovala, lebo na ktorej kandidátke bojuje je koncentrovaný hate.

Veronika Remišová: Ja som Za ľudí.

Roman Michelko: Jasné, v  Za ľudí ste jediná tam, ale ste v klube, kde tu nenávisť úplne brutálne robí. Neexistuje extrémnejší politik. Áno, on spojil všetkých proti sebe, ale keď hovoríme o hatespeech, tak neexistuje nikto, kto by mu bol rovný, ani čo sa len troška približoval.

Jozef Šivák: Edukujme aj našich divákov, ktorí nás sledujú, predsa len všetci sú na sociálnych sieťach. Vieme, že všetci sa veľmi radi cez sociálne siete vyjadrujú. Píšu svoje názory, ale môžu v dnešnej dobe hovoriť, čo chcú, môžeme písať čo chceme, môžeme hovoriť, čo chceme.

Roman Michelko: Každý si zodpovedá za to, čo povie, ak niekto.

Jozef Šivák: Prepáčte a myslíte si, že to ľudia vedia?

Roman Michelko: Viete čo, ak niekto niekoho osobne napadne, tak môže byť, ale ak povie blud, alebo klamstvo, tak samozrejme môže čeliť žalobe. Jednoducho sú nejaké hranice, ale musí to rozhodnúť právoplatný súd, nie nejaká komisia. Ale ja by som sa predsa len vrátil, lebo to je veľmi podstatná vec. V čom je problém konšpirátorov, pre mňa osobne, že nie sú legitímne vybraní nejakým celospoločenským konsenzom. Tu si treba uvedomiť, že je to veľmi silný ekonomický nástroj na likvidáciu médií. V roku 2003 nastal zásadný zlom, kedy mainstream absolútne nekriticky prijal naratív, že v Iraku sú chemické zbrane, alebo zbrane hromadného ničenia. Ukázalo sa, že je to absolútny blud. Bola vojna, ktorá si vďaka tomuto hoaxu vyžiadala státisíce obetí a ľudia prestali veriť mainstreamu, lebo začala alternatíva. Alternatíva, že to sú nie médiá, za ktorými sú veľké korporácie, ktoré organicky rastú vďaka novým technológiám, lebo dnes nie je problém si kúpiť web, ak dáte zaujímavý obsah, tak jednoducho dostanete spätnú väzbu a rastiete. Stálo sa postupom času, že takzvaná alternatíva, teda médiá, za ktorými nie sú veľké korporácie začali uberať z reklamného priestoru. A teraz inzerentom sa podsúva, že nedáva inzerciu do týchto médií, pretože sú hoaxery a tak ďalej. Je to ekonomický boj, ktorý ale nerozhoduje všeobecným konsenzom prijatá nejaká skupinka. Mám jeden web, kde som pravidelne publikoval a som si pozrel, že aký hoax tam je, tak viete čo dali hoax, agentúrnu správu. Každý žurnalista vie, že nie je povinnosťou médiá preverovať agentúrne správy, ak nejaká agentúra niečo vydá, ona si za to zodpovedá.

Pavol Hardoš: Neviem, či hovoríme o tom istom webe, ale ak hovoríme o webe dav dva, tak tam….

Roman Michelko: Veci Verejné.

Pavol Hardoš: Tak, tam nebola vyčítaná tá agentúrna správa, ale akým spôsobom bol manipulatívne zmenený titulok, ktorý popieral obsah, respektíve si domýšľal, vymýšľal, veci ktoré v agentúrnej správe neboli.

Veronika Remišová: Môžem zareagovať na pána Michelka, k šíreniu nenávisti, že to hovoríte Vy, kde člen klubu pán Huliak sa vyhrážal ochranárovi, že ho treba obesiť, jeho popol rozprášiť, a teraz neviem, čo všetko.

Roman Michelko:  Teraz toto je krásny príklad, na to musím reagovať potom.

Veronika Remišová: Prepáčte, tak to si myslím, že je úplný vrchol. Ešte ku konšpirátorom, že hovoríme tu o webe konšpirátori.sk a používate ho ako príklad nejakej cenzúry. Konšpirátori.sk je občianska iniciatíva, je to iniciatíva občianskeho sektora, kde sa skupina ľudí rozhodla, že túto činnosť bude robiť a venujú tomu svoj čas.

Martina Valachová: Sú to väčšinou novinári, sú to väčšinou redaktori.

