Úvod
Etnicky i konfesionálne pestrým a nepokojným Zakaukazskom (niekedy aj južný Kaukaz) otriasol ďalší ozbrojený konflikt, ktorý bol tentokrát len krátky. V súčasnom globálnom chaose však môže mať ďalšie pokračovanie aj v širších ako regionálnych súvislostiach. Ide totiž o zložitý región, o ktorý má záujem veľa externých aktérov.
Zakaukazsko sa síce hlási k Európe, najmä Arménsko a Gruzínsko ale vzhľadom na svoju históriu je nielen teritoriálne ale aj politicky blízko k Blízkemu východu. Špecificky to dokazuje aj tento konflikt, ktorý má súvislosti aj s rozpadom ZSSR a jeho dejinami. Po rozpade ZSSR došlo v Zakaukazsku k viac ako 10 rôzne veľkým ozbrojeným konfliktom, najmä na území Gruzínska a čiastočne uznaných štátov Abcházska, Južného Osetska a neuznaného Náhorného Karabachu.
V tomto postsovietskom priestore je stále vplyv RF, ktorý však slabne. Región susedí aj s Tureckom a Iránom, ktoré sa v ňom angažujú. Cez Kaspické more susedí aj so stredoázijskými Kazachstanom a Turkmenistanom. Arménsko, Azerbajdžan a Gruzínsko sú od roku 2009 zaradené do Východného partnerstva EÚ.
V neposlednom rade záujem o oblasť prejavujú aj USA, pričom sa netaja protiruským zameraním. Nebolo by to súčasné NATO, keby sa vo svojej nenásytnosti nechcelo nasťahovať aj sem. Aktivity ČĽR sú zatiaľ len okrajové a málo viditeľné. Okrem toho sú tu aj náleziská ropy a zemného plynu najmä v Azerbajdžane.
Vzhľadom na nesmiernu zložitosť dejín Zakaukazska vo všeobecnosti a Náhorného Karabachu zvlášť ako aj najnovšieho vývoja, tému uvedieme v dvoch častiach. Prvá časť sa bude venovať vybraným problémom dejín regiónu s dôrazom na vývoj od roku 1918, keď sa prvýkrát vytvoril azerbajdžanský štát, na území ktorého je Náhorný Karabach. V druhej časti sa zameriame na udalosti od 19. septembra 2023, keď azerbajdžanské ozbrojené sily podnikli bleskový útok na Náhorný Karabach a neuznanú republiku Arcach, ktorá po ňom zaniká.
Stručne o dejinách Náhorného Karabachu
a zdrojoch etnického napätia na ňom
Názov Karabach podľa rozšírenej verzie pochádza zo 14. storočia z turkického (tureckého) „kara“ – čierny a perzského „bach“ – záhrada. Súčasťou tejto historickej a zemepisnej oblasti je Náhorný Karabach (východné a juhovýchodné horské a podhorské časti Malého Kaukazu). Patrí k nemu aj rovinatý (nížinný) Karabach (stepi medzi riekami Kura a Aras) a niekedy sa uvádzajú aj východné časti pohoria Zangezur.
Arméni Karabach nazývajú aj starým menom Arcach, čo bola jedna z pätnástich provincií Veľkého Arménska v rokoch 321 pred n. l. – 428, kedy si ho „rozdelili“ Rimania a Peržania. V rokoch 885 – 1045 existovalo Arménske cárstvo, ktoré po zániku ovládli tureckí Seldžukovia. Od tých čias silnel prílev obyvateľstva turkického pôvodu do regiónu, ktorý si neskôr znovu „rozdelili“ Osmani s Peržanmi, pričom v rôznych dobách v regióne dočasne bolo aj viacero relatívne nezávislých území, na ktorých vládli Arméni. Turkické obyvateľstvo osídľovalo najmä rovinatý Karabach a Arméni utekali do jeho hornatej časti. Súčasťou Perzie v rokoch 1747 – 1826 bol Karabašský chanát, ktorý sa od roku 1805 postupne dostával pod ruskú moc. Potvrdili to viaceré dohody, najmä Turkmančajská zmluva z roku 1828, ktorá ukončila rusko-perzskú vojnu (1826—1828). Odvtedy bolo Rusko prítomné na južnom Kaukaze. Ovládlo aj západné Arménsko, ktoré bolo predtým tiež súčasťou Perzskej ríše.
Východné Arménsko zostalo v Osmanskej ríši, čo malo tragické následky a viedlo k mnohým násilnostiam proti Arménom. Vyvrcholili v rokoch 1915 – 1918 genocídou Arménov, ktorá mala približne 1,5 milióna obetí. Turecko tento fakt odmieta priznať a voči štátom, ktoré genocídu uznávajú, ostro protestuje. Potom sa začala vytvárať arménska diaspóra, ktorá má dnes podľa niektorých zdrojov aj viac ako 10 miliónov osôb po celom svete, najmä v postsovietskych štátoch, západnej Európe, v USA a na Blízkom východe i inde.
