„Spojenci v podstate kritizujú, že Ukrajina nie je dostatočne silná.“ Jonathan Grotefendt v článku publikovanom v Antiwar dodáva:„Minulý týždeň začali západní lídri vyjadrovať svoju frustráciu z ukrajinskej protiofenzívy. Frustrácia, ktorá je založená na skutočnosti, že Ukrajina nepoužíva taktiku založenú na „kombinovaných útokoch“. To znamená integráciu pechoty, obrnených vozidiel a delostrelectva.“
Spodná časť formulára
Vojna, stratégie spojencov, trosky
Podľa Grotefendta, ktorý podrobne opisuje, aké rozšírené sú takéto obvinenia aj v médiách, týmto spôsobom spojenci žiadajú Ukrajincov o väčšiu agresivitu, skrátka, aby išli k múru, napriek veľmi vysokým nákladom z hľadiska ľudských životov, ktoré už zaplatili od začiatku protiofenzívy – ak sa to dá definovať ako útok, ktorý nikam nevedie určite nie kvôli kyjevskej armáde, ale kvôli jej stratégom, Ukrajincom a NATO.
Ale to, že to bol útok odsúdený na neúspech, bolo vyššie uvedeným stratégom veľmi jasné. Niektorí to povedali, Daniel Michaels to napísal aj v článku spred dvoch dní, uverejnenom dokonca vo Wall Street Journal, ktorý v podtitulku znie: „Spojené štáty a Kyjev vedeli o deficitoch, ale Kyjev aj tak spustil ofenzívu“.
Keď Ukrajina na jar tohto roku začala svoju veľkú protiofenzívu, západní vojenskí predstavitelia vedeli, že Kyjev nemá dostatočný výcvik alebo zbrane od nábojov po bojové lietadlá, ktoré potrebuje na nasmerovanie ruských síl. Dúfali však, že „odvaha a vynaliezavosť Ukrajincov zvíťazí.“
Nedopadlo to tak. Rozsiahle a smrtiace mínové polia, rozsiahle opevnenia a ruská letecká sila spolu blokujú cestu k možným významným ziskom ukrajinskej armády. Namiesto toho hrozí, že kampaň upadne do slepej uličky s potenciálom spáliť životy a zbrane bez skutočnej zmeny.“
Čas sa obával porážky
V skutočnosti vedenie v Kyjeve, ktoré napriek tomu nesie svoju hroznú zodpovednosť, nedostalo od spojencov inú možnosť ako vypustiť ukrajinské sily na porážku. Neodvolateľný mandát na začatie misie prišiel bez odvolania. Mnohí to povedali, Time to tiež jasne napísal už minulý rok v apríli, teda pred začiatkom útoku.
„Ukrajina nie je pripravená na svoju veľkú ofenzívu, ale nemá na výber,“ vysvetľuje názov článku Marka Galeottiho. „Kyjev je nútený k útoku na jar alebo v lete napriek tomu, že horí munícia tak rýchlo, že Západ nedokáže držať krok.“
Takže to, čo sa pozoruje na bojisku, nie je nič iné ako kronika ohlásenej samovraždy. Až na to, že neumierajú stratégovia, ktorí to chceli, ale ukrajinskí chlapci a muži, ktorí padajú ako muchy na fronte.
Zatiaľ čo utrpenie civilistov sa stáva čoraz neznesiteľnejším, a to aj kvôli bezohľadným iniciatívam Kyjeva, koordinovanými aj so zahraničnými agentúrami, ktoré svojimi útokmi na ruské civilné ciele úplne zbytočne vo svojom„vojnovom pláne“,priťahujú ťažké odvetné opatrenia z Moskvy.
Grotefendt pokračuje: „Ako pri väčšine amerických vojen – zástupných alebo priamych – krajina, ktorá nimi trpí, je úplne zničená. Ničí sa ekonomika, ničí sa infraštruktúra a spolu s obrovskými stratami na životoch sa ničí aj duch krajiny.“
„Ak je história nejakým sprievodcom, Ukrajina nakoniec zmizne zo spravodajského cyklu a Západ ju opustí. Modré a žlté vlajky zmiznú z profilových obrázkov na Facebooku, aby boli nahradené ďalšou témou, voči ktorej budú mainstreamové médiá podnecovať hnev ľudí. Presne tak ako sa to stalo s Afganistanom, Irakom, Sýriou, Líbyou a Jemenom, vojnou zničená krajina bude musieť pozbierať zvyšky, pochovať svojich mŕtvych a bude na tom oveľa horšie ako predtým.“
Jediným dôvodom, ktorý v súčasnosti brzdí mäsiarstvo, je vedomie zo strany najjasnejších myslí impéria, že nulový útok zostávajúcich ukrajinských síl by mohol viesť k úplnej porážke Kyjeva. Už len z tohto dôvodu a určite nie z humanitárnych dôvodov zostali výzvy na Kyjev, aby si ešte viac vynútili natiahnutú ruku.