Pavol Hardoš: Nie je pravda.

Jozef Šivák: Milí diváci sledujte nás aj naďalej, o chvíľu sme späť. Dnes rozprávame o slobode slova, s prehúpli sme sa do tej druhej časti relácie. Na margo toho, čo ste hovorili pán poslanec, vyplýva mi z toho, že Vy by ste nijakým spôsobom neobmedzovali prácu publicistov, novinárov, alebo kontrolovať nejako weby. Či, je potrebná tá kontrola?

Roman Michelko: Je potrebná kontrola v zmysle, že ak niekto napíše nepravdivé, alebo pravdu skresľujúce informácie, tak samozrejme je právo na odpoveď v tlačovom zákone, čiže v rovnakom rozsahu a na rovnakom mieste má právo ten poškodený žiadať opravu. Ak by to neurobilo to médium, tak samozrejme sú adekvátne právne postihy, sankcie, to je v poriadku. Ale, že sú tu kádrovači a krágľovači, ktorí hovoria, že ministerstvo pravdy samozvané, tak to je pre mňa ťažko prijateľné. Ale musím ešte zareagovať k tomu, čo tu bolo. Bol tu povedaný hoax, hovorí sa, že kolega Huliak nejakým spôsobom hovorí o nejakých popravách, alebo tak. Denník N urobil brutálny hoax, alebo ťažké skreslenie pravdy, kedy bol kontext vystrihnutý. Kolega Huliak hovoril, že v Číne, ak by nejaký úradník, politik, zdefraudoval 20 miliónov, ako sú niektoré granty na ministerstve životného prostredia, tak v Číne by ho popravili na štadióne, lebo tam sú za korupciu takéto popravy. Čiže on nehovoril, že treba našich takto dať. On hovoril, že toto tu, čo sa robí na Slovensku, sa robilo v Číne a toto bolo strihnuté, posunuté, a úplne sa zmenil kontext. Toto je klasický prípad totálnej manipulácie.

Jozef Šivák: Pani Remišová, z toho politického pohľadu, ste za kontrolu toho, čo sa píše hocikde, publikuje.

Veronika Remišová: Ja by som možno povedala, že to čo som hovorila aj na začiatku v tej citácii, že niektorí si slobodu slova myslia s možnosťou, alebo s nekonečnými možnosťami šíriť lži a šíriť nenávisť.

Roman Michelko: Matovič.

Veronika Remišová: A niektorí to dokonca robia anonymne. Ja si myslím, ak niečo kontrolovať, tak si myslím, že anonymné diskusie by nemali byť anonymné, nech si každý hovorí, čo chce, ale nech za to nesie zodpovednosť. Ak porušuje trestný zákon, ak nabáda k nenávisti, ak vyzýva k nenávisti, ak hanobí napríklad rasu, národ, tak nech sa páči, nech za to nesie aj trestnoprávnu zodpovednosť. A toto je jeden bod, kde si myslím, že anonymné diskusie, napríklad aj pod článkami, by nemali byť anonymné. Keď si chce niekto niečo povedať, nech si to povie, ale nech sa pod to podpíše.

Martina Valachová: Ja by som sa chcela vrátiť trošku…

Jozef Šivák: Nie, ostaňme pri tej otázke. Čiže otázka znela na politikov, či by boli za, ale z Vášho pohľadu ako šéfredaktorky.

Martina Valachová: Tak, z môjho pohľadu je sloboda slova a možnosť prejaviť sa veľmi zásadná. Dnes je 17. novembra. Ja viem, že niektorí ľudia si tento deň nevšimli, niektorí kachličkovali, ja som bola doma s 5 týždňovým dieťaťom. Ale ja si veľmi dobre pamätám jeden zásadný slogan a to bola pluralita názorov. To, o čom  a my tu teraz dosť veľa rozprávame je práve o pluralite názorov. Vy, keď ste mi hovorili, že nekritické články, Juraj Mesík je vyštudovaný lekár.

Pavol Hardoš: Už sa nevenuje medicíne 30 rokov a nemá poňatie o aktuálnom výskume.

