V dňoch 6. a 9. augusta 1945 Spojené štáty zhodili dve atómové bomby nad japonskými mestami Hirošima a Nagasaki. Letecké bombardovanie zabilo 129 000 až 226 000 ľudí, z ktorých väčšina boli civilisti a zostávajú zatiaľ jediným použitím jadrových zbraní v ozbrojenom konflikte. Po celé mesiace a roky Japonci naďalej zomierali na následky popálenín, chorôb z ožiarenia a bolestivých zranení. Hoci Hirošima mala značnú vojenskú posádku, väčšina mŕtvych boli civilisti.
Japonsko sa vzdalo spojencom15. augusta, šesť dní po bombardovaní Nagasaki.
Do júla 1945 projekt Manhattan vyrobil dva typy atómových bômb: „Little Boy“, štiepnu zbraň typu obohateného uránového dela a „Fat Man“, jadrovú zbraň typu implózie plutónia.
Na bombardovanie bol daný súhlas Spojeného kráľovstva, ako to vyžadovala Quebecká dohoda.
Kritici trvajú na tom, že bombardovanie bolo vojnovým zločinom a zbytočné pre ukončenie vojny, pričom zdôrazňujú morálne a etické dôsledky úmyselného jadrového útoku na civilistov.
Dwight D. Eisenhower napísal o svojich vážnych pochybnostiach vo svojich pamätiach: „Japonsko už bolo porazené a zhodenie bomby bolo úplne zbytočné. Myslel som si, že naša krajina by sa mala vyhnúť šokovaniu svetovej mienky použitím zbrane, ktorej zastrašovanie už podľa mňa nie je povinné ako opatrenie na záchranu amerických životov.“
Medzi vybranými cieľmi bolo aj Kjóto, za jeho záchranu pred zničením sa postavil Henry L. Stimson, vtedajší minister vojny, ktorý požiadal, aby Kjóto bolo odstránené zo zoznamu cieľov kvôli jeho historickému, náboženskému a kultúrnemu významu, čo sa mu proti vôli generála Leslie Grovesa, vojenskému vodcovi projektu Manhattan, podarilo až na priamy zásah prezidenta Harryho S. Trumana.
Vláda Spojených štátov v roku 1942 riadením projektu Manhattan poverila Oppenheimera, ktorý sa obklopil najlepšími svetovými jadrovými fyzikmi a vytvoril najdôležitejšiu výskumnú skupinu, ktorá kedy existovala v histórii vedy. Na rozdiel od mnohých svojich kolegov si bol vždy vedomý svojho podielu zodpovednosti za odpálenie atómovej bomby na Hirošimu a Nagasaki. „Fyzici poznajú hriech“, bola jeho utešujúca poznámka po výbuchu bomby v Hirošime. Podľa rozšírenej, ale apokryfnej vety dvadsať dní predtým vyslovil ďalšiu vetu, prevzatú z Bhagavadgity, najrozšírenejšieho posvätného textu medzi veriacimi hinduizmu, ktorá sa zapísala do histórie: „Stal som sa Smrťou, ničiteľom svetov.“
V povojnovom období sa ako predseda poradného výboru Komisie pre atómovú energiu postavil proti konštrukcii vodíkovej bomby, pretože veril, že zbraň takejto sily by nevyriešila problém Spojených štátov, ale naopak, znížila by etickú a morálnu úroveň.
V roku 1955 Oppenhaimer publikoval „The Open Mild“, zbierku ôsmich prednášok, ktoré prednášal od roku 1946 na tému jadrových zbraní, v ktorých odmietol myšlienku jadrovej diplomacie, založenej na sile.
Jedným z popredných protagonistov rokov, v ktorých sa rozšíril pacifizmus, bol aj taliansky spisovateľ Alberto Moravia. Boli to roky, ktoré vyvrcholili v roku 2003, keď sa po celom svete konali veľké demonštrácie proti vojne v Iraku, ktorých sa zúčastnilo viac ako 110 miliónov ľudí v uliciach vo viac ako 600 mestách, keď New York Times na celej strane napísali, že „mierové hnutie je druhou svetovou veľmocou.“ Škoda, že nie dnes.
