Vo Švajčiarsku sa konali 22. októbra parlamentné voľby 52. obdobia. Nesprevádzal ich taký veľký záujem (ani obavy) médií hlavného prúdu ako napr. v Poľsku alebo Španielsku. Nemôžu do neho ani príliš „vŕtať“, lebo ide o jeden z dvoch štátov západnej Európy, ktorý nie je v EÚ, čo jeho obyvatelia v referende odmietli. Na rozdiel od Nórska, však nie je ani v NATO. Najmä jeho vojenskopolitická neutralita (od roku 1815, keď ju Viedenskom kongrese potvrdili európske mocnosti) sa stáva terčom agresívnych poznámok atlantických politických a mediálnych kruhov. Švajčiarsko bolo aj viackrát kritizované za snahu dodržiavať neutralitu v ukrajinskej kríze, hoci v niečom už podľahlo silnému tlaku Západu vedeného USA.
Ešte pred krátkou charakteristikou volebného systému Švajčiarska urobíme malé historické odbočenie. V 90. rokoch sa objavil v súvislosti s niektorými úvahami o možnosti neutrality Slovenska aj názor, že by tým vznikol pás neutrálnych štátov od Švajčiarska cez Rakúsko na Slovensko. Dnes si už len pamätníci zo zahraničnopolitickej a bezpečnostnej komunity spomenú na to, akú hrôzu, že čo by to urobilo so strednou Európou, to vyvolalo v atlantických kruhoch. Patrila k nej na pohľad aj menšia politická bizarnosť, ale symptomatický fenomén, ktorý svedčí o enormnom tlaku na presadenie atlantickej orientácie Slovenska. Vo februári 2001 nastúpil na funkciu štátneho tajomníka na Ministerstve obrany, ktoré vtedy viedli nominanti SDĽ, „nestraník“ Rastislav Káčer (z pozície generálneho riaditeľa sekcie medzinárodných organizácií a bezpečnostnej politiky na Ministerstve zahraničných vecí) s úlohou dohliadať (zabezpečiť) líniu vstupu do NATO. Po splnení „úlohy“ bol v rokoch 2003 – 2008 veľvyslancom SR v USA. Ako sa hovorí, historické udalosti sa dejú dvakrát – prvý raz ako dráma a potom ako fraška. A tak vyznel aj opakovaný „dozor“ atlantických kruhov na ministerstve obrany, tentokrát vedenom nominantom SNS, ktorý v rokoch 2016 – 2020 robil stranícky turista Róbert Ondrejcsák. Vôbec sa svojou „misiou“ netajil a viackrát to aj teatrálne dokazoval v médiách. Za odmenu po „misii“ mu „slávna štvorkoalícia“ za podpory prezidentky dala tiež mesto veľvyslanca SR, ale vo Veľkej Británii.
Švajčiarska konfederácia s rozlohou o niečo viac ako 41 000 km2 a vyše 8,8 mil. obyvateľov (podľa údajov štatistického úradu na konca roka 2022) patrí k malým európskym štátom. Sú v nej štyri úradné jazyky: nemčinu (v nej je oficiálny názov štátu anachronickým: Schweizerische Eidgenossenschaft, čo znamená Švajčiarske prísažné spojenectvo), francúzštinu, taliančinu a rétorománčinu. Najviac obyvateľov – zhruba dve tretiny hovoria nemecky (viacerými dialektmi patriacimi k Schweizerdeutsch).
Niekedy sa vo vzťahu k Švajčiarsku používa aj latinský názov štátu Helvetia. Dopĺňa to aj štvorcová štátna vlajka Švajčiarska, kde je v červenom poli v strede biely kríž, známy už od križiackych čias. Už dávno sa tento kríž nazýva aj helvétskym. Helvéti boli kedysi v staroveku mocným keltským kmeňom, ktorý sídlil na švajčiarskom území.
Hoci sa Švajčiarsko označuje historicky za konfederáciou, ide už o federáciu. Tvorí ju 26 kantónov, z ktorých každý má svoju ústavu, vlastné zákonodarné, výkonné a právo vynucujúce orgány. Do pôsobnosti každého patrí najmä spravodlivosť, školstvo a zdravotníctvo. Z právno-politického hľadiska je európskou výnimkou nielen neutralita Švajčiarska, ale aj prvky priamej demokracie spojené najmä s častým využívaním referend a vojenská služba výrazne miličného typu. Raritou je, že Švajčiarsko nemá oficiálne vyhlásené hlavné mesto. Považuje sa zaň Bern, kde sídli parlament a vláda.
