Do riavy paradoxov a anomálií, ktoré vznikli po nástupe novej vlády po voľbách vo februári 2020, zapadlo aj nevyslovenie dôvery vlády vedenej Ľudovítom Ódorom, ktorá sa často označuje za vládu Zuzany Čaputovej. Vzhľadom na katastrofálne pomery vytvorené na Slovensku mocou, ktorú sme viackrát charakterizovali ako hegero-matovičovládu podporovanú čaputovčinou, je nevyhnutné pokračovať v jej kritike, hoci svoje podoby už viackrát zmenila. Ide stále predovšetkým o spôsoby, akými sa aj dnes riešia sociálno-ekonomické problémy obyvateľstva. Ich negatívne dôsledky zvyšujú aj ďalšie politické a právne kroky štátnej moci na Slovensku, ktoré majú nielen diletantský ale, žiaľ aj zákerný charakter.
Tragédiou tejto situácie je, že súčasná moc (od volieb vo februári 2020) vytvorila toľko problémov rôzneho charakteru, že o návrhoch na spôsoby ich riešenia sa dá uštipačne poznamenať, že pri tom môže v nadchádzajúcej predvolebnej kampani „súťažiť“ všelijakými nápadmi aj viac politických strán, než dnes na Slovensku existuje. Len smutným konštatovaním je, že vehementne sa do nápadmi hýria aj hlavní vinníci súčasného neutešeného stavu Slovenska. V prvom rade ide o súbor principála Igora Matoviča s novými číslami v programe, ktorý chystajú Oľano a priatelia. Richard Sulík tiež upravil vývesný štít na Saska. Jedine gumený Boris Kollár pokračuje s nezmeneným názvom. „Žalude“ (pardon strana Za ľudí) sú bez akejkoľvek šance a už pred voľbami skončili na smetisku slovenských politických dejín. O to viac sa však špekuluje, kde skončí ich nepodarená vodkyňa – politická „polyhistorka“ (či len hysterka?) Veronika Remišová a zvyšní dvaja či traja známi členovia strany. Podobne bez šance na úspech sú aj Demokrati, s ktorými sa vytasil jeden z historicky najväčších omylov slovenskej špičkovej politiky Eduard Heger. No a po politickej scéne sa moce ešte niekoľko jednotlivcov, ktorí sa často tiež cítia povolaní na veľké činy, lebo pôvodne boli členmi parlamentnej „95“ a jej moci. Viacerí z nich sa vydali na politickú turistiku po pestrých slovenských destináciách s nádejou, že niekde ich predsa len prichýlia.
V politickom boji na život a smrť medzi týmito silami, je šťastím v nešťastí Slovenska, že sa navzájom odhaľujú a usvedčujú zo svojej neschopnosti a zákernosti aj keď nie je na tom nič prínosné. Sami si tým však znižujú šance na zvolenie.
Osud vlády Ľ. Ódora bol spečatený už krátko po jej vzniku. Vláda, ktorá nemá pevné ústavnoprávne ukotvenie a politicko-mediálne sa označuje za úradnícku vládu alebo vládu odborníkov, bola na Slovensku vymenovaná prvýkrát. Prezidentka sa ocitla v zložitej situácii, v ktorej nevyužila svoju právnickú kvalifikáciu a znovu preukázala len neschopnosť a pohŕdanie národnými záujmami Slovenska. Nebola to len náhoda momentu, ale k tejto situácii prispela aj svojimi predchádzajúcimi aktivitami, ktorými napomáhala politickému a spoločenskému chaosu v „krajine“.
Vo funkcii prezidentka zlyhala už viackrát, ale v prípade vládnej krízy po vyslovení nedôvery vláde Eduarda Hegera, to malo pre ňu už osudový charakter. Pri riešení situácie po páde vlády, ktorá nič nevyriešila a chaos na Slovensku, ktorý iracionálne ale veľmi aktívne začala šíriť vláda Igora Matoviča, len narastal, sa zachovala, veľmi slušne povedané, alibisticky. Aj keď najprv vyhlásila, že bude presadzovať konanie predčasných volieb v máji alebo júni, zakrátko na svoje slová zabudla. Po podlom hlasovaní poslancov rozpadnutej „95“ o termíne volieb v NR SR bola už radšej ticho. Nevyužila možnosť, ktorá sa objavila po tomto kroku, aby už vtedy menovala vládu odborníkov (úradnícku vládu), Niektoré strany zo zvyškov veľkej „95“ by vraj boli reagovali podporou skoršieho termínu predčasných volieb. Údajne vo svojej citlivosti nechcela vystaviť „odborníkov“, ktorých by navrhla do vlády, stresovať. Ako však hovorí ľudová múdrosť „odriekaného chleba najväčší krajec“, nakoniec ich sama do tejto situácie uvrhla. Avšak s tým rozdielom, že katastrofálny chaos na Slovensku trvá najmenej o 4 mesiace dlhšie a s vláda dovládne aj bez dôvery.
