​​​​Aj posledný januárový týždeň je bohatý na výročia narodení a úmrtí. 29. januára sa v Chorvátskom Grobe narodil hudobný génius, ktorého preslávila hra na tzv. hammond organ v skupine Collegium Musicum – Marián Varga; narodil sa taktiež významný slovenský spisovateľ Ladislav Mňačko a dokonca v ten istý deň František Švantner, autor Nevesty hôl. 27. januára zase materiálny svet opustil jeden z najlepších slovenských poetov Miroslav Válek. A napokon 30. januára sa narodil v Prešove dramatik, režisér a spisovateľ Leopold Lahola a zomrel jeden z najlepších svetových spisovateľov Romain Rolland, ktorého preslávilo protivojnové dielo Peter a Lucia. Počas týždňa mali výročia aj významní hudobníci a herci ako Vlasta Burian, Tommy Ramone, bubeník Pink Floyd Nick Mason, Neil Diamond či legendárny Louis de Funes. Patrilo by sa tiež spomenúť Jána Bottu a Ján Kollára a napokon aj filozofa Edmunda Husserla.

KEĎ SA STRETNE HUDBA VARGU A POÉZIA VÁLEKA
Predstavovať Marián Vargu snáď ani nie je potreba. Každý priemerne vzdelaný človek tohto muzikanta pozná. To isté možno povedať o Mirovi Válkovi, ktorý bol jednak Ministrom kultúry SSR a napokon vynikajúcim básnikom. Melancholické Válkové verše majú neskutočnú schopnosť imaginácie a o jeho básnickej tvorbe bolo toho popísané pomerne dosť. Čo je však menej známe, sú jeho zásluhy na poli kultúry a politiky. Válek pokračoval v Novomeského kultúrno-politickom odkaze. Za Válkovej éry 1969 – 1988 sa dostala slovenská kultúra na najvyššiu úroveň v dejinách Slovenska. Vydalo sa prakticky všetko zo slovenskej literárnej klasiky, sfilmovali sa nádherné diela svetovej, ale aj slovenskej literatúry, rozvíjalo sa divadlo, hudba, film, fotografia, šport, rekreácie, sochárstvo a v architektúre sa neskorá moderna dostala na svetovú úroveň (budova SPU, rozhlas, most SNP, Pamätník SNP). Po dedinách a mestách sa stavali kultúrne domy, knižnice, divadlá, kiná, organizovali sa kultúrne podujatia po celej krajine do ktorých boli pozývaní bežní pracujúci z fabrík-národných podnikov. Válek zachránil pred zákazom aj skupinu Collegium Musicum a pomáhal kde sa dalo. Len v roku 1975 vznikli 4 profesionálne divadlá, kiná s vyše 110 tisíc sedadlami, vznikli ľudové knižnice, kultúrno-výchovné zariadenia, družstevné kluby. V roku 1960 bolo len na území západného Slovenska 694 osvetových domov a besied, v roku 1975 až 808. Kultúrnych podujatí sa zúčastnilo 1,9 milióna účastníkov, prednáškových cyklov 90 tisíc absolventov. Galérie v roku 1975 usporiadali 57 výstav, ktoré navštívilo 146 tisíc záujemcov. Múzeá v tom istom roku navštívilo 677 tisíc osôb. Astronomických krúžkov sa zúčastnilo 2000 mladých ľudí. Do kultúrnych pamiatok sa investovalo 12 miliónov korún (zdroj František Jančina a kol., Západoslovenský kraj, 1975). Nielen básnické dielo, ale aj politická činnosť Miroslava Válka by si zaslúžila samostatnú monografiu. Prečítajte si o Miroslavovi Válkovi v článku pre DAV DVA.

A viete, čo tieto dve osobnosti spája? Je to jednak to, že Válek Vargovi zaobstaral onen tajomný hudobný nástroj hammond organ a taktiež je to pieseň Smutná ranná električka, v ktorej Vargove klávesy vypĺňajú Válekovu poéziu. Nebola to však jediná skladba.

Válekov textu použili hudobníci, ešte v skupine Prúdy, pre zhudobnenú verziu básne Po písmenku.

ŠVANTNEROVA NEVESTA A LALOHOVA KALIMAGDÓRA
Ak by sme hľadali ďalšie podobnosti medzi vyššie uvedenými výročiami, tak ich možno nájsť medzi dvomi spisovateľmi. František Švantner patrí snáď k najšpecifickejším autorom, ktorí dokázali vo svojej tvorbe umelecky znázorniť slovenskú prírodu a preniesť ju do sveta fantázie. Nevesta hôľ a Malky sa stali inšpiratívnym námetom pre využitie vo filmovej novej vlne, ale aj v unikátnych divadelných inscenáciách.

