„Európa je teraz vystrašená, nevie, čo jej prinesie budúcnosť,“ poznamenáva Scott Ritter, bývalý spravodajský dôstojník americkej námornej pechoty.
Od začiatku ruskej špeciálnej vojenskej operácie boli Spojené štáty opatrné, aby sa formálne nezapojili do konfliktu.
Pentagon sa uspokojil s dodávkou zbraní a odborníkov kyjevskému režimu, tlačil na európske štáty, aby urobili to isté, a predovšetkým viedol vojnu proti európskym žoldnierom.
NATO na príkaz Washingtonu nasledovalo rovnakú líniu a pomohlo Spojeným štátom zahnať ich štáty do kúta. Rovnako ako aténski pasáci, zodpovední za kontrolu a monitorovanie spojencov Deliánskej ligy z piateho storočia pred naším letopočtom, vtedajšieho NATO.
Budú európski vazali Washingtonu ponechaní otvorene, sami tvárou v tvár kontinentálnej vojne?
Zdá sa, že práve to sa formuje vo Vilniuse, ak dáme dohromady nejaké indície a fakty, ktoré stoja za povšimnutie.
Americký hlboký štát v bode zlomu
Americkí neokonzervatívci nie sú homogénnou skupinou. Tvrdá línia, ktorú zaujali fundamentalisti ako Antony Blinken, šéf americkej diplomacie a Victoria Nulandová, vždy tlačí na totálnu vojnu proti Rusku, a to za každú cenu. Prostredníctvom svojho otca moldavského, ukrajinského a židovského pôvodu Shepsela Ber Nudelmana, Nulandová stelesňuje emocionálny a ideologický neokonzervativizmus.
Táto frakcia hlbokej moci prenikla do celého amerického štátneho aparátu hneď po skončení studenej vojny. Útoky z 11. septembra 2001 mu umožnili zablokovať Kapitol a jeho agentúry, od CIA po Národnú bezpečnostnú radu, ktorá priamo ovplyvňuje prezidenta Spojených štátov.
Neokonzervatívni predstavitelia, agenti a štafety sú všade, dokonca aj v dvoch stranách, ktoré zabezpečujú falošné demokratické striedanie v Spojených štátoch.
Ďalšia časť neokonzervativizmu teraz verí, že konflikt na Ukrajine môže viac stratiť ako získať, a dáva to jasne najavo prostredníctvom svojich kancelárií.
„Nedovoľte, aby Ukrajina vstúpila do NATO,“ vyzýva magazín Foreign Affairs zo dňa 7. júla a pokračuje: „Náklady na rozšírenie aliancie prevažujú nad prínosmi.“ Ako vojna na Ukrajine pokračuje, politici a odborníci, vrátane ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského a bývalého amerického veľvyslanca pri NATO Iva Daaldera tlačia na to, čo francúzsky prezident Emmanuel Macron nazýva „cestou k členstvu po skončení konfliktu. Toto nie je len šou. Ašpirácie Ukrajiny na členstvo budú teraz ústrednou témou diskusie na budúco týždňovom summite NATO vo Vilniuse, pričom Ukrajina argumentuje, ako nedávno napísal jej bývalý minister obrany Andrij Zagorudňuk, že aliancia by ju „mala privítať a prijať.“
Začiatok formulára
A oficiálny hlas think-tanku Rady pre zahraničné vzťahy (CFR), ktorého vplyv na Capitol Hill je značný, volá po určitej racionalite:
Lídri NATO už dávno chápu, že vstup Ukrajiny do aliancie znamená veľmi reálnu možnosť vojny s Ruskom, vrátane jadrovej vojny.
Ukrajina by nemala byť vítaná v NATO, a to je niečo, čo by mal americký prezident Joe Biden jasne povedať.
Odpor Kyjeva voči ruskej agresii bol hrdinský, ale nakoniec štáty robia to, čo je v ich vlastnom záujme. A tu bezpečnostné výhody pre Spojené štáty pre členstvo Ukrajiny v NATO blednú v porovnaní s rizikami jej integrácie do aliancie.
Prijatie Ukrajiny do NATO by zvýšilo vyhliadky na tvrdú voľbu medzi vojnou s Ruskom a ničivými dôsledkami, ktoré so sebou prináša alebo stiahnutím a znehodnotením bezpečnostných záruk NATO počas existencie celého paktu.
Na samite vo Vilniuse a po ňom by lídri NATO urobili dobre, keby tieto fakty uznali a zatvorili dvere pred Ukrajinou.
„Tajné“ stretnutia medzi CFR a Sergejom Lavrovom?
CFR sa neriadi radami, dokonca koná autonómne, aj keď to znamená obísť Biely dom.
V apríli 2023 „skupina bývalých vysokých predstaviteľov národnej bezpečnosti USA viedla tajné rozhovory s prominentnými Rusmi“, informovala NBC News 6. júla.
Médiá majú informácie, že na žiadosť CFR bolo údajne zorganizované „tajné“ stretnutie so Sergejom Lavrovom. Zúčastnil sa ho Richard Haass, bývalý diplomat a odchádzajúci prezident CFR.
