Rozprávali sme sa s predsedom hnutia Socialisti.sk, ktorý sa teraz tak
zviditeľnil cestou naprieč celým Slovenskom, a to od obce Ubľa až do
Bratislavy. Išiel spolu s ďalšími členmi a sympatizantami hnutia, ktorí
sa striedali, no on ako jediný absolvoval celú cestu. Práve aj o nej sme
debatovali a pýtali sa, čo táto pešia púť jemu, ako aj hnutiu
Socialisti.sk dala. Neopomenuli sme ani často medzi diskutujúcimi sa
vynárajúcu tému spájania podobných hodnotových strán a hnutí.

Tak možno úvodom – je ešte stále únava z tej dlhej cesty?

Ale únava nie je. Musím povedať, že prvé víkendy to bolo únavné, ale
potom, postupom času si človek na to zvykne, aj na tú psychickú, aj na
tú fyzickú záťaž. Takže už keď sme boli v Bratislave, už to bolo v
pohode.

Aké sú možno také, okrem toho pozitívneho nadšenia , že ste vlastne
prešli cez celé Slovensko, aké sú možno nejaké výstupy, nejaké do
programu či sa premietnu tie možno požiadavky tých ľudí. Lebo išli ste s
tým, že idete nie poučovať, ale počúvať, tak aký bude ďalší postup s
tými nárekmi, alebo tými prosbami ľudí, ktoré ste tam počuli?

Najprv by som povedal, že ten pochod nebol len o nejakej pozitívnej
emócii, alebo o nadšení, ale musím povedať, že keď sme chodili po
jednotlivých dedinách, po jednotlivých regiónoch, tak sme naozaj boli
zhrození. Takže nebolo to len nejaká pozitívna emócia, to nadšenie, že
ideme, že sme to zvládli, ale na druhej strane aj vyslovene zhrozenie
nad tým, v akom stave v skutočnosti Slovensko je. A keď sa pýtaš na to,
aké budú výstupy, tak určite tie konkrétne problémy, ktoré sme
spracovávali vo videách, to znamená zanedbané poľnohospodárstvo,
vyľudňovanie obcí a celých regiónov, chátrajúci priemysel, slabá
občianska vybavenosť, toto všetko chceme zakomponovávať do programu,
ktorý začíname prehlbovať, teda na báze toho, s ktorým sme išli do
volieb. A teraz si chceme dať nejaké obdobie, keď jednak dokončíme
zakladanie odborných sekcií hnutia, ktoré budú mať za úlohu prehĺbenie
programu a ktoré budú mať, samozrejme aj za úlohu brať do úvahy výstupy
z toho pochodu. Čiže hľadať možno odpovede na to, ako by sa dali riešiť
tie problémy, ktoré sme počas našej cesty identifikovali.

Čo sa týka toho sociálno-demokratického hnutia, alebo dajme tomu aj
komunistického hnutia, tak na jednej strane prišiel dobrý signál z
Rakúska, kde v druhom najväčšom rakúskom meste v Grazi vyhrali
komunisti, na druhej strane prišiel zase taký negatívny signál z Českej
republiky, kde nebude žiadna ľavicová strana. Aký je to možno odkaz,
alebo signál pre Slovensko?

Myslím si, že ten rakúsky prípad nie je nejaké prekvapenie, pretože
rakúski komunisti dlhodobo fungujú v takom móde, že v celorepublikovom
meradle majú od pol percenta do jedného percenta, ale majú jednu oblasť,
a to je práve mesto Graz a okolie, kde sú dlhodobo silní. Oni dlhodobo v
regionálnych voľbách atakovali popredné priečky, ale zase nechcem
nejakým spôsobom znižovať váhu toho víťazstva, lebo, naozaj, po prvýkrát
sa stalo, že komunisti budú mať v Grazi starostku a že tie voľby
dokázali vyhrať. Čo sa týka Čiech, tak myslím, že bolo to očakávateľné,
že minimálne českí komunisti vypadnú z parlamentu. Pri tej sociálnej
demokracii je to, myslím, väčšie prekvapenie, ale je to dôsledok toho,
že ako sociálna demokracia, tak aj komunistická strana boli veľmi
pasívne subjekty pri tolerovaní Babišovej vlády. Komunisti mali oveľa
viac možností ako presadiť a presadiť nielen nejaké veci zo svojho
programu, ale možno také ozaj radikálne, ozaj principiálne veci. Žiaľ,
nepodarilo sa, na túto úlohu rezignovali a boli akýmisi, nechcem
povedať, že štatistami, ale nevyužili naplno tie možnosti, ktoré mali.
Samozrejme, ten ich elektorát im to takýmto spôsobom spočítal. Je to,
samozrejme, veľká facka pre ľavicu v Čechách a bude sa z toho ešte
dlhodobo spamätávať. Neodvážim sa teraz prognózovať vývoj v sociálnej
demokracii, ale čo sa týka komunistickej strany, tak tam bude dôležité,
kto prevezme vedenie strany po Vojtěchovi Filipovi, resp. akou cestou sa
českí komunisti budú uberať ďalej. Je tu možnosť, že voľby predsedu
Ústredného výboru vyhrá Kateřina Konečná, čo si myslím, osobne, že by
bolo lepšie, pretože toto je osoba, ktorá má potenciál dať komunistickej
strane modernú pečať, komunikovať cez komunistickú stranu tie témy,
ktoré sú momentálne v kurze a má potenciál osloviť českého voliča. Potom
je tu ale ale aj riziko toho, že možno funkcionársky aktív, alebo
členská základňa komunistov bude na tento neúspech reagovať takým
štýlom, že budú zahľadení do minulosti, budú hľadať cestu k nejakej
väčšej dogmatickosti a tohto sa obávam, že to bude cesta k znižovaniu
percent.

