Český prezident Petr Pavel vyhlásil, že ruská komunita, žijúca v Európskej únii, by mala byť sledovaná. Na etnickom princípe. A za inšpiráciu označil to, ako Američania počas druhej svetovej vojny na základe rasových kritérií internovali Japoncov do koncentračných táborov.
K jeho výroku, obsahom ktorého je oživenie kolektívnej viny, sa vyjadril portugalský politik a bývalý štátny tajomník pre európske záležitosti Bruno Macaes: „Pavel si berie USA za taký bezpodmienečný vzor, že mu aj tie najtemnejšie stránky americkej histórie slúžia ako vodítko.“
V celom civilizovanom svete je princíp kolektívnej viny jednoznačne vylúčený ako neakceptovateľný relikt, ktorý napáchal v histórii ľudstva príliš veľa zla na to, aby sa ním dalo zdôvodniť akékoľvek potrestanie národa tak, ako by si to prial najvyšší ústavný činiteľ štátu, ktorý takýmto spôsobom „reprezentuje“ demokratický a právny štát.Na Slovensku zo strany tých, ktorí mali z titulu svojho postavenia reagovať, neprišla žiadna odozva. Hrobové mlčanie.
„Víťazstvu zla stačí, ak dobrí ľudia nespravia nič”
V Dunajskej Strede sa každý rok stretáva viac ako 150 príbuzných preživších, aby si pri pamätnej stene holokaustu uctili pamiatku 200 obetí odvlečených do koncentračných táborov a upozornili na to, že „víťazstvu zla stačí, ak dobrí ľudia nespravia nič. Čo teda vieme spraviť? Aspoň to, že si všimnime zlo, upozornime naň, nazvime ho, a to aj vtedy, ak to nie každý považuje za politicky korektné,” bolo povedané pri tejto spomienke.
„My nebudeme ticho, nemôžeme dovoliť, aby nás umlčali alebo pokrivili pravdu. Holokaust je nespracovaná, nevysvetliteľná trauma a strach naďalej žije”.
Hájos Zoltán vo svojom príhovore pripomenul udalosti II. svetovej vojny, ktoré boli pre židovstvo tragické, cestu, pričom uviedol, že „ani spojenci neuverili to nesmierne utrpenie a ničenie nacistov. Som presvedčený, že našou prítomnosťou upozorňujeme aj tých, ktorí tu dnes nie sú, že nám rasová nenávisť, diskriminácia a kolektívna vina nie sú ľahostajné. Je dôležité spomínať na holokaust, aby sme nezabudli na vojnové hrôzy.”
A čím sa dal vlastne „inšpirovať“ prezident Českej republiky ?
Pán prezident by v rámci svojich obľúbených zahraničných ciest mal navštíviť JAPONSKO-AMERICKÉ NÁRODNÉ MÚZEUM v Los Angeles, aby si doplnil vedomosti o amerických koncentračných táboroch, kde je zobrazená epizóda v americkej histórii, ktorú málokto pozná alebo chápe: masové väznenie lojálnych Američanov bez obvinenia alebo súdu výlučne na základe rasy. Počas druhej svetovej vojny bolo viac ako 120 000 ľudí japonského pôvodu, z ktorých dve teriny boli americkí občania, uväznených v narýchlo postavených táboroch v amerických púšťach a pustatinách.
Táto výstava, ktorá je širokým náčrtom tejto skúsenosti, rozpráva príbeh nespravodlivosti a smútku, vytrvalosti a odvahy. Rozpráva príbeh prostredníctvom slov, fotografií, domácich filmov, umeleckých diel a artefaktov tých, ktorí ho žili. Po desaťročia mlčali a mlčali a zdieľajú svoje spomienky v nádeji, že čím viac sa dozvedáme o tom, čo sa stalo pred viac ako päťdesiatimi rokmi, tým menej je pravdepodobné, že sa takáto nespravodlivosť stane iným ľuďom.
INTERNÁCIA „CUDZÍCH NEPRIATEĽOV“ V USA V DRUHEJ SVETOVEJ VOJNE
Počas vojny tzv. „vojenská nevyhnutnosť“ umožňuje štátom pošliapať ústavné práva. To je prípad Spojených štátov amerických, ktoré počas druhej svetovej vojny prostredníctvom právneho postupu podrobili občanov japonského, talianskeho a nemeckého pôvodu a národnosti prítomných na ich území sérii reštriktívnych „opatrení“ vrátane internácie v táboroch.