Martina Valachová: S pánom Lakotom som robila rozhovor na základ reportáže z RTVS, ja som mu položila len tie isté otázky. Akurát som to rozšírila o dve otázky. Pána nebohého Krčméryho som osobne niekoľkokrát pozývala do rozhovoru, mám na to emaily, viem to preukázať. Tak isto pána Sabaku, jednoducho neprišli, neozvali sa. Ešte chcem povedať jednu vec k tomuto, Vy poviete, že nekritické, ja neviem pseudo odborníci. Viete, keď niečo tvrdí väčšina, to neznamená, aj keď sú to odborníci, že to musí byť to jediné a správne riešenie. Uvediem príklad, v istom veku som sa dostala do situácie, že my chceli vyoperovať maternicu. Možno, že to bude vyzerať od veci. Našla som si ďalšieho lekára, ten to tvrdil tiež, našla som si tretieho, ten to tvrdil tiež. A ja som si našla štvrtého a on mi ponúkol iné riešenie. Keby tu bol röntgen, tak vy zistíte, že mám maternicu na svojom mieste. To bol jeden oproti trom.

Jozef Šivák: Nie sme schopní akceptovať, tolerovať iný názor.

Martina Valachová: No mne to v tejto spoločnosti takto pripadá. Ja akceptujem názory niekoho, že sa rozhodol aj počas tých rokov nejako.

Pavol Hardoš: A akceptujete aj náš názor?

Martina Vaalchová: Akceptujem.

Pavol Hardoš: Tak potom je to výborné, máme vyriešenú pluralitu. My máme názor, že to čo Vy robíte je sporné a pochybné. Vy môžete pokračovať v tom a robiť to, niekto iný si na základe nášho hodnotenia môže urobiť názor, že Vás bude čítať, alebo že Vás nebude čítať. Je to pluralita?

Martina Valachová: Ale u vás sú zástupcovia médií v rámci tej občianskej iniciatívy. Takže je to konkurencia.

Jozef Šivák: To vnímate ako nejakú likvidáciu?

Martina Valachová: Presne tak, ja z istej časti áno.

Roman Michelko: Ekonomicky áno, pretože zadávatelia reklamy do istej miery rešpektujú odporúčanie tejto stránky a je to nekalý… Pre mňa je iný problém, tu sa nejaké občianske združenie vydáva za arbitra.

Pavol Hardoš: Keby to bolo podľa Vás, ako Vy chcete verejný konsenzus, lebo to by implikovalo to ministerstvo pravdy. Pluralita znamená, že si môže z toho zobrať ktokoľvek.

Roman Michelko: Verejný konsenzus.

Pavol Hardoš: Verejný konsenzus neexistuje, okrem konsenzu v tom, čo sú demokratické princípy.

Roman Michelko: V tom je problém, že vy sa dávate za strážcov jediného správneho názoru. To je pre mňa problém.

Pavol Hardoš: Si vymýšľate teraz naozaj.

Jozef Šivák: Pre vás by to bolo ako prijateľné, že by sa vytvárala takáto databáza, alebo by to bolo rovine NBÚ.

Roman Michelko: To absolútne nie, lebo tam vôbec nevieme kritéria, respektíve sú vágne.

Pavol Hardoš: Sú verejné.

Roman Michelko: Sú pochybné a nie sú preskúmateľné súdom. Pre mňa je jasná hranica, hanobenie národa, presvedčenia, rasy. Ak niekto hlása takéto veci je podľa trestného zákona stíhateľný súdom. Má právo sa obhájiť, buď sa obháji, alebo nie.

Joezf Šivák: Tak na tomto sa zhodnete.

Roman Michelko: To určite, toto sú limity slobody slova.

Jozef Šivák: Pani Remišová.

Veronika Remišová: Keď sledujete situáciu vo svete a iných krajinách, tak ste zrejme zaregistrovali, že veľmi veľa demokracií sa cíti byť pod tlakom. To znamená z hľadiska hybridných vojen. Sú určité nepriateľské mocností, ktoré vyvíjajú enormné tlaky v online priestore a snažia sa rozložiť súčasné demokratické štáty. A demokracia sa musí brániť. Najnovšia iniciatíva vo Veľkej Británii, ale aj Európska únia, začne to  platiť od budúceho roka má smernicu, ktorá sa snaží bojovať proti šíreniu ani nie či to nazvať že nepravdivý obsah, ale nebezpečný obsah. A Veľká Británia pripravuje najrozsiahlejšiu legislatívu vo svojej histórii, pravé kvôli incidentu, myslím, že 14-ročný chlapec, ktorý kvôli online šikane zomrel. Je to odpoveď na tie hrozby, ktoré sa valia z online priestoru a štáty hľadajú riešenia, ako uchrániť demokraciu a zároveň ako uchrániť zdravie a bezpečnosť obyvateľov. A ja si myslím, že toto je úplne legitímne, pretože štát je tu na to, aby chránil bezpečnosť a chránil zdravie. A samozrejme tie limity, kde končí sloboda prejavu, kde začína cenzúra sú veľmi krehké a treba byť veľmi opatrný ako budú zadefinované.

