Stál v pozadí Dzurindu, Fica aj Matoviča. Konečne o zákulisí politiky nahlas prehovoril.

Na stretnutie prišiel presne. „Moje heslo o zdraví je: všetko je o hlave, strave a pohybe. Nech si ma deti užijú čo najdlhšie,“ vysvetľuje. ĽUBOMÍR ŠČASNÝ (63) sa dlhé roky pohybuje v najvyššej politike. V Matovičovej vláde bol šéfom poradcov, predtým radil a robil politický marketing Ficovi, Volfovi aj Dzurindovi. „Ak sa nechceme vydať gréckou cestou, je čas na pomenovanie vecí,“ povedal.

Kopanec do hrude, facka po tvári. Aj to sa udialo počas týchto dní, keď Igor Matovič dorazil na akciu Smeru a cez amplióny prekrikoval členov strany. Takto sa vyvíja slovenská politika? Provokácie a bitky?

Touto akciou dal Igor Matovič definitívny dôkaz, že je čas na jeho odchod z politiky. Sám sa „odpálil“. Viete si predstaviť iného európskeho politika, bývalého premiéra, ktorý príde v spotenom tričku rušiť cez amplióny zhromaždenie svojho politického soka? Ja úprimne nie.

Odkedy ste pôsobili ako Matovičov poradca a prečo ste sa rozišli?

Zaujal ma pred voľbami 2012, keď posielal ľudí z kandidátky na detektor lži, aby odpovedali na otázku, či niekedy zobrali úplatok. Tá kandidátka sa potom rozpadla, keďže sa to nádejným poslancom nepáčilo, ale mňa zaujal a videl som v ňom politický potenciál. Spoluprácu sme ukončili po nástupe vlády Eduarda Hegera.

Počuli sme kuloárne reči, že na stretnutí poslancov klubu OĽaNO Igor Matovič vyhlásil, že vy a jeho vedúci Úradu vlády SR Július Jakab ste vlastne zodpovední za to, že musel odísť.

Áno, vypočuli sme si tieto nezmysly. Čo na to povedať? Igor Matovič si nikdy nepripustí zlyhanie, vždy bude hádzať vinu na všetkých okolo.

Kedy ste na to prišli?

Pomerne skoro. On musí rozhodovať o všetkom. Mali sme stretnutie na úrade vlády, kde som navrhoval, aby sa značná časť peňazí z plánu obnovy vyčlenila na vykurovanie a výrobu úžitkovej teplej vody tepelnými čerpadlami, ako je to napríklad vo Švédsku, kde je tak riešených 80 percent individuálnej bytovej výstavby. Po hodinovej prednáške erudovaného odborníka na túto oblasť ho Matovič presviedčal, že je to inak, že on to vie. To isté bolo, aj keď mu robili strechu. Vravím: „Igor, čo robíš na tej streche?“ A on že dáva pozor, aby to dobre robili. Sú to možno vtipné scénky, ale politik v pozícii premiéra nemôže veriť, že len on vie všetko na svete najlepšie a ostatní musia poslúchať.

Tak fungovalo aj jeho hnutie? Žiadne otvorené vzťahy, len poslušnosť?

Jediný, kto mu mohol oponovať, som bol ja. Poslanci za mnou chodili, či mu môžem povedať, že to a to je zlé, že takto sa niečo nemá robiť. Oni proste chceli vyzerať v jeho očiach dobre, lebo boli radi, že sú v parlamente, a radi by tam boli aj nabudúce. On stranu viedol ako súkromnú eseročku. Aj keby ste povedali nahlas, čo sa vám nepáči, nie je vám to nič platné, lebo nemáte žiadny vplyv. On rozhoduje, čo ide kto robiť. V tomto smere som bol vždy slobodný, lebo nežijem z politiky, ale z nehnuteľností, s ktorými obchodujem.

Hoci radíte politikom vyše dvadsať rokov, až teraz ste sa rozhodli vystúpiť z pozadia. Čo vás k tomu viedlo?

