Srbsko patrí po rozpade bipolarity k štátom s najzložitejším vývojom aj v komplikovaných postjuhoslovanských (balkánskych) pomeroch. Obrazne možno povedať, že ide o jeden z „najskúšanejších“ štátov v Európe, čom prioritne spôsobil Západ, ktorému ležal v žalúdku Juhoslávia.
Spomenieme len fenomén juhoslovanských vojen. Napriek tomu, že západné médiá hlavného prúdu nasadili za ne psiu hlavu Srbom, neskôr sa priznalo (zdôraznil autor), že k vzniku vojen prispeli aj ďalšie národy bývalej veľkej Juhoslávie a páchali aj vojnové zločiny (netýka sa to Slovinska a dnešného Severného Macedónska). Barbarským činom, spojeným s bezprecedentným porušením medzinárodného práva, ktoré sa potom stalo v politickom, vojenskom i ekonomickom pôsobení Západu vedeného USA už bežnou záležitosťou, bolo bombardovanie „malej“ Juhoslávie s použitím prostriedkov s ochudobneným uránom. Dodáme, že „hrdinskí“ vojaci štátov NATO sa báli vstúpiť na srbské územie a zvolili surové bombardovanie „bez kontaktu“ s protivníkom. Z vojenského hľadiska bola operácia vzhľadom na prostriedky, ktoré boli do nej nasadené a obrovskú prevahu síl fiaskom.
Dodnes táto bezohľadná akcie vyvoláva však v niektorých politikoch pocit hrdosti. Naposledy sa ním pochválil nemecký kancelár Olaf Scholz, ktorého politický koniec bude neslávny a už dnes sa považuje za najhoršieho kancelára, prinajmenšom od čias zjednotenia Nemecka, ak nie vôbec v celých dejinách NSR. Mikuláš Dzurinda so svojim vychvaľovaním za podiel na akcii pri ňom vyzerá len ako postarší seladón ošľahaný vetrom kaviarenských ventilátorov.
Ani potom Západ nedal Srbom pokoja a v októbri 2000 po víťazstve Slobodana Miloševiča v prezidentských voľbách vystrojil jednu z prvých „farebných“ revolúcií, ktorá dostala meno buldozérová. Pokračovalo to vydaním S. Miloševiča v júni 2001 lokajskou prozápadnou vládou medzinárodnému tribunálu v Haagu, kde 11. marca 2006 zomrel.
Éra prozápadných prezidentov netrvala dlho a v roku 2012 vyhral voľby Tomislav Nikolić zo Srbskej pokrokovej strany (predtým bol členom Srbskej radikálnej strany). V roku 2017 ho vystriedal Aleksandar Vučić, ktorý bol znovu zvolený v apríli 2022.
Po bombardovaní Juhoslávie aj v parlamentných voľbách ťahali prozápadné srbské strany za kratší koniec. V 9 voľbách do roku 2022 zvíťazili len dvakrát. Bolo to v decembri 2000 (Demokratická opozícia Srbska vedená Zoranom Đinđićom, ktorý sa v marci 2003 stal obeťou atentátu) a v máji 2008 (Za európske Srbsko vedené Borisom Tadićom). Všetky ostatné voľby vyhrali vlastenecky i nacionalisticky orientované sily na Západe označované za populistické, darmo neskôr začali podporovať aj európsku cestu Srbska. V roku to bola 2003 a 2007 Srbská radikálna strana a v roku 2012 Koalícia okolo Srbskej progresívnej strany všetky vedené T. Nikolićom. V rokoch 2014, 2016, 2020 a 2022 išlo o Koalíciu okolo Srbskej progresívnej strany (známu aj pod názvami Aleksandar Vučić – Za naše deti, či Spolu dokážeme všetko) vedené A. Vučićom. Prozápadná opozícia sa často púšťala do rôznych protestov, ktoré sú nadšene podporované zo zahraničia.
Doplníme, že v súčasnosti (od júna 2017 už tretíkrát) je predsedníčkou vlády Ana Brnabićová (*1975). Ide o prvú ženu v tejto funkcii v srbských dejinách. Má čiastočne chorvátsky pôvod (jej starý otec z otcovej strany bol Chorvát, partizán, ktorý neskôr slúžil v juhoslovanskej armáde a dosiahol hodnosť podplukovníka) Mediálne sa poukazuje však najmä na to, že sa otvorene hlási k homosexuálnej orientácii. Je na čele koaličnej vlády vedenej Srbskou progresívnou stranou, v ktorej sú zastúpené Socialistická strana Srbska, Sociálnodemokratická strana Srbska, Strana zjednotených dôchodcov, roľníkov a proletárov Srbska – Solidarita a spravodlivosť a Spojené Srbsko a dve strany národnostných menšín: Demokratická aliancia Chorvátov vo Vojvodine a bosniacka Strana spravodlivosti a zmierenia.