Jozef Šivák: Už tu bola reč ohľadom blokovania tých stránok, navrhujem aby sme sa spojili s Matúšom Mesarčíkom z Ústavu práva a informačných technológií a práva vlastníctva UK. Dobrý večer.

Matúš Mesarčík: Dobrý večer prajem.

Jozef Šivák: Pán Mesarčík, ako Vy to blokovanie zo strany NBÚ, bolo to legitímne? Nedošlo možno k porušeniu ľudských práv a slobôd, ako sa na to ako odborník pozeráte?

Matúš Mesarčík: V zásade, čo je potrebné povedať je, že samotný mechanizmus blokovania webov môže byť legálny a legitímny aj v demokratických spoločnostiach. Napríklad na Slovensku platí zákon o hazardných hrách, kde Finančnej správe umožňuje blokovať weby, ktoré nemajú licenciu aby prevádzkovali online herne. Podobným smerom išiel aj ten zákon o kybernetickej bezpečnosti, ktorý NBÚ dal právomoc blokovať weby. Tu je však potrebné povedať, že ten zákon nebol nastavený s tým ako blokovanie webov vníma judikatúra ESĽP. Tie konkrétne rozhodnutia tu, už boli na začiatku diskusie spomínané. Ten mechanizmus nebol nastavený dobre a nebol nastavený dobre z viacerých dôvodov. V prvom rade pri blokovaní  webov, čo je zásadný zásah štátu, nie len pre slobodu prejavu, alebo práva na informácie, ale aj práva na podnikanie, do ekonomických záujmov toho konkrétneho webu, by mal byť vykonaný takým spôsobom, že by tam mala byť dodržaná rovnosť zbraní. To znamená, nie nejakým rýchlym, svižným, arbitrárnym rozhodnutím vypnúť web, ale pri menšom počte článkov, alebo menej negatívnych informácií, ktoré sa na tom webe nachádzajú, by tam mal byť dialóg s tým prevádzkovateľom. Vyzvanie ho aby ten obsah dal dole, až keď to nespraví, tak potom by mala byť blokácia. Zároveň ten zákon mal problém aj s transparentnosťou, nebolo jasné ako NBÚ tieto weby vôbec hodnotí. Zároveň tie rozhodnutia, ktoré NBÚ vydal, nie sú dostupné. To mohlo byť, že boli zablokované na základe spravodajských informácií, ktoré samozrejme nemôžu byť verejné. Ale mala byť dosiahnutá najväčšia miera transparentnosti, aká sa dá. A zároveň ten zákon umožňoval NBÚ blokovať weby bez toho, aby tam bol nejaký prostredník. Tým prostredníkom je súd, ktorý posudzuje, či to blokovanie vykonať, alebo nevykonať. Zároveň tam bol problém, ktorý tu už bol spomenutý, že sa nedalo voči tomu rozhodnutiu adekvátne a rýchlo brániť. Čiže ten zákon bol možno myslený dobre, ale nebol naformulovaný šťastne, nedodržiaval tie štandardy, ktoré vyžaduje rešpektovanie základných ľudských práv a slobôd.

Jozef Šivák: Je podľa Vás v dnešnej situácií, kedy tie informácie na nás sršia, kedy pribúdajú neustále, je potrebné chrániť spoločnosť ľudí pred niektorými informáciami, ktoré by mohli byť nepravdivé, zavádzajúce, aké odporúčanie by ste dali?