Situácia v krajine je už zúfalá. Začínal som s Jaroslavom Volfom, keď mali 1,8 percenta. Vytiahli sme to na slušných 5,4 percenta. Potom prešla Volfova strana do SDK a ocitol som sa pri Dzurindovi vo volebnom tíme. Vtedy som zažil prvé sklamanie v politike, keď sa začali privatizovať strategické podniky. Zarazilo ma, prečo Ivan Mikloš hovorí, že štát je zlý vlastník. Ale však to predali spoločnostiam, ktoré boli vo vlastníctve cudzích štátov – Nemecko, Francúzsko, Taliansko. A predsa oni boli pri moci, boli štát a určovali, kto bude slovenské strategické podniky riadiť. Tak potom oni sú tí zlí vlastníci? Ale zasa beriem, že za Dzurindu sme vstúpili do Európskej únie a NATO. Potom som prešiel k Ficovi. Ani ja som s mnohými vecami nesúhlasil, ale za Ficovej vlády sme vstúpili do schengenu a zaviedli sme euro. Jednoducho, každý z tých predošlých politikov dokázal za sebou nechať niečo dôležité. Lenže čo sa tu dialo za posledné tri a pol roka? Dlhy.

Slovensko má dlh 70 mi­liárd eur, čo je podľa Eurostatu druhý najhorší výsledok spomedzi krajín V4. Rada pre rozpočtovú zodpovednosť kritizovala predošlú vládu, že neprijíma žiadne konsolidačné opatrenia. Ekonómovia už nahlas varujú pred gréckou cestou. 

Problémom nie je ani tak samotná zadlženosť, ale to, že peniaze sa požičali nie na investície, aby sa krajine postupne vrátili a priniesli ekonomický rast v nejakom časovom horizonte. Nie, peniaze sa požičali na spotrebu, minuli sa, prejedli. A to je z ekonomického pohľadu cesta do pekla. Áno, práve preto Slovensko nastúpilo grécku cestu.

Znie to desivo, ale niektorí odborníci skutočne rozoberajú ako možný scenár bankrot krajiny. Môže Slovensko dospieť podľa vás až tam?

Áno, scenár bankrotu vážne hrozí. To nehovorím len ja, ale aj Národná banka SR, rozpočtová rada a ekonómovia. Neviem si predstaviť, že tak ako spravovala naše financie posledná vláda, by niekto spravoval súkromnú firmu alebo domáce financie. Peniaze sa rozdávali v obrovských množstvách, ale predsa môžem rozdávať až po tom, ako zarobím. Nechcem, aby sme nastúpenú grécku cestu dokonali, a preto som sa rozhodol prehovoriť o tom, ako to fungovalo či skôr nefungovalo. Aby sme ten vývoj možno ešte zvrátili. Bola to vláda splašených rozhodnutí. Nie nadarmo sa hovorí, že najhoršia je smrť z oplašenia.

Kde sa minulo toľko miliárd podľa vás?

Premiéri ako Matovič a Heger by mali povedať, kde minuli tieto miliardy a čo za ne postavili. Nemám informácie, že by sa postavili nové nemocnice alebo kilometre diaľnic. Všetci vieme len to, že sa Slovensko neúmerne zadlžilo.

Napadla mi bývalá ministerka Veronika Remišová, ktorá v TV Markíza rozprávala o daniach a reforme, ale vysvitlo, že nevie, aká je DPH na Slovensku. O nejaký čas neskôr zasa nevedela. Povedzte, ako brala toto faux pas, keď bola mimo kamier?

Myslím si, že niektorí politici nemajú doma zrkadlo. Na druhej strane, dosť veľké množstvo zo 150 poslancov v parlamente podľa mňa ani nevie, aký je rozdiel medzi DPH (daň z pridanej hodnoty) a HDP (hrubý domáci produkt).

Vláda však mala ťažkú situáciu. Nastúpila počas kovidu, potom prišla vojna na Ukrajine. To sú udalosti, ktoré citeľne zasiahli ekonomiky viacerých štátov.

