Francúzsko patrí v západnej Európe k štátom, kde sa tradične najviac protestuje a búri. Po nástupe odchovanca bankových kruhov Emmanuela Macrona do funkcie prezidenta sa táto črta nielen potvrdila, ale akoby ešte zosilnela. Podľa niektorých názorov ide o dôsledok jeho výrazne neoliberalistickej politiky anglosaského razenia, ktorá mnohým slobodymilovným ale aj nacionalistickým Francúzom nie je po chuti. Má však aj protirečivé ekonomické dôsledky, lebo na konci prvého kvartálu tohto roka francúzsky verejný dlh prekročil 3 000 miliárd eur (v posledných troch rokoch sa zvýšil o viac ako 638,5 miliárd eur). Predstavuje to už 112,5 % HDP štátu, čo je vysoko nad stropom 60 %, ktorý stanovila EÚ. Zdôvodňuje sa to masívnym nárastom nových úverov na zmiernenie následkov kríz uplynulých rokov. Európska komisia voči Francúzsku nekoná tak razantne ako proti malým štátom.
Od roku 2017 dokázal E. Macron svojou politikou poštvať proti sebe široké vrstvy spoločnosti, veľkú časť strednej vrstvy a najmä chudobnejších a deprivovaných občanov. Túto líniu začal už pravicový Nicolas Sarkozy, ktorý bol prezidentom v rokoch 2007 – 2012 a nevýrazný socialista François Hollande trend nedokázal zvrátiť. Za jednu z príčin súčasných problémov politického života vo Francúzsku sa označuje aj silný príklon socialistov k liberálnemu stredu. Neoliberálnym kruhom však prekáža, že v štáte je stále veľa socializmu.
Rozhodujúca ekonomická moc vo Francúzsku v druhom decéniu tohto storočia prešla rúk do neoliberálnych nadnárodných kruhov. Pôsobia aj veľmi zložité a dlhodobé príčiny nespokojnosti občanov, ktoré súvisia s charakterom francúzskeho kapitalizmu niečo ešte aj z čias kolonializmu. Problémy sa kopia roky a nespokojnosť obyvateľstva narastá.
Protesty už viackrát neočakávane prepukli po náhodných násilných udalostiach a viedli k agresivite a ničeniu. Aj súčasné nepokoje začali po usmrtení 17-ročného rozvážača pizzy alžírskeho pôvodu Nahela Merzouka pri zásahu polície po viacnásobnom porušení dopravných predpisov 27. júna 2023 v Nanterre (meste v západnej časti metropolitnej oblasti Paríža). Neočakávane rýchlo vyvolali nové kolo násilia a ničenia.
Podľa optimistického vyjadrenia E, Macrona sa nepokoje síce skončili, ale vyzval na to, aby sa s ich vyhodnotením neponáhľalo a dôkladne sa analyzovali. Sám chce intenzívne pracovať na objasnení hlbinných príčin, ktoré viedli k udalostiam posledných dní, najmä k tomu, že deti robili nájazdy na uliciach a napádali policajtov.
O protestoch proti politike Emmanuela Macrona
Ak sa pozrieme na protesty počas prezidentstva E. Macrona, je ich akosi veľa a sú aj masovejšie, ako je historický „priemer“. Proti jeho ekonomickému neoliberalizmu a globalizmu demonštrovala široká a pestrá škála nespokojencov, najmä robotníci (odbory), či širšie ľudia, ktorí žijú len z vlastnej práce. Protesty organizovali ľavicoví i pravicoví aktivisti. Niektoré akcie boli len akoby výstražné. Vznikli však aj „historicky“ veľké i silné nepokoje, ktorých opakovanie otriasa systémom Piatej republiky.
