Prezidentka SR robí stále kroky, ktorými čoraz viac dokazuje svoju neschopnosť na poste. Pokračuje aj v podpore protinárodných, protiľudových síl. Štátna moc vrátane vlády, ktorú prezidentka zostavila veľmi pochybne podľa svojho gusta, stráca akékoľvek zábrany v porušovaní zásad politiky, práva i morálky a destabilizuje štát. Tento stav je dvojnásobne nebezpečný v období volebnej kampane.
Konanie ódorovskej verzie čaputovčiny okrem toho nepokryte podporuje stranu Progresívne Slovensko (ďalej len PS). Moc naďalej pokračuje v slaboduchých útokoch matovičovského štýlu proti Smeru-SSD, ktoré sú už niekoľko rokov asi najúbohejšou i najobohranejšou „platňou“ v slovenských politických dejinách. Nezabúda sa ani infantilne zanovité strašenie návratom moci označenej za mafiu a fašistov.
Bolo by len jedným z komediálnych kúskov v slovenskej politike, keby sa PS, ktorú zastupuje 1 (slovom jeden) poslanec v parlamente (Tomáš Valášek, aj to iba ako prebehlík zo strany Za ľudí, mimoriadne aktívny proamerický a „pronatovský“ exponent), vyjadrovala zásadným spôsobom k riešeniu problémov štátu a spoločnosti. Mohlo by sa mávnuť rukou aj nad tým, že PS sa nedarí vypotiť nič iné, ako papagájčenie na neoliberálny washingtonský spôsob o potrebe „zachrániť“ Slovensko. Žiaľ, treba stále viac a dôraznejšie poukazovať na to, že vzhľadom na deformácie, ktoré spôsobila hegeromatovičovláda podporovaná čaputovčinou a v čom pokračuje ódorovská verzia čaputovčiny však PS len programovo dezorientuje, zvyšuje chaos, šíri zlobu a nenávisť a ohrozuje budúcnosť Slovenska.
Mimoriadne nebezpečné je, že popri oduševnenom neoliberálnom vykrikovaní stúpencov ódorovskej verzie čaputovčiny, sa začalo v predvolebnej kampani experimentovať svetovo unikátnym spôsobom. Nerobíme si ani zamak ilúzií o charaktere liberálno-demokratických režimov, ale čo je veľa, to je veľa.
Vrcholom doterajších anomálií súčasnej slovenskej moci sa stalo odvolanie ministra vnútra Ivana Šimka po nejakých absurdných vyhrážkach vedenia polície o jeho odstúpení. Nevôľu moci vyvolal aj tým, že ukázal, že matovičovsky chápané rozviazanie rúk polície, ktoré zdokonaľovali ďalší „experti“ moci, je pochybným krokom.
Kauza odvolania I. Šimka v podmienkach narastajúceho chaosu a nestability na Slovensku už „vyšumela“. Zostala však nástojčivá otázka, čo viedlo prezidentku SR k tomu, že s takou ľahkosťou prehodila svojho nominanta „cez palubu“. Čakať potom od osoby, ktorú dosadila na čelo vlády, že sa preukáže ako politik s vlastnou vôľou a nebude s postupom proti ministrovi vnútra súhlasiť, bolo z ríše nezmyslov. A tak sa Slovensko zapíše do dejín liberálnej demokracie vzácnou anomáliou, keď vedenie polície donútilo predsedu vlády a prezidentku odvolať ministra vnútra, ktorý mal však viac politických skúseností na celoštátnej úrovni viac ako tie dve persóny spolu.
Svetovo hanebnou raritou sa stalo aj odhalenie veľkého množstva skupín organizovaného zločinu na Slovensku. Policajno-kriminálne rozvinutie týchto činností dostalo veľký podnet od matovičovského chorobného bludu o mafii. Exponenti novej moci po februári 2020 jasali, ako pri tom zatočia so Smerom-SSD a požadovali rozviazanie rúk polície. Na zamyslenie je však z politického i právneho hľadiska veľká benevolencia pri možnostiach vyfabrikovania tohto obvinenia a jeho použitia proti politickým protivníkom.
Národná kriminálna agentúra bola podľa údajov na webovej stránke Ministerstva vnútra SR vytvorená 1. decembra 2012 na zvýšenie efektivity služobnej činnosti na úseku boja proti trestnej činnosti, ktorá svojím charakterom predstavuje najzávažnejšie formy trestných deliktov a z nevyhnutnosti unifikovať činnosť zaniknutých úradov (Úradu boja proti korupcii a Úradu boja proti organizovanej kriminalite) v záujme predchádzania duplicity operatívnej činnosti a trestných konaní.
