O pozadí a súvislostiach zmien v britskej vláde
Výrazné zmeny v britskej vláde z 13. novembra vyvolali rôzne úvahy o ich pozadí a súvislostiach. Diskusia na tému možných dopadov týchto zmien je zatiaľ opatrná. Zmien v britských vládach v posledných rokoch bolo priveľa, ale hmatateľné zlepšenie politiky ani ekonomiky ani rast britskej prestíže na medzinárodnom poli nepriniesli. Do popredia po posledných zmenách sa dostali dve otázky. Prvou je, čo bude robiť S. Bravermanová po odchode z vlády a druhou s čím bude spojený príchod D. Camerona do vlády.
Odvolanie S. Bravermanovej nebolo až také prekvapujúce, lebo nespokojnosť s ňou sa prejavovala už dávnejšie. Za kvapku, ktorou pretiekol pohár trpezlivosti predsedu vlády, sa v komentároch považujú jej vyjadrenia na adresu londýnskej metropolitnej polície, ktoré boli spojené aj so spochybňovaním línie R. Sunaka. Políciu ostro obvinila zo zaujatosti a nedostatočných zásahov proti účastníkom demonštrácií na podporu Palestíny. Vytýkala, jej pri tom aj toleranciu k porušovaniu zákonov. V tomto duchu napísala 9. novembra kontroverzný článok do The Times, ktorý podľa niektorých názorov podkopával aj autoritu R. Sunaka. Médiá zvýrazňujú, že článok nebol predtým zaslaný do kancelárie predsedu vlády.
Po článku S. Bravermanová ďalej útočila na šéfa londýnskej polície Marka Rowleya, že nezakázal propalestínsku demonštráciu, ktorá sa uskutočnila v Deň vojnových veteránov. Vytýkala mu, že polícia tvrdo zakročuje proti pravicovým a nacionalistickým hnutiam, ale priviera oči pred agresívnym správaním demonštrantov. Tlejúca nespokojnosť so S. Bravermanovou sa po zverejnení článku a jej pokračujúcich vyjadreniach na tému demonštrácií výrazne zosilnila vo vláde i vedení konzervatívcov.
Problém je o to komplikovanejší, že v Konzervatívnej strane je S. Bravermanová výraznou predstaviteľkou pravého krídla. Komentáre preto jej odvolanie vidia aj vo svetle možného začínajúceho vnútrostraníckeho boja pred parlamentnými voľbami. Línia R. Sunaka sa pri tom hodnotí ako pokračujúca liberalizácia strany a jej ďalší posun do stredu. Predseda vlády nakoniec kvôli výrokom S. Bravermanovej v poslednom čase nemal asi ani inú možnosť, ako sa jej zbaviť, ak nechcel oslabiť svoje renomé pred verejnosťou. Ďalší zložitý a protirečivý moment je v tom, že názory a konanie S. Bravermanovej, do ktorej kompetencie patrili aj otázky prisťahovalectva, mali síce podporu v pravicovej časti konzervatívcov, ale jej názory a štýl riešenia problémov sa málo prijímali v spoločnosti.
Sú názory, ktoré tvrdia, že S. Bravermanová sa vlastne o odchod z vlády snažila sama, lebo má vyššie politické ambície a teatrálne kroky jej pri tom pomôžu. Predpokladá sa, že sa zapojí do boja o vodcovstvo v Konzervatívnej strane. Po odvolaní sa preto neutiahla skormútene do pozadia, ale 14. novembra uverejnila štipľavý list na rozlúčku predsedovi vlády, v ktorom útočí na jeho politiku a štýl vedenia vlády. Poukazuje aj na to, že R. Sunak nedosiahol nič zo svojich kľúčových cieľov a „zradil“ pri úsilí o obmedzenie nelegálnej migrácie. Médiá list hodnotia ako „výstrel“ S. Bravermanovej do boja.
Zmena na pozícii ministra vnútra nevyvolala veľké diskusie ani dohady. J. Cleverly funkciu dostal ako spoľahlivý konzervatívny politik. V jeho prípade ide už o štvrtý kabinetný post. Poslancom Dolnej snemovne je od roku 2015 a do vládnych funkcií sa dostal v roku 2019. R. Sunak ho „prebral“ ako ministra zahraničia z kabinetu L. Trussovej.