Nech robíme akýkoľvek rozhovor s nejakým predstaviteľom buď
Komunistickej strany Slovenska, alebo, ja neviem, Vzdor, alebo
Socialisti.sk, tak predpokladá sa, na základe skúseností, že čitatelia
sa budú pýtať v tých komentároch, čo sa týka spájania, že prečo sa
nespojíte, tak možno im už dopredu odpovedzme na to, že ako to vidíš
možno dnes s takým tým spájaním, aj keď, už je to taká obohratá platňa,
dosť veľa sa o tom hovorí… Ale, predsa len, či je nejaká nádej na
nejaké spájanie, či to má vôbec zmysel.

Zmysel to určite má. Otázka je akým štýlom sa spojiť, resp. zvoliť
mechanizmus, pretože nie je to len o nejakej súhre, alebo súzvuku
lídrov, ktorí vedú tieto politické strany, alebo politické sily. Pozrime
sa na to pragmaticky. Komunistická strana Slovenska tu funguje niekoľko
dekád. Má štvorciferný počet členov. Nie je, myslím si, reálne, aby sa
ona s niekým spojila, resp. aby bola pohltená nejakým subjektom, toto
jednoducho, si myslím, že ani nemôžeme očakávať od jej lídrov a od jej
členskej základne, čiže hovoríme o nejakom spájaní, by som skôr videl
nejakú cestu k spolupráci. Ak dokážeme toto, tak potom sa môžeme baviť v
nadväznosti na to aj o nejakom spájaní, čiže otázka dnešného dňa nie je
spájanie, ale spolupráca. A myslím si, že nielen spolupráca
mimoparlamentnej ľavice, ale aj tých subjektov, ktoré sú zastúpené v
Národnej rade a ktoré sa k ľavici hlásia. Idú komunálne voľby, budú
takto o rok a myslím si, že to je asi najlepšia príležitosť ako
otestovať spoluprácu strán, ktoré sa hlásia k ľavici. V podstate každý
ten región, mesto, kraj, je špecifický. Je možné vytvoriť samostatnú
koalíciu, alebo spoluprácu. A je to v podstate aj šanca, aby sme dali
voličovi, alebo verejnosti signál, že je tu ochota spolupracovať. Čiže
za hnutie Socialisti.sk môžem povedať, že my sme v lete, aj v septembri
absolvovali stretnutia s predsedami politických strán, ktoré sa hlásia k
ľavici, niekde je tá ochota spolupracovať väčšia, niekde menšia, ale
ešte chcem osloviť aj predsedov politických strán, ktoré sú zastúpené v
parlamente a zároveň sa hlásia k ľavici, s požiadavkou spolupráce v
komunálnych voľbách. Potom uvidíme a na základe toho sa zariadime. A
začneme sa zariaďovať vlastne aj smerom ku kampani, ku kreovaniu
nejakých kandidátnych listín.

Nedávno si sa zúčastnil aj podujatia, ktoré sa týkalo Alexandra Dubčeka.
Čo je podľa teba taký najväčší odkaz Alexandra Dubčeka pre súčasnosť?

Pre mňa osobne je najsilnejší odkaz spojený s Alexandrom Dubčekom rok
1968, avšak nie vstup vojsk Varšavskej zmluvy, ako sa to prezentuje
každý rok a vo všetkých médiách, ale práve to, čo vstupu vojsk
Varšavskej zmluvy predchádzalo. To znamená Pražská jar. Jej ideály,
ponuka väčšej slobody, väčšej ekonomickej demokratizácie, ktorú vlastne
chceli predstavitelia Pražskej jari. O tomto sa zase v médiách v auguste
každoročne nehovorí. Aj keď si myslím, že tu by sme mali práve ako
ľavičiari čerpať. Pražská jar bolo posledné obdobie, keď ľavica v našich
zemepisných šírkach mala naozaj masovú podporu a tá podpora bola
prirodzená.

Michal Albert