Môj názor a postrehy z vlastnej skúsenosti k chystanej Humanizácii výkonu väzby zo strany Ministerstva spravodlivosti SR, píše na úvod svojho blogu advokát JUDr. Martin Ribár.

Nasledujúce riadky píšem z vlastnej skúsenosti – vo väzbe som strávil 565 dní. Nie je to teda len nejaká teória, či sprostredkované zážitky a skúsenosti niekoho iného.

Na webovej stránke Ministerstva spravodlivosti SR v sekcii Aktuality bol dňa 30.9.2021 zverejnený článok s názvom – „Humanizácia podmienok vo výkone väzby“, v ktorom sú prezentované návrhy viacerých opatrení, ktoré majú podľa Ministerstva spravodlivosti SR zlepšiť štandardy väzobne stíhaných osôb s tým, že tieto návrhy sú už zapracované v novele zákona o výkone väzby, ktorý je už v pripomienkovom konaní.

Ťažiskom prezentovaného postupu na zlepšenie a „humanizáciu“ podmienok väzobne stíhaných osôb má spočívať v „znížení uplatňovania jednotlivých obmedzení väznených osôb. Osobitný dôraz sa kladie na posilňovanie pozitívnych sociálnych väzieb, najmä prostredníctvom zvyšovania dostupnosti rôznych foriem kontaktu väznených osôb s rodinou“, uvedené sa má dosiahnuť rozšírením možností telefonovania a návštev väzobne stíhaných osôb a zmenou povoľovania telefonovania a návštev zo strany OČTK pri kolúznej väzbe. Má taktiež prísť k zmene umiestňovania osôb „samostatne“, kedy je osoba umiestnená sama na cele, má prísť k zmene informovania o vážnom ochorení alebo úraze obvineného vo väzbe, a malo by prísť tiež k zmene trvania vychádzok väzobne stíhaných osôb.

Objektívne je nutné privítať každú snahu o zmenu podmienok výkonu väzby väzobne stíhaných osôb, avšak prezentované návrhy na „humanizáciu podmienok vo výkone väzby“ sú nedostatočné, jedná sa o nepodstatné zmeny, ktoré v praxi len veľmi málo zmenia žalostné podmienky osôb vo výkone väzby a v skutočnosti pre väzobne stíhané osoby neprinesú sľubovanú „humanizáciu“ podmienok vo výkone väzby.

Ešte počas môjho pobytu vo väzbe som prostredníctvom obhájcu zverejnil na webovej stránke Právne listy článok „Podmienky väzby a nutnosť zmeny ich právnej úpravy vo vzťahu k judikatúre ESĽP“, v ktorom som poukázal na najpálčivejšie problémy väzobne stíhaných osôb z pohľadu osoby nachádzajúcej sa vo výkone väzby, a poukázal som aj na zjavný nepomer podmienok väzobne stíhaných osôb, teda „de iure nevinných osôb“ vo výkone väzby a podmienok právoplatne odsúdených osôb vo výkone trestu odňatia slobody.

Taktiež ešte počas môjho pobytu vo väzbe som prostrednictvom obhájcu zverejnil na webovej stránke Právne listy článok „Pohľad z oboch strán mreží na nadužívanie kolúznej väzby a inštitútu kajúcnika v trestných konaniach“, pričom v druhej časti tohto článku som veľmi expresívne popísal podmienky vo väzbe.

K navrhovaným zmenám ako aj podmienkam vo výkone väzby naozaj „z prvej ruky“ po 565 dňoch strávených vo väzbe uvádzam: hoci som právnik, chcem opustiť právnickú terminológiu a vyjadriť sa ako človek, ktorý strávil vo väzbe, a najmä kolúznej väzbe, viac ako 18,5 mesiaca. Navrhované zmeny, tak ako sú prezentované Ministerstvom spravodlivosti SR nebudú mať pre človeka vo väzbe určite taký dopad, aby sa dalo hovoriť o „humanizácii“ podmienok vo výkone väzby.

Najpálčivejším problémom väzobne stíhaných osôb je absolútne obmedzenie kontaktov s rodinou a blízkymi osobami, navrhovaná zmena to „máličko“ zlepší, ale je to len povestná kvapka v mori. V dnešnej modernej dobe plnej komunikačných technológií by malo byť umožnené každej väznenej osobe komunikovať s rodinou, deťmi, blízkymi aspoň 1x týždenne v rozsahu 1 hodiny prostredníctvom „videohovoru“. Takisto telefonovanie v navrhovanom rozsahu je absolútne nedostatočné, okrem iného poplatky za telefonovanie z väzby sú neúmerne vysoké. Osobné návštevy by mali byť realizované aspoň 2x mesačne. Je nutné prihliadať predovšetkým na záujmy maloletých detí, ktoré trpia nedostatkom komunikácie s rodičom, ktorý je väzobne stíhaný.

Absolútny nedostatok pohybových aktivít a akejkoľvek činnosti MIMO celu určite nezlepší „možnosť“ predĺžiť vychádzky nad rámec 1 hodiny denne, pretože „možnosť“ predĺžiť vychádzky neznamená aj ich skutočné predĺženie v praxi.

Otáznou je aj kvalita a množstvo stravy podávané väzobne stíhaným osobám – jedna vec je jedálny lístok a jeho nutričné hodnoty na papieri, druhá vec je „skutočnosť“ – skutočná kvalita a množstvo podávanej stravy.

Otázny je prístup ku knihám, k akýmkoľvek aktivitám počas pobytu v cele a nemožnosť aktivít mimo cely. Vedel by som ešte dlho pokračovať. A opakovane a opakovane musím zdôrazniť, že väzobne stíhané osoby sú v právnom zmysle nevinné a často krát majú horšie podmienky vo väzbe ako právoplatne odsúdené osoby vo výkone trestu odňatia slobody.

Taká bežná predstava občana, že človek vo väzbe si pekne celý deň leží a oddychuje, nič nerobí, a „my“ mu ten pobyt ešte platíme z našich daní, je absolútne vzdialený realite. Byť zatvorený 23 hodín v malej cele je psychické a aj fyzické peklo. Pochopí to naozaj iba niekto, kto to reálne zažil.

Som z väzby „doma“ už viac ako 6 mesiacov, stále nemôžem normálne spať, stále riešim zdravotne komplikácie, ktoré mám po výkone väzby, s tým, že niektoré zdravotné problémy budem mať doživotne, napríklad pokazený zrak.

Nie, väznené osoby by nemali mať podmienky ako v luxusnom hoteli, ale mali by mať možnosť komunikovať so svojimi príbuznými, deťmi, mali by mať možnosť pohybových aktivít mimo cely na dobu výrazne dlhšiu ako je hodina denne, a mali by mať možnosť prijímať stravu, ktorá je „normálna“ a hlavne by sa k väzobne stíhaným osobám malo pristupovať ako k „ľuďom“. Je naozaj nutné zmeniť podmienky výkonu väzby.

Vyspelosť spoločnosti sa vraj posudzuje aj podľa toho, ako sa spoločnosť správa k marginalizovaným skupinám, a teda aj k väzneným osobám – sme naozaj vyspelá spoločnosť? Nie je načase zmeniť aj podmienky výkonu väzby?

Autor: JUDr. Martin Ribár

Zdroj: blog.sme.sk, InfoVojna