Prvým exekutívnym postom J. Cleverlyho bol parlamentný štátny podtajomník a potom „štátny minister“ („minister for…“) na Ministerstve zahraničných vecí. Členom kabinetu sa stal ako minister bez kresla a predseda Konzervatívnej strany od júla 2019 do februára 2020 v prvej vláde B. Johnsona. Od júla do septembra 2022 zastával funkciu ministra vzdelávania po tretej rekonštrukcii druhej vlády B. Johnsona (zdá sa, že časté zmeny vo vláde sa v britskej politike stali obľúbenou činnosťou). Ministrom zahraničných vecí vo vláde L. Trussovej bol od septembra 2022.
V životopise J. Cleverlyho sa uvádza, že je od marca 2015 podplukovníkom Armádnej zálohy (Army reserve), v ktorej slúži od októbra 1991, za čo dostal aj dve vyznamenania. V súčasnosti je zaradený na funkciu dôstojníka v štábe 1. divízie. Odbočíme od hlavnej témy a uvedieme, že táto divízia sa propagandistickým spôsobom charakterizuje ako zložka ozbrojených síl Veľkej Británie, ktorá spolupracuje s partnermi po celom svete a je pripravená prispieť k pôsobeniu medzinárodnej koalície (ale je neznáme akej? – poznámka autora) poskytujúcej zvýšenú globálnu bezpečnosť. Má špecifické zloženie, keď pozostáva z troch ľahkých brigád, brigády vojenskej polície, zdravotníckej brigády, ženijnej brigády, pomocnej brigády bezpečnostných síl a logistickej brigády. Hypoteticky možno predpokladať, že skúsenosti z tohto pôsobenia môže J. Cleverly využiť aj ako minister vnútra.
Najväčší rozruch vyvolal návrat D. Camerona do aktívnej politiky. Vo Veľkej Británii nie je zvykom, aby bývalý predseda vlády pôsobil neskôr ako minister. Posledným takým prípadom bol tiež konzervatívec Alec Douglas-Home, ktorý vykonával funkciu predsedu vlády krátko od októbra 1963 do októbra 1964 a potom sa stal ministrom zahraničných vecí v rokoch 1970 – 1974 (už pred tým ním bol v rokoch 1960 – 1963). V britských politických dejinách je zapísaný predovšetkým ako minister zahraničných a ako rok pôsobiaci predseda vlády už menej.
Z funkcie predsedu vlády, ktorým sa D. Cameron (*1966) stal ako jeden z najmladších v britských dejinách, odišiel po viac ako šiestich rokoch pôsobenia (2010 – 2016). Pripomenieme, že rezignoval po referende, v ktorom voliči rozhodli o vystúpení z EÚ. S týmto krokom síce nesúhlasil, ale pod tlakom okolností to bol on, kto referendum vypísal. Sľúbil to v predvolebnej kampani v roku 2015 v záujme získať pre stranu podporu euroskeptikov, ale nemožno to považovať za jeho „projekt“.
Médiá dôvody, ktoré D. Camerona priviedli späť do vlády, vysvetľujú zatiaľ značne všeobecne ako krok na zvýšenie šancí konzervatívcov v parlamentných voľbách (musia byť najneskôr v januári 2025, ale predpokladá sa, že sa uskutočnia o nejaký ten mesiac skôr). Už dlhší čas sa však víťazstvo konzervatívcov považuje za nereálne. Vedú vládu nepretržite od mája 2010, teda už trinásť a pol roka a priviedli kráľovstvo do neutešeného stavu.
Po odchode z kresla predsedu vlády D. Cameron sa utiahol do pozadia. Zastával viacero pozícií v rôznych spoločnostiach a firmách. Za spomenutie stojí najmä funkcia podpredsedu Newtonovej nadácie (Newton Fund), ktorá vyvíja aktivity viacerých štátoch, medzi nimi aj v Číne, kde pôsobí ako Nadácia výskumného a inovačného partnerstva Veľkej Británie a Číny.
Po zvolení Borisa Johnsona za predsedu vlády D. Cameron vystúpil z tieňa a kritizoval jeho stratégiu brexitu. V septembri 2019 vydal memoáre Pre záznam (For the record). V januári 2023 prednášal v trojtýždňovom kurze na New York University Abu Dhabi o praktizovaní politiky vo veku rozvratu, kde zvýrazňoval témy vojny na Ukrajine a migračnej krízy.
