K súčasnej politike patria „povinné jazdy“, v podobe každoročných správ hláv štátov či vlád „o stave republiky (štátu)“ v parlamentoch. EÚ je zvláštnym politickým fenoménom. Hoci formálne nie je štátom, v praxi tak vystupuje. A teda aj v nej patrí k rituálom prednášanie Správy o stave Únie (oficiálne anglicky – State of the Union, v skratke SOTEU) predsedom Európskej komisie (ďalej len EK) pred poslancami Európskeho parlamentu (ďalej len EP). O zameraní správy už pred jej prednesením kolujú v médiách rôzne úvahy a vyvolá sa okolo nej patričný politicko-mediálny rozruch. Aj v tomto roku boli v médiách hlavného prúdu mnohé informácie o čom vlastne správa bude. V posledných rokoch sa však v kruhoch nespokojných s EÚ a EK pýta, do akej miery sú správy hodnotením reálneho stavu EÚ a či nejde už len o neoliberálnu politicko-mediálnu „public relations“ akciu EK.
Tohtoročná správa prednesená predsedníčkou EK U. von der Leyenovou bola poslednou v trinástom funkčnom období EP. Súčasná EK je v úrade od 1. decembra 2019. V Správe sa poukázalo aj na to, že už o menej ako 300 dní budú voľby do nového EP. Podľa volebného aktu EÚ sa voľby, ktoré sa majú konať každých päť rokov zvyčajne v prvom celom júnovom týždni od štvrtka do nedele, uskutočnia od 6. do 9. júna 2024.
Vzhľadom na demografické zmeny v EÚ od volieb v roku 2019 EP navrhol zvýšenie počtu svojich poslancov o 15 na 720. Po dve kreslá by mali získať Francúzsko, Holandsko a Španielsko a po jednom Belgicko, Dánsko, Fínsko, Írsko, Lotyšsko, Poľsko, Rakúsko, Slovensko (budeme mať 15 poslancov) a Slovinsko. Návrh musí ešte schváliť Európska rada.
O politickom profile predsedníčky Európskej komisie Ursuly von der Leyenovej
Do čela súčasnej EK sa dostala prvýkrát žena, čo je dnes jedno z neoliberálnych zaklínadiel, ktoré má priviesť k pozitívnym politickým zmenám a úspechom. Je to síce pekná vízia, ale k úspechu v pôsobení úradu či organizácie to automaticky nevedie. A to je aj prípad U. von der Leyenovej (rodenej Albrechtovej, *1958 v Ixelles v Bruselskom regióne, kde jej otec pracoval ako úradník Európskych spoločenstiev). V roku 1976 začala študovať archeológiu. Už po roku však prešla na ekonómiu, ktorú študovala na viacerých vysokých školách, krátko aj na London School of Economics and Political Science. Nakoniec v roku 1987 ukončila štúdium na Hannoverskej lekárskej fakulte a začala pracovať ako gynekologička. V roku 1986 sa vydala za lekára Heika von der Leyena, s ktorým má 7 detí. V 90. rokoch bola v domácnosti a na ich konci začala byť politicky aktívna v rámci CDU najprv na komunálnej potom na krajinskej úrovni. Vo februári 2003 bola zvolená za poslankyňu Landtagu v Dolnom Sasku a už nasledujúci mesiac sa stala krajinskou ministerkou pre sociálne veci, prácu, zdravotníctvo a rovnosť. V januári 2005, napriek masívnym protestom, zrušila štátny príspevok pre slepých v prvej krajine v Nemecku. Od novembra 2005 do októbra 2009 pôsobila na poste ministerky pre rodinu, dôchodcov, ženy a mládež vo vláde vedenej Angelou Merkelovou. Potom bola aj v ďalších vládach A. Merkelovej. V novembri 2009 prešla na pozíciu ministerky práce a sociálnych vecí, ktorú zastávala do októbra 2013, keď sa stala ako prvá žena v dejinách NSR ministerkou obrany. Funkciu vykonávala až do júla 2019, keď jej bola ponúknutá kandidatúra na funkciu predsedníčky EK za Európsku ľudovú stranu. EP ju zvolil do tejto funkcie 383 hlasmi (potrebných bolo minimálne 374 hlasov).