Z bezpečnostno-politického hľadiska E. Macron nastupoval do úradu v nezvyčajnej situácii výnimočného stavu, ktorý bol zavedený po teroristických útokoch v Paríži novembri 2015. Po piatich predĺženiach bol zrušený až v novembri 2017. Ospravedlňujeme sa za odbočku od hlavnej témy, ale zrejme podľa svojho svetlého vzoru v USA sa vo „výhodnosti“ núdzového stavu vzhliadla aj hegeromatovičomoc podporovaná čaputovštinou. Výnimočný stav tam vyhlásili ešte v septembri 2001 a staručký Joe Biden sa v tomto prípade nesplietol a znovu v septembri 2022 ho už viac ako dvadsiaty krát predĺžil. No čo už s takouto vykastrovanou liberálnou demokraciou. Avšak pre súčasnú slovenskú zúboženú moc sa stalo „lebo Fico, Smer, mafia atď.“ väčšou hrozbou ako terorizmus pre USA či Francúzsko.
Protesty proti novému prezidentovi začali už krátko po jeho nástupe, ale spočiatku boli vlastne symbolické. Silný bol však odpor proti jeho dôchodkovej reforme avizovanej vo volebnom programe. V priebehu rokov 2017 – 2018 bolo viacero štrajkov ale aj protestov, na ktoré polícia reagovali tvrdo a použila aj slzotvorný plyn. V septembri a októbri 2017 boli protesty proti reforme pracovného zákonodarstva (nadväzovala na to, čo sa prijalo ešte za predchádzajúceho prezidenta). Masové boli protesty proti pripravovaným Macronovým reformám verejného sektoru, ktoré vyvrcholili v máji 2018.
V novembri 2018 začalo pôsobiť hnutie žltých viest, ktoré vyjadrovalo nespokojnosť ľudí živiacich sa vlastnou prácou a ich frustráciu z rastu životných nákladov. Na prvej akcii sa podľa organizátorov zúčastnilo asi 280 tisíc ľudí. Každý týždeň až do júna 2019 protestovali desaťtisíce osôb (a niekoľkokrát ich účasť prekročila aj stotisíc ľudí). Macronovská moc urobila niektoré ústupky protestujúcim, ale proti hnutiu postupovala brutálne a vďaka tomu ho dokázala udržať v „patričných“ medziach“ a hnutie slablo. V novembri 2019 sa urobili ešte akcie pri prvom výročí jeho protestov. Odvtedy hnutie vystupuje už len ojedinele a slabo.
V decembri 2019 začali veľké protesty proti macronovskej dôchodkovej reforme. Skončili „nerozhodne“. V januári 2020 vláda odstúpila od zvýšenia veku odchodu do dôchodku a v marci 2020 reformu pozastavila v súvislosti s protipandemickými opatreniami.
Rôzne protesty pokračovali aj v nasledujúcich mesiacoch. Vyvolali ich najmä nespokojnosť s pracovnými a ekonomickými podmienkami v dôsledku protipandemických opatrení. Najväčšie boli akcie odborárov v januári – februári 2021. Protestovalo sa aj proti navrhovaným zákonom, ktoré by polícii poskytli väčšie právomoci.
Nespokojnosť širokých vrstiev obyvateľstva sa prejavila aj po znovuzvolení E. Macrona v apríli 2022. Išlo o štrajky a demonštrácie proti zvyšovaniu životných nákladov, ktoré vyvrcholili v októbri 2022.
Protesty proti dôchodkovej reforme v roku 2023
Nová „historicky“ veľká vlna nespokojnosti sa zdvihla v januári 2023 proti obnovenej macronovskej dôchodkovej reforme. Podľa odborov sa na nej zúčastnilo vyše milióna ľudí, čo sa viackrát zopakovalo. Najvyššia účasť bola 7. a 23. marca, keď protestovalo asi 3,5 milióna ľudí. Protesty sprevádzali štrajky, blokády budov a verejných priestorov a pod. V niektorých prípadoch došlo aj k násilnostiam. Tvrdý postup polície aj v tomto prípade vyvolal kritiku.
