V súvislosti s konfliktom na Ukrajine a v dôsledku dramatického zhoršenia vzťahov členských štátov EÚ a NATO s Ruskom sa čoraz intenzívnejšie hovorí o potrebe diverzifikácie dodávateľov zemného plynu. Objavujú sa extrémne aj umiernené názory, niektoré sú úplne mimo reality a iné sa usilujú držať pri zemi. Ako je na tom Slovensko?
Diverzifikácia je neideologická
Ak chce akýkoľvek štát hovoriť o diverzifikácii dodávateľov plynu, musí začať od vlastnej geografie. Producentov plynu je množstvo, no nie každý plyn sa dá dopraviť kamkoľvek, v požadovanom množstve a za prijateľnú cenu. Diskusia o diverzifikácii sa na Slovensku už začala, ba dokonca boli vykonané aj prvé potrebné kroky na jej uskutočnenie, no v dôsledku mediálneho a politického šumu o tom veľa nepočuť.
Úplne na začiatok si treba povedať, že seriózne úvahy o diverzifikácii dodávateľov plynu by nemali mať nič spoločné s tým, či je Rusko dobré alebo zlé, liberálne alebo neliberálne, populárne alebo nepopulárne a podobne. V žiadnom biznise alebo inom podobnom vzťahu nie je zdravé, keď je odberateľ závislý od monopolného dodávateľa. Nie je na tom nič politické ani ideologické, ide o banálny, empíriou overený životný fakt. Otázka potom stojí tak, či je z hľadísk geografie, ekonomickej udržateľnosti a časovej náročnosti možné hovoriť, aby sa Slovensko zbavilo monopolnej závislosti a ak áno, akým spôsobom.
Nestabilita a neistota
Dáta Medzinárodnej energetickej agentúry ukazujú, že Slovensko je absolútne závislé od ruského plynu. Ide v prevažnej miere o historicky podmienený fakt a až donedávna si z toho málokto robil ťažkú hlavu. Politické reprezentácie venovali pozornosť iným prioritám a tranzitná spoločnosť (SPP a neskôr EUSTREAM) nemala dostatočný apetít na veľké investície. Od chvíle, ako sa v roku 2004 začali zhoršovať rusko-ukrajinské vzťahy, si však nielen politické a obchodné elity, ale aj informovaná verejnosť začala uvedomovať, že politické a bezpečnostné spory Kyjeva s Moskvou môžu negatívne ohrozovať energetickú bezpečnosť slovenského priemyslu a domácností.
Paradoxne prebiehajúci konflikt na Ukrajine zatiaľ nemal negatívny vplyv na tranzit ruského plynu cez jej územie do Európy, teda aj na Slovensko. Naopak, ruský dodávateľ aj ukrajinský operátor denne potvrdzujú, že plyn do Európy prúdi na úrovni plnej kapacity. To však neznamená, že je všetko v suchu. Naopak. Aj keby sa konflikt na Ukrajine skončil hneď zajtra, vzťahy medzi Ruskom na jednej strane a Európskou úniu a NATO na strane druhej budú v jeho dôsledku ešte veľmi dlho napäté a konfrontačné. Ani uzavretie mierovej zmluvy sa nebude rovnať selanke vo vzťahoch medzi Kyjevom a Moskvou. Kremeľ sa nepochybne len tak ľahko nevzdá myšlienky petro-rubľa a EÚ, USA a ďalšie významné ekonomiky sa ani náhodou nebudú ponáhľať s ukončením režimu sankcií. To všetko bude prispievať k nestabilite a neistote aj (no nielen) v oblasti energetickej bezpečnosti.
Či sa nám to bude páčiť alebo nie, napätie medzi Ruskom a západom sa bude Slovenska týkať, aj keby sme vo vzťahu k Moskve otočili kurz o 180 stupňov. I keby sme sa miernejšou diplomaciou vyhli označeniu „nepriateľská krajina“, Slovensko je príliš blízko nárazníkovej zóny medzi Ruskom a západom kontinentu na to, aby nepociťovalo ekonomické a iné dôsledky tohto napätia. Napokon, náš plynovod je priamo napojený na rúru vedúcu cez územie Ukrajiny a ak sa čokoľvek stane na jej území či v dôsledku zlých vzťahov medzi Moskvou a Kyjevom, respektíve západom, bude to mať nevyhnutne negatívny vplyv na našu energetickú bezpečnosť.
LNG a poľské prepojenie
Ako by teda v tejto situácii malo konať Slovensko, aké sú jeho možnosti?
Zlou správou je, že žiadne riešenie nie je okamžité. Dobrou správou je, že prepojenie poľského a slovenského tranzitného systému je realitou. Spustenie tohto plynovodu sa očakáva ešte v tomto roku. To znamená, že časť plynu dovážaného do Poľska z iného ako ruského zdroja sa môže dostať aj na Slovensko.
