V roku 2023 boli v 9 štátoch EÚ (postupne v Estónsku, Bulharsku, Fínsku, Grécku, Španielsku, na Slovensku, v Poľsku, Luxembursku a Holandsku) parlamentné voľby, pričom v piatich boli predčasné. Vo väčšine štátov ich poznačila narastajúca polarizácia spoločnosti.
O výsledkoch niektorých volieb sme v komentároch pre Veci verejné písali, takže sa nimi už nebudeme zaoberať. Zameriame sa len na proces zostavovania vlád po voľbách. Vo všetkých štátoch s výnimkou Grécka sa vytvorili koaličné vlády. Vytváranie vládnych koalícií sa stáva jedným z najkontroverznejších momentov súčasnej liberálnej demokracie. Vedie aj k tomu, že politika je čoraz nevyspytateľnejšia a že dlhodobo klesá záujem más o ňu ako aj o voľby.
Teoreticky ale nekorektne o prekliatí vládnych koalícií v liberálnej demokracii
Napriek zbožšťovaniu individualizmu v liberálnej demokracii volič po odovzdaní hlasu musí čakať na to, aká bude nová vláda. Z teoretického pohľadu je päť možností, aký bude jeho „sprostredkovaný“ podiel na moci. Prvou je, že volil „výborne“ a vybral stranu, ktorá zostaví vládu sama. Druhou možnosťou je, že volil „veľmi dobre“ a vybral stranu, ktorá bude rozhodovať o zostavovaní vládnej koalície. Tretia možnosť je, že volil „dobre“ a vybral stranu, ktorá sa dostane do vládnej koalície. Štvrtá možnosť je, že volil tak, že jeho strana nebude pri moci a piata, že volil stranu, ktorá sa do parlamentu ani nedostala. Vzhľadom na charakter demokracie nebudeme používať v štvrtom a piatom prípade hodnotenie „zle“ (alebo školské „nevyhovujúco“). Zlo je síce morálnou (etickou) kategóriou, ale používa sa aj v politológii a politike. Radšej sa vyjadríme športovou terminológiou, že volič sa v štvrtom a piatom prípade ocitol pri zostavovaní vlády v „ofsajde“.
Proces zostavovania koalícií nebudeme “rozpitvávať“ a načrtneme len základné spôsoby, ako sa to robí. Vznikol aj nový politologický pojem – koaličný potenciál strany. Na začiatku si víťaz volieb si vyberá „partnerov“ do koalície. Viaceré strany už pred voľbami avizujú, s kým chcú a s kým nechcú ísť do koalície. Niektoré si nechávajú voľné ruky a o koaličných zámeroch nehovoria a „pružne“ sa prispôsobia situácii. Potom ide o dohodu koalície o rozdelení kresiel vo vláde (v štátnej správe, popr. aj inde). Na konci je koaličná zmluva a vládny program, ktorý je už len „prienikom“ cieľov a záujmov koaličných strán. Tie potom zdôrazňuje najmä priority svojej politiky, ktoré sú viac či menej odlišné od toho, čo sľubovali pred voľbami.
Špecifickým prípadom, je, keď víťazná strana vo voľbách nedokáže zostaviť väčšinovú koalíciu a túto možnosť dostane iná strana, spravidla tá, ktorá bola na druhom mieste. Teoreticky sa možno síce „tešiť zo slobody“ v liberálnej demokracii, ale o moci rozhoduje už len úzka skupina straníckych funkcionárov, ktorí sa neraz opierajú aj o sily z pozadia.
Prejdeme k reálnej politike a k „ukončeniu“ dvoch prípadov po tohtoročných parlamentných volieb v štátoch EÚ, kde vládne koalície vytvorili strany, ktoré vo voľbách nezvíťazili. V Španielsku bol v parlamente 16. novembra zvolený za predsedu vlády Pedro Sanchéz, ktorý je na jej čele už od júna 2018 a nová vláda bola menovaná 21. novembra. V Poľsku bol zvolený 11. decembra za predsedu vlády Donald Tusk, ktorý tiež nie je nováčikom a tento post zastával už od novembra 2007 do septembra 2014 (od decembra 2014 do novembra 2019 bol predsedom Európskej rady). Nová vláda zložila prísahu 13. decembra.
Nová vládna koalícia v Španielsku
Situácia v Španielsku bola dlho nejasná. Napriek očakávaniam časti médií i analytikov (ku ktorým sme sa tiež pridali) o veľkej pravdepodobnosti uskutočnenia opakovaných predčasných volieb sa Španielskej socialistickej robotníckej strane (ďalej len PSOE) nakoniec podarilo získať v parlamente väčšinu hlasov pre podporu P. Sanchéza ako predsedu vlády. Došlo k tomu po necelých štyroch mesiacoch od konania volieb, len niekoľko dní pred termínom, po ktorom by sa museli vypísať predčasné voľby.