Silu protestov zvýšilo, že najväčšie francúzske odborové organizácie sa dohodli na spoločnom postupe. Reformu sa však E. Macron rozhodol presadiť za každú cenu. Vláda po zistení, že na presadenie zákona nemá v Národnom zhromaždení dostatočnú podporu, využila článok 49.3 francúzskej ústavy a prijala ho bez schvaľovania v parlamente napriek odporu veľkej časti spoločnosti i opozičných politických strán. Dva nasledujúce pokusy o odvolanie vlády neboli úspešné. 14. apríla Ústavná rada (pôsobiaca ako ústavný súd) rozhodla o tom, že reforma ako celok nie je protiústavná a E. Macron zákon podpísal.
Celkom protestujúci vyhlásili štrnásť dni mobilizácií, pri ktorých vyzývali na čo najväčšiu účasť prejavenie odporu voči vláde. Po 6. júna sa aktivity utlmili a minimálne cez dovolenkovo-prázdninové obdobie už nebudú. Znalci francúzskych pomerov protestom už nedávajú šancu na úspech.
Napätie v spoločnosti však pretrváva. V udalostiach, ktoré nastali po 27. júni sa veci náhle zvrtli nezvyčajným a nebezpečným smerom. Vymykajú sa z rámca protestov, ktoré vyvolala neoliberálna politika E. Macrona a vzbudzujú obavy nielen vo Francúzsku, ale aj v EÚ.
O nepokojoch, ktoré začali 27. júna 2023 a ich zvláštnostiach
Súčasné nepokoje prekročili najmä škodami protesty v októbri a novembri 2005, ktoré boli najväčšie od hlbokej sociálnej krízy v 1967 – 1968 vrcholiacej „červeným májom“. Pripomenieme, že podnetom k vypuknutiu protestov v roku 2005 sa stala tiež náhodná smrť dvoch mladíkov z prisťahovaleckých rodín, ktorí na predmestí Paríža na úteku pred policajtmi prešli za ohradu trafostanice, kde ich zasiahol elektrický prúd. Počas nepokojov bolo zapálených asi 10 000 áut a podpálených okolo 200 štátnych budov, poškodené obchody, reštaurácie, školy, knižnice, kostoly apod. Spôsobená škoda sa odhadla na 200 miliónov eur. Polícia pri zásahoch vo veľkom používala plastikové náboje a slzotvorný plyn. Jeden človek pri nepokojoch zomrel a stovky boli zranené. Od 9. novembra 2005 do 3. januára 2006 bol vo Francúzsku výnimočný stav.
Všeobecne sa konštatuje, že súčasné nepokoje vypukli z podobného dôvodu ako októbri 2005, ale rozšírili sa rýchlejšie a s väčšou intenzitou. Mapa nepokojov sa podobá rozšíreniu islamských komunít. Poukazuje sa na to, že ich jadro protestujúcich je medzi mladými potomkami migrantov, ktorých je veľmi veľa a ich asimilácia je nepostačujúca. Ich príčinou sú neriešené sociálno-ekonomické problémy, ktoré sa koncentrujú v „problémových“ a chudobných štvrtiach väčších miest.
Aktivity revoltujúcich, z ktorých veľa bolo v pubertálnom veku, mali sieťový charakter. Uskutočňovali sa náhle útoky, po ktorých sa ich účastníci rýchlo roztratili. Vodcovia revoltujúcich pôsobili len na miestnej úrovni. Na rabovaní sa zúčastňovali aj rôzne gangy.
Terčom útokov znovu boli štátne inštitúcie a ich predstavitelia. Obzvlášť surový bol nočný útok na dom Vincenta Jeanbruna, starostu obce L’Haÿ les Roses v parížskom regióne. Okrem radníc, policajných a žandárskych staníc a obchodov sa viac ako v minulosti útočilo na dopravné prostriedky, reštaurácie, školy, knižnice, kiná, divadlá, sociálne centrá a iné miesta, ktoré slúžia ľudom. Aj to viedlo k tomu, že podpora revoltujúcich bola obmedzená a veľká časť verejnosti žiadala tvrdý postup proti nim a volala aj po vyhlásení výnimočného stavu.
