V podmienkach malej úspešnosti socialistov vo voľbách v Európe v tomto roku prišlo k veľmi kontroverznému rozhodnutiu vedenia Strany európskych socialistov (ďalej len SES) o pozastavení členstva Smeru-SSD (riadny člen) a Hlasu-SD (pridružený člen) v nej. Z hľadiska súčasného stavu politiky tejto strany, najmä v EÚ, ide o ťažko pochopiteľný čin. Volebný výsledok slovenských strán bol v tomto roku najúspešnejší zo všetkých parlamentných volieb v štátoch, kde kandidovali strany zo SES.

O vzniku a vývoji Strany európskych socialistov

SES, ktorá združuje socialistické a sociálnodemokratické strany, vznikla v novembri 1992. Pokusy o spájanie európskych socialistov (okrem socialistických internacionál) siahajú do 50. rokov minulého storočia do začiatkov európskej integrácie. Začali sa po vytvorení Parlamentného zhromaždenia štátov Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ, ktoré pôsobilo od roku 1952. Právomoci zhromaždenia sa rozšírili po vytvorení Európskeho hospodárskeho spoločenstva v roku 1958 a Európskych spoločenstiev roku 1967. Veľkú zmenu znamenala priama voľba poslancov do zhromaždenia od roku 1979. V roku 1986 došlo k zmene názvu zhromaždenia na Európsky parlament.

Menili sa aj názvy politického zoskupenia európskych socialistov. V rokoch 1952 až 1964 to bola Skupina socialistov. Potom až do roku 1992 sa nazývala Konfederáciou socialistických strán Európskeho spoločenstva (od 1967 spoločenstiev). Od roku 1993 do 2004 išlo o Skupinu SES a v rokoch 2004 – 2009 o Socialistickú skupinu v EP. Výraznú zmenu znamenal rok 2009, odkedy ide už o Progresívnu alianciu socialistov a demokratov v EP (v skratke S&D), čo naznačuje rozplývanie politických programov socialistických strán a ich presúvanie do stredu, ktoré je spojené s „demokratizáciou“ a „liberalizáciou“.

Progresívna aliancia je internacionála progresívnych a sociálnodemokratických politických strán a organizácií založená v máji 2013 v Nemecku. Vznikla ako alternatíva k existujúcej Socialistickej internacionále, v ktorej však väčšina strán naďalej zostala. Alianciu možno považovať aj za prejav (dôsledok) štiepenia starých a vzniku nových socialistických strán, popr. nejednotnosti medzinárodného socialistického hnutia. Vytvorenie aliancie podnietil vtedajší predseda Sociálnodemokratickej strany Nemecka (SPD) Sigmar Gabriel, ktorý zrušil platbu ročného členského príspevku strany do Socialistickej internacionály vo výške 100 000 libier. Kritizoval aj začleňovanie „nedemokratických“ síl do internacionály.

Sila SPD, ktorá zostala v SES, v poslednom čase klesá. Zvíťazila síce vo voľbách do Bundestagu v roku 2021, ale s historicky tretím najnižším ziskom hlasov. Vláda kancelára Olafa Scholza (v koalícii so zelenými a slobodnými demokratmi) láme historické antirekordy nespokojnosti. Na konci septembra bola nespokojnosť respondentov s vládou 79 % a spokojnosť len 19 %. SPD aktuálne podľa prieskumov preferencií klesla na tretie miesto.  V októbri ju niekedy až o 7 – 8 % predstihla populistická Alternatíva pre Nemecko, ktorá sa často označuje za krajne pravicovú. V tomto roku sa SPD v štyroch krajinských volieb v Nemecku oslabila v Berlíne, Bavorsku a Hesensku (pričom všade mala historicky najnižšie zisky) a úspech dosiahla jedine v Brémach (mestský štát je najmenšou spolkovou krajinou).  

Stručne o súčasnom zložení Strany európskych socialistov

V súčasnosti je v SES podľa údajov na jej internetovej stránke 32 strán z 27 členských štátov EÚ (zo Slovenska Smer-SSD) Nórska a Veľkej Británie (2 strany, z toho jedna v Severnom Írsku). Po dve strany sú z Belgicka a Talianska. V EP je SES zastúpená stranami z 26 členských štátov (bez Írska).