Matúš Mesarčík: Určite áno, pretože sme naozaj vo svete, kde sú nám tie informácie na základe niečoho filtrované, pretože ak by neboli, tak by sme boli informačne presýtený. A oni sú filtrované na základe našej aktivity, alebo na základe našich záujmov, alebo predpokladaných záujmov. To je práve tá vec, ktorú si uvedomujú aj na úrovni EÚ. Pre veľmi veľké digitálne platformy platí požiadavka podľa Aktu o digitálnych službách, ktoré sú primárne smerované na nelegálny obsah. Tie informácie zatiaľ nelegálne nie sú. Iba niektoré z nich, ako napríklad popieranie holokaustu alebo nejaké extrémistické materiály. Zároveň upravuje aj inštitúty pre takzvaný obsah škodlivý, to môžu byť aj tie dezinformácie vo väčšom meradle. A veľmi veľké online platformy si budú musieť urobiť analýzu rizík a na základe nej urobiť nejaké opatrenia voči takémuto obsahu. To znamená lepšie ho moderovať, zapojiť viacero moderátorov, ktorí ovládajú daný jazyk členského štátu do procesu. Pre nastaviť to filtrovanie tých informácií jednotlivcom, to znamená tie odporúčacie systémy, ktoré fungujú na báze umelej inteligencie. Tým riešením by nemali byť právne nástroje, ktoré idú konkrétne po jednotlivom obsahu, ale skôr by to mali byť nástroje, ktoré sú systémovejšie.  Ktoré moderujú a regulujú celý ten ekosystém, kde sa dezinformácie šíria.

Jozef Šivák: Ešte posledná otázka, je možno v celej tejto problematike, že doteraz nemáme zadefinované, čo je dezinformácia. Mnohé iné európske to nemajú.

Matúš Mesarčík: Ten problém s legálnou definíciou dezinformácie je podobne, ako keď chceme zadefinovať, čo je súkromie. Keď príde k porušeniu súkromia, tak sa to posudzuje od prípadu k prípadu. Niečo čo by som mohol za narušenie súkromia považovať ja, nemusí považovať iný človek. A podobne je to aj s dezinformáciami. Mohlo by sa stáť, že by tá definícia bola príliš široká, alebo príliš úzka a nezachytila by tie prípady, ktoré chceme regulovať. Za mňa je vhodné, ak nemáme definované, čo dezinformácia je. Zároveň by štátny orgán, alebo ktokoľvek z občianskej spoločnosti, digitálna platforma povie, že dezinformácie nechce a ide posudzovať. Aby bola jasná tá metodika na základe ktorej sa to robí.

Jozef Šivák: Ďakujem, že ste sa pripojili, dovidenia.

Matúš Mesarčík: Ďakujem, dovdenia.

Jozef Šivák: Prečo bývalá vláda nezadefinovala, čo je dezinformácia, je s tým problém? Prečo by k tomu malo dôjsť? Čo som si zisťoval, tak jediná to má Litva zadefinované.

Veronika Remišová: Bolo to v návrhu zákona, ktorý sa ale nestihol predložiť, keďže vláda vtedy skončila. Ale už pri tomto návrhu zákona bol veľký problém zadefinovať, čo to dezinformácia je. Tá definícia, ktorá tam bola, tak bola robená na základe širokej konzultácie aj vedomosti, aj odborníkov, ktorý sa týmto zaoberajú.

Jozef Šivák: Je to adekvátne zo strany konšpirátorov, že označia niekoho. Že dostane nálepku dezinformačný web, najnovšie denník Štandard je v tom zozname. Kde je problém s tou definíciou?

Pavol Hardoš: Ale my nepostupujeme ako orgán verejnej moci, my nie sme štátny orgán. My sme občianske združenie, ktoré má vlastné kritéria, ktoré sú dostupné na webe. A ktoré pomenúvajú, že čo hodnotíme na tých weboch. Áno dezinformácie sú zložitý pojem. Je to ťažké zadefinovať, nehrá to rolu v tom, že my hovoríme, toto považujeme za dezinformácie. Ktoré považujeme za to, že ten web má pochybnú kvalitu.

Jozef Šivák: Môžete zareagovať.

Roman Michelko: Ten problém je v tom, že konšpirátori sú vplyvová organizácia, ktorá sa snaží tlačiť na inzerentov…

Jozef Šivák: Prepáčte, pán  poslanec, nie reagovať na to, aby sme sa necyklili. Ale čo sa týka tej definície.

