V množstve rôznych hodnotení situácie na Slovensku sa len výnimočne podarí uviesť niečo, čo je skutočne nové a najmä burcujúce. Všadeprítomný chaos, porušovanie takmer všetkých právnych noriem, nevídané ekonomické diletantstvo, podnecovanie nenávisti atď., sa postupne stali od nástupu vlády novej moci v marci 2020 takou súčasťou každodenného života, nad ktorou mnohí rezignovane mávnu rukou a len smutne zavzdychajú.
Avšak práve v takomto dlhodobom a nebezpečnom stupni rozvratu spoločnosti je poukazovanie na následky konania a správania cynickej moci nenahraditeľné. Z hľadiska možností výberu riešenia problémov spoločnosti, konanie a správanie súčasnej výkonnej moci, dovedenej do podoby „úradníckej“ vlády, ktorá už nebola nikým volená a je len kvintesenciou pôsobenia neschopnej a pokryteckej prezidentky, ju treba stále a dôrazne kritizovať. A treba sa mať pred ňou aj na pozore, lebo je schopná čohokoľvek.
Cez osobu prezidentky SR je však „úradnícka“ vláda kontinuitou moci vzniknutej po voľbách vo februári 2020. Arogantná, ale aj zákerná moc po vyslovení nedôvery vláde 15. decembra 2022 s pozbieraním všetkých zvyškov síl pri podlom hlasovaní v NR SR 31. januára 2023 rozhodla, že predčasné voľby budú až 30. septembra. „Zabetónovala“ tým svoje zištné pôsobenie minimálne na deväť a pol mesiaca, čo ešte môže byť predĺžené o čas potrebný na vytvorenie novej vlády aj o niekoľko týždňov. Právnici poukazujú aj na ďalšie riziká, lebo v Ústave SR nie je stanovený žiadny časový rámec pre tento krok.
Asi aj preto sa zvyšky koalície oháňali šírením chorobnej vízie o potrebe chrániť demokraciu a právo na Slovensku pred návratom „mafiánov a fašistov“. V niektorých liberálnodemokratických štátoch v takto dlhom čase však prebehli aj dvakrát predčasné voľby.
To, čo sa stalo v súvislosti s opakovaným obvinením a zadržaním bývalého policajného prezidenta Tibora Gašpara, nebola náhoda, pričom sa znovu hrubo porušili jeho práva. Ide len o to, či tento politicky bezprecedentný čin, ktorý ani vo veľmi formálne či povrchne liberálnodemokratických štátoch nemá v posledných desaťročiach obdoby, bol výrazom strachu alebo zúfalstva odchádzajúcej moci. Politicky normálny však nebol. Podľa toho, ako sa veci vyvíjali zhruba za 48 hodín, možno zatiaľ povedať, že bol vedený viac asi strachom. Veci sa môžu ešte zmeniť. V anomáliách, chaose a zákernostiach arogantnej moci však nie je vylúčené, že môže dôjsť aj k novým „prípadom“.
Moci asi rýchlo „zaplo“, že akcia „Tibor Gašpar 11. august“ nebola tým „pravým orechovým“. Viaceré kruhy vrátane takých, ktoré Smeru-SSD vôbec nie sú naklonené, s „hrôzou“ konštatovali, že sa mu tým len prospelo. Dôležité je aj to, že ani verejnosťou tento krok nebol prijatý nadšene. Medzi reakciami na zadržanie T. Gašpara, ktoré krok považujú za účelový, sa objavilo aj to, že sa tým má prekryť aféra dua Tódová – Záleská, o čom média hlavného prúdu mlčia a súčasná moc nevie, čo s ňou. V žiadnom prípade jej to však vo vyostrujúcej sa predvolebnej situácii neprospeje a len zvyšuje jej neistotu.