Moravia proti vojne a atómovej bombe začal písať po svojej ceste do Japonska v roku 1982 a návšteve Hirošimy, v čom nepoľavil až do svojej smrti v roku 1990. „ Som spisovateľ,“ povedal v jednom zo svojich posledných rozhovorov „a zdalo sa mi prirodzené používať písanie na boj proti vojne za oslobodenie ľudstva od vojen.V záujme života je potrebné vytvoriť tabu vojny.“
AlbertoMoravia: LIST Z HIROŠIMY
Najdrahší, tu som v Hirošime a tu sú najnovšie správy: už nie som ten jedinec menom AlbertoMoravia, už nie som Talian, Európan, ale iba príslušník druhu. Členom druhu, ktorý je zrejme predurčený na čo najskoršie vyhynutie.
Táto pravda mi udrela do mysle, keď som sa úctivo sklonil, aby som položil kyticu kvetov pred cenotaf dvestotisíc obetí atómovej bomby. V tom presnom okamihu vo mne „pôsobil“ pamätník postavený na pamiatku najzlovestnejšieho dňa v dejinách ľudstva.
Zrazu som si uvedomil, že pamätník odo mňa vyžaduje, aby som sa už neuznával ako občan určitého národa, patriaci k určitej kultúre, ale nejakým spôsobom zoologicky, ale aj nábožensky, príslušník, ako som povedal, k tomuto druhu. Musím povedať, že zrazu zistiť, že ste predovšetkým a len členom tohto druhu, nie je príjemné. Je to fakt zabudnutý a odstránený milióny rokov. Skok späť v praveku, vlastne v nejakej vzdialenej geologickej ére. Aj preto, že objav, ako som už spomenul, je len negatívny: zisťujem, že som členom druhu, pretože druh čoskoro zahynie.
Japonci, teda jediní, ktorí doteraz utrpeli atómovú smrť, sú optimistickí. Na pamätník dvestotisíc mŕtvych v Hirošime napísali tieto záhadné slová, ktoré na prvý pohľad znejú ako kolosálne podhodnotenie: „Odpočívaj v pokoji, pretože chybu nezopakujeme.“
V skutočnosti s istotou vieme, že podhodnotenie hirošimského nápisu chcelo v tej istej vete spojiť sústrasť obetiam ako slávnostný záväzok k mieru. Starosta Hirošimy, Dr. Hamai v čase, keď bol pamätník postavený, povedal: „Chceli sme do toho vložiť modlitbu za pokoj mŕtvych, ale bolo ťažké spojiť záväzok k pokoju živých.“ Po vykopaní mozgov, aby našiel správne slová, sa starosta obrátil na profesora Tadayashi Saiko, špecialistu na klasické nápisy. Saiko sa nad tým zamyslel a potom povedal vetu, ktorú sme citovali a vysvetlil to takto: „Najhorším zločinom dvadsiateho storočia bolo zhodenie atómovej bomby. Občania Hirošimy sa však nechcú zdržiavať v minulosti, ale myslieť na budúcnosť a snažiť sa urobiť to, čo sa ešte nestalo. Je výsadou Hirošimy a Nagasaki zabezpečiť, aby sme tento zločin nezopakovali.“ Kde pod slovom „my“ by sme nemali chápať ako „my Japonci“, ako si niektorí mysleli, ale „my ľudia“, to znamená „my ľudský druh“. Čo mimochodom akoby potvrdilo myšlienku existencie historického osudu ľudstva, osudu, v ktorom bomba nie je smrteľná a môže byť spustená iba „omylom“. Týmto spôsobom má nápis formu varovania: buďte opatrní, prvýkrát to mohla byť chyba, ale druhýkrát to bude zločin.
Ale bola to naozaj chyba? Existuje niekoľko detailov, ktoré vás zdesia.
Americké najvyššie velenie muselo až doteraz, kedykoľvek došlo k leteckému bombardovaniu, varovať japonské obyvateľstvo letákmi, ktoré som videl vystavené v múzeu v Hirošime, pred hrozbou leteckého útoku. Pre atómovú bombu nebolo žiadne varovanie, žiadny leták. A možno nie je zbytočné pripomínať, že takzvaný „projekt Manhattan“, to znamená spustenie bomby na mesto Hirošima, bol dočasným výborom, ktorému predsedal minister vojny Stimson, posúdený ako uskutočniteľný s týmto odporúčaním:
„Po prvé, bomba by mala byť použitá proti Japonsku čo najskôr; po druhé, mal by sa používať proti cieľom, kde sú vo veľkých množstvách nielen vojenské zariadenia, ale aj obytné domy; Po tretie, nemalo by existovať žiadne varovanie o ničivej sile bomby.“
Samozrejme, aj v túžbe dosiahnuť čo najviac obetí existuje chyba, tá chyba, o ktorej hovorí hirošimský nápis, ale aj v geste samovraždy existuje rovnaký druh chyby, to znamená myšlienka, že smrť je „riešením“. V skutočnosti to, čo prichádza na myseľ tvárou v tvár chybe v Hirošime, je, že ľudstvo by sa v určitom okamihu histórie mohlo pokúsiť zbaviť samotnej histórie z extrémnej únavy spáchaním samovraždy. Podľa Eliota, básnika, ktorý vo svojich veršoch najlepšie definoval a opísal túto únavu našej civilizácie, svet neskončí treskom, ale nárekom. Teraz sa tu Eliot mýlil. Áno, svet skončí treskom, to znamená výbuchom určitého počtu atómových bômb.