Možno sa prezidentka čiastočne vzhliadla po vzore ČR (azda aj vzhľadom až na zbožnú úctu, ktorú prechováva k jej súčasnému prezidentovi), kde bol od decembra 1997 do júla 1998 predsedom „prechodnej“ vlády Josef Tošovský (od januára 1993 prvý guvernér Českej národnej banky). Na Slovensku sa však mohlo siahnuť len po zástupcovi guvernéra národnej banky Ľ. Ódorovi, ktorý bol v tejto funkcii od februára 2018. Guvernér Peter Kažimír totiž má zlé renomé, lebo bol od apríla 2012 do apríla 2019 ministrom financií a podpredsedom vlády za Smer, v ktorom bol okrem toho v rokoch 2010 – 2019 podpredsedom. Navyše bol na základe svedectva jedného z prominentných „kajúcnikov“ opakovane obvinený z korupcie. V apríli 2023 ho trestným rozkazom sudca Špecializovaného trestného súdu uznal vinným z podplácania a uložil mu peňažný trest vo výške 100-tisíc eur s náhradným trestom odňatia slobody na dva roky, proti čomu sa P. Kažimír odvolal. „Nesiahlo“ sa však ani po nikom predchádzajúcom, možno aj preto, že od Ľ. Ódora sú asi o 20 i viac rokov starší.
Zrejme neoliberálnym „plusom“ v pozadí pre Ľ. Ódora, okrem jeho údajnej blízkosti k Progresívnemu Slovensku, bolo najmä pôsobenie ako hosťujúceho profesora na sorosovskej Stredoeurópskej univerzite, ktorá bola založená v Budapešti, ale od roku 2020 je vo Viedni. Túto činnosť vraj vykonáva zadarmo(?) a teda nemožno hovoriť o nijakom konflikte záujmov. Pri všetkej úcte k Ľ. Ódorovi, menovať v roku 2023 za predsedu vlády neoliberálneho bankára, je jasným signálom, aké má byť zameranie jej pôsobenia.
Vzniká však aj zložitá právna otázka, kto bude zodpovedný, ak sa „náhodou“ ešte zhorší stav Slovenska. Bude to vláda, ktorá nemá dôveru parlamentu, alebo prezidentka, ktorá jej členov podľa rozšírených politicko-mediálnych názorov sama vyberala? Bude pokračovať alibizmus Z. Čaputovej, ak bude treba riešiť nejaký vážny problém.
Zopakujeme výsledky hlasovania o dôvere vláda Ľ. Ódora, ktoré bolo 15. júna. Za hlasovalo 34 poslancov. Proti bolo 43, zdržalo sa 54, nehlasovalo 5 a neprítomní boli 14 poslanci.
Z 34 poslancov, ktorí hlasovali za, bolo 19 zo SaS (všetci okrem neprítomného P. Osuského). 15 patrili k nezaradeným (odídencom z veľkej „95“), ktorí predstavujú pestré politické spektrum (v popredí s hegerovskými Demokratmi a Progresívnym Slovenskom, ale aj inými stranami). Z ďalších 3 fungujúcich poslaneckých klubov vládu nepodporil ani jeden poslanec, pričom tak urobila aj väčšina nezaradených poslancov.
Na základe hlasovania, ktoré bolo viac fiaskom prezidentky ako fiaskom vlády, vyslala slovenská politická scéna zastúpená v NR SR jasný i dôrazný signál. Pani prezidentka druhýkrát už radšej nekandidujte. Ďalším signálom je aj klesajúca dôvera obyvateľstva k prezidentke, ktorá sa zisťuje v prieskumoch. Patrí aj k najnižším, ktoré prezidenti v porovnateľnom období mali. Žiaľ, nevieme nájsť nijaký krok či aktivitu prezidentky, ktorý by bol výrazne prispel k zlepšeniu ťažkej sociálno-ekonomickej situácie obyvateľov.
