Vysokoškolská pedagogička Oľga Nachtmannová prednáša na Ekonomickej univerzite V Bratislave predmety: personálny manažment a organizácie práce. V minulosti pôsobila ako poslankyňa NRSR za Smer-SD vo Výbore pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport aj ako vedúca Stálej delegácie NRSR v parlamentnom zhromaždení Rady Európy. Slovenská verejnosť ju pozná ako štátnu tajomníčku Ministerstva školstva SR v rokoch 2016 – 2020 a predovšetkým ako renomovanú odborníčku na problematiku školstva a vzdelávania.Rozhovor s ňou na tieto jej celoživotné témy by mohol byť inšpiráciou pre všetkých „školských reformátorov“ak by boli ochotní počúvať aj iných, pripravenejších a skúsenejších odborníkov ako sú oni sami.
Nie je chybou nášho ponovembrového vývoja, že sa dosť často striedajú ministri na takých spoločensky citlivých postoch ako minister školstva? Nie je chyba, že tu chýba kontinuita“
Naozaj, ministri školstva sa menili najčastejšie a pravdou je, že chýbala kontinuita. Jediný minister, ktorý zotrval na svojom poste celé volebné obdobie bol profesor Ján Mikolaj. Bolo to zhodou okolností vtedy, keď som bola v parlamente podpredsedníčkou školského výboru a predsedom výboru bol profesor Ferdinand Devínsky. Pre mňa to bol krst ohňom, musela som byť ustavične v strehu pretože pán Devínsky bol dobrý v dialektike, kedy aj negácia negácie znamenala plus. Dalo mi to vtedy veľmi veľa.
Profesor Mikolaj patril v k tým pragmatickejším a schopnejším ministrom z celej plejády dovtedajších politických nominantov?
S Mikolajom sme mali veľmi konštruktívny vzťah a osobne oceňujem jeho pôsobenie. Bol technik, pragmatik, jeho postupy mali určitú vnútornú logiku, on bol prvý kto presadil novelu školského zákona, ktorého obsahom bol štátny program výchovy a vzdelávania.
Prejdime do súčasnosti.Na čele rezortu školstva máme momentálne svetový unikát – plagiátora. Okrem toho je trúfalé, ako sa tento pán označil za tvorcu skokovej reformy pre 21. storočie. Zo školských reforiem na bežiacom páse je táto jeho reforma naozaj to, čo potrebujeme, alebo je to skôr deforma?
V roku 2018 som bola s ním v diskusnej relácii Téma dňa a vtedy som pochopila, že v oblasti školstva vôbec nie je doma. Je možno sympatický, mierny mladý muž, dalo sa s ním hovoriť na bežné témy, ale na funkciu ktorú dnes zastáva sa vonkoncom nehodí. Povážlivé je, že obišiel skúsených odborníkov a teraz ho tam riadia mimovládky. Uvediem príklad: Dôležitý Štátny pegdagogický ústav, v ktorom vznikajú obsahy učiva vedú neskúsení ľudia. Samotná riaditeľka ústavu Miroslava Hapalová je mladá psychologička a je na zamyslenie, keď táto psychologička povie, že deti chúďatká sa nemusia trápiť s učením, veď dnes všetko nájdu na internete.
Ak sa nemýlim, pani Hapalová pripravuje prechod portálu ucimenadialku.sk pod Štátny pedagogický ústav, pričom obsah vzdelávania bude vytváraný v úzkej spolupráci s mimovládnymi organizáciami. Nie je zvláštne, že do vyučovacieho procesu budú vstupovať mimovládky a deti nemusia aktívne používať vlastný mozog, keď môžu aktívne využívať internet?
V tejto súvislosti spomeniem známeho českého neurológa Martina Jana Stránskeho, alebo nemeckého neurovedca Manfreda Spitzera, ktorí poukazujú na to, ako je dôležité mozog ustavične trénovať. Internet určite deťom pomáha, ale rozvoj mozgu, presnejšie aktívny tréning mozgu neumožňuje. Okrem toho vo vyučovacom procese platí prastará pravda: Rpetitiomater studiorumest – opakovanie je matkou učenia, alebo tiež múdrosti.
Čo vám ako odborníčke s dlhou praxou na Gröhlingovej školskej reforme prekáža?
Celé je to zlé. Hovorím tomu cielená debilizácia slovenského národa. Žiaľbohu.
Len si spomeňte čo povedal minister školstva, že sa v škole treba prispôsobovať tomu najslabšiemu žiakovi. Ako to vlastne bude vyzerať?! Namiesto toho, aby sme podporovali talentovaných žiakov v tom strednom prúde, ktorí budú ťahať tých ostatných, podporujeme ich stagnáciu. Doteraz to bolo tak, že nadpriemerní žiaci sa postarali o tých slabších. Teraz už chceme, aby boli všetci slabší?
Dobre som pochopil predstavy ministra školstva, že pre postupné vzdelávanie žiakov už nebudú rozhodujúce ročníky, ale stupne? Ako mám chápať toto stupňové vzdelávanie?