Na základe iste politicky zaujímavého životopisu, ale najmä rýchleho „výskoku“ U. von der Leyenovej do vysokej politiky v Nemecku, je typickým produktom politických pomerov v západnej Európe 21. storočia. Ide však aj o „dieťa politickej šťasteny“, ktoré sa síce ničím výnimočným nevyznačuje, ale výberovo sa mu predkladajú funkcie a kdečo sa mu prepáči. Jej pôsobenie na pozícii nemeckej ministerky obrany bolo silne kritizované. Aj vo funkcii predsedníčky EK si vyslúžila mnoho kritiky. Dostalo sa to až do štádia, že v rôznych zdrojoch sa ironicky uviedlo, že sa zdalo, že po Jean-Claude Junckerovi už nemôže byť EK riadená horšie…
Ponecháme bokom prehľad afér, ktoré sa o U. von der Leyenovej objavili v médiách (spomenieme len podozrenia spojené s netransparentným nákupom vakcín za niekoľko miliárd eur) a nebudeme sa zaoberať ani výhrady viacerých poslancov EP voči nej. Nepredpokladá sa však, že by sa znovu dostala na pozíciu kandidátky na funkciu predsedníčky EK.
Stručne o obsahu Správy o stave Únie 2023
Správa o stave Únie predstavuje dokument formálne spracovaný na vysokej úrovni a v duchu súčasných pozitívnych západných politických prejavov. Otázne je však, ako jej obsah zodpovedá skutočnému stavu EÚ – teda o čom by mala byť. Na mnohých miestach má text úsečný charakter, ale keď sa hovorí o výsledkoch pôsobenia EÚ a ich pokračovaní v budúcnosti prechádza sa do veľavravného a patetického tónu.
Obsah správy bol medializovaný, preto len krátko uvedieme, má názov „Obstáť v skúške dejín“. Pozostáva z úvodu („Konajme dnes, pripravme sa na zajtrajšok“), z 5 častí, ktoré boli nazvané „Európska zelená dohoda“, „Hospodárstvo, sociálne záležitosti a konkurencieschopnosť“, „Digitálna oblasť a umelá inteligencia“, „Svet, migrácia a bezpečnosť“, „Ukrajina“ a záveru. Slovenský preklad Správy pozri „Prejav predsedníčky von der Leyenovej o stave Únie 2023 je k dispozícii vo viacerých zdrojoch“, prístupné na https://ec.europa.eu/commission/presscorner/detail/sk/speech_23_4426.
So zameraním Správy možno vo všeobecnosti súhlasiť. Obsahuje mnoho podnetov na zlepšenie pôsobenia EK, ktoré boli v médiách privítané a široko rozoberané. V detailoch však Správa obsahuje viacero sporných konštatovaní a záverov. Okrem viacerých údajov najmä o tom, čo zahŕňa pomoc EÚ Ukrajine, je tam málo konkrétnych „čísiel“, pričom sú viackrát uvedené sumy peňazí, ktoré boli vydané v niektorých projektoch a pod. Takže o skutočnom stave EÚ najmä v sociálno-ekonomickej oblasti sa toho dozvieme málo. Môžeme to ilustrovať príkladom z úvodu, kde predsedníčka EK povedala, že sa naplnilo „viac ako 90 % politických usmernení, ktoré predstavila v roku 2019.“ Na splnenie politického usmernenia stačí vydať nejaký „akt“, ale či sa plní alebo ako pôsobí, to je ťažko jednoznačne tvrdiť a ešte ťažšie dokázať.
Kritické poznámky k zameraniu a duchu Správy o stave Únie 2023
Jeden z prvých problémov je, že EÚ v ekonomike existuje síce v mnohých nadnárodných podobách, ale funguje v národných podmienkach. Čo sa má exaktne na mysli, keď sa povie ekonomika EÚ, ťažko jednoznačne definovať. Eurostat má k dispozícii kolosálne množstvo údajov z členských štátov, ktoré možno interpretovať v rôznych súvislostiach. Jedno sú čísla a druhé je pociťovanie sociálno-ekonomických ťažkostí na Slovensku (napr. v Michalovciach) či v ČR (napr. v Moste) alebo v Bulharsku, ktoré je iné ako v centrále v Bruseli.