Roman Michelko: Nedá sa presne povedať, lebo sú veci, ktoré sú jeden čas dezinformácie a potom sa ukáže, že to nie je dezinformácia. Štandardný prípad toho je, že vakcína je sloboda. Ukázalo sa, že ľudia po vakcinácií môžu ochorieť, môžu nakaziť ďalších ľudí. To, čo sa v jednom štádiu bralo ako všeobecný konsenzus sa ukázalo ako vyvrátené. To nie je konsenzus a realita je iná. Ak niekto spochybňoval v nejakom čase túto tézu, tak bol konšpirátor a nakoniec mu empíria musela dať za pravdu.

Jozef Šivák: Prepáčte, aj ste mi nahrali, divák sa pýta pani Remišovej, či ste nešírili hoax, že jediný liek proti Covidu je vakcína. Účel vakcinácie je prevencia nie liečba.

Veronika Remišová: Pozor, my sme nikdy nehovorili že liek proti Covidu je vakcína. Oficiálne dokumenty ministerstva zdravotníctva, pokiaľ si to dobre pamätám, hovorili, že ak sa ľudia dajú zaočkovať, tak priebeh Covidu bude výrazne lepší. Zomieralo obrovské množstvo neočkovaných ľudí. Tu len chcem nadviazať na to, že skutočne je problém s definíciou dezinformácie, však ľudské poznanie sa vyvíja. To, čo bolo, že Zem je plochá doska.

Jozef Šivák: Prepáčte o chvíľu budeme končiť, chcem sa posunúť ďalej.

Veronika Remišová: Je to zložitá téma, tým chcem povedať.

Joezf Šivák: Pán Hardoš na Vás otázka, kto Vám dáva právo rozhodovať, že aký je názor vedecký a aký nevedecký?

Pavol Hardoš: Právo, to je také obviňujúce, či máme právo. Máme právo hovoriť o odborných otázkach s prihliadnutím na to, že aký je stav odborného poznania. Hocikto si môže pozrieť vedecké databázy popredných organizácií, že aký majú vzťah k vedeckým otázkam. My to robíme za verejnosť, toto je stav vedeckého poznania, toto je to, čo vieme, toto je asi najpravdepodobnejšie. Tieto tvrdenia sú s tým v rozpore a neprinášajú nové dôkazy, nič čo by nás nútilo prehodnotiť toto odborné stanovisko. Čo by som ešte dodal, že sa niekto trafí a povie náhodou pravdivú vec, že sa ukáže neskôr ako pravdivá. Naozaj najpodstatnejšie je ukázať proces, akým k tomu poznaniu dospel k tým vedeckým kategóriám aby bolo niečo posudzované ako hodnoverné. To, že niekto niečo tresne a potom sa ukáže, že sa náhodou trafil. Nie je objektívny zdroj informácií, len pretože sa náhodou trafil v niečom.

Jozef Šivák: Veľmi stručne na záver, takže slobodu sme si vydobyli, ale musíme prevziať zodpovednosť za to, čo povieme, čo píšeme.

Pavol Hardoš: To patrí k slobode, zodpovednosť za to, čo hovoríme. Reputácia, ktorú si budujeme je súčasťou tej slobody. Mám pocit, že niektorí nie sú ochotní niesť zodpovednosť za svoj prejavy.

Roman Michelko: Ten základný problém je v tom, že by niekto hlásal bludy, tak v poriadku. Ale často krát a ja som o tom presvedčený, že názory, ktoré sú podložené argumentmi sa dávajú. V živote mi nikto hoax nedokázal, napriek tomu ma nálepkujú nejakým spôsobom, lebo mám kritické názory na niektoré veci.

Jozef Šivák: Váš krátky názor p. Valachová.

Martina Vaalchová: Viete čo ja Vám to takto poviem. V princípe by pred pár sto rokmi človeka môjho tipu upálili na hranici, takže ja som rada, že sme v takej dobe akej sme, že mám iba nálepku konšpirátorky. Ja si ju vo svetle, čo tu dnes bolo povedané, rada aj podržím.

Veronika Remišová: len krátko na záver, lebo hovorili sme o represívnych nástrojoch, o blokovaní. Ja si myslím, že jedine východisko z tejto situácie je vzdelanie a viesť deti ku kritickému mysleniu. Aby si od malička vedeli vyhodnocovať informácie, aby sme nemuseli blokovať obsah, aby sme nemuseli viesť takéto diskusie, čo je a nie je hoax, kritické myslenia a od malička na školách.

Jozef Šivák: Dobre, milí diváci ja sa na vás teším aj na budúci týždeň…..

Zdroj: TA3