História týchto strán je dlhá i zaujímavá a má dve základné dimenzie. Prvou je formálna stránka – spojená s názvami a ich zmenami, čo sa dá pomerne ľahko nájsť. Zložitejšie to je s druhou stránkou so zmenami politického smerovania týchto strán, čo je na rozsiahlu historicko-politologickú štúdiu.

V záujme prehľadu stručne uvedieme len historické údaje o vzniku strán. Prvé z nich vznikli v 70. rokoch 19. storočia a fungujú relatívne nepretržite dodnes. Ide o dánskych Sociálnych demokratov (1871), nemeckú SPD (1875, v rokoch 1933 – 1945 bola postavená mimo zákon) a Španielsku socialistickú robotnícku stranu (1879, v rokoch 1939 – 1974 bola v ilegalite). Do 19. storočia zaraďujú svoj vznik aj nórska Strana práce (1887), Švédska sociálnodemokratická strana robotnícka (1889), Sociálnodemokratická strana Rakúska (1889, v rokoch 1934 – 1945 v ilegalite) a Sociálnodemokratická strana Fínska (1899). Britská Strana práce (Labour party) to len tak-tak stihla v poslednom roku minulého storočia.

Na  webovej stránke sa snaží históriou zaujať česká Sociálna demokracia (pod týmto názvom funguje od júna 2023, predtým to bola Česká strana sociálně demokratická, pričom v minulosti viackrát zmenila svoj názov). Svoj vznik uvádza v roku 1878, ako Sociálně demokratická strana českoslovanská v Rakousku, čo bola jedna z platforiem rakúskej sociálnej demokracie. Samostatne strana začala pôsobiť v roku 1893. V roku 1938 sa spojila s inými stranami a po vytvorení protektorátu v roku 1939 bola až do roku 1945 zakázaná. V roku 1948 sa spojila s Komunistickou stranou Československa a svoju činnosť obnovila v roku 1990.

Najmladšou stranou v SES je poľská Nová ľavica (Nowa Lewica), ktorá pôsobí od roku 2021. Ďalej to je grécke Hnutie pre zmenu, ktoré sa vytvorilo v roku 2017 zlúčením PASOK (Panhelénskeho socialistického hnutia pôsobiaceho od roku 1974) a KIDISO (Hnutia demokratických socialistov pôsobiaceho od roku 2015). Lotyšská Sociálnodemokratická strana Saskaņa (Dohoda), pôsobí od roku 2010. Dve talianske  strany – Demokratická strana a Talianska socialistická strana vznikli v roku 2007.    

V SES je aj 14 pridružených strán z 3 štátov EÚ (medzi nimi aj Hlas-SD), pričom maďarská Demokratická koalícia je zastúpená v EP. Ďalšie strany sú z Albánska, Bosny a Hercegoviny, Čiernej Hory (2 strany), Islandu, Moldavska, Severného Macedónska, Srbska, Švajčiarska a Turecka (2 strany). 13 strán má štatút pozorovateľa. Sú z troch štátov EÚ a z Andorry a San Marina, ako aj z Arménska, Egypta, Izraela (2 strany), Maroka, Palestíny (Fatah), neuznaného Severného Cypru a Tuniska.

V SES pôsobia aj „prierezové“ prvky. Je to ženská (PES Women) a mládežnícka (Young European Socialists) organizácia. Patrí k nim aj Nadácia pre európske progresívne štúdie (The Foundation for European Progressive Studies), ktorá sa charakterizuje ako think tank „progresívnej politickej rodiny“ na úrovni EÚ.

K histórii, najmä starších členských strán SES, poznamenáme, že ide o zložitú cestu mnohých politických bojov, víťazstiev i porážok, úspešných aj neúspešných vlád. Ani socialistické strany sa nevyhli politickým intrigám, aféram, vrátane korupčných škandálov a pod. Na ilustráciu uvedieme aspoň „príbeh“ Willyho Claesa, z flámskej socialistickej strany v Belgicku, ktorá sa od roku 2021 nazýva Socialistická strana – ináč (Socialistische Partij – Anders). V rokoch 1972 – 1994 bol viackrát belgickým ministrom a od novembra 1992 do októbra 1994 de facto prvým predsedom SES. V októbri 1994 sa stal generálnym tajomníkom NATO. Vo funkcii skončil už v októbri 1995, kvôli afére Agusta. Išlo o úplatky pre vtedajšiu Socialistickú stranu od talianskej zbrojárskej firmy Agusta, ktorá dodala helikoptéry pre belgické vojenské letectvo.