V EÚ (nehovoriac už o NATO) sú stále prehnane až animózne vystupujúce protisrbské sily. Ako uviedol Eduard Chmelár: „EÚ Srbov dlhodobo šikanuje. Keď odmietli zaviesť sankcie proti Rusku, pohrozila im zastavením prístupových rokovaní.“ (pozri CHMELÁR: NA OBRANU SRBSKA, extraplus 18. 12. 2023, prístupné na https://www.extraplus.sk/clanok/chmelar-na-obranu-srbska).
Po rozpustení parlamentu 1. novembra prezident A. Vučić na 17. decembra vypísal predčasné voľby (riadne mali byť v apríli 2026). Voľby sa konali aj vo Vojvodine a v 65 (zo 197) miestnych samosprávach vrátane hlavného mesta Belehradu.
V súvislosti s voľbami sa zdôrazňuje zložitosť vnútropolitickej situácie (na pozadí neustáleho a systematického západného tlaku), ktorú vyvolali eskalácia napätia na severe Kosova (trvá vlastne už od júla 2022 a vyostrila sa v septembri 2023) ako aj dve masové streľby v máji, ktoré si vyžiadali 18 mŕtvych. Aj po nich prepukli opakovane rôzne veľké protesty opozície zamerané proti násiliu.
Nezvyklý triezvy a kritický pohľad na srbskú opozíciu
Medzinárodný inštitút pre blízkovýchodné a balkánske štúdie (IFIMES) v Ľubľane vydal 10. decembra materiál „Mimoriadne voľby v Srbsku 2023: Pokúsi sa obnoviť vláda magnátov v Srbsku?“ (Pozri Extraordinary elections in Serbia 2023: Bid to restore tycoons‘ rule in Serbia?, prístupné na https://www.ifimes.org/en/researches/extraordinary-elections-in-serbia-2023-bid-to-restore-tycoons-rule-in-serbia/5251). Voľby budú najdôležitejšie od roku 2012.
Z materiálu vyberieme len krátke časti. Na margo opozície sa uvádza, že je politicky a ideologicky nejednotná, nemá synergiu a skladá sa z viacerých centier a finančných podporovateľov. Väčšina jej politických vodcov má za sebou minulosť spojenú s rôznymi stranami. Štýl jej pôsobenia pripomína viac prácu práci mimovládnych organizácií ako prax politickej strany.
Prístup opozície k voľbám je utopický. Opozícia nevidí komplexnosť problémov Srbska. Naivne presviedčajú, aby sa všetci snažili, nech sa po 17. decembri žilo lepšie. Dodáva sa, že občan je len klamaný a neponúka sa mu riešenie toho, čo Srbsko trápi.
Analýza otvorene poukázala na nebezpečenstvo, ktoré od nej Srbsku hrozí. Ide o srbský veľkokapitál, ktorý sa nazýva „tajkuni“ (z angl. tycoon). Nástupom A. Vučića a Srbskej pokrokovej strany k moci v roku 2012 prišli „tajkuni“ o moc. Majetok desiatich najväčších srbských zbohatlíkov mal v roku 2009 niekoľko miliárd eur a prestavoval asi 30 % srbského HDP. Podľa správy môže byť záujmom „tajkunov“ za pomoci opozície zvrhnúť súčasnú vládu a prezidenta. Časť opozície financujú „tajkuni“ a časť platia zahraničné centrá moci. Vládnuť chcú len preto, aby získali späť pred vyše desaťročím stratené pozície a vplyv, ale nič nové nevedia ponúknuť
Stručne o srbskom volebnom systéme
Parlament (Народна скупштина Републике Србије – Národné zhromaždenie Srbskej republiky) má 250 poslancov. Volia sa na základe pomerného zastúpenia zo zoznamov strán v jednom volebnom obvode. Kvórum je 3 %. Neplatí pre národnostné menšiny. Od roku 2020 musí byť na kandidátkach aspoň 40 % žien. Voľby sa majú konať raz za štyri roky.