Prvý azerbajdžanský štát – Azerbajdžanská demokratická republika – vznikol až v máji 1918. Svojim spôsobom bol priekopnícky – išlo o prvý štát prevažne s moslimským obyvateľstvom, ktorý mal svetský charakter. Názov štátu má svoje úskalia, ale časom sa vžil. Dovtedy sa ako Azerbajdžan označovalo len územie okolo Urmijského jazera na juh od rieky Araks, ale tento názov štátu prijala politická strana, ktorá za jeho samostatnosť bojovala. Územie pomenované ako Azerbajdžan sa však nachádza aj v Iráne. V súčasnosti ide o dve z 31 provincií. Sú to Východný Azerbajdžan a Západný Azerbajdžan na severozápade štátu.
Po niekoľkých zmenách názvov a podôb štátu sa Azerbajdžanská sovietska socialistická republika stala v roku 1936 jednou zo zväzových republík ZSSR. 30. augusta 1991 už s názvom Azerbajdžanská republika vyhlásila nezávislosť na ZSSR a po jeho rozpade v decembri sa stala samostatným štátom.
Sovietske stranícke orgány, ktoré viedli štát, uvažovali o možnosti toho, že Náhorný Karabach s prevažne arménskym obyvateľstvom bude začlenený do Arménska. Nakoniec sa však rozhodli ponechať ho v Azerbajdžane a v júli 1923 sa vytvorila Autonómna oblasť Náhorného Karabachu. V roku 1937 došlo k jej premenovaniu na Náhorno-karabašskú autonómnu oblasť.
Doplníme, že súčasťou Azerbajdžanskej sovietskej socialistickej republiky bol od roku 1923 aj nachičevanský štátny útvar, vytvorený v roku 1920 ako Nachičevanská sovietska socialistická republika. Najprv bol v Azerbajdžane len krajom a v roku 1924 sa stal autonómnou sovietskou socialistickou republikou. Po osamostatnení ide o jeho exklávu – Nachičevanskú autonómnu republiku, ktorá je oddelená arménskym územím.
Arménsko obnovilo svoju štátnosť rovnako v máji 1918 ako Republika Arménsko. Po zmenách názvov a podôb štátu sa ako Arménska sovietska socialistická republika tiež stala v roku 1936 jednou zo zväzových republík ZSSR. 23. augusta 1990 Najvyšší soviet Arménskej sovietskej socialistickej republiky prijal Deklaráciu o nezávislosti Arménska, ktoré je ako Arménska republika od čias rozpadu ZSSR samostatným štátom.
V rokoch 1918 – 1920 od konca prvej svetovej vojny až do ustanovenia sovietskej moci v Arménsku a Azerbajdžane došlo v oblastiach so zmiešaným obyvateľstvom k sérii pogromov a masakrov (ich obete sa odhadujú na niekoľko desiatok tisíc ľudí) ako aj ozbrojených konfliktov, ktoré sa označujú za arménsko-azerbajdžanskú vojnu.
Zakaukazsko sa po Októbrovej revolúcii 1971 v Rusku stalo veľmi nepokojnou oblasťou. Okrem bojov v prvej svetovej a Občianskej vojne bolo dejiskom viacerých ozbrojených konfliktov a vojen, ktoré mali krátke trvanie. Postupne to boli najmä arménsko-turecká vojna (máj – jún 1918), nemecko-turecká invázia do Zakaukazska (jún – október 1918), arménsko-gruzínska vojna (december 1918) a arménsko-turecká vojna (september – december 1920).
Po vytvorení Autonómnej oblasti Náhorného Karabachu nastal vo vzťahu národností relatívny pokoj, hoci sa objavovali pokusy Arménov i Azerbajdžancov zmeniť status quo. Po nástupe Michaila Gorbačova na čelo ZSSR a ním uskutočňovanej perestrojke sa po oslabení centra spomenulo vo zväzových republikách na staré „krivdy“. Stupňoval sa nacionalizmus a tlejúce konflikty sa začali rozhorievať.
Vo februári 1988 došlo v azerbajdžanskom Sumgaite k pogromom na Arménov. Pokoj v meste nastolili až vojenské jednotky s ťažkou technikou a vyhlásenie stanného práva. Pogromy sa zopakovali v januári 1990 v hlavnom meste Azerbajdžanu Baku.
V septembri 1988 začali medzi Arménmi a Azerbajdžancami aj ozbrojené zrážky a v januári 1990 vypukli na hraniciach delostrelecké boje. Po rozpade ZSSR a stiahnutí vojsk jeho ministerstva vnútra sa situácia v Náhornom Karabachu stala nejasnou.