Zdôrazníme, že na politickej úchylnosti konania a správania síl, ktoré sa dostali k moci vytvorením štvorkoalície po voľbách na konci februára 2020, sa výrazne podpísala aj prezidentka SR. Z množstva vecí, ktoré jej treba pri pokrytectve pri výkone funkcie pripomenúť, patrí to, že po vyslovení nedôvery vlády jednoznačne (a aj štátnicky) hovorila o potrebe konania predčasných volieb v prvom polroku 2023. Poukazovala na obmedzené kompetencie dočasne poverenej vlády a nevyhnutnosť prípravy štátneho rozpočtu na ďalší rok. Povedala dokonca, že dianie v parlamente jej pripomína skôr chaos než zodpovednú správu vecí verejných. Politické strany žiadala o prijatie krokov, aby v NR SR najneskôr do konca januára 2023 prijali rozhodnutia potrebné k predčasným voľbám. Ak k tomu do uvedeného času nepríde, sľúbila, že pristúpi k ďalším krokom v zmysle ústavy.
V čase pred januárovým zasadnutím parlamentu o termíne predčasných volieb sa objavil variant odvolania dočasne poverenej vlády a vymenovania „úradníckej“ vlády. V týchto podmienkach bola časť zvyškov štvorkoalície ochotná podporiť pri hlasovaní termín konania volieb v máji či júni 2023. Vyzeralo to tak, že by to v parlamente mohlo aj prejsť.
Zakrátko však všetko „vypálilo“ ináč. Zhruba v polovici januára sa nemastná-neslaná rétorika prezidentky SR zmenila a vyhlasovala, že stále preferuje májový alebo júnový termín predčasných volieb. Bola však už ochotná akceptovať aj september, ktoré presadzovali zbabelé koaličné sily, oprávnene sa obávajúc o svoju „nejasnú“ budúcnosť. Verejnosť však lživo presviedčali, že volieb sa vôbec neboja, len ich chcú v takom termíne, aby sa na dôkladne mohli pripraviť na kampaň. No zbabelé špekulantstvo, o ktorom v inej súvislosti píše Eduard Chmelár, im nepomohlo. Priviedlo k tomu, že volebné subjekty, ktoré sa vytvorili na ruinách štvorkoalície („staré“ SaS a Sme rodina, „zmenená“ koalícia vedená OĽANO a priatelia a „noví“ Demokrati), získavajú v posledných prieskumoch preferencií iba okolo 20 %. Tri z nich majú, akú takú šancu dostať sa NR SR, ale môže sa stať, že nakoniec tam budú len dvaja, či nebodaj iba jeden.
Hoci pri odvolávaní vlády prezidentka SR uviedla, že nie je politická vôľa na zostavenie novej vlády s podporou parlamentu, pred hlasovaním v januári 2023 nepristúpila „k ďalším krokom v zmysle ústavy“, ku ktorým ju vyzývala najmä opozícia. „Úradnícku“ vládu nevymenovala, hoci v inkriminovanom čase to mohlo viesť k vyhláseniu volieb v máji alebo júni. Nebudeme pátrať po dôvodoch, ktoré k tomu viedli, lebo dnes to aj tak zbytočné, ale v každom prípade ide o ďalšiu indíciu, že jej kroky riadia nejaké sily z pozadia. Nakoniec po hlasovaní v NR SR prezidentke SR nezostalo nič iné, len konštatovať, že v prípade zásadného zlyhania vlády v predvolebnom období je pripravená kedykoľvek jej odňať poverenie a vymenovať „úradnícku“ vládu.
Po narastaní chaosu v riadení štátu neschopným predsedom vlády nakoniec voľky nevoľky menovala úradnícku vládu. Od začiatku mája médiá špekulovali o obsadení „úradníckej“ vlády, ktorá bola nakoniec menovaná 15. mája (ak by to bolo v januári, už mohla byť v plnom prúde predvolebná kampaň). Niektoré, najmä opozične kruhy, poukazovali na to, že prezidentka robí všetko pre to, aby sa posilnila predvolebná pozícia Progresívneho Slovenska (ďalej len PS), k čomu podľa prieskumov preferencií od júna aj dochádza. Možno sa však opýtať, aj na základe viacerých volieb v minulosti, či im kvôli ich pokryteckosti nedôjde predčasne politický dych.