Problém spočíva v tom, že aj náš severný sused ešte stále dováža viac ako 46 percent plynu z Ruska. Poľsko má v pláne už v priebehu tohto roka prepojiť svoju tranzitnú sieť s nórskym plynovodom v Severnom mori, no na to sa veľmi nemôžeme spoliehať, pretože kapacity Nórska v produkcii plynu zatiaľ neumožňujú priveľmi rozširovať okruh jeho odberateľov. Navyše severojužné prepojenie Poľska so Slovenskom je súčasťou iného, širšieho plánu na dodávanie skvapalneného plynu (LNG) z terminálov v Baltickom mori ďalej do Európy. Prepojenie Poľska so Slovenskom je súčasťou severojužného koridoru, víziou EÚ je totiž zvýšiť podiel LNG budovaním nových terminálov aj v Čiernom a Stredozemnom mori. Slovensko sa na tieto projekty môže napojiť, no to potrvá nezanedbateľne dlhý čas.
Vybudovanie nového LNG terminálu trvá štyri až päť rokov. Nemecko nedávno ohlásilo, že ide v Baltickom mori budovať vlastný a trúfa si stihnúť to do dvoch rokov. Ide o nesmierne ambiciózny plán. Nehovoriac o tom, že jeden LNG terminál nevyrieši celý problém nemeckej závislosti od ruského plynu. Každý terminál má obmedzenú kapacitu, a preto ich bude potrebné vybudovať oveľa viac.
Slovensko má ročnú spotrebu plynu okolo 5,8 miliardy metrov kubických, to je kapacita priemerného LNG terminálu. Len kde ho vziať, respektíve na aký sa napojiť? To je otázka, ktorá ešte len čaká na zodpovedanie. S najväčšou pravdepodobnosťou bude potrebné, aby mal EUSTREAM uzavreté zmluvy s prevádzkovateľmi viacerých LNG terminálov v Baltiku, Čiernom mori a Stredomorí. Je málo pravdepodobné, že by slovenský tranzitný podnik bol schopný vybudovať vlastný pevninský alebo o plávajúci terminál (FSRU), pretože si to vyžaduje obrovské investície, navyše na pobreží druhých krajín. Slovensko sa v tomto ohľade musí spoliehať na veľkých hráčov plynárenského biznisu.
Najväčší exportéri a importéri LNG
Na to, aby sme mali lepší obraz o tom, ako vyzerá dnešný trh s LNG, je potrebné vedieť, kto sú súčasní najväčší exportéri a najväčší importéri. Katar, Austrália, Malajzia, USA, Nigéria, Rusko, Indonézia sú najväčší vývozcovia LNG. Všetko veľmi vzdialené krajiny, no na druhej strane spoločne dodávajú skvapalnený plyn na každý kontinent. Najväčšou skvapalňovacou kapacitou spomedzi exportérov disponujú Spojené štáty. Všetci štyria najväčší importéri LNG pochádzajú z Ázie: Čína, Japonsko, Kórea, India.
Európa je zatiaľ z pohľadu importu LNG malým trhom, aj keď s ohľadom na svoju priemyselnú kapacitu a potreby vykurovania domácností má obrovský potenciál. Je nepochybné, že v dôsledku udalostí na Ukrajine sa bude dopyt po LNG v Európe a najmä EÚ zvyšovať. Tomu budú zodpovedať aj investície do budovania LNG terminálov, potrebných na opätovné splynovanie kvapalného plynu schladeného na mínus 160 stupňov Celzia. S pribúdajúcou LNG infraštruktúrou na pobreží Baltského, Čierneho a Stredozemného mora sa budú zvyšovať aj možnosti Slovenska rozšíriť okruh dodávateľov.
Konvenční producenti plynu
Samozrejme, okrem LNG technológií existujú aj konvenčné možnosti dovozu plynu prostredníctvom pozemných plynovodov. Jednou z nich je už spomínané Nórsko. Do úvahy pripadajú aj takí producenti, ako sú Turkménsko, Azerbajdžan či Irán a Alžírsko. Z pohľadu Slovenska však ide o hudbu pomerne vzdialenej budúcnosti, pretože transportné kapacity zatiaľ veľmi neumožňujú dopravovať plyn z týchto krajín nad rámec Turecka, Balkánu a južnej Európy.
Okrem mnohých iných geopolitických súvislostí bude energetický trh jednou z kľúčových tém sveta po Ukrajinskom konflikte. Slovensko sa tomu bude musieť prispôsobiť, čo si bude vyžadovať množstvo kreativity aj trpezlivosti.
Zdroj: www.datel.sk
