fbpx
- Reklama -
KomentáreFrantišek Škvrnda st.: Zložité zostavovanie novej izraelskej vlády

František Škvrnda st.: Zložité zostavovanie novej izraelskej vlády

-

František Škvrnda st.: Zložité zostavovanie novej izraelskej vlády

Izrael má podľa najnovších odhadov o niečo viac ako 9,6 mil. obyvateľov, z čoho sú takmer tri štvrtiny Židov. Ide o štát, ktorý napriek tomu, že zemepisne sa nachádza na Blízkom východe, sa politicky považuje za súčasť západného sveta, ale zápasí aj so špecifickými problémami. Pred komentárom k výsledkom volieb z 1. novembra 2022 považujeme za vhodné stručne poukázať na vybrané aspekty jeho vývoja, ktoré aktuálnu situáciu v štáte rôznym spôsobom ovplyvňujú.

Stručne o problémoch vo vnútornej a zahraničnej politike Izraela

Od svojho vytvorenia v máji 1948 (na základe rezolúcie Valného zhromaždenia OSN č. 181 z 29. novembra 1947 – Pláne OSN na rozdelenie Palestíny, dovtedy britského mandátneho územia pod britským mandátom) má Izrael viaceré vnútropolitické i zahraničnopolitické problémy, ktoré sa navzájom prelínajú. Často na ne reaguje kontroverzne. Viaceré z jeho krokov sú opakovane kritizované aj na pôde OSN a iných medzinárodných organizácií.

Izrael má podporu mnohých štátov na svete. Jeho  najsilnejším spojencom sú USA, kde  podľa neoficiálnych údajov v roku 2020 žilo vyše 6,7 milióna Židov, čo je len o niečo menej ako v samotnom Izraeli. V USA pôsobí Americko-izraelský výbor pro verejné záležitosti (anglicky: American Israel Public Affairs Committee v skratke AIPAC), ktorý sa považuje za najvplyvnejšiu lobistickú skupinu s dosahom na Biely dom a Kongres.

- reklama -

Na druhej strane má Izrael aj nepriateľov, najmä v moslimskom svete. Po rozpade bipolarity síce došlo k určitému zlepšeniu situácie v týchto vzťahoch. Za svojho najväčšieho nepriateľa Izrael v súčasnosti považuje Irán, s ktorým má napäté vzťahy. Dochádza medzi nimi k rôznym incidentom a obe strany sa obviňujú z útokov.

Hlavným a dlhodobým problémom Izraela je, že ešte stále sa na tomto území nevytvoril druhý (najprv arabský – dnes už palestínsky) štát. Okrem spomenutej rezolúcie Valného zhromaždenia OSN jeho vznik potvrdili aj dohody z Osla, podpísané Izraelom a Organizáciou pre oslobodenie Palestíny vo Washingtone v septembri 1993 a v septembri 1995.

Existuje len čiastočne uznaný Štát Palestína (s týmto názvom pôsobí od roku 2013, pôvodne bol vyhlásený 15. novembra 1988 ako Palestínska samospráva) s neúplnou suverenitou. Od roku 2012 má štatút pozorovateľa (nečlenského štátu) v OSN. Rozprestiera sa na území Západného brehu Jordánu (na ktorom sa však stále budujú nové židovské osady, čo kritizuje OSN i medzinárodné spoločenstvo) a Gazy. Izrael svoj postup voči Palestíne odôvodňuje bezpečnostnými hrozbami zo strany teroristov a extrémistov. Obete sú na oboch stranách, pričom Izrael reaguje neprimerane tvrdo (s dopadom na civilné palestínske obyvateľstvo), za čo je neraz zahraničím tiež kritizovaný.  