O subjektoch kandidujúcich vo voľbách
Na mimoriadne voľby sa zaregistrovalo 18 politických subjektov, ale počet strán a hnutí je niekoľkonásobne väčší. Najsilnejšie boli tri koalície. Prvou bola koalícia Srbskej progresívnej strany (s názvom Aleksandar Vučić – Srbsko sa nesmie zastaviť) s 10 menšími stranami, medzi ktorými sú ľavicové, agrárne i jedna pravicová. Ďalej to bola koalícia vedená Socialistickou stranou Srbska (s názvom Ivica Dačić – premiér Srbska) s jednou národne konzervatívnou a jednou zelenou stranou. Tieto koalície sa označujú podľa západnej terminológie za „veľké“, zložené zo strán rôznej orientácie. Treťou „veľkou“ koalíciou je opozičná s názvom Srbsko proti násiliu, v ktorej je 14 strán (nielen liberálne, ale aj zelené, stredovo ľavicové a jedna pravicová /a monarchistická/ a tiež strany národnostných menšín). Koalíciu na Západe označujú za protikorupčnú (boj proti korupcii sa stáva na Západe čoraz viac už len mantrou, lebo v podobe lobizmu sa tam utešene rozvíja a na Slovensku vzbudzujú smiech „protikorupčné“ manévre opozičných síl).
Len kvôli prehľadu uvedieme, že ako samostatné strany kandidovali len štyri subjekty: Srbská radikálna strana (na Západe označovaná za „hlavnú“ srbskú populistickú stranu), My – Hlas z národa (proruská, pravicová), Strana demokratickej akcie Sandžaku (bosniacka). a Liberálnodemokratická strana.
Ako raritu doplníme ešte jednu prorusky orientovanú koalíciu – Ruskú stranu. Ako druhá strana v nej je Nová komunistická strana Juhoslávie.
Srbský volič mal pestrý výber. Z hľadiska orientácie početne prevažovali strany, ktoré sa hlásia k pravici, ale často ide o „ministrany“. Relatívne menší počet bol strán, ktoré zvýrazňujú proeurópsku (západnú) orientáciu, aj keď sa často spomína ako jedna z línií. Ako uvádza E. Chmelár žoldnieri cudzích záujmov typu europoslanca Vladimíra Bilčíka, majú dôvody neustále kritizovať srbskú demokraciu. A v záchvatoch rusofóbie môžu vychvaľovať tú „pravú ukrajinskú“ demokraciu so stranami s víziou vstupu do EÚ a NATO.
Výsledky volieb
K 19. decembru o 14.00 bolo sčítaných 98,36 % hlasov. Výška účasti voličov sa neuvádza. Víťazom je znovu koalícia vedená Srbskou progresívnou stranou, ktorá získala 47,95 % hlasov a bude mať predbežne 128 poslancov, čo jej stačí na „jednofarebnú“ vládu. Na druhom mieste s 24,32 % hlasov a 65 poslancami je opozičná koalícia Srbsko proti násiliu. Na tretie miesto sa dostala koalícia vedená Socialistickou stranou Srbska s 6,75 % hlasov a 18 miestami.
Volebné kvórum prekročili ešte národno konzervatívna koalícia Národnej demokratickej alternatívy (5,18 % hlasov a 13 kresiel) a My – Hlas z národa (4,83 % hlasov a 13 miestami).
Do skupštiny sa dostalo aj 5 strán národnostných menšín: maďarskej (6 miest), bosniacko-chorvátskej (3 miesta), bosniackej (2 miesta) a po jednom majú Albánci a koalícia Ruskej strany.
Záver
Nebudeme robiť ďalekosiahle analytické závery, ale výrazne zvíťazila národne a vlastenecky orientovaná línia (podľa Západu „populistická“), ktorá má najmenej 159 poslancov. Raritou je aj 14 kresiel pre prorusky orientované strany. Poznamenáme, že Západ znepokojuje aj Milorad Dodik z Republiky Srbskej v Bosne a Hercegovine, ktorého označujú za hrozbu v priestore bývalej veľkej Juhoslávie aj za jeho sympatie k Rusku.
Nemožno sa diviť, že „prozápadné“ sily znovu vykrikujú o ukradnutých voľbách a spustili novú vlnu protestov. Iste možno nájsť nedostatky pri voľbách a patrí k politickému folklóru, že po voľbách, ktoré nie sú podľa predstáv Západu, médiá hovoria o ich masovom narušovaní. Len nesmelé poznámky boli však na adresu nedávnych miestnych volieb v Moldavsku, kde sa blahosklonne prehliadalo nekalé úsilie vládnych síl zvíťaziť za každú cenu, čo sa im však nepodarilo. A nikoho ani z najúzkostlivejších strážcov demokracie na Západe ani nenapadlo kritizovať prechmaty v právno-politických pomeroch na Slovensku. Nerozrušil ich ani vrcholne úchylný nedemokratický nápad jedného slovenského, zjavne psychicky narušeného, politika, ktorý sľúbil za účasť na voľbách 500 eur, pričom by sa musela narušiť ich tajnosť. O to viac však začali kritizovať i kričať, keď nová slovenská vláda chce zmeniť deformácie, ktoré sa v období troch predchádzajúcich vlád porobili.