Pri absencii presného medzinárodného dohovoru alebo mnohostranných dohôd, ktoré by sa týkali zaobchádzania s civilným obyvateľstvom nepriateľskej národnosti, bývajúcim na území vojnového štátu, v rokoch 1941 až 1944 internovala vláda Spojených štátov amerických občanov japonského, talianskeho a nemeckého pôvodu a štátnej príslušnosti, ktorí sa nachádzali na jej území, považovaných ich za „piatu kolónu“ nepriateľa aj napriek tomu, že to boli civilní občania.
Po útoku na Pearl Harbor 7. decembra 1941 podpísal americký prezident Franklin D. Roosevelt 19. februára 1942 výkonné nariadenie 9066. Opatrenie stanovilo, že všetci japonskí obyvatelia Spojených štátov, dokonca aj tí, ktorí sa narodili na americkom území, by mali byť presunutí do „vojnových relokačných táborov“. Najmenej 120 000 ľudí japonského pôvodu, z ktorých najmenej dve tretiny sa narodili v Spojených štátoch, bolo nútených opustiť svoje domovy, prácu a majetok.
Americká vláda ich uväznila v desiatich táboroch, z ktorých najznámejší je Manzanar na úpätí Sierra Nevady v Kalifornii, kde bolo viac ako desaťtisíc ľudí nútených žiť v extrémne kritických podmienkach.
7. decembra 1941 prezidentské vyhlásenie č. 2525 vyhlásilo všetkých japonských občanov vo veku nad štrnásť rokov, žijúcich v USA, za cudzích nepriateľov a podmienečne odsúdených. Dvomi ďalšími prezidentskými vyhláseniami, č. 2526 a č. 2527, boli nemeckí a talianski občania vo veku štrnásť rokov a viac, usadení v USA tiež považovaní za cudzích nepriateľov a takisto podmienečne odsúdení. Smernica č. 2563 zo 17. júla 1942 následne uložila rovnaké podmienky aj na maďarských, bulharských a rumunských štátnych príslušníkov.
Už v noci 7. decembra FBI vzala do väzby pätnásť stoviek ľudí, patriacich k prvej generácii japonských emigrantov vrátane vodcov združení, ktorí mali podporu japonskej vlády, učiteľov škôl s japonským jazykom, dokonca aj budhistických kňazov.
Boli rozdelení na Issei, Nisei a Sansei, t.j. prvú generáciu japonských emigrantov, druhú generáciu (deti Issei) narodených mimo Japonska s občianstvom miesta narodenia a tretiu (vnúčatá Issei), Japonci boli takto s okamžitou platnosťou považovaní za „nebezpečenstvo“, z tohto dôvodu „museli byť izolovaní“ a bolo rozhodnuté o ich povinnom presune do ad hoc väzenských priestorov.
18. marca 1942 prezident Roosevelt s novým výkonným nariadením vytvoril Úrad pre premiestnenie vojny (WRA), federálnu agentúru, ktorá bola poverená starostlivosťou Japoncov v zhromažďovacích strediskách a relokačných táboroch. Zároveň bol zriadený Úrad správcu cudzineckého majetku, agentúra, ktorej úlohou bolo spravovať majetok a majetok skonfiškovaný deportovaným.
Nasledovala internácia viac ako 100 000 ľudí japonského pôvodu, z ktorých viac ako 70 000 boli americkí občania. To isté platilo pre Talianov a Nemcov,žijúcich v USA.
Tzv. cudzí nepriatelia boli odvážaní do zhromažďovacích centier, prvých dočasných táborov a odtiaľ sa triedili do trvalých vojnových relokačných táborov, ktoré sa nachádzali v pustých oblastiach západného vnútrozemia USA.
