JUDr. David Lindtner, Velehradská 32, 8210 08

Ministerstvo Spravodlivosti SR

                              Račianska 71

                              813 11, Bratislava

Do rúk Ministra Spravodlivosti JUDr. Borisa Suska, PhD.

Vec: Podnet na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania proti sudkyni Špecializovaného trestného súdu Mgr. Pamele Záleskej

Vážený pán Minister Spravodlivosti SR,

               V hore uvedenej veci Vám ako jednému z aktívne legitimovaných subjektov na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania proti sudcovi v zmysle ustanovenia § 15 písm. a) zákona č. 432/2021 Z. z. o disciplinárnom poriadku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „disciplinárny súdny poriadok“) podávam podnet na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania proti sudkyni Špecializovaného trestného súdu (ďalej len „ŠTS“) Mgr. Pamele Záleskej (ďalej len „disciplinárne podozrivá“),

na tom skutkovom základe, že

v trestnej veci obvineného JUDr. Davida Lindtnera vedenej na ŠTS pod sp. zn. 3T/9/2022 ako zákonná samosudkyňa spôsobila svojou nečinnosťou a nesystematickou deľbou práce zbytočné prieťahy tým, že od podania námietky zaujatosti obvineným na disciplinárne podozrivú dňa 01.08.2023, ktorá mala preukazovať jej objektívnu ako aj subjektívnu zaujatosť k osobe obvineného, o nej doposiaľ nerozhodla, čím spôsobila v tejto trestnej veci prieťahy v dĺžke minimálne 6 mesiacov,

teda

zavineným konaním, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, porušila ustanovenie § 30 ods. 4 zák. č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“),

čím sa dopustila

disciplinárneho previnenia podľa ustanovenia § 116 ods. 1 písm. a) zákona o sudcoch.

Ku skutku a jeho okolnostiam:

               V predmetnej trestnej veci bola dňa 01.07.2022 na mňa podaná prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „ÚŠP“) obžaloba na skutkovom základe uvedenom v predmetnej obžalobe. Bezodkladne po tom, ako som sa dozvedel, že moja trestná vec napadla disciplinárne podozrivej ako samosudkyni, podal som na ňu dňa 01.08.2022 námietku zaujatosti, o ktorej rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky dňa 24.07.2023 tak, že Mgr. Pamela Záleská nie je vylúčená z vykonávania úkonov v trestnej veci obvineného JUDr. Davida Lindtnera. Po zamietnutí námietky zaujatosti som podal v poradí druhú námietku zaujatosti dňa 01.08.2023 na základe skutočností, ktoré sa dostali do mojej dispozície po medializácií rozhodnutia Najvyššieho súdu o zamietnutí sťažnosti proti prvej námietke zaujatosti smerujúcej proti disciplinárne podozrivej.

               O druhej námietke zaujatosti zo dňa 01.08.2023 disciplinárne podozrivá nerozhodla do dnešného dňa, čím spôsobila zbytočný, minimálne 6 – mesačný prieťah v konaní. 

Ku právnej kvalifikácií:

V zmysle § 30 ods. 4 zákona o sudcoch je sudca povinný vykonávať svoje povinnosti svedomito, v pridelených veciach konať plynulo, bez zbytočných prieťahov.V zmysle citovaného zákonného ustanovenia je sudca povinný vykonávať svoje povinnosti svedomito a vo veciach, ktoré sú mu ako zákonnému sudcovi pridelené, konať plynulo bez zbytočných prieťahov, z čoho vyplýva, že patrí medzi základné povinnosti sudcu organizovať si svoju prácu tak, aby nedochádzalo k neodôvodneným prieťahom vo veciach pridelených do jeho súdneho oddelenia a vybavovať veci v rámci jeho agendy priebežne.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa č. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súlade s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu SR je odstránenie právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Základnou povinnosťou každého sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty. Pritom samotným prerokovaním veci na súde a ani vyhlásením rozhodnutia sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje, ku stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu. Základným predpokladom takéhoto stavu je preto najmä efektívny postup zákonného sudcu v konaní smerujúci ku odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania a to v primeranej lehote, zodpovedajúcej požiadavke zmysluplnosti súdnej ochrany.

               Aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva kladie prejednaniu veci v primeranej lehote osobitnú dôležitosť a považuje rýchlosť konania za conditio sine qua non spravodlivého procesu. Vychádza sa pri tom z postulátu, že „pomalá spravodlivosť je zbytočná spravodlivosť“ (justice delayed is justice denied). O to viac vyzdvihuje dôležitosť tohto aspektu spravodlivého procesu v oblasti trestného konania. „Ďalším účelom záruky je chrániť všetkých účastníkov súdneho konania pred nadmernými procesnými prieťahmi; najmä v trestných veciach má zabrániť tomu, aby osoba obvinená z trestného činu zostala príliš dlho v stave neistoty o svojom osude.“[1]Okrem toho je garancia primeranej dĺžky trestného procesu jednou z garancií jednotlivcov v justíciu.„Súd v tejto súvislosti pripomína, že obvinený v trestnom konaní by mal mať právo na to, aby sa jeho vec viedla s osobitnou starostlivosťou, a že v trestných veciach je cieľom článku 6 zabrániť tomu, aby obvinená osoba zostala príliš dlho v stave neistoty, pokiaľ ide o výsledok konania.“[2]„Porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote je tak bezpochyby významným zásahom do princípov zaručujúcich právo na spravodlivý proces, pričom neprimeraná dĺžka konania je závažným a nežiaducim javom, ktorý nielen odporuje zmyslu práva obvineného na spravodlivý proces, ale je i v rozpore so základnými zásadami trestného práva a odporuje účelu trestného konania.“[3]

               Ustálená judikatúra Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NSS SR“) judikuje záver, že akékoľvek nekonanie nezakladá disciplinárnu zodpovednosť, ale len také, v ktorom mal sudca povinnosť konať, pretože nie je možné od nikoho požadovať „nemožné“.  Z doktrinálneho hľadiska ide o kolíziu povinností, kedy sa navzájom stretávajú dve povinnosti sudcu konať v rozdielnych veciach, no objektívne je možné konať len v jednej z nich, pričom druhá ostáva nesplnená za cenu splnenia prvej. Takúto kolíziu musí následne vyhodnotiť sudca na základe objektívnych kritérií, na podklade ktorých určí, že konkrétna vec má prednosť pred inou vecou, ktorá konkrétnemu sudcovi napadla.[4] V niektorých veciach je ich prednosť daná priamo zákonom, kedy samotný zákonodarca stanovil pre niektoré typy vybraných rozhodovacích procesov časové lehoty (napr. rozhodovanie o väzbe obvineného). Ak nejde o zákonom stanovenú lehotu, alebo rozhodnutia, ktorých povaha to priamo vyžaduje z dôvodov rodinných alebo sociálnych (napr. poručenské veci), je rozhodujúce aj to, ako je konkrétna vec, ktorá čaká konkrétnym sudcom na rozhodnutie stará.„Medzi vecami rovnakej dôležitosti zasa zásadne rozhoduje „vek“ veci, teda čas, ktorý uplynul odvtedy, čo sa v danej veci začalo konanie. Zásadná povinnosť uprednostniť „staršie“ veci pred novšími totiž vyplýva z toho, že čím je konanie dlhšie, tým viac zasahuje do základných práv účastníkov (strán). Spomedzi inak rovnakých vecí je tak zásadne potrebné uprednostniť veci reštančné a medzi nimi zasa veci staršie pred vecami, ktoré na súd napadli neskôr.“[5]

Rovnako je možné poukázať aj na skoršie rozhodnutie NSS SR, v ktorom skonštatoval, že „V súvislosti s prioritou konania v reštančných veciach (vo veciach starších ako jeden rok) disciplinárny senát uvádza, že tá vyplýva z toho, že čím je konanie dlhšie, tým viac zasahuje do základných práv účastníkov, čomu preto musí zodpovedať aj povinnosť sudcu venovať dlhotrvajúcim konaniam zvýšenú pozornosť. Reštančné veci je preto spravidla potrebné uprednostniť pred inými vecami, ktoré nemajú žiadnu prioritu. Zároveň platí, že sudca je povinný v záujme ochrany práv účastníkov konania v prípade veľkého počtu reštančných vecí, ktoré nemožno považovať za prednostné z iného dôvodu ako dĺžky ich konania, uprednostniť veci staršie pred vecami obdobne skutkovo a právne obtiažnymi, ktoré na súd napadli neskôr.“[6]