Okrem toho Izrael okupuje od júna 1967 Golanské výšiny, ktoré patria Sýrii. Otvoreným problémom izraelsko-palestínskych vzťahov je aj štatút Jeruzalemu, ktorý má byť rozdeleným mestom. V roku 1980 bol prijatý izraelský zákon o zjednotenom Jeruzaleme ako hlavnom meste Izraela. Nezáväzná rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN č. 478 z 20. augusta označila tento zákon za neplatný a požadovala jeho okamžité zrušenie. Členské štáty vyzvala, aby presunuli svoje veľvyslanectvá z Jeruzalema. Väčšina z nich sa tomu podriadila a premiestnila ich do Tel Avivu, kde aj predtým bolo veľa veľvyslanectiev.

Kongres USA v októbri 1995 prijal zákon o veľvyslanectve v Jeruzaleme, kam sa malo za určitých podmienok presťahovať. V decembri 2017 Donald Trump oznámil, že toto premiestnenie uskutoční, za čo bol medzinárodne ostro kritizovaný. Návrh rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN, ktorý bol pripravený krátko po tomto vyhlásení, USA vetovali a bola prijatá len rezolúcia na mimoriadnom zasadnutí Valného zhromaždenia OSN odsudzujúca tento krok (128 štátov bolo za, 9 proti a 35 sa zdržalo). K premiestneniu veľvyslanectva USA došlo v máji 2018 pri 70. výročí vytvorenia Štátu Izrael.

Poslednou záležitosťou, ktorú spomenieme, je vlastníctvo jadrových zbraní, ktoré Izrael nikdy oficiálne nepriznal. V odborných zdrojoch sa ich počet odhaduje okolo 80 (niekedy až do 200) náloží a bômb, bez špecifikácie ich veľkosti. Izrael však tvrdo vystupuje i koná proti úsiliu niektorých moslimských štátov vyrobiť (získať) jadrové zbrane. V súčasnosti ide už len o Irán. Politika Izraela v tejto oblasti sa zdôvodňuje tým, že jadrové zbrane má ako posledný spôsob obrany v prípade existenčného ohrozenia zvonku a dodáva sa, že nepodpísal Zmluvu o nešírení jadrových zbraní z roku 1968.

Stručne o izraelskom parlamente Knesete

Jednokomorový izraelský parlament – Kneset – má 120 poslancov. Volia sa na pomerným spôsobom z celoštátnych uzavretých zoznamov politických strán. Kneset volí prezidenta a predsedu vlády, ktorého potom menuje prezident. Schvaľuje aj vládu a dohliada na jej prácu. Môže odvolať z funkcie prezidenta a rozpustiť vládu. Parlament sa môže rozpustiť aj sám a vypísať nové voľby. Kneset môže rozpustiť aj predseda vlády.

Špecifikom volieb Knesetu bolo dlho nízke kvórum. Do roku 1992 bolo na hranici 1 % a po troch zvýšeniach je od roku 2014 na úrovni 3,25%. V dôsledku toho bolo pri relatívne menšom počte poslancov veľa politických strán. Takmer vo všetkých parlamentoch (teraz bol zvolený 25. Kneset) bolo najmenej 10 strán (najviac 15 – ich bolo až štyrikrát). Jedinú výnimku predstavoval parlament zvolený v septembri 2019, v ktorom bolo len 9 strán. V týchto podmienkach často niektoré strany v parlamente zastupovali jeden či dvaja poslanci.

Vo voľbách do Knesetu od januára 1949 do mája 1977 víťazili ľavicovo-stredové strany, prípadne ich bloky (aliancie). V máji 1977 zvíťazil prvýkrát pravicový Likud (skratka pre Liberálne národné hnutie, ktorý vznikol v roku 1973 ako aliancia strán a v roku 1988 sa zmenil na stranu). Odvtedy sa striedajú vo víťazstve rôzne strany, ale Likud má stále veľmi silnú pozíciu.