O nezvládnutí funkcie pani Čaputovou a alibizme pri jej výkone, ktoré súvisia aj s podcenením a prehliadaním národných záujmov SR, sme písali už viackrát. Znovu stručne zvýrazníme päť vecí:
- prehliadnutie nezákonnosti plošného nútenia občanov SR k povinnému očkovaniu proti Covid-19 a k obmedzovaniu ich práv pri nepodriadení sa mu (samotná Z. Čaputová sa teatrálne nechala zaočkovať a vyhlásila, že očkovanie je sloboda),
- rýchle podpísanie pre SR nevýhodnej Obrannej dohody s USA (dnes ju možno porovnať s dohodou v ČR, ktorá tiež nie je síce nijakou slávou, ale nie je taká submisívna, ako naša),
- úsilie o zabránenie uskutočneniu referenda o skrátení volebného obdobia poslancov NR SR prešpekulovanými formálnymi právnickými frázami a presunutie rozhodnutia o tejto otázke na Ústavný súd,
- nekoncepčné zníženie obranyschopnosti SR v súvislosti s dodávkami zbraní a vojenského materiálu na Ukrajinu (ich skutočná veľkosť je neznáma vraj z dôvodu potreby utajovania),
- podpora právne pochybných argumentov postupu niektorých kontroverzných predstaviteľov orgánov činných v trestnom konaní a pridanie sa k útokom na § 363 Trestného zákonníka.
Na dôvažok doplníme len dva momenty, ktoré majú aj chúlostivý diplomatický charakter. Prvým bolo neštandardné a patetické osobné blahoželanie hlavy štáty vo volebnom štábe kandidátovi na hlavu štátu v inom štáte pred oficiálnym vyhlásením výsledkov volieb. Nedošlo síce až k takej hanbe, aká sa stala slovinskému predsedovi vlády Janezovi Janšovi, ktorý v novembri 2020 predčasne zablahoželal Donaldovi Trumpovi a o niekoľko hodín bolo oficiálne oznámené, že víťazom prezidentských volieb je Joe Biden. Znalci protokolu hlavy štátu však nad konaním Z. Čaputovej neveriacky krútia hlavou. Druhým bolo, že sa nevzdala účasti na korunovácii britského kráľa Karola III. v čase, keď doma prepukla vážna politická kríza po tom, ako E. Heger odovzdal svoje poverenie vedením vlády. Ktovie, či politické dejiny Slovenska v budúcnosti viac budú oceňovať účasť prezidentky na anachronickom monarchistickom podujatí alebo zvýraznia jej tápanie pri riešení vážnej politickej krízy, resp. nepripravenosť na jej riešenie. Myslíme si, že to bude s pravdepodobnosťou blížiacou sa k jednej, podcenenie krízy.
V súvislosti s aktuálnou politickou situáciou na Slovensku poukážeme ešte na jeden z jej ukazovateľov, ktorým je vývoj a stav preferencií politických strán pre blížiacimi sa voľbami. Využijeme pritom aj netradičný prehľad, ktorý spracovali 14. júna pre českú webovú stránku Sezam Zprávy s názvom „Unikátní model. Kdo vyhraje na Slovensku parlamentní volby“ Kateřina Mahdalová a Michal Škop (pozri https://www.seznamzpravy.cz/clanek/fakta-unikatni-model-kdo-vyhraje-na-slovensku-parlamentni-volby-232478). Použitý model prieskumov preferencií od volieb do NR SR vo februári 2020 sa nazýva „poll of polls“ (prieskum prieskumov) a pracuje s podrobnými výpočtami celkového váženého priemeru pre každú stranu.
Na tomto základe uvádzajú celkový vážený priemer pre jednotlivé strany:
- Smer – 19 %,
- Hlas – 16 %,
- Progresívne Slovensko – 14 %,
- Republika – 8 %,
- Sme rodina – 7 %,
- OĽaNO – 7 %,
- SaS – 6 %,
- KDH – 6 %,
- SNS – 4 %,
- Aliancia – 3 %.
Volebné preferencie sa rýchlo menia a tento model je o minulosti. Aj tak má špecifickú výpovednú hodnotu, najmä v prípade strán, ktoré boli aktívne v celom skúmanom období. Zdá sa, že veľa hráčov, ktorí môžu zmeniť existujúce pomery, nie je. Treba však počítať s tým, že niekedy pred voľbami vyskočia nové strany, ktoré dosiahnu aj úspech. Naposledy v roku 2020 to bola strana Za ľudí. Aj v súčasnosti je viac takých usilovných nováčikov, ktorí si veria, ale majú už len krátky čas na zvýšenie svojej šance na vstup do parlamentu. Vzhľadom na meniace sa pomery ich analýzu zatiaľ vynecháme.