               Aplikujúc vyššie uvedené právne závery na daný skutkový stav je zrejmé, že „vek“ veci je v tejto trestnej veci rozhodujúci. Obvinenie za prvý skutok (prečin s trestnou sadzbou 0 až 2 roky)mi bolo vznesené dňa 09.03.2020, teda bez mesiaca pred 4 rokmi. V priebehu roka 2020 mi bolo vznesené obvinenie za ďalšie dva „skutky“, no tie sú vo vzťahu k celkovej dĺžke môjho trestného stíhania bez relevancie, nakoľko subjektom trestného konania som od 11. marca 2020, navyše je tento skutok súčasťou obžaloby v tejto trestnej veci. Predmetné trestné stíhanie teda trvá už od 11.marca 2020, kedy mi bolo vznesené obvinenie a bol vykonaný prvý pokus o moje väzobné trestné stíhanie, pričom je nutné zdôrazniť, že od 01.07.2022, teda od podania obžaloby nebol s výnimkou rozhodovania o námietke zaujatostivykonaný iný relevantný procesný úkon. Osobitosť spočívajúca v dĺžke konania v mojej trestnej veci (vec sa nachádza v konaní pred súdom už 18 mesiacov!!!) je okolnosťou, ktorá musí spomedzi vecí rovnakej priority moju vec uprednostňovať pred vecami, ktoré napadli na súd po podaní obžaloby v mojej trestnej veci.

Z toho dôvodu je nutné nerozhodnutie o námietke zaujatosti v dĺžke viac ako 6 mesiacov od jej podania s ohľadom na celkovú dĺžku predmetného trestného konania považovať za prieťah, ktorý vznikol v príčinnej súvislosti s nekonaním sudkyne, teda postupom v rozpore s ustanovením § 30 ods. 4 zákona o sudcoch, v zmysle ktorého má každý sudca povinnosť konať v jeho veciach svedomito a bez prieťahov. Disciplinárne podozrivá si zámerným nesystematickým a nesprávnym zadelením pracovnej činnosti nesplnila túto povinnosť. Tým je naplnená objektívna stránka disciplinárneho previnenia disciplinárne podozrivej.

               Z hľadiska existencie subjektívnej stránky disciplinárne podozrivej som presvedčený o jej úmyselnom zavinení (v snahe predlžovať moju kriminalizáciu v rámci politickej objednávky Matovičovej vlády a mediálnej objednávky Denníka N, ktorého redaktorkou je aj partnerka disciplinárne podozrivej sudkyne Monika Tódová, s cieľom diskreditovať ma v očiach odbornej a laickej verejnosti ako osobu v procesnom postavení obžalovaného), ktoré dokumentujú skutočnosti mnou uvádzané v oboch námietkach zaujatosti podaných proti disciplinárne podozrivej sudkyni. Je totiž nepochybné, že svojim nekonaním chcela spôsobiť následok v podobe prieťahov v konaní, resp. v konaní disciplinárne podozrivej je prítomné minimálne úmyselné zavinenie vo forme nepriameho úmyslu, nakoľko ako „sudcovská elita“ do ktorej role sa pri svojej verejnej sebaprezentácii rada pasuje, musela vedieť a vedela, že môže svojim nekonaním porušiť záujem chránený zákonom, a pre prípad, že k tomu dôjde, bola s takýmto následkom uzrozumená.

Každý sudca zodpovedá za veci, v ktorých je zákonným sudcom a musí mať vedomosť o veciach, ktoré „čakajú“ na jeho rozhodnutie v rámci jeho agendy. Disciplinárne podozrivej muselo byť zrejmé, že svojou nečinnosťou spôsobuje prieťahy v konaní a teda porušuje ustanovenie § 30 ods. 4 zákona o sudcoch, ktoré zakladá povinnosť sudcu v pridelených veciach konať plynulo a bez zbytočných prieťahov, napriek tomu nápravu tohto zo zákonného ako aj ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľného stavu nezjednala. Ako zákonná sudkyňa vo vyššie uvedenom trestnom konaní teda zavinene nepostupovala v zmysle ustanovení zákona o sudcoch upravujúcich povinnosti sudcu.

