Už si ani nepamätáte, kedy ste naposledy čítali niečo o parlamentných voľbách na Slovensku; takže sa nebudem obťažovať pýtať. Ale tento týždeň si jeden prečítate, za predpokladu, že stále sledujete mainstreamové médiá, hoci len preto, aby ste pochopili, čo by ste si mali myslieť o tej či onej udalosti v porovnaní s tým, čo sa skutočne stalo.
Vo výsledkoch, zverejnených v nedeľu, v Bratislave získala ľavicová strana, ktorej hlavnou platformou je odpor proti vojne na Ukrajine, 23 % hlasov. Prezidentka SR Zuzana Čaputová v pondelok dala formálne poverenie Róbertovi Ficovi, ktorý vedie stranu SMER, o zostavenie vlády. Vyzerá to tak, že tak urobí v koalícii so sociálnodemokratickou stranou Hlas, ktorá získala 15 % hlasov alebo alternatívne pripadá do úvahy liberálno-centristická strana Progresívne Slovensko, ktorá získala 18 % hlasov.
Fico je zaujímavá postava. V priebehu desaťročia bol dvakrát premiérom, počas ktorého sa ukázal dostatočne európsky na to, aby priviedol Slovensko k euru. Tak či onak, jeho pravdepodobní koaliční partneri sú za to, aby Slovensko zostalo členom západnej koalície, podporujúcej Ukrajinu. Ale nevyhrali voľby a Fico je absolútne proti podpore Slovenska v zástupnej vojne USA, ktorá drví Ukrajinu a jej obyvateľov.
Platforma SMER kladie rovnakú zodpovednosť za vojnu na Západ a Ukrajinu, roztrháva „nevyprovokovanú“ kartu a sľubuje okamžité ukončenie všetkých slovenských dodávok zbraní vojnovému šialenstvu. Po zverejnení výsledkov volieb sa Fico zaviazal vyvinúť tlak na Kyjev a jeho podporovateľov, aby začali mierové rozhovory s Moskvou. „Ďalšie zabíjanie nikomu nepomôže,“ povedal.
O návrate Róberta Fica na vrchol slovenskej politiky možno povedať dve veci. Prvým je, že Spojené štáty sú opäť obeťou svojho starého manichejského zvyku rozdeľovať celé ľudstvo na dobrých a zlých. Titulok v správe CNN o voľbách znie: „Proruský politik vyhral parlamentné voľby na Slovensku.“ Titulok The New York Times: „Nepokoj na Západe, keď sa zdá, že Slovensko sa pridá k Putinovým sympatizantom.“
Povedzte mi, ktorý z nich je úbohejší? „Proruský?“ alebo „Putinovi sympatizanti?“ To je detinské – až na to, že je to falošné. Fico jednoducho vyjadruje nezávislý a úplne správny postoj k vojne. CNN a Times infantilizujú svojich divákov a čitateľov tým, že redukujú túto legitímnu pozíciu na zjednodušenú dvojku karikatúry sobotňajšieho rána. Zákerné, a na čo musíme byť vždy ostražití, je, že tieto médiá nám vtĺkajú do mozgu myšlienku, že akýkoľvek odklon od rusofóbnej ortodoxie sa rovná podpore démonizovaného okupanta Kremľa.
Po druhé, „nepohodlie“ je príliš mierne slovo na to, aby definovalo pocit, ktorý vládne medzi elitami vojnových štváčov vo Washingtone a európskych metropolách. Začínajúca panika je bližšie k realite, keďže verejná podpora vojny – a tu už aj oficiálna podpora – ochabuje a slabne stále viditeľnejšie. Prvý front každej vojny je domáci front, kde je nevyhnutné vyhrať bitku. A tí, čo vedú vojnu na Ukrajine, na tejto strane konfliktu pomaly, ale isto prehrávajú.
Aj na ihrisku, na Ukrajine, prehrávajú, čo je teraz už viac-menej aj vidno. Naša otázka znie: Kam sa obrátia mocnosti, ktoré podnietili túto vojnu a veľa do nej investovali? Ako som tvrdil krátko po začatí ruskej intervencie vo februári 2022, tento konflikt bol pravdepodobne koncipovaný ako vrcholný moment washingtonských neokonzervatívcov, ich totálnej hry na zvrhnutie Ruskej federácie. Čo sa stane teraz, keď neokonzervatívci prehrajú toto kolo a hra, ako ju hrali, sa skončí?
Na moju úľavu sú modré a žlté vlajky, ktoré kazili americkú krajinu v prvých mesiacoch vojny, už z veľkej časti preč. Viac ako polovica opýtaných Američanov súhlasí s Róbertom Ficom: Dosť vojenskej pomoci a zbraní Ukrajine. A odtiaľto toto percento smeruje iba jedným smerom.