Zastavíme sa len na ilustráciu pri dvoch posledných prieskumoch. V prieskume agentúry NMS Market Research, ktorý bol zverejnený 25. mája, boli preferencie: Smer-SD 21,3 %, Progresívne Slovensko so 14,2 %, Hlas-SD 14,0 %, Republika 8,7 %, OĽANO 7,3 %, SaS 6,2%, Sme rodina 5,9 %, KDH 5,5 %. Pred bránami parlamentu zostali SNS (3,1 %), Demokrati (2,7 % ) a Aliancia (2,6 %). Podľa prieskumu AKO pre reláciu Na hrane TV JOJ, ktorý sa zverejnil 15. júna, mali strany preferencie: Smer-SSD 19,0 %, Hlas-SD 17,2 %, Progresívne Slovensko 14,4 %, SaS 7,8 %, OĽaNO 7,1 %, Republika 7 %, KDH 6,5 % a Sme rodina 6,2 %. Opäť neuspeli SNS (4,7 %), Demokrati (2,8 %) a Maďarské fórum (2,1 %).
Vo všeobecnosti v polovici júna možno načrtnúť v prieskumoch preferencií v tomto roku trend, že miesto v NR SR majú zabezpečené Smer-SSD, Hlas-SD a Progresívne Slovensko. Ďalších 5 strán má podľa preferencií a s nimi spojenými štatistickými odchýlkami šancu dostať sa do NR SR. Ide o Republiku, Oľano a priatelia (po novom), Saska (po novom), Sme rodinu a KDH. V prieskumoch preferencií sa zatiaľ tesne pod hranicou vstupu pohybuje SNS. V prípade ďalších strán je ich vstup do NR SR podľa súčasných preferencií ťažko predpokladať. Za viac ako tri mesiace do volieb sa však môže situácia na hranici kvóra zmeniť. No a už vôbec sa nebudeme dnes púšťať do úvah, aké bude zloženie novej vlády, keď v parlamente môže byť až 9 strán.
Počkáme si najprv do 2. júla, kedy kandidujúce subjekty musia odovzdať kandidátky. Následne ich do 22. júla bude skúmať Štátna volebná komisia a kandidátov zaregistruje. Pripomenieme bizarnosť z volieb v roku 2020, keď J. Krošlák bol uvedený na kandidátkach dvoch strán – OĽaNO i SaS, bez toho, aby za to bol nejako postihnutý (svedčí to aj o chaose, ktorý je pre obe tieto strany príznačný). Manévre s menami najmä na vyšších miestach kandidátok už začali, keď viaceré strany ich postupne uverejňujú. A predvolebný boj tiež naplno „zúri“ a môžeme očakávať len jeho zostrenie.
Na politickú situáciu pred voľbami zapôsobí aj rozhodnutie prezidentky, či bude znova kandidovať. Nech sa rozhodne, ako sa rozhodne, predsa len bude pred voľbami aktívnym faktorom ovplyvňujúcim politickú situáciu. Bude pri tom asi neochvejne pokračovať v tom, ako pôsobila doteraz. Neočakávame od nej nijakú zásadnú sebareflexiu ani po fiasku, ktoré utrpela ňou menovaná (a zostavená) vláda v NR SR. Nie je ani nijako schopná napätú situáciu v „krajine“, ako rada o Slovensku hovorí, upokojiť.
Nakoniec sa rečnícky opýtame, čo vlastne chcela neznáma pani Čaputová na Slovensku bez praktických skúseností v politike a bez opierania sa o vplyvnú politickú silu dosiahnuť či zmeniť. Nikto ju do ničoho nenútil a nie sú ani náznaky toho, že niekto by ju dlhšie či systematicky pripravoval na funkciu prezidentky. Jej volebný program bol značne všeobecný a formálny bez akejkoľvek veľkej vízie.
Možno to znie až cynicky, ale ak sa pri hľadaní odpovede na túto otázku neoprieme o hypotézu, že má pôsobiť v prvom rade v prospech tých síl v pozadí, ktoré z nej urobili víťazku prezidentských volieb, ťažko nájdeme nejaké realistické politicko-analytické vysvetlenie. Sily, ktoré ju z húfu uchádzačov a vytypovali a začali ju mediálne podporovať a manipulovať verejnú mienku v jej prospech, sa zatiaľ k tomu verejne neprihlásili.
Ide už o druhý prípad „politicky bezskúsenostného“ slovenského prezidenta. Čo zatiaľ prezidentka urobila, je v súhrne ešte slabšie a horšie ako boli výsledky Andreja Kisku, hoci ju za to odmenili všelijakými cenami viaceré málo známe spolky zo zahraničia. Ale toto patrí vlastne tiež medzi slovenské politické paradoxy a anomálie, ktoré tak ľahko ale ani rýchlo neskončia.
Zmena môže, ale nemusí, prísť už po voľbách v septembri. A k liberálnej demokracii patrí aj to, že voliči síce rozhodnú, kto ich bude zastupovať. Avšak to, čo robia po voľbách títo „zástupcovia ľudu“ voliči už neovplyvnia.