Ďalšie zásadné zlyhanie prezidentky SR, ktoré neprospelo stabilite štátu, predstavovalo odobratie poverenia viesť ministerstvo vnútra v „úradníckej“ vláde Ivanovi Šimkovi. Bol to asi najskúsenejší politik vlády, ktorý vystupoval umiernene, čo sa mu asi stalo politicky osudným. Zoznam anomálnych krokov moci na Slovensku po voľbách vo februári 2020, ktorá má charakter smutného svetového unikátu, zdôraznilo aj to, že k tomuto precedensu došlo na základe nespokojnosti vedenia polície s konaním ministra. Na stranu šéfa polície, ktorý je často kritizovaný kvôli zvyšujúcej sa politizácii niektorých stránok jej činnosti, najmä v oblasti trestného stíhania, sa postavil aj poslušný predseda „úradníckej“ vlády.
Pôsobenie polície je v liberálnodemokratických režimoch chúlostivou otázkou, najmä pri zásahoch v nepokojoch. V posledných rokoch sa to výrazne prejavilo napr. v USA a vo Francúzsku. Veľmi citlivo sa vnímajú aj otázky policajného prenasledovania a zastrašovania opozície.
Na Slovensku vláda od marca 2020 začala sofistikované a systematické prenasledovanie a zastrašovanie opozície (najmä zo Smeru-SSD) a osôb, ktoré sú napojené na ňu. Manipulatívne tárala o „rozviazaní rúk polícii“ v spojení so stupídnou interpretáciou „boja proti mafii“. Obvinenia zadržaných a uväznených boli založené na bezprecedentnom zneužívaní brutálnych udavačov, pričom ich svedectvá boli veľmi pochybné. Opäť smutným slovenským svetovým unikátom sa v tomto ťažení stala smrť bývalého policajného prezidenta generála Milana Lučanského, ktorej vyšetrovanie bolo úradne uzavreté ako samovražda. Existuje však priveľa indícií, ktoré tento záver spochybňujú a mnohí čakajú, že vyšetrovanie sa obnoví. Ktovie, či by sme našli v dejinách polície na svete za už viac ako 30 rokov po rozpade bipolarity iný príbeh bývalého hlavného policajného šéfa, ktorý zomrel po tak krátkom čase vo väzení za záhadných okolností.
Celá deformovaná línia prenasledovania a zastrašovania opozície bola postavená na zneužívaní vyjadrení udavačov, ktorí nemali nijaké zábrany. Na obvinenie, uväznenie i odsúdenie stačili nimi podané chabé dôkazy. Ide nielen o nedemokratické, ale aj právne neudržateľné spôsoby. Nikde inde v demokratickom právnom štáte by sa takýto postup nepovažoval za prijateľný, tobôž v prípadoch, ak poslúžil proti opozícii. Anomálie krokov slovenskej moci nechal „liberálny“ Západ (vo Washingtone i oboch Bruseloch – úniovom i natovskom) na pokoji, zrejme preto lebo Bratislava lokajsky dôkladne plnila všetky jeho požiadavky.
Zastavíme sa stručne pri slovenskej polícii. Počet príslušníkov Policajného zboru (so sofistikovanou štruktúrou) je podľa vyjadrenia jeho prezidenta z marca 2023 asi 21 000 osôb, pričom ideálne by to bolo 21 800 (na porovnanie doplníme, že počet príslušníkov Ozbrojených síl SR by sa mal zo 14 100 v júli 2022 zvýšiť do roku 2024 na 17 000 vojakov). Ide o najvplyvnejšiu a aj napriek rôznym problémom v jej pôsobení, najlepšie fungujúcu mocenskú silu slovenského bezpečnostného systému.
