fbpx
- Reklama -
ROZHOVORYRozhovor s košickým spisovateľom Martinom Vladom: Čítanie aj písanie...

Rozhovor s košickým spisovateľom Martinom Vladom: Čítanie aj písanie je súčasť môjho života, ináč si to neviem predstaviť

-

Rozhovor s košickým spisovateľom Martinom Vladom: Čítanie aj písanie je súčasť môjho života, ináč si to neviem predstaviť

Martin Vlado je košický básnik, prozaik, aforista, člen Spolku slovenských spisovateľov. Je autorom básnických zbierok Prskavky/ Malé básne do tmy (1997), Kafedrála/ Sen ortodoxného kávičkára (2000), Park Angelium (2001), Muž oblačného dňa (2003), Insomnia (2003, s Petrom Bilým), Obnovovanie kvetu (2006), Olej (2011). Zväčšovanie priestoru / Deväť, Flexibuk No.5 (2016), Stále si myslím, že existuje to miesto (2018), Záznam (2020), publikoval tiež poviedky a to v Dotykoch, Novom Slove, PULZe, Literárnom týždenníku, Ilúzii, Knižnej revue, Psí víno, SME, Pravde, Slovenských pohľadoch, RAK-u, Romboide, Amnezia.sk a Slovenskom rozhlase.

V rámci prózy mu vyšli knihy Mestský pustovník (2009), Sedemnásť nula štyri (2014) či Lomová mechanika (2017). Autor vyštudoval gymnázium a Hutnícku fakultu Vysokej školy technickej, neskôr pracoval ako sanitár v Prahe a po návrate do rodiska pôsobil na Vysokej škole technickej a Ústave experimentálnej metalurgie SAV. Toho času prednáša na  Fakulte materiálov, metalurgie a recyklácie Technickej univerzity technológie tvárnenia kovov. Dizertačnú prácu obhájil v roku 1988, habilitoval sa v roku 2001 a publikoval celý rad vedeckých a odborných prác doma a v zahraničí.

Získal štyrikrát po sebe Prémiu BÁSNE Asseco solution, resp. BÁSNE SK/CZ, dvakrát bol finalistom POVIEDKY a od Slovenských pohľadov dostal Cenu za prózu. Básnická kniha Zväčšovanie priestoru / Deväť, Flexibuk No.5 bola ocenená Prémiou Klubu nezávislých spisovateľov a básnická zbierka Stále si myslím, že existuje to miesto Prémiou Ceny Milana Rúfusa.

Tento rozhovor začnem netradične. Aký je vzťah metalurgie a literatúry (teda ak sa nebavíme o alchýmii)? Ste inžinierom, vyštudoval ste technický smer… čo vás viedlo k poézii a próze? Dá sa spojiť vaše profesionálne vedecké zameranie nejakým spôsobom s Vašou tvorbou? Spomenul som si pri tejto príležitosti na Vladimíra Boudníka, ktorý obrábanie kovov pretavil do svojského experimentálneho výtvarného umenia. Nachádza sa niečo podobné aj vo Vašej literárnej tvorbe? Názov diela Lomová mechanika, mi akosi evokuje vplyv vášho povolania… Mimochodom, o čom je táto kniha? Mohli by ste ju predstaviť našim čitateľom?

- reklama -

Železo a iné básne – to je názov knihy, ktorú napísal básnik Marián Kováčik (1940-2004) mimo iného aj šéfredaktor Romboidu alebo riaditeľ legendárnej Bratislavskej lýry. Bol prírodovedcom, vyštudoval fyziku pevných látok. A mohli by sme pokračovať vo výpočte ďalších mien básnikov a prozaikov a zakončiť ho napríklad menom Boris Vian, ktorý bol hutníckym inžinierom a všeumelcom. Štúdium je niekedy iba vec náhody. 

Vzťah k literatúre sa získava od útleho detstva. Veľa som čítal, k poézii som si však cestu nenachádzal. Až kým som sa nestretol s básňami Štefana Strážaya. Jeho kniha Veciam na stole mi otvorila dovtedy zavreté dvere do poézie. Maturoval som v 70. rokoch čo bolo obdobie „normalizácie“ po okupácii ČSSR v auguste 1968. To, pochopiteľne, poznačilo osnovy podľa ktorých sa vyučovala literatúra.

Mal som šťastie na odvážnu stredoškolskú profesorku, ktorá nás smerovala aj k autorom, ktorí boli v nemilosti (napr. Tatarka, Mňačko), ale aj k Salingerovi a jeho kultovej knihe Kto chytá v žite. A raz sme si na hodine čítali aj zo Strážayovho debutu. Boli to celkom iné básne.