Pre kontext je ešte nutné poznamenať, že disciplinárne podozrivá aj o prvej námietke zaujatosti zo dňa 01.08.2022 rozhodovala v časovom horizonte vyše dvoch mesiacov, čo je s ohľadom na rozhodnutie o námietke zaujatosti takisto neprimerane dlhý čas. S poukazom na uvedené, ako aj s poukazom na rozhodovaciu praxi disciplinárne podozrivej (napr. trestná vec obž. Františka Doru vedená na ŠTS v Pezinku pod sp. zn. PK-1T/9/2020, kedy v dôsledku jej nečinnosti došlo ku vzniku závažného následku, ktorým bolo prepustenie obvineného z väzby na slobodu uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky) je možné domnievať sa, že sa nejednáo exces z inak riadnej rozhodovacej činnosti ale o modus operandi tejto sudkyne.

V tomto smere poukazujem aj na skoršie disciplinárne rozhodnutie disciplinárne podozrivej z apríla roku 2023, ktorým NSS SR uznal Mgr. Pamelu Záleskú vinnú zo spáchania disciplinárneho previnenia na tom skutkovom základe, že v Trestným poriadkom stanovenej lehote nevypracovala písomnú verziu rozhodnutia, za čo jej disciplinárny senát udelil napomenutie.[7] Keďže z hľadiska povahy skutku ide o analogicky podobnú vec (pochybenie sudkyne spočívalo v neplnení si zákonom stanovených povinností v zákonom stanovenom časovom rámci)je zrejmé, že disciplinárne podozrivá opakovane zlyháva v plnení si zákonom stanovených povinností súvisiacich s vybavovaním jej agendy v zákonných lehotách.

Záver a návrh na procesný postup:

               Ustanovenie § 14 disciplinárneho súdneho poriadku stanovuje objektívnu i subjektívnu lehotu, v ktorej musí aktívne legitimovaný subjekt podať návrh na začatie disciplinárneho konania. Dĺžka jedného roka je stanovená pre subjektívnu lehotu, ktorá sa začína počítať odo dňa, kedy sa navrhovateľ o disciplinárnom previnení dozvedel. Objektívnu lehotu stanovil zákonodarca na 3 roky odo dňa spáchania disciplinárneho previnenia.

Minister spravodlivosti ako aktívne legitimovaný subjekt nemôže mať vedomosť o stave všetkých trestných vecí, preto je nutné oboznámenie sa s obsahom tohto podnetu považovať za deň zistenia podozrenia zo spáchania disciplinárneho previnenia. S ohľadom na túto skutočnosť je subjektívna jednoročná lehota zachovaná, pretože sa minister spravodlivosti o disciplinárnom previnení mohol dozvedieť dňom doručenia tohto podnetu.

Rovnako tak je zachovaná aj objektívna lehota, nakoľko protiprávny stav stále trvá aj v čase podávania tohto podnetu a neuplynuli 3 roky od skončenia tohto protiprávneho stavu, ktorý disciplinárne podozrivá doposiaľ udržuje.

Na podklade vyššie uvedeného mám za to, že disciplinárne podozrivá naplnila svojim konaním (opomenutím konania) všetky obligatórne znaky disciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 1 písm. a) zákona o sudcoch s poukazom na § 30 ods. 4 zákona o sudcoch. Preto si Vás, vážený Minister Spravodlivosti SR, ako aktívne legitimovaný subjekt, dovoľujem požiadať o podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania v zmysle ustanovenia § 13 a nasl. disciplinárneho súdneho poriadku proti sudkyni Špecializovaného trestného súdu Mgr. Pamele Záleskej na vyššie uvedenom skutkovom základe.

S úctou,

                                                                                                                                     JUDr. David Lindtner

V Bratislave, dňa 19.02.2024

[1] Rozhodnutie ESĽP vo veci Dimitrov a Hamanov v. Bulharsko, č. sťažnosti  48059/06 a 2708/09, zo dňa 10.08.2011, bod 70

[2]Rozhodnutie ESĽP vo veci Grigoryan v. Arménsko, č. sťažnosti 3627/06 zo dňa 17.12.2012, bod 129

[3]Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 24. 1. 2023, sp. zn. 8To/81/2021

[4] Rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR zo dňa 19.10.2023, sp. zn. 33D/7/2023

[5]Rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR zo dňa 09.03.2023, sp. zn. 33D/19/2022

[6]Rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR zo dňa 06.07.2022, sp. zn. 33D/19/2021

[7]https://www.ta3.com/clanok/273080/sudkyna-zaleska-pred-disciplinarkou-z-pojednavania-vysla-s-napomenutim