V tejto chvíli sa ma nepochybne opýtate, čo sa dá urobiť a či je potrebné niečo urobiť, aby sa zabránilo katastrofe. To je to, čo som si položil po návšteve Hirošimy. S týmto cieľom som oslovil mnohých japonských intelektuálov, teda z jedinej krajiny, ktorá doteraz zažila jadrovú smrť.
Takže tu je prvý z týchto rozhovorov. Je s profesorom Shuichi Katom, profesorom japonskej intelektuálnej histórie na International Sophia College v Tokiu. Profesor Kato sa narodil v roku 1919, vyštudoval medicínu v roku 1943 a možno vďačí tomuto titulu skutočnosti, že bol súčasťou japonsko-americkej komisie, ktorá bola okamžite a po skončení vojny poverená štúdiom účinkov jadrového výbuchu. Profesor Kato však vďačí za svoju slávu predovšetkým a len svojim knihám literárnych esejí: Forma, štýl, tradícia; Japonsko-čínsky fenomén a najmä dejiny japonskej literatúry. Takže jeho názor je skôr názorom človeka písma ako vedca:
„Áno, svet sa skončí treskom, to znamená výbuchom určitého počtu ani nie tak veľkého počtu atómových bômb.“
Profesor Kato je, ako sa hovorí, muž stredného veku s typickou tvárou intelektuála zo všetkých krajín sveta. Oblečený v pološportovom saku a flanelových nohaviciach ako oxfordský profesor sa vyjadruje vo vynikajúcej, elegantnej francúzštine.
Otázka: Na opis Apokalypsy mal sv. Ján len predstavivosť. V historickej realite svojej doby sa koniec sveta nedal nijako odvodiť. Dnes, po Hirošime, máme prvý dôkaz technologickej apokalypsy. Problémom podľa môjho názoru je, či sa dokážeme vyhnúť koncu sveta. To znamená, či je koniec sveta „zahrnutý“ do našej histórie alebo je „vylúčený“. Čo myslíš? Veríte, že v skutočnosti dnes existuje logika bez ohľadu na to, či historická, metafyzická alebo iná, ktorá vedie k jadrovej katastrofe?
Odpoveď. Keďže preteky v jadrovom zbrojení, tak „vertikálne“ ako „horizontálne“, pokračujú, nie je dôvod domnievať sa, že sa vyhneme jadrovej vojne, teda koncu sveta. Je veľmi ťažké, ak nie nemožné, vyhnúť sa týmto pretekom a teda implicitne uniknúť katastrofe.
Otázka: Zdá sa, že jadrová katastrofa je logickým výsledkom rivality medzi Sovietskym zväzom a Spojenými štátmi. Ale na druhej strane, je táto rivalita racionálne vysvetliteľná alebo je v jej spodnej časti niečo nejasné – napríklad to, čo Freud nazýva „inštinkt smrti“, čo sa nedá vysvetliť a uniká nám?
Odpoveď: Rivalita medzi Spojenými štátmi a Sovietskym zväzom sa mi zdá byť dostatočne vysvetlená históriou: Spojené štáty nikdy vážne netrpeli vojnou, a preto sa jej neboja; ZSSR, ktorý počas druhej svetovej vojny trpel príliš veľa, chce byť v prípade konfliktu dobre pripravený. Vzhľadom na vojenskú rivalitu sa vojensko-priemyselno-vedecký komplex posilňuje na oboch stranách a na druhej strane oživuje nielen vojenskú, ale aj psychologickú rivalitu.
Otázka: Existuje vzťah medzi jadrovými zbraňami, ktoré sú zbraňami hromadného ničenia a fenoménom preľudnenia?
Odpoveď: Nie, nemyslím si to.
Otázka: Existuje vzťah medzi jadrovými zbraňami a ekologickou katastrofou, teda postupným úbytkom prírodných zdrojov?
