Rozhodnutie Generálnej prokuratúry SR o prepustení Vladimíra Pčolinského z kolúznej väzby je top udalosťou týždňa, no kľudne môžeme konštatovať, že aj mesiaca či dokonca politického leta tohto roku.

Generálna prokuratúra jasne usvedčila Úrad špeciálnej prokuratúry z hrubých a masívnych pochybení a manipulácií. Konkrétne na 76-tich stranách konštatovala 11 hrubých porušení zákona a 17 hrubých pochybení trestného poriadku. Ukazuje sa, že Úrad špeciálnej prokuratúry a NAKA sa stali liahňou tých najkrivejších podliakov bez akýchkoľvek zábran, ideálne tipy, ktoré by sa ľahko presadli aj v 50-tych rokoch.

Už pred x rokmi sa Maroš Žilinka rozišiel s Danielom Lipšicom, keďže už v rokoch 2010 – 2012 sa jasne prejavil jeho šialený aktivizmus, extrémna selektívnosť pri stíhaní, krajný morálny relativizmus a schopnosť ísť cez mŕtvoly. Dnes a denne sme však svedkami stretu zdravého rozumu a justičných pravidiel. Dá sa to ilustrovať na kauze Gorila, ktorej prepis či dokonca aj audiozáznam vyhlásil Najvyšší súd SR za neprípustné ako dôkazy v súdnom procese. No a len vďaka tejto judikatúre neostávalo Žilinkovi nič iné, len ukončiť trestné stíhanie Jaroslava Haščáka.

Dnes je pred nami ťažká dilema: nechať konať extrémne selektívnych šialencov, ktorí dlhodobo a systematiky pošliapavajú elementárne pravidlá demokracie a obetovať tak v tejto falošne hre elementárne princípy demokracie, alebo sa zmieriť s istou mierou korupcie. Táto dilema je ťažká, ale skôr je znesiteľná korupčná vláda ako bezbrehá a krajne selektívna policajná diktatúra, v ktorej neplatia žiadne garancie právneho štátu či žiadne pravidlá. Maroš Žilinka urobil ešte jedno gesto, vykázal najskazenejšiu žurnalistickú žumpu Denníky N a SME z tlačovej besedy Generálnej prokuratúry SR. Malo to len jednu chybu, nepriznal to natvrdo, ale dal spiatočku a začal hovoriť, že ich nepustil kvôli priestorovým obmedzeniam.

Ukazuje sa však, že Boris Kollár má veľmi osobný záujem na tom, aby mal generálny prokurátor Maroš Žilinka stále možnosť použiť mimoriadny opravný prostriedok, ktorý ho môže ako posledná záchrana držať mimo väzenskej cely. Majú toho naňho veľmi veľa. A aj preto sonduje ochotu opozície, či by ho podržali pri prípadnej snahe Úradu špeciálnej prokuratúry vydať ho do väzby.

Takéto sú choré vzťahy v koalícii, do takých krajností sa vyvinuli pomery v slovenskej politike. Inak, podobne išli po krku aj Milanovi Krajniakovi, ktorý sa absolútne nepochopiteľne vzdal postu ministra. Ale ono to pochopiteľné bolo! Išlo mu naozaj o krk, rozumej o to, že bude väzobne stíhaný. Nakoniec sa do ministerského kresla vrátil, ale až po tom, čo dostal jasné záruky, že mu nič také akútne nehrozí.

Krok premiéra Eduarda Hegera s Františkom Imreczem bolo ťažké strelenie si do vlastnej nohy. Chcel ho použil ako človeka, ktorý popísal fungovanie korupčného systému, ale práve František Imrecze tvrdo popísal najväčšiu korupčnú kauzu. Je možné, že Heger je taký kolosálny hlupák? Asi áno. Presne naňho platí názov jedného filmu: Ještě větší blbec, než jsme doufali.