Luttwak, rozumný jastrab
V Grotefendtovom článku je zaujímavá aj zmienka o moci médií vytvárať a podnecovať ľudový hnev voči štátu, národu alebo náboženstvu. Spomeňte si na moslimov a Arabov vo všeobecnosti počas vojny proti terorizmu, teraz nahradených Rusmi. Uvediem príklad – zajtra to budú Číňania?
Americký superjastrab Edward Luttwak v dvoch tweetoch vyzval na ukončenie nepriateľských akcií. Opakovalo sa to. „Áno, ak by Ukrajina mohla priviesť ruskú armádu ku kolapsu, mohla by žiadať čokoľvek, dokonca aj postaviť Putina pred súd. V súčasnosti Ukrajina nemôže poraziť ruskú armádu, zatiaľ čo ruské ozbrojené sily môžu pokračovať v ničení ukrajinskej infraštruktúry. Je čas ukončiť vojnu.“
Objavujú sa aj záblesky jasnozrivosti – zlyhanie Ameriky a spojencov NATO v tejto vojne je jasné. A dokonca aj niektorí jastrabi, rovnako ako realisti, si začínajú uvedomovať, že nastal čas nájsť východisko, ktoré zachráni tvár impéria namiesto toho, aby riskovali hanbu za možnú porážku v štýle Afganistanu.
Áno, pretože to, čo malo byť pre Rusko druhým Afganistanom (ako napríklad Clintonovej proroctvo, uverejnené v NATIONAL HERALD 3. marca 2022), riskuje, že sa zmení na druhý Bidenov Afganistan. A prezident Spojených štátov vie, že takú dvojku by už nemohol politicky prežiť.
Dovetok:
NATIONAL HERALD, 3. marec 2022 – Clintonová dáva hru preč: „Krvácajúci Rusi na Ukrajine ako Afganistan“.
Nechal sa Vladimír Putin zlákať na Ukrajinu? Naozaj si predstavoval, že to bude ľahký dvojdňový výlet? Niečo, čo nevložil do svojho kalkulu, boli roky plánovania v Pentagone, Langley a britskej vojenskej spravodajskej službe, aby ho chytili do pasce. Ale potom kto vie ! Putin môže mať v rukáve protipohyby. Je to výnimočný šachista.
Smrtiace vybavenie bolo očividne umiestnené na Ukrajine Západom oveľa skôr, ako ozvali vojnové bubny. V skutočnosti refrén „Putin sa chystá napadnúť“ bol použitý po tom, čo bolo vybavenie na mieste a riadne obsadené. Kto kedy zistí, či muži v uniformách za luxusnejšími strojmi boli Ukrajinci, Poliaci alebo Briti?
Rusi konali podľa scenára, ktorý zdokonaľovali od Oranžovej revolúcie v novembri 2004. Kríza sa však buduje už dávnejšie. Dovoľte mi ľubovoľne vybrať niekoľko dátumov:
Michail Gorbačov, ktorý sám zredukoval sovietske impérium na moderné Rusko, mal vážne obavy o znovuzjednotenie Nemecka v NATO. James Baker, Bushov minister zahraničných vecí, staromódny diplomat, spoľahlivý, nie uletený, zvíťazil nad Gorbačovom v nemeckej otázke, ale sľúbil, že NATO sa nepriblíži k Rusku ani „o centimeter“.
Bakerovo slovo nebolo dodržané. Vyvrcholenie bolo dosiahnuté v roku 1998, keď americký senát po zdĺhavej diskusii ratifikoval rozšírenie NATO. Jeden z najlepších odborníkov na stratégiu a možno najväčší americký expert na Rusko, George Kennan, poskytol predvídavý rozhovor:
„Myslím si, že toto je začiatok novej studenej vojny. Obzvlášť ma znepokojovali zmienky o Rusku ako o krajine, ktorá umiera, aby zaútočila na západnú Európu.“
Kritici hneď vyskočili a ukáali prstom na Kennana: „Pozrite, mýlil sa; Rusko pripojilo európsku krajinu.“ Aby sme pochopili, prečo bola Ukrajina napadnutá, Kennanovo vyhlásenie si musíme prečítať celé.