Treba uznať, že súčasná EK sa ocitla v nezávideniahodnom období, lebo na ňu dopadlo viacero ťažkých udalostí a procesov, ktoré sa navzájom prelínali a ich následky sú dlhodobé. Okrem ekonomických aspektov „polykrízy“ (vrátane pandémie) to bol aj brexit a najmä vypuknutie bojov na Ukrajine, ktoré prerástli do zástupnej vojny medzi USA a RF. EÚ ako pôvodne mierový projekt zohráva v ukrajinskej kríze protirečivú úlohu a jej aktivity neprinášajú sľubovaný efekt. Iste v humanitárnej oblasti je pomoc pre konfliktné oblasti výzvou dejín a nezastupiteľná. Vojenské dodávky v prípade ukrajinskej krízy ju však neriešia a výrazne prispievajú k zvyšovaniu počtu obetí a materiálnych škôd. Zdá sa, že úlohy, ktoré si EÚ v tomto prípade stanovila, keď „po boku Ukrajiny hodláme stáť až do konca“ (akého? – pozn. autora), budú nad jej sily a asi aj rozpočet a prinesú pre ňu nové, nepredvídané ťažkosti.
Pri hodnotení širších súvislostí Správy so stavom v členských štátoch EÚ sa poukazuje najmä na to, že sa v nej málo reagovalo na problémy v energetickej oblasti, na rastúce sociálno-ekonomické problémy, vrátane rôznych podôb chudoby, konkurencieschopnosti ako aj znovu sa vynárajúce problémy s migráciou.
Chúlostivou otázkou je rozširovanie EÚ, o ktorom U. von der Leyenová hovorila s nadšením. Symptomatické je, že to bolo v časti Správy nazvanej Ukrajina: „Pri rozširovaní však nemôžeme – a ani by sme nemali – čakať na zmenu zmlúv. Pripraviť Úniu na rozšírenie možno oveľa rýchlejšie.“ Otázne je, o čom sa v tejto súvislosti uvažuje. Názor U. von der Leyenovej je očividne spojený s pohľadom západných kruhov, ktorý vidí rozširovanie EÚ (podobne ako aj v prípade NATO) o Ukrajinu, západný Balkán, Moldavsko a Gruzínsko ako geopolitickú záležitosť dokazujúca silu. Je za tým skrytá aj snaha obmedziť Rusko. V súčasných ekonomických podmienkach v spojení s ďalšími problémami však počítať s urýchlením rozširovania EÚ (a tobôž o štáty so slabou ekonomikou) bez zváženia súvislostí a následkov, je kontroverzné. Výhodné to je najmä pre korporácie, ktoré vidia trhy a zisky, ale čo by to prinieslo pre obyvateľov týchto štátov i celej EÚ, je veľmi nejasné.
Podobne možno poukázať na nadnesené hodnotenie úspechov Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky EÚ. Často sa spája s osobou Josepha Borrella, ktorého konanie sa vymklo z diplomatických rámcov, predstavuje agresívnu militaristickú líniu a je v protiklade k pôvodnému mierovému projektu EÚ. Stretáva sa však aj s inými neúspechmi. Patril k nim napr. nesúhlas Pekingu s cestou J. Borrella v júli 2023. Aktuálne ide aj o odmietnutie vstupu delegácie Výbor pre zahraničné veci EP (AFET) do Tuniska, ktoré oznámil EP 14. septembra. Napriek pozitívnemu hodnoteniu vývoja vzťahov s Afrikou sa v nich nachádza viacero kritických miest. Ani vo vzťahoch s Latinskou Amerikou to nie je len také ružové, ako to líčila U. von der Leyenová.
Možno sa ešte opýtať, čo znamená potreba „kvalifikovanej migrácie.“ Ide o eufemizmus výzvy k úniku mozgov? Nečudujme sa však, že takáto výzva priláka aj tých, ktorí nie sú kvalifikovaní podľa predstáv EK.
Prehľad vecí, ktoré sa vytýkajú Správe v EP alebo aj médiách či na sociálnych sieťach je oveľa rozsiahlejší. Kvôli autenticite ich doplníme ešte o kritické názory troch europoslancov, ktoré poukazujú na rôzne problémy v pôsobení súčasnej EK.