„K skupine sa pripojili európsky expert Charles Kupchan a ruský expert Thomas Graham, obaja bývalí úradníci Bieleho domu a ministerstva zahraničných vecí a členovia CFR.“
Silný vojensko-priemyselný komplex bije na poplach
Situácia sa preto zdá byť dostatočne kritická na to, aby sa hlboká moc pokúsila obnoviť komunikáciu s Moskvou v nádeji, že nájde čestné východisko.
Iba západné médiá šírenia propagandy a dezinformácií západných más stále držia naratív ukrajinského víťazstva. Protiofenzíva kyjevského režimu sa mení na debakel.
Hospodárska vojna proti Rusku zlyhala; dokonca sa obrátila proti Západu a predovšetkým proti starej Európe, a to dokonca aj proti Nemecku, ktoré platí za svoj rozbitý hrniec a vidí, ako sa zrýchľuje jeho deindustrializácia.
Západ už nemá v Rusku žiadne mimovládne organizácie ani predmostia, ktoré by tam spustili jednu zo svojich farebných revolúcií.
Zatiaľ čo západné zbrane demonštrujú svoju menejcennosť a neadekvátnosť na bojisku, americký vojensko-priemyselný komplex, druhá strana neokonzervatívneho hlbokého štátu, bije na poplach.
Vojna na Ukrajine nie je katastrofou len pre povesť amerických obchodníkov so zbraňami. Ešte vážnejšia porážka by ohrozila gigantický systém vysávania bohatstva vytvorený pre priemerných Američanov hrou Kongresu a jeho incestnými vzťahmi s vojensko-priemyselným komplexom, z ktorého financuje drahé a často neefektívne programy.
Lockheed Martin, Raytheon, Boeing a Northrop Grumman spreneverili dostatok peňazí prostredníctvom balíkov vojenskej pomoci Ukrajine, o ktorých takmer každý týždeň hlasuje Kongres bez ohľadu na to, ktorá strana ju kontroluje.
Je čas, aby vojensko-priemyselný komplex stiahol svoje chápadlá skôr, ako bude príliš neskoro.
Zmrazený konflikt ako jediné možné východisko pre hlboký štát
Zlé správy pre Európu, dve frakcie amerického hlbokého štátu by sa mohli dohodnúť na starom dobrom recepte zmrazených konfliktov, vyhrievaných na požiadanie, ktoré anglosaská talasokracia už zasiala všade na planéte.
Od Vietnamu sa Spojené štáty už nesnažia vyhrávať vojny. Nastolenie trvalého chaosu stačí – alebo doteraz stačilo na to, aby sa celé regióny nestali čoraz väčšími antagonistami tým, že spochybnia úlohu hegemóna.
Pre Atlantickú radu potom hlboký štátny think-tank Ian Brzezinski – syn Zbigniewa, dal svoje pokyny v „Memorande vedúcim predstaviteľom NATO“:
- Vytvoriť nové partnerstvo NATO-Ukrajina pre odstrašovanie a obranu, založené na štatúte Ukrajiny ako člena Partnerského programu rozšírených príležitostí.“
- Posilniť dlhodobú schopnosť Ukrajiny brániť sa a odradiť od budúcej ruskej agresie. Záväzok spojencov vyzbrojiť a vyzbrojiť ukrajinské sily, ak je to možné, prostredníctvom spoločného financovania NATO. Povojnová bezpečnostná záruka pre Ukrajinu, kým spojenci nebudú pripravení prijať Ukrajinu za plnoprávneho člena NATO.“
„Spočiatku by to mohla realizovať koalícia ochotných. Napríklad Spojené štáty, Veľká Británia, Francúzsko, Nemecko a Poľsko,“ navrhuje Brzezinski.
Najmä Poľsko a Litva, dalo by sa dodať a ešte ďalšie, ktoré by Washington mohol hodiť do ukrajinského mlynčeka na mäso, ak to bude potrebné, alebo zabezpečiť západnú časť Ukrajiny a pokúsiť sa o bluf s Moskvou.
Pre pozorného pozorovateľa, okrem „plochých“ vyhlásení Macrona, Scholza a Stoltenberga, by mal Vilnius položiť základy na zabezpečenie toho, čo jedného dňa zostane z Ukrajiny; čo najdlhšie zabezpečiť jeho úlohu protiruskej a operačnej základne pre viac či menej vyhrotený konflikt.
Ako sa blíži summit vo Vilniuse, podporujúci neúspešnú protiofenzívu NATO a vojenský debakel jeho bábkového režimu Kyjeva, anglo-americká talasokracia nie je ochotná a nemôže si dovoliť mier. Preto zabezpečí, aby vojnu viedli iní podľa stáročnej tradície. Európania, ktorí zdedia konflikt, sa pravdepodobne nebudú môcť spoliehať ani na NATO, ani na Washington.
Ale zaväzuje západný endokolonializmus – Pentagon by to mal využiť na dokončenie vojenskej okupácie Európy, ktorá začala v roku 1945, na nasadenie svojich síl, na predaj svojich zbraní svojim vazalom a na zabezpečenie starého kontinentu ako svojej provincie, ako ďalšej kolónie.
Vilnius bude teda „summitom zúfalých a panických národov,“ sumarizuje Scott Ritter.
Strategikafr., Contro
Preklad: Dana Bystrická