„Naše rozdiely v studenej vojne boli so sovietskym komunistickým režimom. A teraz v roku 1998 sa obraciame chrbtom k tým istým ľuďom, ktorí uskutočnili najväčšiu nekrvavú revolúciu v histórii, aby odstránili sovietsky režim. Samozrejme, že príde zlá reakcia zo strany Ruska a potom rozšíritelia NATO povedia, že sme vám to vždy hovorili.“
Napriek Kennanovmu varovaniu sa vojensko-priemyselný komplex nezastavil pred ničím. Od roku 1991 bolo do NATO pridaných 14 nových členských štátov. Jens Stoltenberg, generálny tajomník NATO, s ktorým som robil rozhovor ako mierový premiér Nórska, slintal na Gruzínsko a Ukrajinu, čo sú obe červené čiary pre Rusko. V januári 2021 Zelenskyj oslovil Bidena na zohnutých kolenách: „Prosím, pane, vezmite nás do NATO.“
Vtedy sa ruské jednotky vo veľkom počte presunuli smerom k hraniciam. Ďalším cieľom bolo odstrašiť neonacistické skupiny, ktoré posledných osem rokov ohrozovali Luhansk a Doneck – proruské enklávy Donbasu na východe.
Prečo americký orchester na Ukrajine dosiahol vo februári crescendo?
Koncom januára 2022 ho dobehli hriechy Borisa Johnsona. Partygate sa ozývala v parlamente. Zakaždým, keď líder labouristov Keir Starmer žiadal Johnsonovu rezignáciu za jeho priestupky, Johnson sa oprel o poštovú schránku a okrem chabej obrany urobil najtenšie zovretie medzi perami a vydal slovo„Putin“, aby odvrátil pozornosť parlamentu. Práve keď sa zdalo, že jeho krk je už na slučke, odletel na Ukrajinu, aby sa zbavil chlastajúceho imidžu.
Za predpokladu, že by Johnson padol, prezident JoeBiden by sa pošmykol bez ruky, aby ho vytiahol hore. Vynárali sa otázky o jeho duševnej spôsobilosti; Trumpovo hodnotenie bolo rovnaké ako jeho, pandemické blues sa nekončilo, rasové vzťahy sa zhoršovali, školáci pravidelne zabíjali školákov automatickými zbraňami.
To všetko na pozadí porážky v Afganistane, neúspešného pokusu o zmenu režimu v Kazachstane a západnej aliancie v totálnom zmätku. Kto bol Johnsonov obľúbený maznáčik: Emmanuel Macron alebo Vladimir Putin? Tvrdo ho zasiahol bumerang brexitu zo Severného ostrova alebo bola problémom Ukrajina?
Anglo-americký kombajn bil na vojnové bubny na takých vysokých úrovniach decibelov, že sa snívalo o väčšej vojne s Európou. USA boli za Atlantikom, Británia za Lamanšským prielivom sa brexitom ešte viac vzdialila od Európy. Boli to tieto dva problémové, neeurópske subjekty, ktoré sa snažili zatiahnuť Európu do vojny s Ruskom?
Niektoré z nich boli podvody. Atmosféra vojny bola červeným sleďom. Vojenská rozviedka krajín poukazovala na 120 000 ruských vojakov na hraniciach s Ukrajinou ako na predzvesť všeobecnej vojny. Vojnová hystéria však bola dymovou clonou, ktorá mala nalákať Rusko do ukrajinskej líščej diery na dostatočne dlhú dobu, aby umožnila západným médiám, transformovaným na lživú propagandistickú mašinériu, nenapraviteľne démonizovať Putina.
Menšia odbočka prišla od Andrewa Higginsa z The New York Times. Rabín Kaminezki, hlavný rabín v meste Dnipro na východe Ukrajiny, varoval pred tým, aby sa Zelenskyj stal prezidentom. „O dva roky budeme mať pogromy, ak sa niečo pokazí.“
Zelenskyj nielenže ignoroval rabína, ale pristúpil k vymenovaniu Volodymyra Grojsmana, židovského spoluobčana, za svojho premiéra. To spôsobilo, že NYT vzal na vedomie: „Ukrajina je jedinou krajinou mimo Izraela, kde hlavy štátov a vlád sú Židia.“ Odvtedy sa premiér zmenil. Zaujímalo by ma, či tento detail má nejaký podstatný vplyv na jeho príbeh.
Západná propaganda o Putinovi je strašidelná. Rusofóbia rastie. Ruské veľvyslanectvo v susednej Varšave „obsadili“ nie davy, ale poľské ministerstvo zahraničných vecí. Aké bude Rusko podnikať odvetné opatrenia?
Medzitým Hillary Clintonová rozsypala fazuľu. V rozhovore pre MSNBC povedala, že Rusi by mali byť uväznení na Ukrajine a porazení dobre financovaným a ozbrojeným povstaním presne „tak, ako sme to urobili v Afganistane“. Pani Clintonová zabúda na dva fakty: Aj Američania boli „uväznení“ v Afganistane 20 rokov a ponechaní v hanbe.
Ona sama povedala Kongresu (video je k dispozícii), že „sme vyzbrojili mudžahídov“, pumpovali do nich peniaze a skončili s výrobou teroristov, ktorí nás trápia dodnes.
Zdroj: Malé poznámky, National Herald
Preklad: Dana Bystrická
