Charles Louis de Secondat, barón de La Brède et de Montesquieu (18. január 1689 – † 10. február 1755) bol francúzsky filozof a spisovateľ, predovšetkým kritik francúzskeho absolutizmu a spoločnosti svojej doby. Preslávil sa prácou O duchu zákonov (De l’esprit des lois), ktorá položila – spolu s dielami Rousseaua, Locka, Hobbesa a Grotia – základy modernej politickej filozofie.
Montesquieu patrí medzi najvýznamnejších mysliteľov obdobia osvietenstva. Už vo svoje vedeckej prvotine – O veľkosti a úpadku Rimanov sa prejavuje ako brilantný mysliteľ, ktorý s ostrou jasnozrivosťou vystihol podstatu sociálnych javov a dokázal ich začleniť do historického kontextu. V tomto diele predviedol obdivuhodnú syntézu (takú typickú pre jeho ďalšie diela) a aj dnešnému čitateľovi predkladá veľmi sofistikovanú, prepracovanú a vyargumentovanú štúdiu o politickom, sociálnom a náboženskom vývoji a nakoniec aj úpadku Rímskej ríše. Niet pochýb, že hĺbavé úvahy dúmavého pútnika z brehov Seiny oslovia nejedného moderného čitateľa, predovšetkým z radov začínajúcich filozofov, historikov i tých, ktorým beh starovekých udalostí nie je celkom cudzí. Navyše je dielo obohatené o jednu z prvých Montesqiueuových prác – dizertáciu O náboženskej politike Rimanov (1716), čím vhodne dopĺňa to, čo o Rimanoch neskoršie povedal. Kniha obsahuje aj podrobné vysvetlivky k jednotlivým udalostiam. Toto dielo by nemalo chýbať v knižnici žiadneho vzdelaného človeka.
Keď mladý, dovtedy takmer neznámy predseda Kráľovského súdu v Bordeaux vydal v roku 1721 Perzské listy, ukázalo sa, že dielo napísal ozajstný majster. Parížania rozchytali niekoľko vydaní a podnikaví vydavatelia pridali ešte zopár napochytro vyrobených napodobenín. A hoci Montesquieu svoj „preklad z perzštiny“ vydal anonymne, stal sa hneď slávnym. Obdobie, v ktorom autor žil, naskrze nebolo také, že by na ňom nebolo čo kritizovať. Lenže útočiť vždy nemožno alebo neradno priamo: musíte hovoriť vážne, a pritom žartovať, váš bič môže šľahať, nie však vážne zraniť. Túto ťažkú úlohu brali na seba cudzokrajní návštevníci, ktorí prišli do Francúzska a opisovali, čo tu videli. Cudzinec si mohol dovoliť povedať všetko, aj to, čo si sami Francúzi len tajne mysleli – a pritom ho nemuseli brať vážne. Tak sa stal orientálny cestovateľ obdobou stredovekých múdrych šašov na kráľovskom dvore. Túto novú formu neobjavil Montesquieu. Mal veľa predchodcov. Forma tu bola, lenže nedokonalá. Montesquieu jej dal švih, ľahkosť a rafinovane presné dávkovanie vážnych úvah a šteklivých poviedok, žánrových obrázkov a háremových dobrodružstiev, vážnych kritík i nenáročných anekdot.