Významnými medzníkmi pre pôsobenie socialistických strán boli najmä obe svetové vojny a rozpad bipolarity. Ich vývoj sa začal komplikovať od 50. rokov. Došlo pri tom vo zvýšenej miere k deleniu, zániku starých a vzniku nových strán. Oslabil ich aj odklon od tradičných hodnôt, ktoré sa síce stále proklamujú, ale už pod vplyvom nových trendov „demokratizácie“ a „liberalizácie“. Nedokázali primerane zareagovať na demografické, ekonomické, kultúrne a ďalšie sociálne zmeny v živote obyvateľstva. Časť agendy im zobrali nielen zelené strany a liberálne stredové strany, ale aj pravica, vrátane radikálnej, ktoré dokázali viac podchytiť nespokojnosť širokých vrstiev obyvateľstva s podmienkami života a neraz „vyrukovali“ s heslami, ktoré majú socialistický tón. Svoju úlohu zohráva aj sklamanie socialistických voličov z politiky ich strán a pokles dôvery v politické strany všeobecne, resp. zníženie záujmu o politické dianie.  No a nie všetky médiá hlavného prúdu majú socialistov radi.

Existuje aj Strana európskej ľavice, ktorá vznikla v roku 2004. Združuje komunistické a radikálne ľavicové, popr. aj „červeno-zelené“ strany. Má 24 členských strán z 19 európskych štátov a Turecka. Okrem toho je v nej 7 strán so štatútom pozorovateľa (medzi nimi aj Komunistická strana Slovenska). Je napojená na skupinu Ľavice v Európskom parlamente – GUE/NGL. Vzhľadom na zložitosť tejto línie politiky v Európe si jej analýza vyžaduje samostatný článok.

Výsledky strán zo Strany európskych socialistov

v parlamentných voľbách v Európskej únii v roku 2023

V roku 2023 sa konali parlamentné voľby v ôsmich členských štátoch EÚ. V marci boli v Estónsku, v apríli vo Fínsku a Bulharsku (piate predčasné voľby od apríla 2021), máji a júni (predčasne) v Grécku, júli (predčasne) v Španielsku, septembri (predčasne) na Slovensku, októbri v Luxembursku a Poľsku. Majú byť ešte v novembri (predčasne) v Holandsku.

Tabuľka 1 – Výsledky strán SES v parlamentných voľbách v roku 2023

Zdroj: správy štatistických úradov jednotlivých štátov o výsledkoch volieb, médiá

Porovnávanie výsledkov volieb na základe týchto ukazovateľov nie je síce kompletné, ale ide o základné (kvantitatívne) údaje, ktoré vypovedajú o nich. Z tabuľky vyplýva, že vo voľbách v roku 2023 strany SES dosiahli síce určitý rast voličskej podpory, ale na víťazstvo im to nestačilo. Jedinou výnimkou je Smer-SSD, ktorý vytvoril aj väčšinovú vládnu koalíciu. Najväčšie percento hlasov síce získala Španielska socialistická robotnícka strana (Smer-SSD a Hlas-SD majú však spolu viac), ale jej šance na vytvorenie vládnej väčšiny sú malé a v politicko-mediálnych kruhoch sa počíta viac s tým, že v januári 2024 Španielsko čakajú ďalšie predčasné voľby.  

Doplníme, že v Holandsku podľa prieskumov preferencií z októbra bola Strana práce tesne na druhom mieste. Vo voľbách kandiduje v aliancii so Zelenou ľavicou.

Na zamyslenie je aj to, že až 5 z volieb v 9 štátoch EÚ bolo vyhlásených predčasne.