Nebudeme sa zaoberať „tichou, nenápadnou“ činnosťou SIS, ktorá každoročne podáva rozsiahle správy o svojom pôsobení. Momentálne je na jej webovej stránke Správa o činnosti SIS za rok 2021 s datovaním Bratislava, jún 2022. O. i. ju v nich mátajú hybridné hrozby a formy ich pôsobenia. Ak by sme však zhrnuli dianie na Slovensku v posledných rokoch, tak možno dokázať, že pre bezpečnosť nášho štátu a spoločnosti nebolo v dejinách väčšej hybridnej hrozby, ako je moc, ktorá vznikla po februári 2020.
Okrem toho je symptomatické, že ani po veľkom politicko-mediálnom huriavku o tajnom stretnutí 17. mája 2021 v „bunkri“ SIS za účasti prezidentky SR, predsedu NR SR, predsedu vlády, ministra vnútra, ministerky spravodlivosti, nového riaditeľa SIS, generálneho prokurátora, špeciálneho prokurátora, prezidenta Policajného zboru a šéfa inšpekcie ministerstva vnútra sa nič nepohlo. O obsahu stretnutia žiadne oficiálne vyhlásenie s odvolaním sa na jeho „utajenosť“ nevydalo. Podľa médií sa údajne hovorilo aj o nedostatkoch v pôsobení NAKA, ale v línii zneužívania udavačov na prenasledovanie a zastrašovanie opozície sa pokračovalo. Boli síce nejaké personálne zmeny, ale všetko bežalo tak ako predtým.
Nakoniec aj jednou z príčin odvolania I. Šimka sa stalo, že nechcel vymenovať za zástupcu riaditeľa inšpekcie ministerstva vnútra policajta Pavla Ďurku, ktorý bol Krajskou prokuratúrou v Bratislave obvinený za svoje pôsobenie v NAKA a vyšetrovala ho aj inšpekcia. Obsadiť post jedného z vedúcich funkcionárov inšpekcie osobou, ktorý ňou bol vyšetrovaný, patrí medzi vrcholné bezpečnostno-politické absurdity, dokazujúce zvrhlosť súčasnej moci na Slovensku.
Výpočet anomálií v konaní slovenskej moci je vlastne nevyčerpateľný. Zaradíme tam aj to, že obsadenie funkcie riaditeľa SIS, ktorá sa neoficiálne „pridelila“ Sme rodine, sa stalo predmetom sporov v štvorkoalícii. Jej nominant Vladimír Pčolinský vykonával funkciu od 6. apríla 2020 a vzdal sa jej 14. marca 2021, keď 11. marca 2021 bol zadržaný NAKA kvôli podozreniu z korupcie. Prenasledovanie a zastrašovanie sa v tomto prípade dostalo až do vnútra vládnej koalície, pričom skončilo tým, že V. Pčolinský bol koncom augusta 2021 prepustený z väzenia a zbavený obvinení. Novým riaditeľom SIS ako nominant Sme rodina sa stal 6. mája Michal Aláč, ktorý v nej slúžil v rokoch 2009 – 2018 a znovu od júna 2020, pričom od decembra 2020 bol námestníkom riaditeľa služby. Do určitej miery pozitívne bolo, že na čelo služby dostal po 18 rokoch (od pôsobenia Vladimíra Mitra) odborník, ktorý v nej spôsobil. O pôsobení služby však aj pod jeho vedením bolo prirodzene veľmi málo informácií. Nie sú však ani nijaké náznaky, že by sa snažila aktívne zapojiť do riešenia problémov porušovania práva či destabilizácie situácie v SR.
SIS a jej riaditeľ – nominant Sme rodina – však „starým koaličným partnerom“ ležali v žalúdku. Po vymenovaní „úradníckej“ vlády, požadovali odvolanie M. Aláča, pričom najviac vykrikovala Veronika Remišová zo strany Za ľudí, ktorá je už bez nich.
Trochu odbočíme a poznamenáme, že služba v polícii je náročná z viacerých aspektov. Nie je pre útlocitné osoby, ani prílišných liberálov. Nie je to ako vo filmoch, lebo len kto ako radový policajt zažil riešenie bežných problémov na ulici, ale aj inde, vie aké to je frustrujúce. Policajti nemôžu byť anjelmi, hoci na ich príchod sa niekedy čaká ako na spásu. Aj za cenu vlastného ohrozenia musia riešiť nepríjemné a zamotané situácie. Potrebujú však aj primeranú podporu verejnosti aj keď policajná služba nebude nikdy medzi najpríťažlivejšími povolaniami.