Po voľbách stáli proti sebe dva vyhranené bloky. Pravicový blok tvorila víťazná Ľudová strana a radikálne hnutie Hlas (na treťom mieste). Ľavicový pozostával z PSOE (na druhom mieste) a pestrej a širokej „volebnej“ strany Movimiento Sumar (voľne preložené Hnutie jednoty /spojenia/), ktorá skončila na štvrtom mieste. Bolo v nej 6 celoštátne pôsobiacich strán a asi 15 regionálnych subjektov. Niektoré z nich sú aj radikálne zamerané.
Ani jeden z blokov nemal potrebnú väčšinu poslancov a tak sa začali rokovania o získaní podpory ďalších parlamentných strán. Išlo najmä o štyri nacionalistické baskické a katalánske strany. Prvým dostal poverenie na zostavenie vlády vodca víťaznej Ľudovej strany Alberto Núez Feijóo, ktorý však pri hlasovaní v parlamente nezískal potrebnú podporu.
Predseda PSOE P. Sanchéz bol pri hľadaní podpory medzi baskickými a katalánskymi stranami úspešnejší. Vyjednávačom z PSOE sa podarilo stranu Spoločne za Katalánsko (Junts per Catalunya ďalej len Junts), nekompromisnú zástankyňu nezávislosti „uhovoriť“ a 9. novembra uzavreli dohodu, ktorá by mala platiť 4 roky. Za podporu pri hlasovaní Junts požadovala predloženie zákona o amnestiách pre osoby stíhané za referendum o vyhlásení nezávislosti Katalánska z roku 2017. Nezvyčajné bolo, že vyjednávania sa viedli v Bruseli, lebo neformálny vodca Junts Carles Puigdemont (poslanec Európskeho parlamentu) by v prípade príchodu do Španielska mohol byť zatknutý a uväznený.
Proti rokovaniam s katalánskymi separatistami sa zdvihla vlna protestov vo viacerých španielskych mestách, pri ktorých došlo aj k potýčkam s políciou. Na najväčšom proteste 18. novembra sa v Madride podľa polície zúčastnilo približne 170 000 osôb.
Nová vláda 13. decembra predložila návrh zákona o inštitucionálnej, politickej a sociálnej normalizácii v Katalánsku. Vodca Ľudovej strany A. N. Feijóo považuje návrh za protiústavný a označil ho za politickú korupciu a volebný podvod.
V novej vláde sú okrem predsedu, štyria podpredsedovia (sú aj na čele ministerstiev), 18 ministrov a hovorkyňa. Výnimočné je, že druhou podpredsedníčkou vlády a ministerkou práce a sociálnej ekonomiky je členka Komunistickej strany Španielska Yolanda Díaz. Kľúčové kreslá (zahraničie, obrana, vnútro, hospodárstvo a financie) sa nezmenili a zmeny sa neočakávajú ani vo vládnej politike. Skeptici sa však obávajú, že koaličná vláda závislá na nacionalisticky orientovaných stranách regionálneho charakteru, sa môže niekedy ocitnúť v ťažkostiach.
Vznikla aj neštandardná situácia, že Španielsko je od 1. júla predsedníckym štátom EÚ, ale malo len poverenú vládu. Ako sa ukázalo aj toto provizórium EÚ prežila bez ujmy, čo inštitútu predsedníckeho štátu na vážnosti nepridalo. EÚ samozrejme aj za tohto špecifického španielskeho predsedníctva (napriek jej ľavicovej vláde) pokračovala neochvejne v línii posledných rokov veľmi ústretovej požiadavkám USA a NATO.
V jednom prípade sa však Španielsko odchyľuje od prevažujúcej línie politiky EÚ. Ide o väčšiu ústretovosť voči Palestíncom, aká sa dnes uskutočňuje v Bruseli a väčšine štátov EÚ.
Nová vládna koalícia v Poľsku
V Poľsku bola celkom iná situácia ako v Španielsku. Hneď po vyhlásení výsledkov volieb sa hlásila k zostaveniu vlády koalícia pod vedením druhej najsilnejšej strany Občianskej koalície (ďalej len OK). Víťaz volieb, vládnuca strana Právo a spravodlivosť (ďalej len PiS podľa zaužívanej poľskej skratky) nemala šancu na získanie dostatočného počtu hlasov pre podporu svojho kandidáta na predsedu vlády. Poľský prezident Andrzej Duda (bývalý člen PiS) v súlade so zvykom poveril víťaza volieb zostavením novej vlády. Termíny boli stanovované v súlade so zákonom, ale v krajných hraniciach tak, aby končiaca vláda vydržala čo najdlhšie. Potom ako 11. decembra nezískal Mateusz Morawiecki podporu v parlamente, udalosti získali rýchly spád. Ešte v ten deň bol D. Tusk schválený za predsedu vlády.