Krátko o histórii neuznanej republiky Arcach
NKR bola vyhlásená 2. septembra 1991 v rámci ZSSR na územiach Náhorno-karabašskej autonómnej oblasti a Šaumjanovského okresu, ktoré patrili do Azerbajdžanskej sovietskej socialistickej republiky. Hlavným mestom sa stal Stepanakert (od roku 1923 na počesť arménskeho revolucionára, vodcu popravených komisárov z Baku Stepana Šaumjana, predtým azerbajdžansky Chankendi). V novembri 2016 sa premenovala na Republiku Arcach. Štát nebol uznaný ani jedným z členských štátov OSN. Urobili tak len čiastočne uznané Abcházsko, Južné Osetsko a Podnesterská republika a niekoľko regiónov či miest v rôznych zrejme na podnet arménskej diaspóry. Medzinárodnoprávne sa však toto územie aj po vyhlásení samostatnosti považovalo za súčasť Azerbajdžanu, ktorý NKR (Arcach) označoval za separatistov.
Vzhľadom na to, že ide o trpasličí štát, ktorý bol navyše v azerbajdžanskom obkľúčení mal šancu prežiť len na základe vonkajšej podpory. Významnú úlohu zohrávala pomoc od arménskej diaspóry. Colný a menový systém bol spoločný s Arménskom a platidlom bol arménsky dram.
Celý čas existencie NKR ju sprevádzali mnohé konflikty, často ozbrojeného charakteru a ekonomické ťažkosti. Na začiatku roka 1992 vznikla prvá náhorno-karabašská vojna (niekedy zdroje ju datujú už od roku 1988). Ukončila sa v máji 1994 po dohoda – Biškekskom protokole s výzvou na zastavenie bojov, ktorú sprostredkovali Rusko a Kirgizsko. Podľa rôznych odhadov vo vojne prišlo o život od 25 do 35 tisíc osôb.
Aj potom dochádzalo k zhoršovaniu bezpečnostnej situácie a ozbrojeným zrážkam s obeťami na životoch. Od 27. septembra do 10. novembra 2020 prebehla druhá vojna o Náhorný Karabach, ktorá „okresala“ rozlohu NKR. Údaje o počte obetí sa rozchádzajú. Zahynulo v nej 7 až 8 tisíc vojakov a asi 11 tisíc ich bolo ranených. Počet civilných obetí sa uvádza 161 osôb a 22 nezvestných. Podľa niektorých zdrojov vojna pripravila o strechu nad hlavou asi 90 tisíc osôb. Významnú pomoc Azerbajdžanu vo vojne poskytlo Turecko. Po vojne boli do regiónu vyslané ruské mierové sily
Veľkosť územia NKR bola pri jej vyhlásení 4 400 km2 a po druhej náhorno-karabašskej vojne zostalo 3 170 km2. Údaje o počte obyvateľov sú nejasné a uverejňujú sa len podľa stavu v roku 2015, keď to bolo od 145 000 do 150 000 osôb.
V štáte existoval len ľahký priemysel, bola rozšírená ťažba a spracovanie dreva a potravinárstvo. Významné sú zdroje minerálnych vôd. Ťažba surovín bola zanedbateľná. Hospodárstvo bolo zničené prvou vojnou a len pomaly sa zotavovalo. Na konci 90. rokov HDP dosahoval len 20 % úrovne z čias ZSSR. Rozvoj hospodárstva definitívne zlomila druhá vojna.
Zdôrazníme, že veľký význam pre fungovanie NKR má Lačinský koridor v dĺžke 6 km, ktorý ju spája s Arménskom a prechádza ním diaľnica Jerevan-Goris-Stepanakert. Po druhej náhorno-karabašskej vojne od roku 2020 v ňom boli rozmiestnené mierové sily RF. Prechod cez koridor v decembri 2022 zablokovali údajní ekologickí aktivisti z Azerbajdžanu. Viedlo to k sociálno-ekonomickým problémom v Arcachu, najmä kvôli ťažkostiam s dodávkami potravín a palív. 22. februára 2023 Medzinárodný súdny dvor nariadil Azerbajdžanu podniknúť kroky, aby sa umožnil voľný pohyb po tejto jedinej ceste medzi Arménskom a etnicky arménskym Náhorným Karabachom. Od apríla 2023 je na vstupe do koridoru z Arménska stanovište Štátnej pohraničnej služby Azerbajdžanu.
Poradca azerbajdžanského prezidenta 10. septembra uviedol, že Azerbajdžan súhlasí s otvorením Lačinského koridoru, ale s podmienkou, že miestni lídri príjmu jeho pomoc. Na kontrolnom stanovišti Lačin sa musí dodržiavať colný a hraničný režim Azerbajdžanu. Neskôr na sociálnej sieti dodal, že koridor neotvoria okamžite, ale za podmienok dohody umožňujúcej neobmedzený prístup pre azerbajdžanskú pomoc.