Leopold Lahola (vl. menom Leopold Arje Friedmann, hebr. אריה להולה – Arje Lahola) (* 30. január 1918, Prešov – † 12. január 1968, Bratislava) bol slovenský dramatik, prozaik, scenárista a filmový režisér, jeden z priekopníkov izraelskej kinematografie. Čo spája Švantnera s druhým autorom, Leopoldom Laholom, je rovnako dôraz na fantáziu a obrazotvornosť, ktorú režisér naplno prejavil vo filme Sladký čas Kalimagdóry podľa románu J. Weissa „Spáč vo zverokruhu“ (ide o lyrický a pitoreskný príbeh človeka, ktorý nežije podľa času, ale podľa ročného kolobehu prírody. Na jar je skoro dieťa, v lete dospieva v muža, s jeseňou prichádza pozvoľná strata jeho vnútornej energie a zimu prespáva v zapadnutom salaši).

Leopold Lahola sa venoval aj písaniu prózy, ktorá vyšla v roku 1968 pod názvom Posledná vec podľa rovnomennej poviedky v tomto výbere. Za spomenutie stojí aj vydanie knihy Päť hier, ktorá vyšla vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov a je stále k dispozícii.

Zaujímavým dielom je aj existencialisticky ladený rozhovor s nepriateľom. Nižšie si môžete vypočuť dramatizáciu poviedky. Autor v tomto diele zobrazil konfliktné stretnutie troch protikladných osobností počas Slovenského národného povstania, súboj ich postojov, myšlienok a argumentov prerastie postupne do drsného a autentického svedectva o nezmieriteľnej odlišnosti základných postojov k životu a jeho hodnotám. Hra na motívy rovnomennej novely Leopolda Laholu, je komorným vojnovým príbehom o hľadaní princípu ľudskosti. Dej sa odohráva počas jedného dňa na konci druhej svetovej vojny v drsnej zasneženej krajine, cez ktorú nemecký vojak vedie svojho zajatca na smrť…

HERCI A MUZIKANTI POSLEDNÉHO JANUÁROVÉHO TÝŽDŇA
Spomedzi všetkých uvedených osobností by som rád vyzdvihol jednak francúzskeho geniálneho komika L. de Funesa a taktiež českého „kráľa komikov“ Vlastu Buriana. Tak ako Funes, tak i Burián prirástli k srdcu miliónom televíznych divákov v celom Československu. Funes sa vyžíval v parodovaní pokrytcov, prospechárov, lakomcov a karieristov. Azda najviac ho však preslávila rola v sérii Žandárov, ako aj neurotická postava komisára Juva vo Fantomasovi, kde dokonca istým spôsobom zatienil Maraisa.

Burian zase využíval živelnosť, improvizáciu a svoju schopnosť napodobňovať čím sa vypracoval ak k hviezdam českého filmu. Jeho filmy ako U poklady stál, Anton Špelec, ostrostrelec, Tři vejce do skla, Funebrák či Prednosta stanice patria ku zlatým klenotom českej kinematografie. Kto by však povedal, že tak veselý človek ako Burian by trpel depresiami? To sú tie paradoxy…

Spomedzi muzikantov kraľuje spevák, skladateľ, klavirista, gitarista Neil Diamond či Tommy Ramone, bubeník Ramones, ktorý sa pôvodne volal – čo ste možno nevedeli – Tamás Erdélyi a pochádzal z Budapešti.

Spomenul by som však rád aj britského avantgardného muzikanta, ktorý sa preslávil skupinou The Soft Machine, Roberta Wyatta, ktorý sa aktuálne dožíva 77 rokov a patrí k významným osobnostiam kontrakultúry 60. a 70. rokov. Odvaha Wyattovi rozhodne nikdy nechýbala nakoľko sa stal členom a podporovateľom britských komunistov, na obal jednej zo svojich skupín umiestnil Maovu Červenú knihu a odsúdil tiež vojnu o Falklandy.

PROTIVOJNOVÝ ROMÁN V ČASE MILITANTNÝCH PROVOKÁCIÍ​
​K mimoriadne aktuálnym dielam pre dobu, v ktorej žijeme možno zaradiť dielo Peter a Lucia poukazujúce na zvrátenosť vojny, ktorého autorom je Romain Rolland.

Autor dostal Nobelovu cenu za literatúru a jeho najznámejšie dielo je vojenská novela opisujúca romantickú lásku dvoch milencov zahalených v tiene vojenskej krutosti. Dej sa odohráva počas Veľkej noci vo vojnovom Francúzsku.

