Je ráno. Sobota. Konečne. Ešte raz sa poriadne popreťahujem v posteli. A ešte raz a ešte raz. Výskok a nasleduje skok k oknu.

Biely. Ako môže byť strom biely?

Biele. Prečo sú strechy biele?

Biela. Aj tráva môže byť biela?

Veľa vyšľahaných bielkov vyliatych z obrovského kotla mohutného cukrára sa rozlialo dnes zavčas rána omylom z rúk nešikovného cukrárenského učňa. Biela je sladká pena. Pena sadá po okolí. Všade je sladko bielo. Len mne je kyslo čierno. Chce sa mi plakať . Kam sa podela jesenná dúha? Vráť sa! Volám. Zbytočne. Nepočúva. Farebná pani jeseň, vráť sa na naše stromy, strechy, lúky. Neboj sa nešikovného bieleho učňa čo z bielkov šľahá penu a vylieva ju možno z deravého kotla. Zrazu prichádza z diaľky na pomoc pani Myšlienka.

Radí. Skús tu bielu zlízať. Lížem. Zatiaľ mám len jeden strom. Ale ak sa pridajú ku mne všetci  do večera máme zlízané aj strechy a polia. Ale beda. Večer sa objaví už len čierna a tá je horšia od bielej. Nechám pani Myšlienku aj s jej myšlienkou samú a radšej sa poberiem za pani Dúhou. Pýtam sa jej nesmelo. „Pani Dúha kto dá opäť svetu farebnosť?“ Konečne počujem jasnú odpoveď: „Slnko“.

Moja túžba po zelenej tráve, červenej streche a zelenom strome je veľká, a preto sa vzdávam bielej. Robím dobre? Poraďte mi prosím a hneď. Nerád čakám. Dúha vraví: „Veru nie!“ Nevzdávaj sa farby základnej.

Bol to sen či skutočnosť ? Kto rozlúšti môj sobotňajší príbeh? Ako sa volala pena čo sa vyliala na naše polia ? Nechcem vás viac napínať. Bola to obyčajná inovať.

Autor: Dominik Petruška