Práve v ťažkých časoch sa ukáže, kto je dobrý a kto zlý manažér. Problém má byť výzvou. Ja som Igorovi veril. Kým sa pohyboval v opozícii a v teoretickej rovine. Ale pri jeho riadení 5,4 milióna obyvateľov tejto krajiny som pochopil, že sa premiérom nikdy stať nemal.

Ako šéf poradcov ste ako hodnotili chaotické tlačovky počas kovidu, ktoré nasledovali jedna za druhou a po ktorých skončení ľudia ani tak nevedeli, čo bude nasledovať?

Rozdeľujem politikov na tri druhy práve podľa tlačoviek. Prvý druh sú tí, ktorých hneď vypnete, lebo chrlia nacvičené frázy a nedajú sa počúvať. Druhý typ sú tí, ktorých dopozeráte, ale nemáte tušenie, o čo vlastne išlo. A tretí druh sú tí, z ktorých tlačoviek sa dozviete niečo nové. Tak si priraďte súčasných lídrov, do ktorej skupiny patria.

Kovid, mimochodom, bol aj prvý impulz na hádky v koalícii. Richard Sulík sa ako člen vlády pridal k protestujúcim proti pandemickým opatreniam pred úradom vlády. To bolo veľmi netradičné.

Tu niekde nastala vzájomná animozita medzi nimi. Ale uznajte, minister demonštruje proti vláde? Keby ho Matovič poslal preč, možno by vláda aj dovládla. Druhýkrát sa dostali do konfliktu, keď Sulík bojoval proti kovidovým opatreniam, napríklad proti zatváraniu škôl, a Matovič tvrdil, že ide proti vláde, aby si dvihol percentá. Ale to bol Matovičov názor. Tu musím Sulíkovi podržať stranu, áno, malo sa o tom viac uvažovať. Takisto som vravel, že chodím lyžovať do rakúskeho Semmeringu a dali vleky na 40 percent prevádzky. Ale my sme robili opatrenia bezhlavo. Totálny „hurá systém“.

Ako to vyzeralo za dverami, kde štáb 25 až 30 odborníkov sedával na Bôriku a prijímal opatrenia záväzné pre celú krajinu?

Vyzeralo to asi takto: Matovič dostal nápad a oni mu ho vyhovárali, že nie je dobrý, tak ich spracúval tak, že ich uvaril ako žabu. Päť hodín sedeli a sedeli, a keď vám niekto stále rozpráva, že takto to je a takto to musí byť, tak už rezignujete a poviete, že dobre, urobme to tak. Celé riadenie tohto štátu bol zlý sen.

Základnou agendou Igora Matoviča je boj proti mafii. Hovorí, že rozviazal polícii ruky a verejne sľuboval tvrdé tresty. Neberie to až nejako osobne?

Keby sa Igor Matovič venoval viac riadeniu štátu než ľuďom ako Fico, Kaliňák, Haščák a ďalší, mohol byť dneska aj premiér. Keby sa staral o štát, OĽaNO mohlo stúpať. On si však zahlcoval myseľ týmito ľuďmi.

Prečo mu to zahlcovalo myseľ?

To je jeho povaha. Áno, pôsobilo to až ako osobný revanš, keď o nich hovoril. Stále som upozorňoval, že takto to nemôže fungovať. Áno, policajti majú mať rozviazané ruky, ale musia robiť v zmysle zákona. Niekedy by možno stačilo doručiť výzvu na dostavenie sa na výsluch a nie robiť teatrálne prepadovky. Malé deti z toho majú traumu na celý život. Keď vás v noci zobudí komando so samopalmi, je to stres aj pre dospelého, preto sú nejaké pravidlá, proti komu sa policajti nasadzujú. Tie tu však prestali platiť.

Spomínalo sa to niekedy ministrovi vnútra?