S politikou S. Bravermanovej proti nelegálnemu prisťahovalectvu D. Cameron súhlasil. V máji 2023 podporil rwandský azylový plán. Oficiálne ide o partnerstvo Veľkej Británie a Rwandy pre migráciu a hospodársky rozvoj. Na jeho základe mali byť nelegálni prisťahovalci a žiadatelia o azyl premiestnení do Rwandy. Rwanda za to mala dostať od Londýna 144 miliónov eur. Plán kritizovali nielen v zahraničí ale narazil na odpor aj v samotnej Veľkej Británii i medzi niektorými konzervatívnymi politikmi. Po ťahaniciach na súdoch ho 15. novembra Britský najvyšší súd zamietol, lebo nie je v súlade so zákonom.
Do vlády D. Cameron neprišiel ako dôchodca, ktorý si potrebuje prilepšiť (ešte v roku 2009 týždenník New Statesman odhadol jeho majetok na 3,2 milióna libier s tým, že mal zdediť milióny od oboch strán svojej rodiny), Časom po odchode z funkcie sa niekedy vyjadroval k aktuálnej politike. Patril k zástancom silnej a bezvýhradnej podpory Ukrajiny. Po nejakom čase v politickom dôchodku zrejme usúdil, že ešte môže niečo urobiť. Stále je len v politickom „strednom veku“.
Pri jeho pôsobení sa predpokladá, že bude úzko spolupracovať s USA. Pripomenieme, že súhlasil s inváziou do Iraku v roku 2003 a zapojil sa do bombardovania Líbye v roku 2011. V prvom telefonickom rozhovore, ktorý mal s ministrom zahraničných vecí USA Anthonym Blinkenom hovorili o izraelsko-palestínskom konflikte, pomoci Ukrajine a vzťahoch s Čínou ako aktuálnych problémoch medzinárodných vzťahov. Zvýraznili aj osobitný charakter vzťahov medzi Washingtonom a Londýnom.
Už 16. novembra, teda tri dni po svojom menovaní, uskutočnil D. Cameron povinnú rituálnu návštevu Kyjeva, kde prisľúbil 18,4 milióna libier humanitárnej pomoci a ubezpečil ho o britskej podpore, pokiaľ bude potrebná. Na druhý deň si „odskočil“ do Moldavska, ktorého prezidentka Maia Sanduová zostruje rusofóbnu politiku.
Ciele týchto návštev D. Camerona majú aj rusofóbny kontext. Patrí však k tým britským politikom, ktorí sú za rozvíjanie vzťahov s Čínou.
Poukazuje sa aj na to, že D. Cameron je silným podporovateľom Izraela (vo funkcii mal veľmi dobré vzťahy s Benjaminom Netanjahuom). Otvorenou otázkou je, ako sa postaví k zložitým vzťahom s EÚ. Po svojom nástup do úradu povedal, že dúfa, že jeho skúsenosti z minulosti prispejú k tomu, aby pomohol R. Sunakovi pri riešení kľúčových úloh v zahraničnej politike.
Záver
Zopakujeme naše hodnotenie z predchádzajúcich komentárov o britskej politike, že „káder“ konzervatívcov, ktorí vládnu už viac ako 13 rokov, je vyčerpaný a možno aj povedané dnes často spomínaným slovom – aj vyhorený. Naznačuje to i neočakávaný návrat D. Camerona do vlády. Nie je však zatiaľ známe nič o tom, že sa línia vlády zmení. Výmeny v kabinete sa dotkli predovšetkým „politických“ a len okrajovo niektorých aj to nie hlavných ekonomických rezortov. Bez zlepšenia sociálno-ekonomickej situácie sú však nádeje na posilnenie konzervatívcov v nasledujúcich voľbách nulové. Podporu im nezvýši ani zamietnutie rwandského azylového plánu.
Čaká sa aj na to, aký bude súboj o vodcovstvo konzervatívcov. Podpora R. Sunaka nie je príliš silná a ani svojou politikou zatiaľ príliš nepresvedčil. Okrem S. Bravermanovej sa do súperenia môže podľa niektorých zdrojov zapojiť aj D. Cameron, ktorý to však zatiaľ odmieta. No a nevie sa, čo urobí Boris Johnson, ktorého extravagancia v časoch neoliberalizmu stále kdekoho priťahuje. Dá sa predpokladať, že sa nájdu aj iní kandidáti o túto lukratívnu pozíciu. Ponuka na predvolebnom „jedálnom lístku“ môže byť síce vábivá, ale jedlo po voľbách už nemusí byť také chutné.