Vojnové relokačné tábory boli skutočné internačné tábory, podľa funkcie (sústreďovanie jednotlivcov na izolovanom mieste), podľa typu internovaných (osoby, ktoré nespáchali žiadny trestný čin a neboli súdené, ale segregované len za príslušnosť), podľa typu (miesta oplotené ostnatým drôtom a kontrolované ozbrojenými hliadkami), podľa životných podmienok (obmedzenia osobnej slobody, preľudnenie, nedostatok súkromia, zlá hygienická kvalita, nepriaznivé klimatické podmienky).
Vojnový relokačný tábor v Manzanar bol prvým táborom, ktorý bol zriadený a bol zameraný na cudzích nepriateľov japonského pôvodu. Nachádzal sa na úpätí Sierra Nevady v kalifornskom Owens Valley, vystavený častým piesočným búrkam a extrémnym teplotám. Tábor bol dvetisícpäťsto hektárov široký, bol oplotený ostnatým drôtom a strážený ôsmimi strážnymi vežami. Vo vnútri sa nachádzal aj sirotinec s názvom „Detská dedina“, v ktorom sa nachádzalo stojeden japonsko-amerických sirôt.
Manzanar bol zatvorený 21. novembra 1945.
V roku 1980 Kongres Spojených štátov zriadil Prezidentskú komisiu pre vojnové premiestnenie a internáciu civilistov, aby určila, či internácia cudzích nepriateľov japonského pôvodu, najmä tých s americkým občianstvom, bola legálna. Komisia rozhodla, že vyhlásenie prezidentského výkonného nariadenia č. 9066 nebolo odôvodnené vojenskou nevyhnutnosťou a predovšetkým, že opatrenia, ktoré nasledovali, boli vedené „rasovými predsudkami, vojnovou hystériou a zlyhaním vedenia“, ktoré určovali unáhlený a nespravodlivý postup, ovplyvnený atmosférou odporu najmä voči Japoncom.
V roku 1988 sa americká vláda oficiálne ospravedlnila za internáciu a zaviazala sa zaplatiť dvadsaťtisíc dolárov každému pozostalému.
Nemeckých Američanov postihol iný osud, pretože sa im nikdy nedostalo oficiálne uznané nespravodlivé zadržiavanie, ani nikdy nedostali odškodnenie. Pre talianskych Američanov bolo určernévydané len slávnostné vyhlásenie ospravedlnenia, že ich „označili za „nepriateľských cudzincov'“, ale žiadne odškodnenie.
Prvým prezidentom, ktorý formálne zrušil príkaz na internáciu a ospravedlnil sa prvému žalobcovi Fredovi Korematsuovi, bol Gerald Ford.
V roku 1980 dal prezident Jimmy Carter prešetriť, či internácia Japoncov v táboroch bola právne oprávnená. Za týmto účelom vymenoval špeciálnu komisiu pre vojnový transfer a internáciu civilistov, aby vyšetrila život v táboroch. Správa Komisie, nazvaná “Popieraná osobná spravodlivosť“, nenašla dôkazy o nelojalite zo strany Japoncov a vyzvala vládu, aby vyplatila odškodnenie pozostalým. Výška kompenzácie za prezidenta Reagana predstavovala 20 000 dolárov za každého preživšieho internačných táborov.
V roku 1988 na základe uznesenia Kongresu prezident podpísal opatrenie, ktorým sa oficiálne ospravedlnil za internáciu. V dokumente sa uvádza, že kroky a rozhodnutia vlády boli založené na “rasových predsudkoch, vojnovej hystérii a nedostatku politického vedenia“. V priebehu následných rokov americká vláda zaplatila viac ako 1,6 miliardy dolárov na vojnové reparácie Američanom japonského pôvodu, ktorí boli internovaní a ich potomkom.
Nemal by sa prezident Českej republiky ospravedlniť za výrok, ktorý je treba považovať za odsúdeniahodný, neprijateľný a vylúčený v každom demokratickom štáte ? Samozrejme, že tak neurobí.
Citát prezidenta súkromnej spoločnosti Svetového ekonomického fóra Klausa Schwaba:
„Boh je mŕtvy, teraz Svetové ekonomické fórum nadobúda
božskú moc. Ježiš je falošná správa, vodcovia WEF nadobudli
božskú moc, aby vládli nad ľudstvom. Tvoríme budúcnosť. Potrebujeme veľký reset.“
Z rôznych zdrojov: Dana Bystrická