Čo sa vlastne a prečo stalo

Spomeňme si, čo robil Richard Sulík (z pomstychtivosti) v zákulisí Európskeho parlamentu (ďalej len EP) pri nezmyselnej kandidatúre Martina Klusa (predtým odišiel zo SaS) za Slovensko na člena Európskeho dvora auditorov. Kandidatúra mala minimálnu šancu na úspech, ale R. Sulík aj tak „neformálne informoval svojich známych“ z predchádzajúceho pôsobenia v EP o M. Klusovi.

Môžeme sa opýtať, či v prípade pozastavenia členstva Smeru a Hlasu sa na rozhodnutí nepodieľali tiež nejaké zákulisné ťahy a intrigánstvo. Nevraživosť predstaviteľov SES v súvislosti so slovenskými voľbami sa totiž objavila už krátko po nich.

Prím v nej hral predseda SES, bývalý švédsky predseda vlády Stefan Löfven. Pripomenieme, že švédski sociálni demokrati, ktorí viedli vládu od októbra 2014 do októbra 2022 zanechali štát v žalostnom bezpečnostnom stave, keď tam o. i. prebieha eskalujúca sa vojna gangov. Len v septembri 2023 jej za obeť padlo 11 ľudí, pričom medzi nimi sú viacerí, ktorí sa len nešťastnou zhodou okolností ocitli na mieste streľby (výbuchov). Okrem toho nemožno nespomenúť leví podiel švédskych sociálnych demokratov na zrušení vyše 200-ročnej neutrality štátu a záujme vstúpiť čo najskôr do NATO. Tento krok sa však stretol s neočakávanými komplikáciami.

Podnetom k útokom SES voči Smeru-SSD sa stal formálne jeho úmysel uzavrieť koalíciu s SNS. Označiť SNS v súčasných pomeroch v EÚ za pravicovo radikálnu stranu je prinajmenšom nekorektné, najmä keď ju porovnáme s výhradami, ktoré slovenskí neoliberáli spriahnutí s „progresívcami“ mali voči Republike, nehovoriac už o Kotlebovcoch-ĽSNS, či s nemeckou Alternatívou pre Nemecko. Kandidátka SNS bola v tomto roku personálne iná ako v roku 2016, keď sa po voľbách tiež stala súčasťou vládnej koalície a vtedy to nevadilo. V roku 2006 mal však Smer už pozastavené členstvo v SES za to, že vstúpil do vládnej koalície so stranou SNS.

Voči Smeru-SSD hneď po voľbách chcel „zakročiť“ aj predseda vlády Portugalska António Costa (predseda Socialistickej strany). Na neformálny samit EÚ v Granade 5. októbra bol údajne doručený aj list, v ktorom viacerí predstavitelia SES požadovali prijať kroky voči Smeru-SSD. Podpredseda frakcie S&D v EP Pedro Marques už 3. októbra na tlačovej konferencii povedal, že v postoji k Smeru-SSD bude nasledovať SES.

Všetko to len posilňuje domnienku o možnom ovplyvňovaní (pomstychtivosti?) z „progresívno-neoliberálneho“ pozadia. V súčasnej chaotickej situácii a pri úpadku európskych socialistických strán to však bude zrejme viac efektom dlhodobého neoliberalisticko-globalistického obratu v politike SES a narastaniu jej neznášanlivosti voči národne orientovaným silám.  

Ak sa nad tým zamyslíme hlbšie, mohlo ísť aj o „varovanie“ pre Hlas-SD, aby do koalície so Smerom-SSD a SNS nešiel a pridal sa k „progresívcom“ a neoliberálom, ktorí však potrebovali do spolku kvôli väčšine aj KDH. Pre pokryteckých európskych socialistov sa nič nestane, aj keď to bude silne protisocialistická koalícia. Oceňujeme občiansku i národnú odvahu Hlasu-SD vedeného Petrom Pellegrinim, že sa priklonila k túžbe mnohých slovenských voličov po zmene a pridala sa k Smeru-SSD.

Rozhodnutie vedenia SES prišlo s nevídanou prudkosťou. Bolo prijaté už na druhý deň po podpísaní Memoranda o spolupráci medzi Smerom-SSD, Hlasom-SD a SNS 11. októbra. Podľa správy na stránke Euractiv z 12. októbra „Predsedníctvo k tomuto kroku pristúpilo po tom, čo sa líder Smeru-SD Robert Fico jasne odklonil od hodnôt rodiny SES. A navyše v dôsledku obáv, ktoré sa objavili po ohlásení vládnej koalície Smeru-SD, Hlasu-SD a radikálnej pravicovej strany“.