Ide o tragický kontrast zrodu lásky v čase, kedy je všadeprítomné zabíjanie spoločenskou normou. Román je spracovaný aj vo forme rozhlasovej hry či filmu, a to dokonca aj v slovenskej verzii.

DVAJA JÁNOVIA
24. januára sa vo Viedni narodil slovenský politik, básnik, spisovateľ, evanjelický kňaz, ideológ slovenského a predstaviteľ českého a slovenského národného obrodenia, jazykovedec Ján Kollár. Ako v podstate presne píše Wikipedia – Bol teoretikom a propagátorom slovanskej vzájomnosti a česko-slovenskej jazykovej jednoty. Opieral sa o princípy Herderovej a Hegelovej filozofie dejín. Utvoril ucelenú filozofickú koncepciu slovanských dejín, ktorá ovplyvnila nielen slovenské, ale aj iné slovanské národné hnutia.

Eduard Chmelár vo svojej knihe Rekonštrukcia slovenských dejín o Kollárovi píše: „…keďže kládol „dôraz na to, že celé ľudstvo je jednou jedinou rodinou, že celá Zem je jedným domovom a spoločnou vlasťou a že každý človek sa môže usadiť tam, kde sa mu páči… no práve tu mu jeho humanizmus nedovoľoval prijať uniformný kozmopolitizmus a uvedomoval si, že tam, kde silnejší pohltí slabšieho, kde jedno spoločenstvo zneužíva druhé, kde má jedna trieda všetky výsady a moc, nemôže existovať žiadna súdržnosť, ani vlastenectvo v tom najširšom, všeľudskom zmysle slova“ (s. 188).

Chmelár tiež pripomína, že práve Kollárova metodológia vytvorila základ pre Ľudovíta Štúra, ktorý vypracoval sociálny konštrukt slovenského národa, ktorý sa ukázal byť v podmienkach európskych trendov najživotaschopnejšou myšlienkou, ktorú nezničila ani maďarizácia, ani čechoslovakizmus, ani hon na ,buržoáznych nacionalistov‘“ (s. 212).

Druhým Jánom, ktorý sa narodil na konci januára a významne zasiahol do slovenských dejín bol Janko Botto, ktorého však väčšina ľudí pozná vďaka básni Žltá ľalija.

Čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Obraz súčasného Slovenska premietal do alegorického sveta povestí, svojím rozprávkovým námetom dával vlastenecký podtext. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova.

NADČASOVÝ ODKAZ LADISLAVA MŇAČKA
Ladislav Mňačko (* 29. január 1919, Valašské Klobouky – † 24. február 1994, Bratislava) bol slovenský prozaik, básnik, dramatik a publicista, ktorého nazývali aj „červeným Hemingwayom“ alebo „slovenským Kischom“, preslávilo ho predovšetkým dielo Ako chutí moc, čo je románový pamflet; otrasné podobenstvo, akú hypnotizujúcu moc môže mať totalitný režim. Podstata diela, a teda boj o moc v politickej sfére je stále aktuálny motív a podčiarkuje až antropologickú nadčasovosť Mňačkovho diela. Mňačko je tiež autorom sfilmovaného diela Smrť sa volá Engelchen, preslávený román opierajúci sa o autorove vlastné skúsenosti z vojny, preložený do mnohých svetových jazykov. K unikátnym dielam patrí aj kniha Já, Adolf Eichmann, čo je reportáž o jeruzalemskom procese s pôvodcom vrážd miliónov Židov. Mňačko bol dlhodobo podporovateľ Izreala a idealizoval si komunitárne zriadenie kibuci.

Na jeseň roku 1967 odišiel aj so svojou židovskou manželkou do emigrácie do Izraela na protest proti postoju Československa v izraelsko-arabskej vojne, ktorá bola namierená proti Izraelu. Túto situáciu mapuje najnovšia kniha Jozefa Leikerta, Mňačko a Izrael.

Druhá emigrácia, tentoraz podstatne dlhšia, nasledovala hneď po augustovej invázii vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968. 28. augusta 1968 emigroval s manželkou do Rakúska aby sa usadili pri Eisenstadte. V exile sa venoval intenzívne písaniu a svoje (aj predchádzajúce) diela publikoval v nemčine. Vznikol tu celý rad scenárov pre televíziu, z nich deväť bolo zrealizovaných, osem prozaických kníh, a politické eseje Agresori (nem. Die Aggressoren) a román Siedma noc (nem. Die siebente Nacht).