Ekonomicky sa Švajčiarsko zaraďuje v relatívnom vyjadrení k počtu obyvateľov medzi najbohatšie štáty na svete. Zdrojom švajčiarskeho bohatstva je (kontroverzné) bankovníctvo (švajčiarsky frank patrí k uznávaným medzinárodným platidlám), cestovný ruch a priemysel (len na ilustráciu, ide o pestrý sortiment od zbrojnej výroby, cez hodinky po čokoládu a i.).
Švajčiarsky parlament Spolkové zhromaždenie (Bundesversammlung – budeme používať nemecké názvy) pozostáva z dvoch právne rovnocenných komôr. Prvou komorou, ktorá je však politicky významnejšia, je Národná rada (Nationalrat – niekedy sa označuje aj za väčšiu). Zaujímavé je, že nielen vo Švajčiarsku, ale aj v Rakúsku a na Slovensku je jedna komora parlamentu alebo celý parlament nazývaný národnou radou. Švajčiarska Národná rada má 200 členov, ktorí sa volia proporčným systémom v každom kantóne. Mala by sa schádzať štyrikrát do roka na dobu troch týždňov. Druhú komoru (niekedy nazývanou aj menšou) tvorí Rada stavov (Ständerat – Stände znamená v tomto prípade kantón). Má 46 členov (po dvoch zástupcoch za 20 pôvodných kantónov a po jednom za 6 kantónov, ktoré boli pôvodne polokantónmi). Spôsob voľby zástupcov do komory je v kompetencii kantónu.
Hlavu štátu – prezidenta volí Zjednotený spolkový parlament (Vereinigte Bundesversammlung – na tento účel sa obe rady spoja) z členov Spolkovej rady (Bundesrat), ktorá plní úlohu spolkovej vlády, na jeden rok. Súčasná vláda má 7 členov a prezident v nej má pozíciu „prvého medzi rovnými“. Nemá v osobnej právomoci určovať smer politiky vlády a nemôže ani rozpustiť parlament. Úrad má viac ceremoniálnu, reprezentatívnu funkciu doma i v zahraničí.
Voľby do Národnej rady sa konajú v štvorročných cykloch. Predchádzajúce voľby boli 20. októbra 2019. Zvíťazila v nich Švajčiarska ľudová strana (Schweizerische Volkspartei, ďalej len SVP) s 25,6 % hlasov a 53 kresiel. Bola založená v roku 1971 a dnes predstavuje pravicovú populistickú národno-konzervatívnu a euroskeptickú stranu, ktorá má liberálnu ekonomickú orientáciu. Druhá bola Sociálnodemokratická strana Švajčiarska (Sozialdemokratische Partei der Schweiz, ďalej len SDP) s 16,8 % a 39 kreslami. Pôsobí od roku 1888 a inklinuje k stranám ľavého stredu. Na treťom mieste skončila strana FDP.Liberáli (FDP.Die Liberalen, niekedy FDP Schweiz) s 15,1 % a 29 kreslami. Ide o liberálnu stranu, ktorá s týmto názvom pôsobí od roku 2009. Štvrté bolo Zelené Švajčiarsko (GRÜNE Schweiz) s 13,2 % a 28 miestami. Pôsobí od roku 1983. Na piate miesto sa dostala Kresťanskodemokratická strana Švajčiarska (Christlichdemokratische Volkspartei der Schweiz) s 11,4 % a 25 kreslami. Pôsobila od roku 1912, ale na konci roka 2020 sa na spolkovej úrovni rozpustila a začlenila sa do strany Stredu (Mitte). Stále však ešte pôsobí ako samostatná strana v niektorých kantónoch. Šiestou väčšou stranou bola Zelená liberálna strana (Grünliberale Partei Schweiz) s 7,8 % a 16 kreslami. Na spolkovej úrovni pôsobí od roku 2007. Okrem toho bolo v rade zastúpených aj 6 ďalších strán, ktoré mali od 1 do 3 poslancov. Volebná účasť bola tradične nízka – 45,1 %. Naposledy bola nad 50 % v roku 1971 aj to len 55,1 %. Výrazný pokles volebnej účasti vo Švajčiarsku začal v 60. rokoch.