Smer-SSD bol kritizovaný za „proruské“ postoje, ktoré neboli ničím dokázané (ďalšou stranou v SES, ktorú obviňujú z „proruských“ postojov je Bulharská socialistická strana). Za takto orientovanú často považujú aj SNS. SES zrejme trpí frustráciou za neefektívnu vojenskú pomoc Ukrajine a tak je jej tŕňom v oku aj vyhlásenie Smeru-SSD, že nebude pokračovať v poskytovaní vojenskej pomoci Ukrajine. Európski socialisti sa submisívne tiež ticho „učučkali“ za bezpodmienečným podriadením sa EÚ USA a NATO.

Hodnoty „rodiny SES“ nie sú však exaktne definované a hovoriť o „jednoznačnom odklone“ od nich, je prehnané a ťažko zdôvodniteľné. Možno pri tom vadí aj postoj Smeru-SSD (a SNS) k téme LBGT, ktorá však nemá sociálno-ekonomické príčiny a zo sociálnopolitického hľadiska je vykonštruovaná.

Mohli by sme sa spýtať, prečo ctihodným európskym socialistom nevadilo vyčíňanie vlád  „pekelnej trojky“ Matovič – Heger – Ódor menovaných prezidentkou, ktorá svojej „krajine“ nerozumie. Nepostrehli sme ani najmenší náznak ich nespokojnosti s enormným zadlžovaním Slovenska, zhoršovaním sociálno-ekonomickej situácie jeho obyvateľstva, ničením právneho štátu, zvyšovaním nenávisti v spoločnosti a pod., ktoré trvalo vyše 3 rokov. Asi im stačilo, že tieto vlády súhlasili so všetkým, čo prišlo nielen z EÚ, ale aj z NATO a USA?

Zopakujeme to, čo sme už viackrát uviedli, ale treba to znovu a znovu pripomínať, že veľmi kontroverzným (až nebezpečným) je nepripravenosť „zjednoteného Západu“ na to, čo robiť, ak sa ukrajinská kríza bude vyvíjať ináč, ako si to predstavuje. Aj to sa môže skrývať za unáhleným krokom SES, ktorá sa v protiklade k pôvodnému mierovému projektu EÚ stala bezpodmienečným podporovateľom vojenského riešenia ukrajinskej krízy, ale zdá sa, že si nevidí ďalej ako na špičku vlastného nosa. A na dôvažok je to aj špecifický prejav hystérie so sankciami, ktoré sú v tomto prípade zamerané už do vnútra vlastnej strany. Historické paralely s hľadaním nepriateľov vo vlastných radoch nebudeme radšej spomínať.

Záverom

Rozhodnutie SES sa podobá vlastným gólom vo futbale, ktoré sú spravidla výsledkom dezorientácie či unáhleného konania hráča. Čo sa ním chcelo dosiahnuť, je jasné zrejme len jeho tvorcom. V dnešnom chaose, ktorý panuje aj v EÚ, tento krok v žiadnom prípade európskym socialistom v ničom nepomôže. Môže však oslabiť aj tak ich neutešenú situáciu.

Ako ukázala prvá účasť Róberta Fica na čele novej vlády na samite EÚ v Bruseli, nezostal izolovaným, ako o tom sníva časť opozičných síl. Jeho pozícia a postoje sú legitímne a kritické pohľady predstaviteľov jedných štátov voči druhým nie sú v EÚ ničím výnimočným.

Jednoznačné prognózy, čo sa bude diať, ani v tomto prípade nemožno uviesť. Ostáva len všeobecné konštatovanie, že treba čakať, ako sa vyvinie situácia. Faktorov, ktoré to môžu ovplyvniť je veľa a EÚ je len jedným z nim. Navyše ako ukazujú posledné roky, jej sila, žiaľ, nerastie. Veľa, aj pre SES, napovedia voľby do EP v júni 2024, ale dovtedy sa môže udiať ešte veľa udalostí a možno aj zvratov. Čakanie v politike však málokedy patrí k zdrojom úspechov.