Ide však len o jednou zo zložiek polície, ktorá má na Slovensku asi 21 000 príslušníkov. Počty NAKA nie sú známe, ale pohybujú sa asi rádovo v stovkách osôb. Na aktivitách NAKA, ktoré sú z hľadiska pôsobenia polície v liberálno-demokratických režimoch veľmi pochybné, sa však podieľa len skupina, v ktorej je maximálne niekoľko desiatok osôb. Iní policajti do toho nie sú zapojení a maximálne asistujú pri veľkých akciách.
Jadro problému deformovaného pôsobenia časti NAKA je vo vytvorení monštruózneho systému udavačstva a jeho zneužívaní, opäť len úzkym okruhom ľudí. Ironicky sa o nich niekedy uvádza, že sú chránení už viac ako vzácna zver. Činnosť tejto skupiny by nebola možná, ak by za ňou nestáli (nekryli ju) ďalšie sily.
Vytvoril sa systém podpory tejto skupiny. Začína pri prezidentovi Policajného zboru a pokračuje ministrom vnútra a predsedami vlády. Na týchto funkciách sa od marca 2020 vystriedalo viacero osôb, ale všetci plne schvaľovali všetky kroky skupiny v NAKA.
Všetko končí u prezidentky. Napriek jej falošným a sugestívnym vyjadreniam o tom, že o ničom nevie a do ničoho nezasahuje, sa však nedá zabudnúť na jej podporu osôb mediálne označovaných za „čurillovcov“. Citlivo s veľkým nadhľadom prehliadala ich surové a vulgárne výroky o iných policajtoch, najmä o Diane Santusovej, ktorá pôsobila v Úrade inšpekčnej služby. Potom ako šéfka tímu Oblúk začala vyšetrovanie „čurillovcov“, bola z funkcie rýchlo odvolaná a spustila sa proti nej mašinéria pomsty preverovaných vyšetrovateľov. Nakoniec odišla na iné pracovisko.
Zbytočné sú aj reči prezidentky o tolerancii násilia na Slovensku, keď nielen v tomto prípade, ale aj inokedy dokázala svoju dvojtvárnosť. Nad niečím dokázala dlho fňukať, ale iné prípady zobrala na vedomie spôsobom, za ktorý sa nemusia hanbiť ani bezcitní starí politici.
Pani prezidentka vie byť dôsledná a niekedy koná mimoriadne rýchlo. Ukázala to aj tento mesiac pri postavení mimo služby obvineného riaditeľa SIS, čím umožnila aj jeho rýchle odvolanie. Takto rýchlo však nekonala inokedy, keď obvinení policajti pôsobili mesiace naďalej a boli aj funkčne povyšovaní. Iste, patrí to do kompetencie ich nadriadených. Formálne vzaté nie je to teda jej „vec“, aj keď niekedy sa dokázala zaoberať inými detailmi, ktoré jej neprináležali.
Aktuálne možno uviesť, že jeden z pôvodne ťažkých zločincov pre NAKA, bývalý šéf jej Národnej jednotky finančnej polície, mimoriadne „hodnotný“ udavač Bernard Slobodník za státisícové úplatky dostal v degenerovanom systému po dohode o vine a treste trojročný trest s podmienečným odkladom a súčasne skúšobnou dobou štyri roky. O dôveryhodnosti jeho svedectiev sú vážne pochybnosti, ale poslúžili „správnej“ veci, ktorá súvisí so záujmami súčasnej moci a tak to je v poriadku.
Čo si však o spravodlivosti pomyslí bežný občan po medializácii prípadu, keď bývalá šéfka piešťanského úradu práce za „prevzatie“ dvoch tašiek, raz s paradajkami, reďkovkami a paprikou a raz s vínom a čokoládou, dostala trest odňatia slobody vo výmere päť rokov nepodmienečne. Spravodlivosť je slepá, ale pripomína to surový bradatý vtip, že keď sa kradne, či berie úplatok, musí to byť vo výške niekoľkých miliónov, aby z toho bolo aj na „ovplyvnenie“ v prípade riešenia trestného činu. Iná ľudová verzia je, že drobní zlodejíci sa musia trestať exemplárne, aby sa ľudia báli opakovať to, ale tých veľkých treba prehliadať, lebo na nich stojí kapitalizmus. No a na tretíkrát z ľudovej slovesnosti, hovorí sa aj to, že mlyny spravodlivosti (božie mlyny) melú pomaly, ale isto.
Pochybná spolitizovaná činnosť NAKA je prepojená aj s Úradom špeciálnej prokuratúry (ďalej len ÚŠP) a Špeciálnym súdom, napriek úsiliu „kompetentných“ vyvracať to. Opäť nejde o všetkých zamestnancov, ale len o niekoľko osôb, ktoré lokajsky idú po ruke deformovanej štátnej moci. Kontroverznú úlohu zohráva špeciálny prokurátor, ktorý funkciu mohol získať až po zmene zákona, ktorú pripravila pomstychtivá moc po voľbách vo februári 2020.