Novým prvkom nepokojov sa stalo vyrabovanie skladu zbraní v Marseille, kde bolo jedno z najväčších ohnísk násilných protestov. Aj inde sa napádali obchody so zbraňami a strelivom. Polícia zabavila strelné zbrane vo viacerých mestách. Okrem Paríža boli najväčšie nepokoje v Lyone, Grenoble, Lille a Toulouse. E. Macron sa 4. júla stretol s viac ako 200 starostami, ktorých mestá a obce zasiahli nepokoje.
Vládna moc nasadila na potlačenie protestov 45 000 policajtov a žandárov (policajtov je podľa mediálnych zdrojov takmer 150 000 a žandárov vyše 100 000). Povolaná bola aj Obrnená skupina mobilného žandárstva (Le Groupement blindé de gendarmerie mobile – GBGM). Má k dispozícii 14 starších VBRG (Véhicule blindé à roues de la Gendarmerie – Kolesové obrnené vozidlo žandárstva), ktoré sa zaradili do výzbroje v roku 1974. Prvýkrát sa zazreli aj Centaury (majú byť štyri), ktoré sa zavádzajú od roku 2022 a postupne nahradia staršie prostriedky. Ide o vozidlo s pohonom 4×4, ktoré váži 14,5 tony, má dĺžku 6,2 m, šírku 2,45 m a výšku 2,5 m. Je konštruované aj na vystreľovanie granátov a vedenie paľby. Môže dosiahnuť maximálnu rýchlosť 100 km/hod. Okrem trojčlennej posádky môže prevážať 10 žandárov a 7 „pasažierov“ (zadržaných). Okrem toho, ako boli staré VBRG na vedenie operácií na obnovenie poriadku v zhoršenom prostredí, sa môžu uplatniť aj pri riešení širšej škály nebezpečných situácií pri terorizme a ozbrojených revoltách, i pri katastrofách v rôznych prostrediach (metropolitnom, mestskom a na vidieku). Počíta sa s ich použitím aj v zámorí a vo vonkajších operáciách (Opex).
Priebeh protestov bol médiami podrobne sledovaný, ale mimo Francúzska neprevýšil pozornosť venovanú ukrajinskej kríze. Nebudeme článok zahlcovať možno zaujímavými údajmi a detailmi, ktorých sa nazbieralo za niekoľko dní neúrekom. Stručne poukážeme len na vyjadrenia ministra vnútra Géralda Darmanina, ktorý 5. apríla vyhlásil, že situácia sa v štáte sa stabilizuje. Doprava sa už večer mala obnoviť podľa riadnych grafikonov.
Minister vnútra podal aj desivú informáciu o „výsledkoch“ i následkoch niekoľkodňových nepokojov. Bolo založených takmer 24 000 požiarov, pri ktorých zhorelo viac ako 12 000 áut. Poškodilo sa viac ako 2 500 budov. Z toho okolo asi 500 radníc, 273 objektov zaisťujúcich poriadok a bezpečnosť a 168 školských objektov. Zranilo sa okolo 800 príslušníkov bezpečnostných síl.
Počas nepokojov bolo zadržaných asi 4 000 osôb. 10 % z nich boli cudzinci a 60 % nebolo polícii známych. Vek zadržaných bol od 11 do 59 rokov. Najviac ich bolo vo veku 17 – 18 rokov, pričom niektorí podpaľači mal len 12 rokov.
Minister hospodárstva a financií Bruno Le Maire ešte 1. júla povedal, že bolo vyrabovaných alebo vypálených 10 obchodných centier, 200 veľkých obchodov a 250 oddelení bánk. Škody len pre podnikateľov a banky sú vyše 1 miliardy eur. Odvtedy sa údaje o týchto škodách ešte zvýšili. Celkové škody sa dnes odhadujú okolo 2 miliárd eur.
