Tento týždeň sme mali jeden z najvýznamnejších sviatkov, ak nie najvýznamnejší vôbec. Keď to teda hodnotím z môjho pohľadu ako ľavicovo orientovaného človeka. Prvý máj, Sviatok práce, by nemal byť vnímaný ako prežitok bývalého režimu, či nebodaj ako niečo čo patrí do minulosti. Takýto pohľad na tento významný deň sa nám snaží, už desaťročia nanútiť pravica spolu s nimi spriaznenými médiami. Samozrejme je to ich ideologický pohľad, ktorým sa napokon nikdy netajili. Podľa ich vnímania sveta je len zamestnávateľ tým, ktorý tvorí ,,hodnoty“ a zamestnanec môže byť rád, že sa toho vôbec môže zúčastniť, bez ohľadu na to, akým objektívnym podmienkam čelí.  Okrem toho je prvý máj aj výročím nášho vstupu do EÚ. Tento rok je to dokonca okrúhle dvadsiate výročie nášho vstupu, ale k tomu sa vrátim neskôr.

Robert Fico pri príležitosti Sviatku práce urobil to, čo už raz v minulosti urobil. Teda absolvoval nočnú zmenu vo fabrike, aby tým upozornil na určité aspekty života ,,ľudí práce“. Tento krát to bolo konkrétne v závode ZKW Slovakia v Krušovciach, kde sa vyrábajú svetelné systémy pre automobilový priemysel. Samozrejme, že je to súčasť jeho politického marketingu, neviem, kto to mu takúto stratégiu poradil a už vôbec neviem, či to má pozitívny vplyv na preferencie Smeru, či na dôveryhodnosť voči vláde. Tento aspekt nechám bokom, no určite by to mohlo byť zaujímavou súčasťou širšieho sociologického a politologického výskumu.

Objektívnym faktom však je, že patríme medzi ,,premiantov“ v počte nočnej práce v rámci krajín EÚ. Nočná práca je bez debaty fyzicky a psychicky náročná, a to najmä s pribúdajúcim vekom v noci pracujúcich zamestnancov. Samozrejme sú pracovné miesta, činnosti, či dokonca celé odvetvia, kde je nočná práca nevyhnutná. Podľa môjho názoru, všade inde by sme mali podiel nočnej práce znižovať, žiaľ k tomuto dlhodobo nedochádza, čo má aj svoje štrukturálne príčiny. V tomto ohľade môžem s Ficovým vyjadrením len súhlasiť: „Práca v noci je nesmierne fyzicky aj psychicky náročná. Vážim si ľudí, ktorí pracujú aj v noci, aj počas štátnych sviatkov. Dnešnú zmenu som odpracoval pri páse a mal som možnosť hovoriť s ľuďmi, ktorí tu pracujú. Keby som mal na hlave klobúk, dám ho pred nimi dole, je to obrovská drina,“ uviedol.

Nočná práca, aj práca nadčas je viazaná na úroveň minimálnej mzdy, kde má vláda ambíciu do roku 2027 dosiahnuť úroveň 60% priemernej mzdy v národnom hospodárstve, tam by sme sa bavili o sume blízkej hodnote 1000 eur. Osobne si myslím, že toto nie je príliš ambiciózne, či radikálne riešenie. Vedel by som si predstaviť výraznejší posun, a to nie len pri tejto otázke. Avšak objektívne je nevyhnutné brať do úvahy aj samotné zloženie vládnej koalície, ktorá je skôr umiernená a vôbec nenesie známky radikálnosti ani v ekonomických, alebo aj iných otázkach, akou je napríklad zahraničná politika, či kultúrno-etické otázky života spoločnosti. To musím objektívne uznať, aj napriek urputnej snahe opozície, opozícií spriaznených médií, či mimovládkam, ktoré sa snažia vládu vykresľovať vo svetle extrému. Zástupcovia zamestnávateľov, však budú takéto ambície spájať s hrozbou straty pracovných miest, pre objektívnosť aj sám Fico na tlačovke po nočnej zmene uznal, že bude ochotný sa baviť o inom spôsobe výpočtu výšky príplatkov za nadčas, či nočnú prácu.