Začneme Martinom Schirdewanom spolupredsedom frakcie Ľavice v EP – GUE/NGL (vedúci každej zo siedmich frakcií v EP mal k Správe vystúpenie), z nemeckej strany DieLinke (Ľavica), ktorý v rozprave k Správe zdôraznil, že politický úspech sa nemeria výrečnosťou v prejavoch, ale životnou situáciou väčšiny ľudí. Poukázal na to, že realita je pre mnohých Európanov pochmúrna kvôli rastúcim životným nákladom a klesajúcim reálnym mzdám a 95 miliónov ľudí v EÚ je ohrozených chudobou. Komisii vytkol, že podporuje Európu, ktorá slúži viac korporáciám ako občanom.
Monika Beňová (Smer-SSD) z frakcie Progresívna aliancia socialistov a demokratov v súvislosti s obsahom Správy o. i. uviedla, že EK mala preukázateľne zle nastavené priority, ktoré často poškodzovali priemysel a konkurencieschopnosť členských štátov. Chýbala v nej profesionalita pri príprave legislatívnych návrhov a zasahovalo sa do vnútorných záležitostí členských štátov, v ktorých EK nemá nijaké kompetencie.
Ďalším je tiež slovenský europoslanec Miroslav Radačovský (Slovenský PATRIOT), nezaradený do frakcie, ktorý v rozprave k Správe poukázal na to, že závery o stave ukrajinského konfliktu sú rovnaké ako vlani, ale v realite na fronte horia nemecké tanky a ekonomika Ruska nie je katastrofálna. Za skutočnú príčinou vojny považuje globálne záujmy Spojených štátov. Vystúpenie doplnil výzvou, aby sa začali rokovania o prímerí a rokovania o mieri a tieto problémy nebudú ani v Európe. S výzvami na potrebu podpory mierových rokovaní na Ukrajine zo strany EÚ vystúpili aj iní europoslanci, ale zatiaľ to zostáva bez odozvy.
Záver
Nie je zvykom, aby takéto dokumenty boli pochmúrne či dokonca depresívne, alebo „suché“ ako účtovná uzávierka. Názov a potom aj duch Správy prednesenej U. von der Leyenovou 13. septembra 2023 však predsa len pripomínali viac politický manifest ako niečo, čo by malo byť hodnotením práce komisie (vlády) a analýzou konkrétneho stavu. Možno síce oceniť nekonfrontačný pohľad na EÚ, ale realita je výrazne iná a aj EK v mnohých prípadoch koná ináč, ako sa to prezentovalo v Správe.
Európska únia pôvodne predstavovala príťažlivý sociálno-ekonomický i politický projekt s ambíciou stať sa jedným z centier svetovej moci. Jeho realizácia sa výrazne odchýlila najmä pod vplyvom anglosaského neoliberalizmu. V Bruseli sa medzitým rozmohla byrokracia a zosilnela centralizácia. V EÚ akoby začali koncentrovane pôsobiť takmer všetky neduhy súčasného západného neoliberalizmu. Situáciu zhoršuje v poslednom čase úplné podriadenie sa USA i NATO, ktoré síce EÚ potrebujú, ale len slabú a nekonkurujúcu im. Výzva, že „nastal čas, aby bola Európa opäť raz ambiciózna a vzala svoj osud do vlastných rúk!“ je iste správna i potrebná, ale ako ju vymaniť z dusivého objatia USA a NATO?
Vo fungovaní EÚ problémy narastajú najmä kvôli jej pohľadu na realitu a prístupu k riešeniu problémov vo vnútri i vo svete. Či sa to dokáže „na čele snáh o vytvorenie spravodlivejšieho poriadku založeného na pravidlách“ vyvoláva pochybnosti.
Celkom na záver sa možno opýtať, ako dokáže EÚ v podmienkach úpadku Západu silnieť? Vie zmeniť svoju politiku z posledných rokov, ktorá neviedla k jej rozvoju? V každom prípade je však zmena potrebná a je aj základnou podmienkou jej zosilnenia, rozvoja i návratu k ambícii stať sa jedným z centier moci vo svete.
Centrála EÚ v Bruseli sa stala mašinériou. Napriek protirečeniam vo svojom pôsobení EÚ priniesla pre Európu a Európanov aj veľa pozitívneho. A na tomto potenciáli treba naďalej stavať, len to vyžaduje zásadnú zmenu konania Bruselu z posledných rokov, najmä prihliadnutie ku skutočným problémom života bežných Európanov.
