Niekdajší poslanec Slovenskej národnej rady (SNR) PAVOL BOGDAN, ktorý sa angažuje vo Zväze Rusínov a Ukrajincov Slovenskej republiky, bol súčasťou národného parlamentu v čase, keď sa hlasovalo za Deklaráciu SNR o zvrchovanosti Slovenskej republiky (17. 7. 1992). V pokračovaní rozhovoru s vtedajším poslancom za Stranu demokratickej ľavice, sme spomínali na okolnosti prijatia tohto dokumentu.
Možno aj tie samotné médiá by mali, či už nejakými reklamami, v nejakej blízkosti sviatku, dávať o tom nejaké reportáže, alebo možno propagovať dokonca aj na bilbordoch, aby sa objavovali takéto zmienky o tom. Lebo keď to ľudia v tých médiách nevidia, tak ako keby taká udalosť ani neexistovala.
V iných krajinách je to bežné, ja som mal nedávno rozhovor s jedným profesorom z Ukrajiny, tak ten sa pomerne divil niektorým veciam, ako my k tomuto pristupujeme, napríklad, že pri rôznych slávnostných príležitostiach sa nehrá hymna, že sa nevztýčujú štátne vlajky. Máme zákon o týchto veciach, ktorý upravuje kedy a kde sa má hrať hymna, kde majú byť umiestnené štátne vlajky a tak ďalej, ale myslím si, že toto by tiež svojím spôsobom vzbudilo väčšiu hrdosť na tento štát a na túto krajinu.
V slovenskej spoločnosti často tak odznieva námietka, medzi ľuďmi, keď sa o tom rozprávajú, že vlastne rozdelenie Československa prebehlo bez nich, že sa ich teda na to nikto nepýtal v referende. Ako túto námietku vnímate?
Tak už som o tom hovoril, že poďla vtedajšej platnej federálnej ústavy o vstupe a o vystúpení zo štátneho zväzku sa má rozhodovať v referende. Tak to bolo v ústave napísané. Toto sa obišlo práve prijatím toho ústavného zákona a myslím si, že ľudia boli právom a dodnes sú mnohí rozhorčení, že sa to udialo takýmto spôsobom. Len, ako hovorím, v politickom záujme vtedajších vládnucích strán bolo rozdelenie tejto federácie a oni vedeli, že v tom čase nebola situácia priaznivá na to, aby referendum bolo v tomto smere úspešné, aby sa hlasovalo za rozdelenie federácie. Ja si myslím, že zákony by sa mali v každom prípade dodržiavať, nemali by sa obchádzať rôznymi špekuláciami, čo sa, bohužiaľ, aj dnes deje, vidíme, ako často dochádza k novelizácii ústavy a iných zákonov, v prospech nejakej skupiny ľudí, alebo nejakých záujmov. A toto nie je dobrý stav. Zákony by mali byť pomerne stabilné a mali by sa, vrátane Ústavy SR, novelizovať len v tých najnutnejších prípadoch.
Ako vnímate to, že vláda teraz, aj napriek tomu, že Ústavný súd rozhodol o neústavnosti toho nariadenia, ktoré sa týkalo prechodu cez hranice, tak oni si to aj tak teda príjmu, obídu Ústavný súd. Ako toto vnímate?
Áno, ako som už povedal, zákon by si mali ctiť v prvom rade politici a nehľadať všeliaké medzery tak, aby sa to dalo obísť. Áno, hovorí sa, že paragrafy sú pokrútené, že takto sa dá prekrútiť aj zákon, ale nemalo by to byť pravidlom, lebo to potom spochybňuje celý štát a aj tú hrdosť o ktorej sme hovorili, teda na štátne sviatky, na štátne symboly. Takže to všetko je veľmi previazané a keď niekto vidí, že sa takéto niečo deje zo strany vrcholových politikov, tak si potom povie, že keď oni si môžu takéto veci dovoliť, tak aj ja si môžem niečo dovoliť. Obísť nejaký zákon… A toto nie je dobrá atmosféra.
Často tak medzi ľuďmi odznieva aj ten argument, že Slováci a Česi sú po tom rozdelení slabší. Keď boli spojení, ako jeden celok, ešte predtým tam patrila aj Podkarpatská Rus, tak boli takí silnejší. Vnímate to tiež možno takto s odstupom času, ak by sa konalo to hlasovanie dnes, že možno by ste sa zdržali, alebo možno by ste boli proti?
Tie hranice a colnice, ktoré sa potom podávali medzi Českom a Slovenskom už dnes nehrajú žiadnu rolu fakticky. Možno to bola poučná etapa histórie, ktorá dodáva väčšie sebavedomie slovenskému národu, ale nakoniec predsalen sme sa ocitli v nejakom spoločenstve, kde veľmi úzko spolupracujeme. Ale to platí nielen vo vzťahu k Česku, momentálne, ale k všetkým krajinám Európskej únie. Tak napríklad aj politické spory pred rokmi, ktoré sa viedli ohľadom nejakých autonómnych nárokov maďarského obyvateľstva na Slovensku, dnes už vlastne strácajú význam tým, že sú zrušené hranice. Takže všetko zlé je aj na niečo dobré a len sa teraz treba z toho patrične poučiť. Je jasné, že väčšie štáty majú väčšiu moc, silu v medzinárodnom význame, ale pri dnešnom európskom systéme už vlastne toto všetko postupne zaniká. Ale vtedy, po deväťdesiatom roku bol taký trend, že vlastne všetky štáty vo východnej Európe išli touto cestou rozdelenia a vznikli, bohužiaľ, aj násilnou cestou, ako to bolo v Juhoslávii. Určite to bolo v niekoho záujme, aby sa tieto štáty rozdelili, nielen samotného obyvateľstva, ale aj rôznych zahraničných síl, ktorým rozdelenie každého väčšieho celku, samozrejme, len prospieva. Pretože strácajú nejakého silnejšieho, v úvodzovkách, protivníka, nehovorím o nejakom nepriateľstve, ale protivníka na medzinárodnom poli.
Keď som sa rozprával s ľuďmi v Mukačeve, tak vlastne tak veľmi pozitívne spomínali na to, keď boli súčasťou Česloslovenska. V akej miere aj vy, vaše združenie, komunikuje práve s touto časťou bývalého Československa, teda Mukačevo, Užhorod, atď.?
Bývalá Podkarpatská Rus bola súčasťou Československa veľmi krátko – 20 rokov. Ale predtým, samozrejme, toto územie patrilo do Rakúsko-Uhorska. A tie kontakty tiež, samozrejme, boli veľmi úzke. A medzi Užhorodom a povedzme Prešovom nebola tá hranica, ktorá je dnes. Ľudia našej národnostnej menšiny napríklad bežne študovali v Užhorode a Mukačeve na stredných školách. Takže my sme dodnes úzko previazaní.
Michal Albert