Urobiť prehľad o tom, kde všade zasahovala v roku 2023 NAKA, nie je z viacerých dôvodov možné. Činnosť inštitúcie je nenahraditeľná, náročná a spojená s mnohými ťažkosťami. Zopakujeme, že poslaniu NAKA sa spreneverila len malá časť jej príslušníkov, ale tým čo zneužila v záujme hegeromatovičovlády podporovanej čaputovčinou a pokračuje aj v ódorovskej verzii čaputovčiny, ju postavila do veľmi zlého svetla.
Možno súhlasiť s policajným prezidentom, že NAKA by ani v predvolebnom období nemala sedieť so založenými rukami. Ak povie „a“, mal by povedať aj „b“, že sa treba vyhnúť kontroverzne politicky motivovaným zásahom, ktoré situáciu v tomto čase môžu destabilizovať, lebo je to vlastne proti cieľu a zmyslu činnosti polície. No a znakom stupňa právneho vedomia vedenia polície a štátu je to, ak sa nízkym a podlým spôsobom v tomto čase kriminalizujú predstavitelia opozície, strašia sa občania, manipuluje a otravuje sa atmosféra v celej spoločnosti.
Kontroverzné akcie NAKA pokračovali aj po 9. júna, kedy sa začala oficiálne predvolebná kampaň. S obvinením a zadržaním politikov, resp. vysokých štátnych funkcionárov aj takých, ktorí už nie sú na funkciách, či sú mimo štátnej služby súviseli tri:
- 22. júna – na Ministerstve pôdohospodárstva a v Pôdohospodárskej platobnej agentúre v rámci akcie Tajomník NAKA zadržala päť osôb. Išlo o podozrenia zo zneužívania eurofondov a financií zo štátneho rozpočtu.
- 11. augusta – v akcii s krycím názvom Ezechiel 7 boli zadržaní bývalý policajný prezident a ďalší bývalý príslušník polície v súvislosti s podozrením z korupčnej trestnej činnosti. Obvinený bol aj jeden podnikateľ, ktorý však v čase zásahu bol na dovolenke.
- 17. augusta – v akcii Rozuzlenie bolo obvinených 5 osôb z vytvorenia zločineckej skupiny, ktorá mala sťažiť alebo mariť vyšetrovania korupčných a iných trestných činov, navodzovať dojem manipulácie výpovedí svedkov vyšetrovateľmi, ale aj diskreditovať orgány činné v trestnom konaní. Išlo o riaditeľa SIS, jeho predchodcu, po jednom bývalom príslušníkovi SIS a NAKA a jedného podnikateľa. Ďalší dvaja policajti boli zadržaní ako podozriví. Návštevou agentov bol „poctený“ aj riaditeľ Národného bezpečnostného úradu (ďalej len NBÚ), ktorý bol v tom čase na dovolenke.
O zmysle týchto akcií sa možno len domýšľať a o konečnom výsledku chvatného konania, ktoré sa mediálne nafukuje, sa dozvieme spravidla po dlhšom čase a občas sa to informačne uhrá do autu. Niekedy sa na fiasko akcie zabudne, niekedy sa uskutoční nový záťah, ktorý zase rozvíri vášne a pod.
Dve prvé akcie v predvolebnom období skončili neúspechom. Akcia Tajomník bola len čosi ako upozornenie, že ktokoľvek kdekoľvek politicky angažovaný, môže byť aj v predvolebnom pristihnutý a „spacifikovaný“. Ezechiel 7 zameraný proti opozícii môže mať dohru aj proti NAKA, ktorá sa opäť dopustila porušenia práva obvinených.
Rozuzlenie bolo mimoriadne zákerným, zameraným proti ďalším bezpečnostným zložkám, zrejme v záujme prístupu k údajom, ktoré sú v nich o skupine zneužívajúcej moc. A prijatie tejto akcie skupiny prezidentkou a predsedom vlády a ich politické kroky po nej sú len ďalším dôkazom toho, čo vo svojej činnosti preferujú.
Napriek medializácii témy policajného prevratu ťažko o ňom hovoriť. O vojnu policajtov či bezpečnostných zložiek tiež nejde, lebo proti skupine osôb NAKA pochybne uplatňujúcich svoju právomoc, sa nikto v bezpečnostnej brandži neozval, ani to nekritizoval. A že by sa niekto proti tomu postavil aktívne, je v súčasnej situácii nemysliteľné. Všetko sa berie odovzdane, takmer ako dopredu daný osud.
Panuje až akási dojímavá služobná subordinácia a súhlas s konaním šéfov či aj proti nim. Skoro ako z románu o dobrom vojakovi Švejkovi. Zrejme sa za tým skrýva presvedčenie o zbytočnosti stavať sa dnes sa proti tejto mašinérii ako aj strach z nej. Zadržaný šéf SIS sa v auguste síce vyjadril, že sa necíti byť vinným a z funkcie odísť neplánuje, ale nič robiť nemohol. SIS sa po jeho odvolaní zmohla len na vyhýbavé vyhlásenie o tom, že jej fungovanie je zaistené.