Spojivo medzi mojou profesiou a tvorbou existuje; k napísaniu viacerých básni ma inšpirovalo napríklad prostredie vedeckých konferencii alebo odborná terminológia (viď. napr. knihy: Prskavky/Malé básne do tmy alebo Stále si myslím, že existuje to miesto). Na pracovnej ceste v kovohutách Povrly v 80. rokoch som bol ubytovaný v Ústi nad Labem v hoteli Bohémia; v bare tohto hotela trávieval večery Vladimír Páral. Literatúra a to čo ma živí sa mi po celý život zaujímavo preplietalo.

Odbor Tvárnenie kovov, ktorý som vyštudoval sa neskôr pretavil do výtvarného umenia aj literatúry; asi pred pätnástimi rokmi sme začali vyučovať Umelecké tvarovanie a tvárnenie kovov. Bol som nútený doplniť si vedomosti, hlavne v oblasti kovu ako výtvarného materiálu, čo sa neskôr zúročilo tak, že som v spoluautorstve mal možnosť napísať niekoľko kapitol do odbornej monografie Tvárnený kov vo výtvarnom umení.

Lomová mechanika je terminus technicus z oblasti materiálového inžinierstva, ktorý som si požičal pre knihu poviedok. V každej poviedke sa niečo zlomové stane, nejde však o fraktúry telesné, ale duševné, vzťahové, spoločenské. Knihu si vybrali ukrajinskí slovakisti v Užhorode, ktorí na ňu mali vypracovať recenzie; víťazná práca autorky Jevhenije Pekar vyšla v Knižnej revue (KR 7- 8 / 2018) a z nej sa čitateľ dozvie o tejto knihe možno aj to, čo jej autor ani netušil.

Keby ste sa stretli so svojim prvým čitateľom, ktorú knihu by ste mu odporúčil a prečo? Ktorý z ohlasov na Vaše knihy Vás v živote najviac potešil… skúste nám tento zážitok sprostredkovať…

Odporučil by som mu asi tri básnické knihy: debut Prskavky / Malé básne do tmy, spoločnú knižku mojich básní a fotografií deviatich študentov Fakulty umení Technickej univerzity v Košiciach Zväčšovanie priestoru / Deväť a nateraz poslednú básnickú zbierku Záznam, prípadne básnický zošit Olej. Každá z týchto kníh je iná. Debut je spontánny, mnohé básne sú ešte zo 70. a 80. rokov, hoci knižka vyšla až v roku 1997. Flexibuk No.5 Zväčšovanie priestoru / Deväť je experiment alebo aspoň pokus o experiment vrátane dizajnu knihy. Záznam či Olej sú texty tradičnej poetiky, reflexívna lyrika.

Na svoje knihy som mal viacero ohlasov; cením si zaradenie básnického zošita Olej do publikácie TOP 5 za rok 2011 (OZ FACE, 2013), ktorá mapuje 5 najvýznamnejších diel z oblasti poézie, prózy a výtvarného umenia za daný rok,  ako aj ocenenia Klubu nezávislých spisovateľov a Spolku slovenských spisovateľov, ktoré sa dostali básnickým zbierkam Zväčšovanie priestoru / Deväť a Stále si myslím, že existuje to miesto.

Vo vašom diele Sedemnásť nula štyri je súbor 15 – zväčša retrospektívnych – poviedok o mladosti a nedávnej minulosti. Podľa anotácie ste knihou vystihli, že na malom priestore môže uplynúť dlhý časový úsek života, môžu sa zmeniť charaktery postáv, ich osudy či postavenie… Ako vnímate čas a ako pôsobí na Vašu tvorbu?

Debutoval som vo veku, keď mnohí z najlepších básnikov boli už mŕtvi alebo v lepšom prípade nemali čo povedať. Literárny vrchol som dosiahol medzi päťdesiatkou a šesťdesiatkou. V tejto dekáde života mi vyšlo sedem kníh, z toho tri boli ocenené. V rokoch 2012 – 2017 som štyrikrát získal Prémiu v súťaži BÁSNE Asseco solution, resp. BÁSNE SK/CZ a dvakrát Prémiu v súťaži POVIEDKA. Nehovoriac o tom, že na začiatku onej dekády, ako 50 ročný, som sa prvýkrát oženil.

Ako však pôsobí čas na moju tvorbu ukáže až čas.

Píšete tiež poéziu a vydal ste niekoľko básnických zbierok… V čom vidíte zmysel písania a čítania poézie a prečo je podľa Vás poézia v súčasnosti na okraji spoločenského záujmu?

Recitácia poézie na štadiónoch plných vnímavých poslucháčov a divákov je možná iba vo výnimočne charizmatickom alebo aspoň špecifickom a emočne nabitom prostredí, čo vraj existovalo v Sovietskom zväze. Osobne tomu neverím, ale to neznamená, že by to nemohla byť pravda. Širší záber napokon mala aj bítnická poézia. V dobách reálneho socializmu, keď slovo malo váhu, mohla byť poézia a jej aktéri v odlišnej situácii ako dnes.