Cesta VolodymyraZelenského po Severnej Amerike, ktorá sa začala jeho účasťou na tohtoročnom valnom zhromaždení OSN minulý mesiac, dopadla dosť zle. Na Valnom zhromaždení neurobil žiadny pokrok v presviedčaní protivojnovej globálnej väčšiny, aby sa postavila na jeho stranu. Jeho prijatie vo Washingtone bolo… aké najlepšie slovo použiť ?… ticho? Republikáni snemovne, z ktorých mnohí sú proti väčšej vojenskej pomoci, sa s ním odmietli stretnúť. Keď sa predsedovi Snemovne reprezentantov Kevinovi McCarthymu cez víkend konečne podarilo schválenie návrhu zákona, aby vláda zostala financovaná, musel zároveň zrušiť ustanovenie, povoľujúce ďalšiu tranžu financovania zbraní na Ukrajinu.
Zdá sa, že ani inde nálada nie je o nič lepšia. Prekvapivý debakel v kanadskom parlamente – predstavenie starého nacistu ako hrdinu, pretože bojoval proti Rusom – nemohol Zelenskému v Kanade pomôcť. Na druhej strane rybníka sú náznaky netrpezlivosti, keď sa v Európe usadilo asi osem miliónov ukrajinských utečencov, ktorí prejavujú malý záujem – a kto im to mohol vyčítať – o návrat domov, keď sa vojna skončí. Vojna alebo nie, solidarita alebo nie, Poliaci zablokovali dovoz lacnej ukrajinskej pšenice. Len niekoľko mesiacov po impulzívnom rozhodnutí vstúpiť do NATO sú medzi Fínmi náznaky ľútosti. A teraz Slováci a ich nový zvolený víťaz je alarmujúci prejav politickej a intelektuálnej nezávislosti.
Nech je to akokoľvek, poprečítaní tohto komentára sa tu uvedené trendy v nadchádzajúcich mesiacoch zrýchlia. Dlho ponúkaná protiofenzíva Ukrajincov, jeden z hlavných nástrojov kampane na udržanie verejnej podpory pre vojnu, už nie je taká účinná ako kedysi. Je na dobrej ceste prevziať moc po „návale“ v Iraku v roku 2007. Pamätáte si to? Samozrejme, že nie. A na protiofenzívu si takisto nebudete zreteľne pamätať, povedal by som, asi tak o rok.
Ani New York Times sa už netvária, že frontová línia na východe Ukrajiny sa tento rok posunula o pár metrov. A to ešte predtým, než príde drsné zimné počasie. V tom momente bude stagnácia to najlepšie, v čo Ukrajinci môžu dúfať. Počas jesene a do zimy budú Rusi pravdepodobne pokračovať v odpaľovaní rakiet a delostreleckých granátov až do takej miery, že väčšina Ukrajiny na východ od Kyjeva pripomína Ypres alebo Somme v roku 1918.
Pozrime sa teda na budúcu jar. Ukrajinský front zažije ďalšiu zimu úpadku a nespokojnosť Európanov sa pravdepodobne ešte zvýši. Oveľa ťažšie bude predstierať, že kyjevský režim môže vojnu vyhrať alebo dokonca, že má zmysel v nej pokračovať. A Joe Biden bude asi o sedem mesiacov čeliť voľbám.
V tom bode, čo a ako?Moment, prosím, kým vyčistím krištáľovú guľu. Áno, áno, všetko je jasné.
Už teraz vidíme náznaky dôležitého vývoja, voľby na Slovensku sú len jedným z mnohých očakávaných. Je ťažké pochopiť, ako môže Európa vydržať oddanosť vojne v takej intenzite, akú doteraz preukázala. Existuje príliš veľa slabých miest. Ak mám pravdu povedať, v istom momente už nebude mať zmysel vážne hovoriť o jednotnom spojenectve za Ukrajinu a proti Rusku. A potom sa najhorší strach vojnových jastrabov bude zdať skôr ako nočná mora než realita: Slabá Európa znamená slabé NATO.
Podľa môjho názoru hrozí Ukrajine, že sa bude podobať na Irak aj po protiofenzíve z roku 2023, ako je oživenie vlny z roku 2007. Pamätáte si na „koalíciu ochotných“, ktorú zostavil Bush II ? Vždy som si myslel, že je lepšie ich nazvať „koalícia nútených“, ktorá mala vo veľmi krátkom čase konzistenciu papier-mâché. Ako dlho trvalo, kým pretvárka padla a nikto sa už netváril, že Irak nebol americkou vojnou?
Predpokladám, že to isté sa stane aj na Ukrajine. Už budúci rok to bude americká vojna, vedená americkým splnomocnencom, pričom Európania urobia svoju časť tým, že preložia zbrane, vyrobené v USA a prevezmú ďalšie sekundárne úlohy, ale zároveň znížia svoju účasť a zásoby materiálu na symbolickú úroveň.