Napokon Robert Fico nie je, ani nikdy nebol radikál, ani v týchto sociálno-ekonomických otázkach. Vždy, keď bol na čele vlády, tak sa vždy  snažil o to, aby sa jednania Tripartity nasmerovali koordináciou postojov vlády a odborov. Čo sa týka argumentov zamestnávateľov k tejto téme, čo si budeme hovoriť, hádam by sme nechceli, aby si dobrovoľne ukrajovali zo svojich ziskov. História nám napokon ukázala, že zvyšovanie minimálnej mzdy, či zvyšovanie príplatkov, doposiaľ neviedlo k výraznejšej strate pracovných miest.

Druhou udalosťou, ktorá sa spája s prvým májom, je vstup Slovenska do EÚ. Tento rok to bolo 20 rokov od nášho vstupu, ktoré nasledovalo, povedzme si otvorene po veľmi zvláštnom referende, o ktorom objektívne existujú pochybnosti doteraz. Ja som a priori zástancom európskej integrácie a v kontexte súčasného sveta, kde nám vzrastá moc Číny, Indie a iných nezápadných aktérov, to dokonca považujem za nevyhnutnosť. Avšak to, ako to dnes vyzerá, čo EÚ reprezentuje, kto ju riadi, tak to je už celkom iná téma. K tomuto výročiu sa konali dve udalosti, slávnostný galavečer v priestoroch Bratislavského hradu a na druhý deň, Konferencia na ministerstve zahraničných vecí.

EÚ je témou samou o sebe, a niekoľko komentárov, by mi na to zrejme nestačilo. Rád by som sa len pristavil pri niekoľkých momentoch, ktorých sme boli na tohtoročné výročie svedkami.  Galavečer bol klasickou formálnou záležitosťou a nepovažujem za nevyhnutné ho riešiť. Jediným momentom, ktorého by som sa dotkol bol prejav premiéra Fica. Poviete si opäť Fico, ale momentálne na Slovensku nie je aktívny politik, ktorý by dosahoval jeho úroveň a ktorého prejav by malo zmysel teraz komentovať. Ak sa takýto politik v budúcnosti objaví, tak sa určite pri ňom zastavím, aj keď na druhej strane je pravda, že minule som komentoval Hojsíkov prejav v EP, tam však boli dôvody celkom iné.

V poslednom čase sme svedkami tlaku na zrušenie práva veta pri hlasovaniach v EÚ. Samozrejme, týmto krokom by sme sa dostali do jasného vleku Nemecka a Francúzska, respektíve tých starých členov EÚ, ktorí by s nimi v konkrétnych témach našli zhodu. Myslím, že práve na toto Fico narážal slovami: „Únia je predovšetkým o jednote v rozmanitosti, musíme túto rozmanitosť rešpektovať, v opačnom prípade ide Európa do veľmi komplikovaných období.“ Okrem  otázky zrušenia práva veta, máme možnosť vidieť aj snahy o neprimerané trestanie členských štátov EÚ za svoje postoje. K tomuto Fico povedal: „Nie je možné, aby na suverénne prejavy suverénnej krajiny reagovala Európska únia hrozbou naštartovania mechanizmu sankcií.“

V poslednom čase najbolestivejším a najhorším je však aj podľa mňa postoj EÚ, teda väčšiny jej členov k otázkam mieru. EÚ chýba definícia zahraničnej politiky, svojich záujmov a ich realizácie. Nie je predsa normálne, aby členské krajiny EÚ, ktoré sú vo väčšine aj členskými krajinami NATO, riešili svoju bezpečnosť výlučne tým, že zvýšia prítomnosť amerických vojakov na svojom území. Aj na toto podľa mňa Fico narážal, keď povedal: „Zatiaľ sa len pozeráme bezmocne na nášho partnera za Atlantikom, ale zatiaľ mu nie sme schopní ponúknuť suverénnu zahraničnú politiku.“

Toľko môj komentár k tohtoročnému prvému máju, obidve témy by si samozrejme zaslúžili aj o mnoho dlhší text, avšak na to pre tieto účely neostal priestor.

Autor: Dušan Deák