V sofistikovanej štruktúre Policajného zboru sú samozrejme aj lukratívne miesta, ktoré vyžadujú vysokú kvalifikáciu a prinášajú tým, ktorí ich zastávajú aj zadosťučinenie. Problém verejnej mienky je aj v tom, že hodnotí policajtov nielen na základe osobnej skúsenosti zo styku s nimi, ale aj podľa medializácie ich činnosti, ktorá sa dá robiť rozdielne. A ako v každom povolaní sú aj medzi policajtmi takí, ktorí úzkostlivo dodržiavajú normy konania a správania, ale aj takí, ktorí ich nepovažujú za potrebné rešpektovať a dokonca ich využívajú na svoj prospech. Okrem toho centralizovaný systém riadenia polície a jej zložiek môže časť jej príslušníkov lákať ku karierizmu.
Viacerí právni i bezpečnostní odborníci tvrdia, že „rozviazané ruky“ polície sú len populistickým a nebezpečným heslom, ktoré sa používa často na prenasledovanie a zastrašovanie tých, ktorí moci z nejakého dôvodu prekážajú. Absolútna voľnosť konania v polícii neexistuje – ide o pomerne prísne právne vymedzené hranice, ale aj ich politický a morálny rozmer, aj keď sa prejavujú špecificky.
Aj predstava policajného štátu je veľmi vágna. Iste policajti môžu toho veľa urobiť, ale nemôžu všetko. Policajný štát je vlastne len jedným zo znakov absencie či narušenia právneho štátu, kde v jednom „klbku“ sa na porušovaní práva a prehliadaní násilia podieľajú aj súdna moc a prokuratúra, čo musia posvätiť vládnuce mocensko-politické sily. Na Slovensku sme sa od roku 2020 stali sa, žiaľ, svedkami historicky ojedinelého prípadu vytvorenia takého zvrhlého systému, v ktorom veľmi malá časť policajtov, sudcov a prokurátorov pod ochranou vládnucich síl umožnila zneužívanie moci a bezprecedentné porušovanie práva.
Po voľbách 30. septembra by malo prísť k „zúčtovaniu“ s tým, čo „vyrobila“ na Slovensku moc, ktorá tu bašovala od volieb vo februári 2020. Pripomenieme, že väčšina časť z tých 44,75 % voličov, ktorí vybrali „štvorkoalíciu“ bola jej konaním sklamaná a dnes ju v prieskumoch podporuje už len menej ako polovica z nich. A ak zoberieme, že účasť na voľbách bola 65,8 %, tak aj v roku 2020 išlo len o necelých 30 % obyvateľov Slovenska, z ktorých časť bola aj naivná, aj zmanipulovaná.
Ako bude vyzerať nová vláda na Slovensku, to momentálne nemožno predpovedať. Vyjadrenia kto s kým áno a s kým nie, sa budú po voľbách meniť. Do volieb je ešte poldruha mesiaca a aj kde čo iné sa môže zmeniť. Sily, ktoré sa chopili moci po februári 2020 to nielenže nezvládli, ale aj zneužili. Žiaľ, priestor pre pôsobenie im vytvárala aj prezidentka SR, ktorá dnes neskrývane podporuje PS, čo situáciu s vytvorením novej vlády ale aj riešenie problémov Slovenska môže skomplikovať.
Nakoniec trochu ináč zopakujeme to, čo sme uviedli na začiatku – voličov treba burcovať a poukazovať na to, ktoré sily a kruhy môžu za katastrofálnu situáciu, v ktorej sa nachádzame. Patríme k tým, ktorí vidia potrebu vytvorenia vlády sociálne a národne orientovaných síl, pripravených dôsledne hájiť slovenské národné záujmy aj v zložitej medzinárodnej situácii.