Je to najvážnejšia vec, ktorá sa udiala prijatím tohto nešťastného zákona. Novinári ani nezareagovali, akoby im nezáležalo na vlastných deťoch. Rada by som pánovi ministrovi položila otázku: Čo s dieťaťom, ktoré nemôže v rámci prvého stupňa vzdelávania prepadnúť a bude mať povedzme štyri roky školskej dochádzky za sebou a nebude vedieť písať, čítať počítať? Ešte je tu ďalšia nedomyslená vec, podľa ktorej si škola sama určí, kedy sa čo bude učiť, aké predmety.Učiteľov mi je úprimne ľúto. Tým, že nebude štátny vzdelávací program, tak školy si budú musieť pripravovať vlastné vzdelávacie programy, vlastné curriculum vitae.A čo keď si škola povie, že v prvom ročníku je dieťa ešte nezrelé, preto celý rok bude len samá hra, lebo učivo, ktoré máme zvládnuť dobehneme v ďalších ročníkoch?
Čosi ako Komenského „škola hrou“ dotiahnutá ad absurdum…
Ďalší problém – v zákone sú stanovené iba ciele. Zvedavá som, ako bude štátna školská inšpekcia hodnotiť školy na základe cieľov. A po ďalšie – doba je tak dynamická,že mnohí rodičia sa budú musieť počas svojho života sťahovať za prácou. A dieťa sa nielenže bude musieť adaptovať na nové školské prostredie, na nový kolektív ale aj na nové učivo. Určite sa stane, že školáčik bude stratený v inej, pre neho neznámej učebnej látke, bude pozadu za spolužiakmi, alebo naopak, môže sa stať, že bude ďaleko pred ostatnými a bude stagnovať. Myslí sa na psychiku dieťaťa? Už dnes vieme aké sú traumy detí, ktoré vyplývajú zo zatvorenie škôl počas pandémie, ako narastajú pokusy o samovraždy maloletých do desiatich rokov, čo kedysi nebolo.Aby sme si rozumeli, nie som proti inkluzívnemu vzdelávaniu, ale nie vo všeobecnosti a nie za každú cenu.
Čo vyplýva pre deti z toho všeobecného volania po inklúzii, čiže po uznaní rovnosti vo výchove a vzdelávaní?
Inklúzia je na prvý pohľad pekná myšlienka, ale mnohokrát samotnému dieťaťu, preradenému zo špeciálnej školy na normálnu školu iba uškodíme. Lebo deti bývajú kruté. Bola som na viacerých špeciálnych školách, viem ako to tam vyzerá, videla som ako učitelia učia deti základné návyky lebo ich je v triedach málo a môžu sa im venovať individuálne.V bežnej škole budú tie deti stratené a mnohé sa musia vrátiť nazad do špeciálnej školy,ale ako mi hovoria učitelia, vrátia sa tam so zlomenými dušičkami.
Načrime do iného súdka. V našom relatívne malom Slovensku máme 35 vysokých škôl, pomaly v každom okresnom meste, kým napríklad v Dánsku, ktoré je v počte obyvateľov porovnateľné s nami ich majú iba 9. Prečo sa vo vysokom školstve preferuje kvantita nad kvalitou?
V roku 2002 bolo v Dánsku trinásť vysokých škôl u nás dvadsaťdva. O štyri roky nato Dáni išli od kvantity ku kvalite a znížili počet vysokých škôl na deväť, ale u nás sa ich počet zvýšil na tridsaťtri. Za obdobie vlády Roberta Fica v rokoch 2006 – 2010 nevznikla ani jedna vysoká škola, ale potom za krátke obdobie vlády Ivety Radičovej vznikli ďalšie dve nové súkromné vysoké školy. Kam to povedie?
Nasleduje jednoduchá otázka: Prečo je to tak? Kde je pes zakopaný?
Nešťastím bolo zavedenie normatív na žiaka či študenta. Riaditelia hovoria, že si nemôžu dovoliť nechať študenta prepadnúť, lebo prídu o peniaze. Toto je skaza pre školstvo. Musíme mať nejakú víziu, musíme vedieť, koľko ľudí pre aký odbor budeme potrebovať a nekalkulovať ako nám každá duša prinesie nejaké peniaze.
Na problémy v školstve, ktoré sa prehlbujú a budú naďalej prehlbovať, sa žiaľ, nepozerám ružovo.
Kedysi sme mali kvalitné školstvo, na úrovni doby, o tom málokto pochybuje. Dnes, keď žijeme v čase digitalizácie by sme mali poskočiť v kvalite vzdelávania aspoň o dĺžku troch konských hláv. Ale naopak, mám dojem že sa prepadávame.
Občas sa odvolávam na knihu Manfreda Spitzera Digitálna demencia.
Významný vedec sa venuje výskumu mozgu a výsledky, ktoré zverejnil sú šokujúce. Podľa neho sú digitálne médiá z dlhodobého hľadiska škodlivé. Keď prácu mozgu prenášame na externé zdroje, mozog postupne prestáva naplno fungovať. Keď požiadam vysokoškoláka, aby mi vynásobil osem krát päť, tak mi odpovie, že nevie, lebo momentálne nemá pri sebe kalkulačku. Ozaj, čo si len počnú takí študenti, keď im vypadne internet?!
Autor: Ľudovít Števko