V tomto storočí výrazne poklesla sila ľavice., ktorá sa aj v Izraeli posunula do stredu a k liberalizmu. Poslednýkrát vyhrala voľby v máji 1999, keď predseda Izraelskej strany práce (pôsobiacej od roku 1968) Ehud Barak (*1942, viacnásobný minister, od apríla 1991 do januára 1995 náčelník generálneho štábu Izraelských obranných síl v hodnosti generálporučíka) vytvoril koalíciu Jeden Izrael. Prezidentom Izraela je od júla 2021 Jicchak Herzog (*1960), ktorý bol v rokoch 2013 – 2015 predsedom Izraelskej strany práce.

Špecifikom volieb v Izraeli boli priame voľby predsedu vlády, ktoré sa konali súčasne s voľbami do Knesetu. Uskutočnili sa len dvakrát – v máji 1996 a v máji 1999.

Viacročná nestabilita politickej scény v Izraeli

Nestabilita politickej scény v Izraeli viedla k tomu, že od apríla 2019 do 1. novembra 2022 (teda za obdobie o niečo dlhšie ako tri a pol roka) boli už piate predčasné voľby. Jeden z problémov moci v štáte je, že všetky doterajšie izraelské vlády, ktorých bolo 36, mali koaličný charakter. V koalíciách z viacerých strán, ktoré mali tesnú väčšinu došlo aj k tomu, že odchod jedného či dvoch poslancov znamenal jej rozpad.  

Súčasná nestabilita politickej scény začala v decembri 2018, keď odstúpil z funkcie ministra obrany Avigdor Lieberman (rodným menom Evet Lvovič Liberman *1958, Kišiňov, ZSSR /dnes Moldavsko/), predseda strany vládnej koalície Izrael, náš domov (Jisra’el bejtenu) na protest proti nedostatočne tvrdému postupu vlády voči Hamásu (skratka pre Hnutie islamského odporu, palestínskej islamistickej politickej strany, ktorá má moc v pásme Gazy). Časť médií ho označuje za nacionalistu a ultrapravicového politika. Po jeho odchode z vlády sa koalícia rozpadla a na apríl 2019 boli vypísané predčasné parlamentné voľby.

Izraelská politická scéna je však aj plná škandálov rôzneho druhu, vrátane korupcie, i na najvyššej úrovni. V roku 2007 abdikoval z funkcie Moše Kacav (v roku 2000 sa stal prvým prezidentom Izraela z pravicovej strany), kvôli obvineniam zo znásilnení i iných trestných činov. V roku 2011 bol odsúdený na sedem rokov odňatia slobody.

Výsledky volieb

Vo voľbách kandidovalo 40 strán a do Knesetu sa ich dostalo desať. Podáme ich veľmi stručnú charakteristiku. Nezaoberáme sa „doplnkami“ v názvom, ani existenciou frakcií najmä v ortodoxných náboženských stranách.

Víťazom volieb, v ktorých bola účasť 70,63 %, sa stal Likud, vedený Benjaminom Netanjahuom (*1949), keď získal 23,41 % hlasov a 32 kresiel (o 2 viac ako v marci 2021). Za ním skončila stredová, liberálna strana Je tu budúcnosť (Yesh Atid), ktorá sa zameriava na sekulárne stredné vrstvy. Dostala 17,78 % hlasov a má 24 poslancov (o 7 viac). Na jej čele je Yair Lapid (*1963). Na tretie miesto sa dostala krajne pravicová a ultranacionalistická Náboženská sionistická strana (známa pod názvom Tkuma). Podporilo ju 10,83 % voličov získala 14 miest (o 8 viac). Stranu vedie Bezalel Smotrič (*1980). Štvrtá bola Strana národnej jednoty alebo aj Štátny tábor so ziskom 9,08 % hlasov a 12 kresiel, ktorá bola vytvorená pre tieto voľby. Vedie ju Benny Gantz (*1959). Piata bola ďalšia náboženská ultraortodoxná strana Šas na čele s Aryehom Derim (*1959), za ktorú hlasovalo 8,24 % voličov a má 11 kresiel (o 2 viac). S určitým prepadom za nimi boli aliancia Zjednotený judaizmus Tóry vedená Jicchakom Goldknopfom (*1951), ktorú tvoria dve pravicové ultraortodoxné strany so ziskom 5,88 % hlasov a 7 kreslami, už spomínaný Izrael, náš domov s 4,49 % podporou voličov a 6 kreslami, Zjednotená arabská kandidátka, vedená Mansúrom Abbásom (*1974), za ktorú hlasovalo 4,07 % voličov a má 5 kresiel a Demokratický arabský front pre zmenu, čo je zjednotená kandidátka strán Chadaš (na čele s Muhammadom Barakom *1955) a Ta’al (na čele s Ahmadom at Tíbím *1958) so ziskom 3,75 % hlasov a 5 kreslami. Posledná bola stredovo-ľavicová Izraelská strana práce (nazývaná spravidla Avoda), ktorú vedie Merav Micha’eliová (*1966). Hlasovalo za ňu 3,69 % voličov a získala 4 kreslá.