Odpoveď: Nie priamo, ale nepriamo. Pokles prírodných zdrojov energie, napríklad ropy, vedie k využívaniu jadrovej energie, ktorej technológia je úzko spojená s technológiou jadrových zbraní. Filozoficky má agresivita materialistickej civilizácie za následok ekologickú katastrofu, a preto je neoddeliteľná od agresie voči ľudskému životu.
Otázka: Existuje vzťah medzi jadrovými zbraňami a kolapsom tradičných hodnôt typických pre roľnícku kultúru?
Odpoveď: Áno, priemyselno-konzumný vzťah s prírodným svetom je nejakým spôsobom zodpovedný za technologickú civilizáciu, a teda za šírenie jadrových zbraní.
Otázka: Existuje vzťah medzi jadrovými zbraňami a priemyselnou revolúciou?
Odpoveď: Priemyselná revolúcia posilnila alebo dokonca vytvorila množstvo hodnôt, ako sú racionalita, efektívnosť, produktivita, konkurencieschopnosť a agresivita, ktoré môžu viesť k jadrovej vojne.
Otázka: Existuje vzťah medzi jadrovými zbraňami a tým, čo sa nazýva genocída, teda myšlienka, že určitý národ alebo etnická skupina môže alebo by mala byť úplne zničená, ako sa to už stalo Židom v druhej svetovej vojne, na základe pseudovedeckých alebo iných zámienok (morálnych, ideologických, náboženských atď.)?
Odpoveď: Je to samozrejmé. Jadrové zbrane sú najvhodnejším prostriedkom na vykonanie genocídy.
Otázka: Pripúšťajúc na chvíľu, že logika dejín si neželá koniec sveta, čo by sa malo urobiť, aby sa zabránilo chybe spomenutej v nápise pamätníka mŕtvych z Hirošimy?
Odpoveď: Musí sa uskutočniť jadrové odzbrojenie. Ak chceme dosiahnuť jadrové odzbrojenie, musíme začať jednostranne odzbrojovať. Aby sme prinútili vlády jednostranne odzbrojiť, je potrebné podporovať ľudové protijadrové hnutia.
Otázka: Veríte, že obmedzená jadrová vojna je psychologicky a technicky možná, to znamená s víťazmi a porazenými alebo s možnosťou, aby sa svet zotavil a naďalej existoval?
Odpoveď: Obmedzená jadrová vojna je možná, ale nie pravdepodobná.
Otázka: Veríte v „odstrašujúci prostriedok“, to znamená vo vzájomný strach USA a ZSSR z jadrových zbraní protivníka?
Odpoveď: Prezident Reagan v otázke „odstrašovania“ povedal: nie. V podstate káže obmedzenú jadrovú vojnu.
Otázka: Zdá sa vám zákaz jadrových zbraní možný?
Odpoveď: Ak ľudstvo nechce zmiznúť, musí to byť zakázané. Ale nie som si istý, či ľudstvo nechce zmiznúť.
Otázka: Veríte, že to, čo sa stalo s dusivými plynmi, by sa mohlo stať atómovej bombe, to znamená, že by sa nemalo použiť práve kvôli jej nekontrolovateľnej nebezpečnosti?
Odpoveď: Nie, pretože bomba je účinnejšia a kontrolovateľnejšia ako plyny.
Otázka: Veríte, že tradičnú vojnu (s konvenčnými zbraňami a víťazmi a porazenými) znemožnila jadrová vojna?
Odpoveď: Nie, vôbec nie. Po vynájdení atómovej bomby došlo k viacerým takzvaným konvenčným vojnám.
Otázka: Veríte, že uvedomenie si jadrovej hrozby celého sveta môže zabrániť jadrovému konfliktu?
Odpoveď: Malo by existovať nielen povedomie, ale aj politické vyjadrenie protijadrových nálad prostredníctvom masmédií, petícií, demonštrácií, sedení, sabotáží, štrajkov a skrátka všetkých možných prostriedkov, legálnych aj nezákonných.
Otázka: Mohla by dohoda medzi ZSSR a USA o rozdelení sveta na dve zóny vplyvu zabrániť jadrovému konfliktu?
Odpoveď: Nemôžem tomu uveriť. Existuje príliš veľa tendencií, ktoré akoby určovali absolútnu a vzájomnú nezávislosť superveľmocí na to, aby sa svet dal ľahko rozdeliť na dve časti.
Otázka: A čo zjednotenie sveta do jedného planetárneho organizmu?