V Rade stavov zvolenej v roku 2019 bolo 13 zástupcov Kresťanskodemokratickej strany, 12 z FDP.Liberálov, SDP malo 9, SVP 6 a Zelené Švajčiarsko 5 zástupcov. Jeden člen bol nezávislý.
Širokú koaličnú vládu v roku 2019 vytvorili štyri strany: SVP (2), SDP (2), FDP.Liberáli (2) a najprv Kresťanskodemokratická strana a po jej rozpustení strana Stred (1).
Na tohtoročných voľbách sa zúčastnilo 12 strán. Prieskumy preferencií nenaznačovali dramatické zmeny v zložení Národnej rady. Poradie na prvých dvoch miestach sa malo zachovať, pričom sa ukazoval rast podpory SVP. Poklesnúť mala podpora oboch zelených strán. Vo výsledkoch volieb sa to potvrdilo.
Podľa predbežných konečných výsledkov zvíťazila znovu SVP s 28,6 % a 62 kreslami. Avšak zlepšenie podpory o 3,0 % a historicky druhý najlepší volebný výsledok strany (29,0 % v roku 2007) nestačí na to, aby vládla sama. Druhá zostala SDP s miernym zlepšením na 18,2 % a 41 miest. Na tretie miesto sa dostala strana Stred, ktorá vznikla na začiatku roka 2021, s 14,6 % a 29 kreslami tesne pred FDP.Liberálmi s 14,4 % a 28 kreslami. Najväčšie straty, takmer 4,0 % utrpeli Zelení s 9,4 % a 23 poslancami, ktorí sú na piatom mieste. Necelé percento stratili aj Liberálni zelení, ktorí majú 7,2 % a 10 kresiel. 7 kresiel pripadne štyrom malým stranám, pričom medzi nimi sa tiež posilnili pozície pravicovo populistických síl a naopak vypadli ľavicové radikálne strany. Volebná účasť sa mierne zvýšila na 46,6 %.
O zložení Rady stavov nebudeme písať, lebo v 15 prípadoch musí prebehnúť druhé kolo volieb. Zatiaľ nie sú ani jednoznačné predstavy o koaličnej vláde, len médiá uvádzajú, že výrazne pravicová vláda sa na základe výsledkov volieb nedá zostaviť. Predpokladá sa aj, že s malými zmenami by mohla pokračovať súčasná koalícia.
Príčiny zosilnenia SVP sa vidia najmä v jej kritike migrácie a postupu v čase pandemickej krízy. Kritizuje aj zapojenie Švajčiarska do protiruských sankcií. Je proti rozširovaniu NATO a chce obnoviť skutočnú vojensko-politickú neutralitu Švajčiarska. Došlo aj k miernemu vzostupu stredovej ľavice, pričom sa uvádza, že čím sú väčšie mestá, tým viac sa v nich volí ľavica. Podľa niektorých komentárov nastávajú vo Švajčiarsku horšie časy pre liberálov a zelených.
V zahraničných médiách sa uvádza, že vo voľbách dominovali domáce problémy, ktorých sa najlepšie zmocnila SVP. Financial Times a Süddeutsche Zeitung zdôraznili aj to, že úspech SVP potvrdil vzostup populistických strán v Európe.
Bez rozsiahlych analýz možno krátko uzavrieť, že Švajčiarsko sa znovu preukázalo ako konzervatívnejšie zameraná spoločnosť. Volebné výsledky podmienila aj nespokojnosť s doterajšou politikou vlády doma i v zahraničí. Vzhľadom na charakter švajčiarskej politickej scény však nie sú možné výrazné a tobôž nie rýchle zmeny. Mierne zosilnela podpora národno-konzervatívne orientovaného populizmu, ktorý je nočnou morou globalistických euroatlantických neoliberálov. A necháme na čitateľoch, aby posúdili, ako sa Slovensko volebne a politicky (nehovoriac už širšie o demokracii) podobá na Švajčiarsko, po čom naivne túžili viacerí slovenskí politici.
