Minister vnútra je po dvoch mesiacoch fungovania v „úradníckej vláde“ Zuzany Čaputovej pozbavený úradu. Politický veterán Ivan Šimko, vo svojom živote všeličo preskákal a zažil nejeden podraz, ale ani trochu sa nepoučil zo svojich omylov. Bol naivný keď v roku 2004 ako minister obrany uveril Dzurindovi, ktorý ho odkopol a bol rovnako naivný keď po devätnástich rokoch uveril Čaputovej  a nechal sa pasovať za ministra vnútra. Kultivovaní dobráci ako on do politiky nepatria, zvlášť, ak tá politika pripomína páchnuci žabinec.

Úprimne: Pravda je na Šimkovej strane, zaslúži si obhajobu politológov, ale netreba ho ľutovať. Mal vedieť do čoho ide, koho musí poslúchať, komu musí slúžiť. Spor s policajným prezidentom a jeho kamarilou nielenže neriešil rozhodne ako mu prináleží zo zákona, ale nesprával sa ako muž. Hamrana mal odvolať týždeň po svojom menovaní, skôr ako sa spamätajú médiá, mimovládky a jeho šéfka v paláci na Hodžovom námestí. Na odvolanie arogantného politika v uniforme policajného prezidenta mal celý rad dôvodov a plné právo, alechýbala mu odvaha.

Politický analytik Ján Baránek reagoval na odvolanie ministra vnútra slovami: “Mám obavu, že sa chystá nejaká podlosť… Ódorove táraniny o strate dôvery medzi širokým vedením polície a ministrom sú len bludy pre hlupákov. O akej dôvere a nedôvere za tých pár dní tu trepe? Táto atrapa premiéra bez dôvery, využívajúca nedokonalosti Ústavy SR, hrajúc sa na premiéra, reálne však pôsobiaci ako biely kôň. Koho? To by bolo na dlhý článok. Toto však nemá byť o tom. Je to o tom, aká podlosť sa chystá, keď im Šimko zavadzal…“

Skôr ako sa pozastavíme nad otázkou „koho biely kôň je atrapa premiéra bez dôvery“ pripomeňme si z histórie slovenskej politiky jeden zaujímavý fakt.V roku 2004zverejniltrestne stíhaný Julian Assange vo WikiLeaks okrem iného utajenú správu americkej ambasády o komunikácii veľvyslanca USA s vtedajším predsedom vlády SR Mikulášom Dzurindom.Stačí uviesť len záver rozhovoru zo správy WikiLeaks:„Dzurinda informoval veľvyslanca USA, že musel odstrániť ministra obrany Ivana Šimka, aby udržal v strane disciplínu a v koalícii lojalitu, pretože práve on nominoval Šimka do ministerského kresla.“

Prirodzene, Július Assamge je vo väzení, dnes po devätnástich rokoch nemáme k dispozícii nič, nijaké informácie o komunikovaní Ódora s ambasádorkou USA a tak môžeme iba fabulovať: Premiér bez dôvery Ódor musel dať návrh na odvolanie ministra vnútra Ivana Šimka prezidentke Zuzane Čaputovej a tá ho musela pozbaviť kresla, aby ani vo sne nepomýšľal vŕtať sa v podlostiach Igora Matoviča, policajného predátora Hamrana, šéfa Úradu špeciálnej prokuratúry a čurillovcov, ktorí sú aj pre prezidentku „chránená zver.“ Ako tie „nevinné“vegetariánske Budajove medvede.

V každom prípade Ľudovít Ódor urobil službu prezidentke, Matovičovi a Lipšicovi a okamžite doručil do prezidentskej kancelárie návrh na Šimkovo „odvolanie“. Vec bola dopredu jasná, preto sa netrápil s dôvodmi. Tie boli vágne až smiešne. Minister sa neodvoláva pre nejaké neškodné facebookové statusy či preto, že sa nepohodol s policajtmi okolo Hamrana. Rehoľa ministra vnútra je tvrdšia ako u iných ministrov. Minister vnútra je suverén, o jeho krokoch nemôže rozhodovať ani dvadsať podriadených na čele s prezidentom policajného zboru.

Ivan Šimko na tlačovke povedal šokujúcu vec, ktorá podľa neho bola skutočným dôvodom jeho čudného odchodu. „Predložili mi na podpis návrh na vymenovanie policajta, až keď som sa opýtal, dozvedel som sa jeho meno.“ Malo ísť o preradenie

vyšetrovateľa Pavla Ďurku na Úrad inšpekčnej služby. Toho Ďurku ktorého stíha a vyšetruje Úrad inšpekčnej služby, ktorý bol ako člen skupiny čurillovcov zapojený do nezákonného manipulovania vyšetrovacích úkonov a výpovedí svedkov tzv.kajúcnikov. Keď Šimko odmietol podpísať vymenovanie Ďurku, pretože nie je automat na podpisovanie, ale zodpovedný minister, riaditeľ inšpekčnej služby Peter Juhás mu povedal, že si to „zariadi vo vlastnej kompetencii.“ Minister ho napriek tomu, čo znelo ako vyhrážka, neodvolal, vraj mu

„chcel ponechať druhú šancu.“ Bola to druhá, tentoraz osudová chyba dobráckeho ministra.

Ivan Šimko vtedy ani netušil, že sa stal nepohodlnou, vedľajšou osobou celého komplotu namiereného proti opozícii, ktorú bolo treba diskreditovať a definitívne odstaviť pred nastávajúcimi voľbami. Čitatelia si možno spomenú na knihu Súmrak právneho štátu a slová vtedajšieho vyšetrovateľa Pavla Ďurku: „Úloha znie – Fica treba robiť, Kaliňáka, Pellegriniho.“ Alebo si Čaputová, Matovič, Mikulec, Kollár a ďalší nespomínajú na stretnutie desiatich najvyšších ústavných činiteľov v suteréne Slovenskej informačnej služby, v ktorej si vypočuli šokujúci záznam z legálneho odpočúvania vyšetrovateľov NAKA?

Pre prezidentku Čaputovú bolo zlým rozhodnutím vymenovať Šimka za ministra vnútra svojej vlády. Teraz schytáva zlé body za svoje chybné „citlivé vnímanie“ reality.

Chvalabohu, že Šimko nechtiac upozornil kto vládne Slovensku. Isté je, že chod právneho štátu nemôže určovať policajný prezident, ani prokurátor, ani sudca. V demokracii musí fungovať a riadiť štát zodpovedná vláda a parlament zvolený vo voľbách. Ak je to inak, potom hovorme len o zmutovanej demokracii, ktorá pripomína zmutovaný fašizmus.

Lovcov košpirácií vopred upozorňujem na tento článok s tým, že ide len o literatúru, o predbežný politický science fiction. Napokon, verme, že opona zahaľujúca pravdu  sa zdvihne po voľbách.