Pekné poviedky ,písané štýlom: „píš ako ti huba narástla“ kúsok pred plotom a kúsok za. Tak takýto je Ľubo Dobrovoda. Je to proste dúšok dobrej vody v slovenskej čitárni.
Poviedky čerpajúce námet z vlastného života, teda prežité. Podtrhnuté do víru dejín rokov šesťdesiatych, tak prelomových, keď sa povojnová generácia mohla na chvíľu nadýchnuť a opäť raz odísť do ústrania. Táto generácia mala rodičov ešte poznačených súkromným vlastníctvom a z toho vyplývajúcich a prislúchajúcich jej manierov, čo je v súbore poviedok jasne ukázané v postave starej mamy- ráznej, nebojácnej baby. Predstaviteľom už povojnovej generácie obratej o akúkoľvek hrdosť okrem ,,hrdosti“ k vlasti je otec Malkáča. Vysokoškolsky vzdelaný surovec a tupec v jednej osobe. Matka – zakomplexovaná česká skoro panička, bez zmyslu pre takt a vcítenia sa do pocitov iných. Večné rodinné sváry sú popretkávané niťou smutno-veselého humoru tiež ľudí stýkajúcich sa s rodinou, či už na dedine u babičky v Modre alebo v bratislavskom byte.
Kniha je vlastne príručkou rozdielnosti českého a slovenského ponímania humoru. Po rozvode rodičov býva chlapec – malkáč s mamou v českom prostredí, otca a babičku na Slovensku navštevuje už len príležitostne. A práve vďaka tejto chlapcovej tragédii máme v rukách knihu kde je zastrešený česko-slovenský príbeh aj humoru rokov sedemdesiatych, ale to až vo voľnom pokračovaní knihy s názvom „Ja velkáč“.