O tom, že nie všetko je také jednoduché a prípady zneužitia právomoci sa v dlhšom výhľade nezametú pod koberec, naznačuje vyhlásenie krajských prokurátorov z 18. augusta, ktorí vyzvali policajného prezidenta k zdržanlivosti a slušnosti v jeho komunikácii na verejnosti. Žiadali, aby neznevažoval prokuratúru, ako to robil na tlačovej konferencii vedenia polície 17. augusta.
Pomstychtivej odchádzajúcej moci je tŕňom v oku generálny prokurátor Maroš Žilinka, o ktorom sa bývalý predseda vlády Eduard Heger vyjadril, že jeho zvolenie patrilo k najväčším omylom „najlepšej vládnej koalície v dejinách Slovenska“. Mnohým „nímandom“ zo zvyškov tejto koalície, ktorí pobehujú ako splašené sliepky po dvore a nevedia, do ktorého politického kurníka majú ísť, vadí aj § 363 trestného zákonníka. Podľa niektorých skeptikov môže byť v talóne skupiny NAKA aj zákerný útok proti M. Žilinkovi.
Zasadnutie Bezpečnostnej rady SR 18. augusta bolo len ďalším dejstvom v tejto veľkej fraške. Prehĺbilo sa dôvodné podozrenie, že bezpečnosť štátu i jeho právny systém sú hlboko narušené. Len mediálne zmanipulovaní, popr. naivní ľudia si mohli myslieť, že sa tam bude niečo o bezpečnostnej situácii v štáte a konaní NAKA riešiť. Išlo aj o ďalší dôkaz (silnejší, ako sú svedectvá udavačských „kajúcnikov“), že fiškálsky prefíkaná línia magisterky práv v Prezidentskom paláci od „zarezania“ prvého návrhu na referendum mala jasný cieľ – čo najdlhšie udržať diletantskú a zákernú moc, ktorá sa sformovala po voľbách vo februári 2020.
Po augustových zásahoch NAKA so súhlasom ÚŠP proti predstaviteľom SIS, NBÚ, Úradu inšpekčnej služby, prokuratúry a ďalším bezpečnostným orgánom a orgánom ochrany práva sa podľa vyjadrenia Smeru-SSD bezprecedentne prehĺbila ústavná a bezpečnostná kríza v SR. Neoddeliteľnou hráčkou týchto procesov je prezidentka SR. Možno to tak nechcela, ale v politike sú rozhodujúce činy, ale svojimi krokmi postupne tieto krízy spoluvytvárala. Nebola pri tom však len osamotená, ale „pomáhali“ jej aj poradcovia a rôzne sily v pozadí.
Vzniklo veľké varovanie pre slovenskú politiku, že sa nemôže opakovať voľba takéhoto typu osoby na najvyššiu funkciu v štáte. Pre štát i spoločnosť sa stalo politickým nešťastím, pohromou, že aj vládu vytvorili diletantské sily, ktoré vedeli moc len zneužívať, resp. využívať vo svoj prospech.
Dnes tu máme ako výsledok pôsobenia síl, ktoré sa dostali k moci vo voľbách vo februári 2020 prinajmenšom:
- vážnu politickú krízu sprevádzanú aj šírením zloby a nenávisti,
- mnohostranný rozvrat právneho štátu,
- hlbokú sociálno-ekonomickú krízu, jednu z najväčších v rámci EÚ.
Mohli by sme pokračovať vo vymenovávaní ďalších anomálií úpadku spoločnosti. Doplníme len negatívne pôsobenie médií hlavného prúdu, ktoré sa na tomto všetkom podpísalo.
Zo širšieho historicko-sociologického hľadiska zakončíme tým, že množstvo ľudí zúfalých zo svojej životnej situácie a výhľadov do budúcnosti narastá. Okrem tých, čo stratili ilúzie o politike a už sa o voľby nezaujímajú, je stále dosť takých, ktorí podľahnú a opakovane sa stávajú obeťou síl, ktorí ich situáciu zneužívajú.
Neoliberálna mediálno-politická manipulácia, najmä pred voľbami je prepracovaná do detailov. Možno ani nie je taká drahá aj keď niečo stojí. Najdrahšie sú však náklady, ktoré takto vzniknutá moc dokáže spôsobiť bežným ľuďom. Jedným z mála obranných mechanizmov pred touto skutočne hybridnou hrozbou je zdravý rozum ako aj solidarita, ktorá sa musí vytvárať od miestnej a regionálnej úrovne až po celoštátny rozmer sociálne a národne orientovanými silami.
