Ak by sme v našej politike hľadali prototyp totálneho politického lúzra, tak Eduard Heger je jasným favoritom. Niekto, kto sa len zhodou nepredstaviteľných náhod ocitol na mieste premiéra, každým momentom svojho pôsobenia dokazoval, že tam nepatrí. Nikdy nedisponoval ani štipkou autority, vodcovstva, o politickej vízii uňho nikto nikdy ani len nechyroval. Paradoxne, počas celého svojho politického pôsobenia sa priam programovo vyhýbal líderským pozíciám. Odmietol stať sa lídrom Kresťanskej únie, takže to nakoniec padlo na Annu Záborskú. Niežeby to bola nejaká výhra, ale aj táto ostrieľaná politička vtedy prejavila aspoň akú-takú guráž, pričom Heger pred touto úlohou rýchlo zdupkal a radšej sa poslušne zaradil do zákrytu Matovičových pochlebovačov, akoby prejavil čo len náznak osobnosti.

Táto taktika u neho však čiastočne vychádzala, svoju extrémnu servilitu kapitalizoval najskôr v poste ministra financií, neskôr dokonca v poste premiéra. Je síce jasné, že Igor Matovič si vybral figúrku, ktorá nemala ani náznak vlastného názoru a stala sa poslušným vykonávateľom všetkých jeho bláznivých nápadov, ale minimálne ľudia z Hegerovho okolia pochopili, že robiť submisívnu podržtašku Matovičovi je cesta do pekla. Poslednou kvapkou, ktorá viedla k deleniu klubu OĽANO a odchodu liberálnej úderky nastala v čase, keď Igor Matovič vytrhol svoju demisiu z rúk úradníka prezidentky v Prezidentskom paláci, čo rezultovalo do definitívneho pádu vlády.

Všetky následné kroky, ktoré potom Heger pod vplyvom svojho okolia skúšal, by sa dali nazvať neprestajným reťazením katastrof. Jeho pokus o sedemdesiatšesť vládnych poslancov skončil fiaskom, navyše si svojou nebotyčnou drzosťou pokazil vzťahy s prezidentkou. Všetko, o čo sa snažil, vrátane Plánu obnovy a odolnosti, skončilo fiaskom. Napriek tomu ho jeho okolie, osobitne minister obrany Jaroslav Naď a poslanec Juraj Šeliga tlačili k tomu, aby využil pozíciu premiéra a takmer neobmedzený mediálny priestor a pokúsil sa dostať Demokratov, ktorí vznikli anexiou strany Spolu do parlamentu.

Je fakt, že prvý prieskum začínal preferenciami okolo piatich percent, všetky nasledujúce však padali dokonca pod hranicu troch percent. No a tak ľuďom z pozadia neostávalo nič iné, len útrpne čakať, kým bárka s menom Demokrati narazí 30. septembra na útes, ktorý ju dokonale pochová, alebo sa pokúsili hľadať iné možno netradične riešenie.

No a keďže personálne zloženie Demokratov je priam esenciou babráctva, ľudia z pozadia tohto subjektu si najali špičkových a veľmi drahých profesionálov od politického mága Michala Repu, ktorý stál za víťaznými kampaňami prezidentky Zuzany Čaputovej aj bratislavského primátora Matúša Valla. Robil nedávnu kampaň českému prezidentovi Petrovi Pavlovi. V minulosti pracoval pre izraelskú agentúru Shaviv Strategy and Campaigns LTD, ktorej šéfa Arona Shaviva sa nechválne preslávil plánovaním prevratu v Čiernej Hore.

Takémuto profíkovi bolo hneď jasné, že s tak zúfalým materiálom, ako je Heger, sa nič poriadne urobiť nedá. A preto prichádza zatiaľ len v prvom kroku výmena na poste lídra. Má sa ňou stať exposlankyňa zo strany ZA ĽUDÍ Andrea Letanovská. Už aj tento výber hovorí, v akom personálnom zúfalstve Demokrati sú, keďže Letanovská je málo známa poslankyňa, ktorá bola náhradníčkou za štátneho tajomníka Vladimíra Ledeckého. Na rozdiel od servilných a podvolených nevoľníkov Matoviča, akými boli Jaroslav Naď, Juraj Šeliga, Ján Budaj a mnohí ďalší, Letanovská sa občas kriticky vymedzila voči koncentrovanému diletantizmu vtedajšieho ministra zdravotníctva Mareka Krajčiho, ale to je tak všetko, čo o nej môžeme povedať.

Nikto príčetný tak nemôže očakávať, že samotná Letanovská beznádejných lúzrov zo strany Demokrat spasí. Jej inštalácia môže byť len prvým polkrokom k spojeniu či fúzií s projektom Modrí, Most-Híd, teda Dzurindu a nepriamo aj Bugára, ktorý síce kandidovať nebude, ale projekt podporí. Aritmeticky by to možno aj dávalo zmysel, ale je tu ešte veľa ale. Dosiaľ bol Dzurinda neviditeľný a nepočuteľný, lebo naozaj nepredstavoval žiadnu hrozbu. Médiá sa tomuto skrachovanému vyslúžilcovi nevenovali, lebo to bola len smiešna postavička na okraji politickou spektra.

Spojením približne troch percent Demokratov a približne dvoch percent projektu Dzurindu a Bugára vzniká šanca na päťpercentný výsledok. A to bude znamenať, že sa naozaj ocitne v žiari reflektorov. No a to naozaj nemusí dobre dopadnúť. Ikona korupcie a hlavný aktér Gorily sa spojí s usvedčeným eštebákom Budajom na jednej kandidátke.

Za normálnych okolnosti by to malo znamenať obrovský mediálny záujem s jasným výsledkom. Slovenské korporátne a verejnoprávne médiá však kašlú na verejný záujem a ich cieľ je úplne opačný. Zakrývať fatálne pochybenia skompromitovanej koalície a maximálna a aktivistická škandalizácia opozície. Uvidíme, či to bude stačiť. Dôveryhodnosť týchto médií sa totiž blíži tým fojtíkovským na sklonku socializmu.

Zdroj: