Po zhruba 35 rokoch krízy v Náhornom Karabachu nové prepuknutie bojov nebolo prekvapením, ale došlo k nemu náhle. Arcach, ktorého situácia bola po druhej náhorno-karabašskej vojne zlá a zhoršovala ju blokáda Lačinského koridoru od decembra 2022, bol na pokraji síl. V dôsledku nedostatku potravín, liekov a paliva tam vznikla aj vážna sociálno-ekonomická kríza, ktorá prerastala do humanitárnej.
Rýchla a rozhodná vojenská operácia azerbajdžanských ozbrojených síl 19. septembra, ktorá sa označila za „lokálne protiteroristické opatrenia“ s cieľom nastoliť „ústavný poriadok“, bola v týchto podmienkach z hľadiska útočníka dobre načasovaná a úspešná. Už na druhý deň predstavitelia neuznaného Arcachu pristúpili na prímerie, ktoré znamená vlastne kapituláciu. Na vyjednávaní sa zúčastnili aj predstavitelia velenia ruských mierových síl. Súčasťou dohody je aj odzbrojenie ozbrojených síl Arcachu. Počet obetí bojov sa uvádza na 200 mŕtvych a okolo 500 zranených.
Vývoj po ukončení bojov
Správy o narušení prímeria sa takmer neobjavujú. Tragédiou však bolo, že 20. septembra prišlo o život 6 príslušníkov ruských mierových síl, medzi nimi aj zástupca ich veliteľa kapitána 1. stupňa Ivana Kovgana (*1972, predtým zástupca veliteľa ponorkových síl Severnej flotily). Azerbajdžanskí ozbrojenci zaútočili pri Čankatagu (azerbajdžansky Janjatagu) na vozidlo týchto síl a všetci v ňom zahynuli. Azerbajdžanský prezident sa ospravedlnil Vladimirovi Putinovi za incident, prisľúbil vyšetrenie okolností a pripravenosť poskytnúť finančnú pomoc rodinám obetí.
Po krátkych bojoch sa prikročilo k rokovaniam i stretnutiam, na ktorých sa riešia rozdielne problémy. Už 21. septembra začali rokovania medzi Azerbajdžanom a zástupcami Arcachu, na ktorých sa zúčastnil aj predstaviteľ ruských mierových síl na Náhornom Karabachu. Azerbajdžan označil dvojhodinové rokovanie za konštruktívne a informoval, že sa bude pokračovať. Súhlasil aj s poskytnutím potravinovej a humanitárnej pomoci pre región. 22. septembra karabašskí Arméni začali odovzdávať zbraní príslušníkom ruských mierových síl.
Silný symbolický význam malo stretnutie prezidentov Turecka a Azerbajdžanu v azerbajdžanskej exkláve Nachičevan 25. septembra. Na stretnutí sa o. i. hovorilo aj o najnovšom vývoji v Náhornom Karabachu. Recep Erdoğan, ktorý Azerbajdžan silne podporuje, pogratuloval Ilhamovi Alijevovi k historickému úspechu a ten mu „kontroval“ vyhlásením, že oblasť aj vďaka tureckej podpore mieri správnym smerom.
Sú však ojedinelé názory, ktoré nevylučujú dokonca ani možnosť ďalšej eskalácie. Azerbajdžan by sa podľa nich so súhlasom Turecka mohol snažiť využiť vzniknutú situáciu a slabosť súčasnej arménskej vlády a pristúpiť k vojenskej operácii v južnom Arménsku, v ktorej by prepojil svoje územie s nachičevanskou exklávou.
Urobíme ešte odbočku a uvedieme, že I. Alijev (*1961) je prezidentom od 31. októbra 2003. Vyštudoval Moskovský štátny inštitút medzinárodných vzťahov (známy pod skratkou MGIMO), kde skončil aj ašpirantúru a do roku 1990 aj prednášal. Potom začal podnikať a v roku 1993 sa stal poslancom parlamentu. V augusta 2003 sa stal predsedom vlády, ale už v októbri 2003 bol zvolený za prezidenta. Znovuzvolený bol v rokoch 2008, 2013 a 2018, pričom mandát sa predĺžil na sedem rokov. Prvou viceprezidentkou Azerbajdžanu je od februára 2017 manželka prezidenta Mehriban Alijevová (*1964). Moc I. Alijeva sa označuje na Západe za autoritársku až diktátorskú.
Na funkciu nastúpil po svojom otcovi Hejdarovi Alijevovi /*1923/, ktorý ju vykonával od októbra 1993 do októbra 2003. Bol vysokopostaveným sovietskym činiteľom. Od júna 1967 do júla 1969 bol predsedom azerbajdžanskej KGB, od júla 1969 do decembra 1982 prvým tajomníkom Ústredného výboru Komunistickej strany Azerbajdžanu a od novembra 1982 do októbra 1987 prvým podpredsedom Rady ministrov ZSSR. Zároveň bol od marca 1976 do novembra 1982 kandidátom a od novembra 1982 do októbra 1986 členom Politbyra ÚV KSSZ. Do politického dôchodku ho poslal Michail Gorbačov.
Azerbajdžanský prezident prisľúbil, že napriek všetkým udalostiam v posledných dňoch sa práva etnických Arménov v Náhornom Karabachu budú chrániť a poskytne sa im humanitárna i ďalšia pomoc. Pripravuje sa reintegrácia arménskej komunity do azerbajdžanskej spoločnosti, čo však tiež vyvoláva obavy z národnostných čistiek.
Minister zahraničných vecí USA Anthony Blinken v telefonáte s azerbajdžanským prezidentom zdôraznil nutnosť, aby už nedochádzalo k ďalším nepriateľským akciám. Požadoval aj bezpodmienečnú ochranu civilistov a slobodu ich pohybu a zabezpečenie plynulosti dodávok humanitárnej pomoci do Náhorného Karabachu.
Vznikli aj návrhy na vyslanie misií do Náhorného Karabachu. Arménsky minister zahraničných vecí Ararat Mirzojan 23. septembra vyzval OSN, aby vyslala misiu na zaistenie bezpečnosti Arménov a na monitorovanie a posúdenie situácie v oblasti ľudských práv, humanitárnej a bezpečnostnej situácie po jeho obsadení Azerbajdžanom. Nemecko požaduje vstup nezávislých pozorovateľov do Náhorného Karabachu.
Okolo Náhorného Karabachu sa rozvinulo ako vždy v takýchto prípadoch mnoho diplomatických iniciatív. Okrem rokovaní sa často telefonuje. Prehľad zakončíme tým, že v španielskej Granade sa 5. októbra v rámci zasadnutia Európskeho politického spoločenstva majú stretnúť N. Pašinjan a I. Alijev.
Migračná kríza
Napriek prísľubom Azerbajdžanu o rešpektovaní práv etnických Arménov v Náhornom Karabachu sa veľká časť z nich obáva odvetných opatrení a možných etnických čistiek. Uvažuje sa o udelení amnestie arménskym bojovníkom, ktorí v Náhornom Karabachu zložili zbrane. Avšak tí, ktorí sa dopustili „vojnových zločinov“ počas vojen, musia byť podľa Baku vydaní Azerbajdžanu. Hľadanie osôb podozrivých z „vojnových zločinov“ sa už začalo. Podľa niektorých názorov Azerbajdžan môže uplatniť podobný model ako Chorvátsko po porážke Krajiny Srbskej v roku 1995.
V médiách sa v súvislosti s bojmi začalo uvádzať, že v Náhornom Karabachu žilo pred nimi asi 120 000 Arménov. Arménsky predseda vlády 22. septembra uviedol, že nie je potrebné, aby etnickí Arméni v Karabachu opúšťali svoje domovy. David Babajan, poradca prezidenta Arcachu však povedal, že až „99,9 % z nich radšej opustí historické územia“.
Začal masový odchod karabašských Arménov. Údaje o počte utečencov (presídlencov) sa rýchlo menia. 27. septembra arménska vláda oznámila, že prišlo už asi 42 500 utečencov z Náhorného Karabachu. Arménska vláda najprv vyhlásila, že nerobí prípravy na príchod karabašských Arménov, ale neskôr oznámila, že v prípade potreby bude pripravená prijať až 40 tisíc utečencov a teda tento počet sa už prekročil.
Na pomoc karabašským Arménom sa chystá masívna humanitárna pomoc. USAID uviedol, že pošle na pomoc ľuďom premiestnených z Náhorného Karabachu 11,5 milióna USD. Európska komisia uviedla, že jej pomoc bude 5 miliónov eur (od začiatku tohto roku EÚ na krízu v Náhornom Karabachu vyčlenila už 1,17 milióna eur). Francúzsko dá pre Arménsko 7 miliónov eur. Švédsko poslalo Červenému krížu viac ako 1,3 milióna eur na zabezpečenie presídlencov. Pomoc Červenému krížu avizovalo aj Nemecko. Vzniká však vážny organizačný problém, čo z pomoci pôjde do Arménska a čo do Azerbajdžanu, keď Arcach ako štátny útvar prakticky zanikol.
Skomplikovanie vzťahov Arménska, Ruskej federácie a Organizácie dohody o kolektívnej bezpečnosti
Predseda vlády, predtým novinár, Nikola Pašinjan (*1975) je vo funkcii od mája 2018 a v decembri 2018 a júni 2021 zvíťazil v parlamentných voľbách. Spája sa aj s farebnou revolúciou v Arménsku, za ktorú sa niekedy považujú protesty na jar 2018 a je stúpencom neoliberálnej ekonomiky. Ako väčšina zo súčasných politikov v záujme udržania sa pri moci mení svoje názory vo vnútornej i zahraničnej politike. O. I. patril k zástancom pripojenia NKR k Arménsku. V súčasnosti je naňho v protestoch vyvíjaný nátlak, aby sa vzdal funkcie, čo samozrejme odmieta. Apeluje na občanov, aby nepodľahli provokáciám a zachovali pokoj. Aký bude jeho ďalší politický osud, sa rozhodne v nasledujúcich týždňoch v závislosti na viacerých okolnostiach.
V Jerevane 19. septembra vypukli protesty proti N. Pašinjanovi a jeho konaniu v čase bojov na Náhornom Karabachu. Demonštranti obvinili arménske vedenie, že ponechalo etnických Arménov na Náhornom Karabachu napospas osudu. Protesty pokračujú aj tento týždeň. Polícia proti nim tvrdo zakročuje a zadržala desiatky ich účastníkov, medzi nimi aj opozičného politika Andranika Tevanjana, ktorá je jedným z organizátorov protestu.
Jerevan sa sťažoval, že ruské mierové sily nerobili nič pre otvorenie Lačinského koridoru, ktorý Azerbajdžan zablokoval. Arménsko však tento rok odmietlo povoliť cvičenia Organizácie dohody o kolektívnej bezpečnosti (ďalej len ODKB) na svojom území a nevyslalo ani vojakov na jej cvičenie v Bielorusku. Naopak uskutočnilo spoločné cvičenie s vojakmi USA zamerané na prípravu jednotiek pre mierové operácie. Moskva bola nespokojná aj s tým, že Arménsko podniklo kroky smerom k ratifikácii Rímskeho štatútu Medzinárodného trestného súdu.
Hovorca Kremľa Dmitrij Peskov po vypuknutí bojov uviedol, že udalosti v Náhornom Karabachu sú internou záležitosťou Azerbajdžanu, s čím súhlasí aj Arménsko (NKR nikdy ani neuznalo). 25. septembra Moskva odmietla kritiku svojich mierových síl v Náhornom Karabachu, po tom, čo ju N. Pašinjan obvinil, že nezasiahla pri útoku Azerbajdžanu proti nemu. Arménsky predseda vlády uviedol aj to, že bezpečnostné organizácie, ktorých je Arménsko členom, sú z pohľadu vonkajšej bezpečnosti štátu a jeho záujmov neefektívne a nedostačujúce. Médiá to považujú za nepriamu kritiku Ruska a ODKB. Podľa niektorých zdrojov to naznačuje aj ďalší odklon Arménska od Ruska.
Závislosť Arménska v bezpečnostnej sfére od jedného centra, ktorým bolo Rusko, bola podľa N. Pašinjana ako strategická chyba. Na jej základe robí pokusy o diverzifikáciu svojej bezpečnostnej politiky. Znamená to predovšetkým príklon k USA, ktorých prítomnosť v tomto regióne nič dobré neprináša.
Minister zahraničných vecí RF Sergej Lavrov 23. septembra v OSN v súvislosti so situáciou v Náhornom Karabachu obvinil západné mocnosti z toho, že ťahajú za nitky, aby oslabili ruský vplyv v Arménsku. Povedal, že aj samotné Arménsko prilieva z času na čas olej do ohňa.
Záverom
V Náhornom Karabachu došlo náhle a rýchlo k zdanlivému vyriešeniu jedného momentu z konfliktných situácii v komplikovanom regióne. Vzhľadom na krátkosť času od udalosti a začiatok hľadania ciest „postkonfliktnej regulácie“ nemožno robiť zásadné závery. Azda okrem jedného. Ukázalo sa, že v dnešnom svete globálneho chaosu je sila stále účinná.
