V roku 1999 UNESCO (United Nations Educational, Scientific and Cultural Organization) vyhlásila 21. marec za Svetový deň poézie (Poetry Day).
Klasickú kultúru pred časom vytlačil kult hercov a ten medzičasom nahradil kult hlásateľov či moderátorov. Mohlo by sa zdať, že slovo ešte má aké-také šance.
Ibaže jeho populárni nositelia sa radšej blysnú imidžom golfového hráča, ako imidžom trúsiteľa duchaplných myšlienok. Kto sa už dnes chváli svojou kultúrnosťou, vzdelanosťou a sčítanosťou?
Ak je slovo dar, tak sa zdá, že ľudia si od nepamäti nevážia dary a väčšmi si cenia to, čo musia zaplatiť. Slovom – slovo dnes nemá hlavné slovo, aj keď isto ešte nepovedalo posledné slovo.
Kým sa slovo opäť raz dostane k slovu, budeme sa naďalej bez slova obklopovať technickými prostriedkami, umožňujúcimi okamžité spojenie s celým svetom a stále viac budeme zabúdať na to, či ešte máme komu čo povedať.
Možno sa ešte kde-tu zachveje básnické slovo ako trblietavá slza, v ktorej sa zrkadlí more nádeje i oceán bezútešnosti. Nie som si však istý, či poézia ešte raz vyšle signály schopné vzrušiť unudených spotrebiteľov vlastného života.
Svet na pohon peňazí pripomína rýchlu montáž filmových záberov, prehľad najotrasnejších udalostí čiernej kroniky, topkolekciu vojnových zločinov, výtrysk prchavých pocitov a zostrih rozmazaných snov.
Na začiatku všetkého bolo slovo, ktovie, čo bude na konci. Možno už len hrobové ticho. Alebo ohlušujúci rachot.
Zo zlomkov večnosti, ktoré máme na tomto svete k dispozícii, sa usilujeme uhádnuť zmysel života, logiku dejín a našu epizódnu úlohu v celkovom kontexte skutočnosti. Poézia je tu na to, aby naše márne úsilie dosiahnuť nemožné malo svoj nezameniteľný štýl.