Jediný, kto mal proti tomu výhrady, bol Boris Kollár zo Sme rodina. Ostatní s tým súhlasili, dokonca boli nadšení.

Z čoho boli nadšení?

Z postupov polície, ktorá obviňovala a zatvárala, dá sa povedať, hlava-nehlava. Keď sa tvrdí, že je 30 prípadov odsúdených, tak to je 99 percent na základe dohody o vine a treste, kde nedochádza k dokazovaniu na súdoch, je to dôkaz poskytovania nezákonných benefitov vyslovene pre kajúcnikov. V ostatných prípadoch? Obžalobu Kaliňáka už právoplatne odmietol aj Najvyšší súd, rovnako advokáta Paru. O protiústavnom postupe NAKA a Úradu špeciálnej prokuratúry bolo prijatých viac ako 25 rozhodnutí Ústavného súdu o porušení ústavy. Je viacero rozhodnutí Najvyššieho súdu o neodôvodnenosti väzobného stíhania a o protiprávnosti obžaloby.

V súčasnosti prebralo veľkú časť voličov OĽaNO a SaS podľa prieskumov Progresívne Slovensko. Ako to vnímate?

Neviem, či si ľudia uvedomujú, že voľbou PS vlastne vracajú do hry tých istých politikov, ktorých odmietajú. Vlády za posledné tri a pol roka majú najnižšiu mieru dôvery ľudí v histórii Slovenska, ale voľbou progresívcov akoby vťahovali oknom späť politikov, ktorých predtým vyhodili dverami.

Nerozumiem. Skôr vyberajú z ponuky niekoho, kto ešte nevládol, a teda ich nesklamal, nie?

Áno, ale ten niekto sa musí s niekým spojiť a musí sa spojiť s tým, koho ľudia evidentne nechcú.

Konkrétne?

Predseda KDH deklaruje povolebnú spoluprácu s PS. KDH sa predsa nemôže spojiť s PS.

Nikdy nehovor nikdy nás naučila koalícia, keď sa Béla Bugár ocitol vo vláde s Andrejom Dankom.

Áno, ale tieto kultúrne otázky sú pre veľa voličov dosť zásadné. Neviem si predstaviť, ako volič KDH povie, že ide do koalície s PS, ktoré chce šírenie LGBTI+ propagandy na školách, zmenu pohlavia na požiadanie bez vyšetrenia, zavedenie adopcie detí homosexuálmi a trans­sexuálmi a tak ďalej.

Ak sa Matovič dostane do parlamentu, s kým by mohol vládnuť?

PS, Matovič aj Saska sa už tak navzájom dourážali, že je otázka, ako by spolu vytiahli Slovensko z marazmu. Dopredu sa rozhádali. Všetci si dávajú len červené čiary. Vlastne nič nerobia, len hovoria, že nejdú preto s tým, lebo „mám červenú čiaru“ a ten musí akceptovať moju červenú čiaru. Všetci majú červené čiary. Sú to pritom také čiary, že nenájdete priesečníky ani po sto kilometroch. Tak sa pýtam, ako sa chcú spojiť? Ak by sa aj náhodou spojili, vlastne by to znamenalo, že zostáva súčasná vláda, ďalšie zadlžovanie a chaos. Len Za ľudí by vymenilo PS. Nepríde k žiadnej sľubovanej zmene. PS iný koaličný potenciál ani nemá.

Existuje niečo, čo politikov spája, nech sú z akejkoľvek strany?

Hlavne ministri sa po voľbách zmenia, a to kompletne. Na ilustráciu, aj z Dzurindu či Hegera sa na druhý deň stal vysoký blondiak s modrými očami, obrazne povedané. Ak im niekto povie: nie si najkrajší a najlepší, máš chyby a urob to inak, reagujú v štýle: „Prečo mi zrazu hovoríte, že nie som vysoký blondiak s modrými očami, keď som? Nevadí, že som malý a fúzatý, ja to tak nevidím.“ Tento syndróm politika majú všetci.

Autor rozhovoru: Lenka Dale