Záverom – podivné neoliberálne hodnotenia
O príčinách súčasných nepokojov viackrát v rôznych súvislostiach hovoril E. Macron. Bokom necháme jeho závery o sociálno-ekonomickej podmienenosti nepokojov. Okrem toho povedal, že ide aj o nefungujúce rodiny (je to nechcené priznanie neoliberála o škodlivosti LBGT+ ideológie?) a zlý vplyv počítačových hier. Problémy vidí aj v pôsobení sociálnych médií, najmä v tom, že majú miesto pri podpore napodobňovania násilných činov.
Pri návrhoch na predchádzanie takýmto situáciám sa poukázalo na vhodnosť zníženia veku trestnej zodpovednosti. Hovorilo sa aj o prijatí nového zákona o obnovení po nepokojoch.
Postoj E. Macrona k riešeniu krízy bol tvrdý, ale aj tak vzbudil kritiku časti spoločnosti za to, že ešte večer 28. júna, keď nepokoje boli už v plnom prúde, sa zúčastnil na koncerte Eltona Johna a „užíval“ si ho. Kríza sa nakoniec zvládla aj bez zavedenia výnimočného stavu. Niektoré zdroje poukazujú na to, že štátnemu systému nehrozilo politické nebezpečenstvo, lebo revoltujúci boli politicky izolovaní a štát kontroloval hlavný mediálny prúd (priestor). Hoci protesty boli ekonomicky škodlivé a destabilizovali spoločnosť, revolúcia (ani farebná) ani vznik občianskej vojny nehrozili, hoci niektorí „kuvikovia“ to už videli. Revoltujúci nepostupovali spoločne a nemali symbol ani „veľkého“ vodcu. Ich aktivity nikto z predstaviteľov silnejších politických strán nepodporil a nenašli ani podporu rozhodujúcich médií. Udalosti však prispejú k ďalšiemu posilneniu pozície radikálnych pravicových síl.
Samostatnú kapitolu predstavuje medzinárodné hodnotenie násilných nepokojov vo Francúzsku. Často sa poukazuje na to, že niektoré diplomatické kroky prijaté počas nepokojov poškodili Macronov imidž. Zrejme oslabia aj jeho snahu vystupovať relatívne samostatne a nie úplne vo všetkom ustupovať USA a naopak udržiavať primerané kontakty s ČLR. Takmer vôbec sa neukazovalo na protirečivé súvislosti podpory Ukrajiny. To je však už iná téma, ktorá vyžaduje samostatnú analýzu.
Na okraj však poznamenáme, že stabilizácii situácie vo Francúzsku sa mimoriadne potešili v NATO. Pokračovanie francúzskych nepokojov na pozadí samitu paktu 10. – 11. júla vo Vilniuse, ktorý aj tak sprevádza rôzne napätie, by ho len zvýšilo.
V súčasnom chaotickom „polykrízovom“ svete zostáva aj po stabilizácii pomerov po nepokojoch veľa problémov, ktorých riešenie je dlhodobo nepostačujúce. Francúzska moc je pred ťažkou úlohou ako sa s nimi vyrovnať, pričom sa nemôže spoliehať len na obmedzovania a zákazy, ale ani na násilie. Výhľadová reakcia (vízia) by mala byť premyslenou, rešpektujúcou realitu i každodenný život ľudí. A takmer ako všetko v dnešnom svete, ľahko sa to povie, ale nesmierne ťažko robí. Najbohatší sa totiž rozmnožovania svojho majetku, spôsobu deľby bohatstva a podielu na moci nechcú vzdať.
Za najhoršie, čo sa objavilo, považujeme preto dve konštatovania, že ide o fenomén, ktorý už organicky patrí k súčasnej neoliberálnej spoločnosti. Prvým je, že pouličné nepokoje s násilím sú súčasťou fungovania jej sociálnej pyramídy, kde tak prejavuje svoj odpor k pomerom časť stredných vrstiev a najmä marginalizované obyvateľstvo. Druhé je spojené s tým, že prijímanie migrantov napriek všetkým problémom, ktoré prináša, je pre Európu (najmä jej bohaté štáty) potrebné a musí pokračovať.