Odpoveď: To je veľmi vzdialený cieľ. Určite nie je dosiahnuteľný v krátkodobom horizonte.
Otázka: Japonsko je jedinou krajinou, ktorá doteraz zažila hroznú skúsenosť s jadrovou katastrofou. Existuje japonské riešenie, ako zabrániť atómovému konfliktu?
Odpoveď: Pod tlakom ľudu prijala japonská vláda protijadrovú politiku v troch bodoch: po prvé, nevýrobu; po druhé, nevlastníctvo; po tretie, nezavedenie bomby. Je to lepšie ako nič. Ale americké základne na japonskom území nemôžu byť kontrolované našou vládou. Tretiemu bodu preto chýbajú seriózne záruky.
Otázka: Otroctvo, ktoré trvalo tisíce rokov, neskončilo samo od seba, na jeho ukončenie bolo potrebné všeobecné povedomie a praktické opatrenia. Myslíte si, že to isté sa stane s vojnou a najmä s atómovou vojnou? Nemyslíte si, že pacifizmus by mal byť organizovanejší, agresívnejší?
Odpoveď: Áno. Pacifizmus by mal byť oveľa organizovanejší, oveľa agresívnejší a zároveň oveľa rozšírenejší.
Otázka: Myslíte si, že OSN by sa mala posilniť v tom zmysle, že by mala byť schopná konať hospodársky aj vojensky, aby sa zabránilo konvenčným vojnám, najmä v treťom svete?
Odpoveď: Áno, som o tom presvedčený. Odstrašujúca funkcia OSN však závisí od zmiernenia napätia medzi ZSSR a USA. Politika uvoľňovania medzinárodného napätia by sa preto mala presadzovať za každú cenu.
Otázka: Veríte, že úplné odzbrojenie krajín, ktoré nemajú záujem o konflikt medzi USA a ZSSR (teda prakticky všetky krajiny sveta okrem ZSSR a USA), by mohlo zabrániť jadrovej katastrofe?
Odpoveď: Nebolo by to ľahké, pretože existujú krajiny, ktoré by neprijali americký alebo sovietsky diktát, a preto by sa nevyhnutne postavili na stranu ZSSR alebo USA. Rozšírenie demilitarizovaných zón by však uľahčilo zmiernenie napätia. Duch spolužitia, kompromisu a zmiernenia medzinárodného napätia by sa mohol posilniť. To by nezabránilo jadrovej katastrofe, ale výrazne by znížilo jej pravdepodobnosť.
Najdrahšia, táto téma sa môže zdať nudná a suchá. Ale aj krátka návšteva múzea jadrových hrôz v Hirošime vás presvedčí, že táto suchosť skrýva nesmiernu tragédiu. A tu sa filozofia bomby zastaví a začne nepochopiteľné, nepredstaviteľné. Nigel Calder, špecialista na jadrové otázky, vo svojej knihe The Possible Wars hovorí:
„Stačí, aby sa šialenec, politik alebo vojak unavil a stal sa netolerantným voči mieru, alebo aby neschopný človek nezvládol krízu, aby civilizácia našej pologule okamžite skončila.“
Toto je možno najstrašnejší aspekt bomby: nemožnosť sveta ďalej existovať, rozvíjať sa a napredovať pod hrozbou jadrovej smrti. Prečo sa to dostalo až sem, je ťažké povedať. Po tisícročia bolo všetko úsilie mužov vo vojne hádzať predmet na protivníka. Najprv prak jaskynných ľudí, potom šípy, potom prvé arquebusy, potom delá až po výbušné projektily, ktoré v skutočnosti slúžia aj na hádzanie smrtiacich predmetov vo forme fragmentov. Náhle, diabolsky, sa človeku podarilo porušiť tajomstvo prírody, to znamená využiť proces, takpovediac prirodzený, na deštruktívne účely. Aby bolo jasné, ako je výbuch bomby „prirodzený“, to znamená, že súperí v samotnej hroznej prírode, len si myslite, že bezprostredne po výbuchu teplota dosiahne niekoľko miliónov stupňov, to znamená vnútornú teplotu slnka.
Teraz môže človek snáď ovládať svoju vlastnú deštruktívnosť; Príroda nie. Nemá dôvod vykonávať sebaovládanie. Človeku sa teda podarilo dať do služieb svojich nezmyselných vojen ľahostajnú a bezhraničnú zúrivosť, ktorá má azda zmysel, ktorý sa človeka netýka.
Dana Bystrická