Z politologického hľadiska ide o víťazstvo pravicového bloku, v ktorom sú silne zastúpené ortodoxné náboženské strany. Majú až 70 miest v parlamente. Značne široký liberálny a stredovo-ľavicový blok disponuje len 40 kreslami a arabské strany majú 10 poslancov.

V týchto podmienkach sa predpokladá, že vznikne najpravicovejšia vláda v dejinách Izraela, čo vzbudzuje obavy doma i v zahraničí. B. Netanjahu začal rokovať s ďalšími stranami o vytvorení koalície 6. novembra a 11. novembra oznámil, že má odporúčania od 64 poslancov (z Likudu, Náboženskej sionistickej strany, Šasu a Zjednoteného judaizmu Tóry), čo zabezpečuje väčšinu v Knesete. 13. novembra dostal od prezidenta mandát na zostavenie novej vlády. Podľa izraelskej legislatívy má na to lehotu 28 dní, ktorá sa môže predĺžiť ešte o ďalších 14 dní, teda do 11. decembra, popr. pri predĺžení až do 25. decembra. B. Netanjahuovi sa nepodaril smelý plán, predložiť zloženie novej vlády už 15. novembra, keď skladali noví poslanci Knesetu sľub.

O Benjaminovi Netanjahuovi – výraznej postave izraelskej politiky

Vytvorením novej vlády poverený B. Netanjahu prezývaný Bibi, je v súčasnosti najskúsenejším izraelským politikom. Stál na čele 7 vlád. Prvýkrát bol predsedom vlády od júna 1996 (najmladším v dejinách Izraela) do júla 1999. Potom od marca 2009 viedol 6 vlád nepretržite do júna 2021. V kresle predsedu vlády bol spolu takmer 15 a pol roka, čo je najviac v izraelských dejinách. Trikrát bol aj ministrom financií a raz ministrom obrany vo vládach, ktoré viedol.

Narodil sa v Tel Avive (jeho otec prišiel do Palestíny z Poľska). V rokoch 1958 – 1978 striedavo žil v USA a Izraeli. Domov sa vracal, o. i. aj preto, aby vykonal povinnú vojenskú službu. Slúžil v špeciálnej jednotke Izraelských obranných síl Sayeret Matkal, ktorá je súčasťou spravodajskej služby Aman. Dosiahol hodnosť kapitána. Zúčastnil sa viacerých akcií jednotky a bojoval aj v arabsko-izraelskej vojne v októbri 1973.

V USA vyštudoval manažment na Massachusetts Institute of Technology a študoval aj politológiu na Harvardskej univerzite. Do roku 1978 bol ekonomickým konzultantom v Bostone.

Po návrate do Izraela pracoval v mimovládnej organizácii, ktorá sa zaoberala problémami terorizmu. Neskôr vydal dve knihy o terorizme (International Terrorism: Challenge and Response /Medzinárodný terorizmus: výzva a odpoveď/ v roku 1981  a Terrorism: How the West Can Win /Terorizmus: Ako môže Západ vyhrať/ v roku 1987). V rokoch 1980 – 1982 bol riaditeľom marketingu vo firme v Jeruzaleme. Od roku 1982 pôsobil v diplomatických službách. V rokoch 1984 – 1988 bol izraelským veľvyslancom pri OSN.