Ale nerobme si ilúzie: mimoliterárny (rozumej opozičný voči režimu) kontext zavážil často viac ako čistá poézia. Tá nikdy nebola a nebude pre masy. Ale zopár ľudí ju bude potrebovať stále. Budú v nej hľadať únik z reality, tí obzvlášť múzicky naladení aj vzrušenie.

Ktorí sú Vaši najobľúbenejší svetoví a slovenskí spisovatelia? Ktoré diela Vás najviac ovplyvnili?

Mával som rôzne obdobia. Z ruského to boli Čechov, Dostojevskij, Bunin, Andrejev, ale aj Iľf a Petrov. Dielo Myseľ od Leonida Andrejeva je bravúrna sonda do psychiky človeka na 59 stranách. Salingerovskému obdobiu zase dominuje Deväť poviedok. Z magických realistov mám najradšej Cortázara; jeho znamenitá poviedka  Zmena osvetlenia z knihy Solentinamská apokalypsa je ukážkovým príkladom toho ako sa to má robiť.

Dlho ma držal Roald Dahl a jeho krátke prózy s nečakanými pointami. Ian McEwan napísal výbornú poviedkovú knihu Prvá láska, posledné pomazanie, ale prečítal som aj ďalšie knihy od tohto autora. Maďarsko – švajčiarska autorka Agota Kristof ma zaujala knihou Veľký zošit. Nedávno som dočítal novú Saganovú; nedokončený a iba nedávno objavený text, ktorý u nás vyšiel pod názvom Temné zákutia srdca. Spomenúť musím aj knihy Philipa Rotha, od Borisa Viana hlavne jeho Penu dníJeseň v Pekingu, od Heinricha Bölla Klaunove názory

Z poézie je to celá škála autorov; opakovane sa vraciam k Wislawe Szymborskej, ktorú mi v mnohých svojich básňach pripomína prvá dáma slovenskej poézie Dana Podracká. Často si čítam Wojcziecha Bonowicza, zaujal ma izraelsko – nemecký básnik Yehuda Amichai. Zo slovenských spisovateľov je to silná generácia, ktorá začínala v Mladej tvorbe, resp. koncom 50. a v 60. rokoch. Napríklad kultový text Jaroslavy Blažkovej Nylonový mesiac, knihy Ruda Slobodu, Vincenta Šikulu, Petra Jaroša, Júliusa Balca, Dušana Dušeka… Z mitanovského obdobia sú to predovšetkým prvé poviedkové knihy Psie dniNočné správy.

Nemožno nespomenúť Stanislava Rakúsa, ktorý vo svojich precízne vycizelovaných textoch svojsky tematizuje učiteľský stav, čo mi je blízke. Z najsúčasnejších autorov mám rád poviedky Pavla Rankova, prečítal som  takmer všetko od Ballu, potešil ma debut Vedľajšie účinky chovu drobných hlodavcov od Vandy Rozenbergovej aj niektoré poviedky Richarda Pupalu. Zabudol som na východoslovenský magický realizmus, na Václava Pankovčína z Papína, veľká škoda jeho predčasne ukončeného diela. Z poézie sú to konkretisti. Momentálne sa teším zo zobraného diela Jána Štrassera Otváracie hodiny (Básne 1964 – 2020). Opatrujem si počtom kníh neveľké Válkovo básnicke dielo vrátane vynikajúcej básnickej skladby Slovo, ktoré podaktorým leží v žalúdku, pretože Válek ho dedikoval komunistickej strane.

Spomenul by som Marcelu Veselkovú a jej výbornú básnickú knihu Najzvláštnejšie je neľúbiť ťa. Škoda, že sa odmlčala. Veľmi dobrou knihou je Ferenčuhovej Imunita. Vo svojej knižnici mám aj knihy predčasne zosnulého Joža Urbana, dávno nepíšucej Táňe Lehenovej, barbarov a ich spriaznencov (Zbruž, Kolenič, Litvák, Bančej, Turan…), inšpiratívne sú knihy Erika Jakuba Grocha, ďalej napríklad Karola Chmela alebo Braňa Hochela – jeho asi posledná básnická kniha Mr. Perplex a jeho žiaci.

Nedá mi nespomenúť českých autorov, ktorých som zabudol zaradiť medzi zahraničných; moje obdobia kunderovské, hrabalovské, páralovské… Vladimír Páral vytvoril od 60. do konca 80. rokov „chemický epos“, ktorý je jedinečným dokumentom doby. Mal aj svojho epigóna, Jiřiho Švejdu,  musím však povedať, že Švejdove knihy sú rovnako zaujímavé. Na MAČ-i (Mesiac Autorského Čítania) v Košiciach som objavil Doru Čechovú, jej dve poviedkové knihy Padaná letní jablkáNechtěl jsem být Leninem, som si hneď po čítačke autorky utekal kúpiť a nesklamali ma.