Bolo ohlásené, že koalícia sa bude menovať „Koalícia 15. októbra“. Na rozdiel od Španielska je spojená z troch rôznych subjektov, z ktorých všetky sú svojim spôsobom väčšie či menšie koalície a majú rozdielnu politickú orientáciu. OK je široká stredovo pravicová liberálna, koalícia 6 strán združená okolo Občianskej platformy. Hlási sa k európanstvu i atlantizmu. Druhý člen vládnej koalície Tretia cesta je stredovo pravicové volebné spojenie konzervatívneho charakteru, ktoré vytvorili Poľsko 2050 (založené v roku 2020) a agrárna Poľská roľnícka strana (najstaršia na politickej scéne a jediná, ktorá bola zastúpená vo všetkých doterajších postsocialistických Sejmoch, ďalej len PRS). Najmenším členom vládnej koalície je Nová ľavica (založená v roku 2019), ktorá je tiež volebným zoskupením 6 ľavicových strán. Niektoré poľské zdroje sarkasticky uvádzajú, že je už ľavica vlastenecká a ľavica liberálna (šorošovská).
Prienik volebných programov členov koalície nebol až tak veľký, lebo týkal vlastne len zahranično-politickej a bezpečnostnej orientácie Poľska. „Lepidlom“ sa stala snaha zabrániť vytvoreniu ďalšej vlády vedenej PiS.
Małgorzata Kulbaczewska-Figatová, ktorá sa z kritického hľadiska zaoberá otázkami politiky a spoločenského života v strednej a východnej Európe, na margo koaličnej zmluvy uviedla, že „demokratická“ koalícia v Poľsku znovu potvrdzuje, že inú sociálno-ekonomickú alternatívu ako neoliberálne škrty a podporu biznisu nepozná a nie je schopná ani ponúknuť. Zmluvu označila za znášku banálnych vyhlásení bez praktického významu. D. Tusk a jeho „priatelia“ sa podľa nej nepoučili z toho, prečo v roku 2015 prišli o moc a prečo je PiS stále najpopulárnejšou stranou v Poľsku. Líniu politiky koalície považuje za rozdávanie ďalších darov bohatým. Pracujúci majú čakať a tešiť sa z toho, že Poľsko je usmievavé a proeurópske.
V poľskej vládnej politike sa ma rozdiel od Španielska očakávajú viaceré zmeny. Aj v oblasti a zahraničnej a bezpečnostnej politiky, to bude zložitý „manéver“. Predpokladá sa, že pod vedením D. Tuska dôjde k zásadnému zlepšeniu vzťahov s EÚ a skončia protinemecké výpady. Predseda PiS Jaroslaw Kaczyński po diskusii po voľbe predsedu vlády nedokázal skrotiť svoje nervy a spoza rečníckeho pultu obvinil D. Tuska, že je „nemecký agent“.
V poľskej politike v tomto smere zostane „vrelý“ vzťah k NATO a amerikanofilstvu ako aj silná rusofóbia. Uvidíme, ako sa Varšava postaví k V4 tak vychvaľovanej na Slovensku. Vzťahy Poľska k SR budú korektné, ale predpokladaná línia jeho politiky sa vo viacerých ohľadoch bude odlišovať od línie našej vládnej koalície.
Na novú vládu čaká viacero kritických miest. Zaujímavé preto bude pozrieť si zoznam jej členov. Okrem predsedu má 25 osôb. Sú to nielen blízki spolupracovníci D. Tuska z jeho predchádzajúcich vlád, ale aj nové tváre Koalície 15. októbra. Tomu by však bolo vhodné venovať samostatný komentár.
Záverom – v Bruseli i vo Washingtone sú spokojní
Považujeme za potrebné ukázať na to, že „natovská centrála“ v Bruseli sa A. N. Feijóoa ani J. Kaczyńského nebála. V oboch prípadoch si hlboko vydýchla „úniová centrála“, lebo nimi vedené vlády mohli komplikovať ťažko vytváraný obraz dojemnej zhody v EÚ. Vymenovaniu nových vlád sa potešili aj vo Washingtone, ktorý potrebuje „poslušnú“ EÚ.
Otvorenou otázkou po parlamentných voľbách v štátoch EÚ zostáva už len zloženie novej holandskej vlády. Zopakujeme, že ani nijaká politická kaša sa neje taká horúca ako sa „uvarí“ vo voľbách. Práve potreba vytvárania koalícií vedie k tomu, že „odbojný euroskeptický“ charakter vlád sa obrusuje, čo sme videli po voľbách vo Švédsku a Taliansku v roku 2022. Maďarský fenomén Viktora Orbána z volieb v roku 2022 je stále výnimkou a v súvislosti so zdržiavaním schválenia prijatia Švédska do NATO je s ním nespokojnosť aj v pakte.