V roku 1988 bol zvolený do Knesetu za stranu Likud. V roku 1993 sa stal vodcom Likudu.

Napriek jeho úspešnej politickej kariéry ide o kontroverznú osobnosť, ktorá bola viackrát podozrievaná z korupcie, podvodov, zneužitia právomoci a dohôd „niečo za niečo“. V novembri 2019 ho ako prvého úradujúceho predsedu vlády obvinil generálny prokurátor z korupcie, podplácania a zneužitia dôvery v troch nezávislých prípadoch. B. Netanjahu všetky obvinenia odmietol a prípady dosiaľ nie sú definitívne uzavreté. Časti voličov však zrejme táto situácia neprekáža.

Problémy pri zostavovaní novej vlády

Napriek tomu, že ide o relatívne homogénnu koalíciu na rovnakej strane politického spektra, vznikli trecie plochy. K požiadavkám náboženských strán patrí, aby Kneset mohol ignorovať rozhodnutia Najvyššieho súdu. Ide však aj o zmeny v súvislosti s podmienkami repatriácie, v právach LBGT menšiny, pri obsahu výučby na školách a i. Starým problémom je aj to, ako sa bude vyvíjať (meniť) vzťah k Palestínčanom. Okrem toho Náboženská sionistická strana požaduje kreslá ministra bezpečnosti i ministra obrany.

Prezident J. Herzog upozornil, aby nová vláda dodržiavala systém bŕzd a protiváh, ktorý sa vytvoril v systéme moci v Izraeli. Zdôraznil aj potrebu dialógu a jednoty v súvislosti s bezpečnostnými hrozbami. Varovné hlasy zazneli aj z USA, aby si nový predseda vlády „dal pozor“ najmä pri obsadzovaní kresiel v bezpečnostných rezortoch, lebo by neradi spolupracovali v tejto oblasti s krajne pravicovými politikmi.  

B. Netanjahu sa však v rozhovore pre médiá vyjadril, že krajnú pravicu udrží pod kontrolou. Povedal, že často už počul o hrozbách pre demokraciu a liberalizmus, ale nič z toho sa nenaplnilo. Zdôraznil, že presadzoval demokratický charakter židovského štátu a dodržiaval aj izraelské tradície. Celý Izrael nebude žiť podľa Talmudu a LBGT nebudú zakázané. Dodal, že jeho pozícia sa odlišuje od krajne pravicových názorov a zaviazal sa, že Izrael naďalej zostane právnym štátom. V súvislosti so zahraničnou politikou uviedol, že vzťahy Izraela s demokratickými štátmi sú iné ako s nedemokratickými. Vo vzťahu k Číne uviedol, že spolupráca s ňou bude pokračovať pri  čom sa dôsledne budú chrániť izraelské záujmy.

Záverom

Predvídať vnútropolitický vývoj v Izraeli (aj v súvislosti so situáciou na Blízkom východe), napriek optimizmu médií hlavného prúdu je v súčasných podmienkach zložité. Zostavenie vlády vedenej politickým veteránom B. Netanjahuom, je podľa médií už len otázkou krátkeho času, ale zatiaľ to je len abstraktná šanca na stabilizáciu politickej scény. Stále je viacero skeptických názorov v súvislosti s potenciálom novej vlády významne postúpiť pri riešení vnútorných problémov Izraela. Otázky vznikajú aj pri tom, ako bude postupovať  v medzinárodných vzťahoch.

spot_imgspot_img

Bulletín - Veci verejné

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne

LEAVE A REPLY

Please enter your comment!
Please enter your name here

- Reklama -

Mohlo by Vás zaujímaťČLÁNKY
Odporúčane pre Vás