Keď sa Ukrajina ukáže ako americký projekt, bez ďalších nezmyslov o „západnej jednote“ a „spojencoch a partneroch“, americké postoje sa pravdepodobne posunú ďalej smerom k námietkam. Ak už má väčšina Američanov tohto konfliktu dosť, keď dochádzajú do práce po deravých cestách a rozpadávajúcich sa mostoch, bude oveľa ťažšie presviedčať „Ukrajinou“, keď Bidenov režim už nebude môcť predstierať, že „zvyšok Západu je s nami.“ V tom momente – ako najlepší výsledok v tomto prípade – by si Američania mohli opäť uvedomiť a spomenúť, že ulica je veľmi dobré miesto na robenie politiky.
Poďme analyzovať problém podrobnejšie. Keď sa ukáže, že Washington a Kyjev sú jedinými mocnosťami, ktoré sa zaviazali predlžovať nepriateľské akcie, takisto sa ukáže, že ani jedna z nich nemá pod súčasným vedením na výber. Volodymyr Zelenskyj sa v tejto chvíli nemôže vážne zúčastniť na mierových rozhovoroch: obetoval príliš veľa ukrajinských životov. Joe Biden, očividne zbehlý v podvodoch, vyzerá ako idiot, pokiaľ ide o premýšľanie o veciach takticky alebo strategicky. Príliš veľa vsadil na Ukrajinu a teraz je vo volebnom roku o nič menej zaseknutý so svojím prejavom „vydržíme tak dlho ako bude treba.“
Čo ak Bidenov režim, ktorý už považuje Zelenského za čoraz odpornejšieho, prinúti ukrajinského prezidenta usporiadať voľby na budúci rok a potom zabezpečí, že on, Zelenskyj, ich prehrá?
V tejto súvislosti existujú určité špekulácie. Čo by sa stalo, keby bol Biden obvinený? Čo ak ho jeho schopnosti v určitom okamihu sklamú? Čo ak Donald Trump, ktorý sa hlučne stavia proti vojne, využil v prieskumoch takú výhodu, že výsledok z 5. novembra 2024 bol takmer hotový?
Možné, nepravdepodobné: Vždy je potrebné mať na pamäti niekoľko z týchto variant.
Každý, kto by sa čudoval, aké obavy majú washingtonské politické kliky z klesajúceho nadšenia pre vojnu na Ukrajine, môže zvážiť článok, ktorý New York Times zverejnil v pondelkovom vydaní. Názov diela Juliana Barnesa je v súlade s tým, čo som si obľúbil od Russiagate. Znie: „Ďalší Putinov cieľ: americká podpora Ukrajine, hovoria úradníci.“
Použite tento článok ako zrkadlo, čitatelia. V ňom uvidíte, ako sa odrážajú obavy politických síl, keď čelia otázke klesajúcej podpory verejnosti pre vojnu, ktorú chcú predĺžiť.
„Stratégiou Ruska na víťazstvo vo vojne na Ukrajine je prekonať Západ,“ začína Barnes. „Ale ako to plánuje Vladimír Putin urobiť?“
Náš Julian je veľkorysý so svojím „dum-da-da-dum“, treba povedať. A potom sa mu to podarí, s tou úžasnou prenikavosťou a paranojou, ktorú nájdete v American Opinion, v publikácii John Birch Society:
Americkí predstavitelia uviedli, že sú presvedčení, že „Putin má v úmysle pokúsiť sa ukončiť americkú a európsku podporu Ukrajine pomocou svojich špionážnych agentúr na presadzovanie propagandy na podporu proruských politických strán a podnecovanie konšpiračných teórií novými technológiami.“
A ďalej: „Ruské dezinformácie majú za cieľ zvýšiť podporu kandidátov, ktorí sú proti pomoci Ukrajine s konečným cieľom zastaviť medzinárodnú vojenskú pomoc Kyjevu..“
A ďalej: „Moskva sa pravdepodobne bude snažiť podporovať proruských kandidátov aj v Európe, pričom v nedávnych výsledkoch vidí potenciálnu úrodnú pôdu. Parlamentné voľby na Slovensku vyhral v nedeľu „proruský“ kandidát. Okrem národných volieb sa Rusko môže snažiť ovplyvniť aj budúcoročné hlasovanie Európskeho parlamentu…“
Vidím, vidím, úžasné nápady, a tak ďalej. Ak som proti západnej podpore nevyhrateľnej vojny na Ukrajine, je to preto, že „Rusi sa pustili do mňa.“ Ako som si to mohol nevšimnúť? Ako by som mohol byť taký hlúpy a domnievať sa, že niekto ako Róbert Fico naozaj myslí suverénne a to, čo si myslí, aj hovorí a hovorí to, že krutý počet obetí na Ukrajine je nezmyselný? Všetci tí slovenskí voliči, ktorí ho volili: Všetci že by boli prívrženci Kremľa ?
L ´Antidiplomatico
Preklad: Dana Bystrická