Musím tiež spomenúť roztomilé poviedky Zděňka Svěráka, ktoré mi venoval, ako aj 100 povídek aneb nesplněný plán od Jiřího Suchého, ktorý sa v čase, keď píšem odpovede na Vaše otázky, dožíva 90-tich rokov. Z českej poézie je to Ján Skácel, Vladimír Holan, Josef Kainar a mnohí iní. Viacero súčasných kvalitných českých básnikov a poetky som spoznal v projekte BÁSNE SK/CZ.

Okrem toho mám rád humor v pätách ktorého kráča smútok a preto si už takmer dve desaťročia vymieňame texty s Tomášom Janovicom; on mi koncom roka vždy pošle svoju nepredajnú novoročenku  so skvelými aforizmami a ja mu na oplátku tiež niečo vymyslím.

Akým spôsobom tvoríte, čo Vás pri tvorbe inšpiruje a čo je cieľom Vašej tvorby?

Na literárnu tvorbu som doteraz nikdy nemal dostatok času ani podmienky. Možno preto mi vyšlo viac ako tucet kníh a básne a poviedky publikujem každoročne už skoro tridsať rokov v takmer všetkých literárnych periodikách. Som zrejme typ, ktorý podáva výkony vtedy ak na to nemá ideálne možnosti. Čochvíľa odchádzam do dôchodku, čas  na tvorbu, ak budem zdravý, hádam bude. Som zvedavý či ešte niečo napíšem.

Môj nesystematický systém „na kolene“ mi totiž vyhovuje. Príde nápad, načrtnem si ho, a keď sa vyskytne chvíľka snažím sa ho rozpracovať a vec dokončiť.  Mám veľa nedokončených textov. Nedávno som dokonca objavil zabudnuté básne, ktoré som napísal pravdepodobne v druhej polovici 80. rokov.

Po menších úpravách som ich teraz publikoval. Inšpirácia pre napísanie akéhokoľvek textu nie je u mňa celkom jasná, no keď príde nápad celkom jasne viem či to budú krátke alebo dlhé riadky. Iba málokedy sa zmýlim a z pôvodne zamýšľanej básne s ktorou sa trápim celé týždne bude napokon krátka poviedka, alebo aj naopak. 

Čo je cieľom mojej tvorby? Čítanie aj písanie je súčasť môjho života, ináč si to neviem predstaviť. Mám čitateľov o ktorých viem. A verím, že mám aj takých o ktorých neviem.

Na univerzite plnej technokratov som sa stretol so zaujímavým človekom, teológom, filozofom, básnikom a prozaikom Jánom Mičkom. Delilo nás len zopár schodov a jedno poschodie, napriek tomu sme o sebe nevedeli. Ale ako by sme aj mohli vedieť – nikto nemá napísané na čele čo je. Ale stalo sa čo sa malo stať. Dlhé a vzájomne obohacujúce debaty o literatúre, ale aj o iných veciach medzi nebom a zemou vypĺňajú našu pracovnú dobu.

Nech nám je odpustené, nie je to premárnený čas. 

Na záver Vás poprosím o Vaše osobné svedectvo k tomu, ako vnímate súčasnú spoločnosť a Váš odkaz pre našich čitateľov…

V súvislosti so stavom súčasnej spoločnosti mi napadá česká hláška známa z čias reálneho socializmu: Nejsou lidi. Otázkou je či ešte niekedy budú. Vizionárskych chúťok sa v rámci zachovania elementárneho optimizmu radšej zdržím.

Vašim čitateľom želám veľa dobrých kníh a veľa času na ich čítanie.

Rozhovor spracoval PhDr. Lukáš Perný, PhD.

Bulletín - Veci verejné

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne

Vážení priaznivci Veci Verejných

Väčšina našich čitateľov má silné sociálne cítenie a hlási sa k zdravému vlastenectvu.

Vo Veciach verejných stojíme na Vašej strane. Pre pravidelných prispievateľov okrem iného pripravujeme aj špeciálne benefity: vypnutie reklamy, výrazné zľavy v e-shope INLIBRI, podielovú knihu a iné... Vernostný program zverejníme onedlho.

Ak chceme naďalej rásť, nebude to možné bez vybudovania silnej podpornej komunity.

Staňte sa jej členom, pomôžte nám v tomto úsilí tým, že budete pravidelne finančne podporovať Veci verejné.

Podporte nás pravidelnou sumou, 4, 6, alebo 10 a viac eur mesačne..

Číslo účtu: IBAN: SK72 8330 0000 0028 0108 6712

 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

- Reklama -

Mohlo by Vás zaujímaťČLÁNKY
Odporúčane pre Vás